Najvyšší súd 2 Cdo 161/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : J. N., bývajúci v T., zastúpený JUDr. J. F., advokátom v T., prot

3 znaleckého posudku č. X.), alebo na úhradu ďalších faktúr vystavených na meno ţalobcu alebo zdruţenia R. prípadne R. (tabuľky 4, 5 a 7 znaleckého posudku), ktoré však účastníci vzájomne neodsúhlasili a o ktorých nie je preukázané, ţe sa týkali spoločného podnikania. Ani tento nárok ţalobcu nie je dôvodný z titulu, ţe ţalobca nepreukázal, ţe sa jedná o nároky zo spoločného záväzku v zmysle ustanovenia § 840 v spojení s ustanovením § 830 ods. 2, § 511 Občianskeho zákonníka a podľa názoru súdu neuniesol ţalobca dôkazné bremeno v tejto časti. Aj keď účastníci podnikali spoločne od roku 1991 nemali uzatvorenú zmluvu o konzorciu v zmysle ustanovenia § 106 za aţ § 106 zc Hospodárskeho zákonníka od účinnosti Občianskeho zákonníka o konzorciu, a teda v zmysle ustanovenia § 360a ods. 3 Hospodárskeho zákonníka zmluva o zdruţení vznikla dohodou o celom jej obsahu. Na platnosť zmluvy je potrebná písomná forma. V tomto období medzi účastníkmi neexistovala ţiadna písomná zmluva, účastníci uzatvárali obchody len z prípadu na prípad bez zmluvy. V zmysle ustanovenia § 106 zc zákona č. 103/90 Zb., účastník, ktorý uviedol spoločný obchodný prípad musí po jeho ukončení predloţiť ostatným účastníkom vyúčtovanie a doklady. Ţalobca takéto vyúčtovanie a doklady o vykonanom obchode nikdy nepredloţil, a teda nepodarilo sa mu uniesť dôkazné bremeno, čo sa týka spoločného podnikania. Súd v tejto časti ţalobu zamietol nielen z dôvodu nepreukázania spoločného podnikania, ale z dôvodu premlčania nároku podľa ustanovenia § 391 ods. 1 v spojení s § 397 Obchodného zákonníka, nakoľko faktúry uvedené v tabuľke č.

3 znaleckého posudku č. X. G. pochádzajú z roku 1991 resp. 1992, pričom aj v rámci štvorročnej premlčacej doby boli tieto faktúry premlčané buď v roku 1995 alebo 1996 a ţaloba bola podaná na prvostupňovom súde aţ v roku

1. Pokiaľ ide o nárok uplatnený ţalobcom na zaplatenie sumy 11 525,37 €, ktorú na pojednávaní dňa 17.1.2012 rozšíril na sumu 12 334,08 €, ani tento nárok sa nepodarilo ţalobcovi preukázať, teda ţe ide o záväzok zo spoločnej činnosti nakoľko ani v znaleckom posudku č. X. sa nenachádza doklad, ktorý by preukázal záväzok z tejto spoločnej činnosti. Ţalobca nepreukázal, ţe by aj v tomto prípade išlo o záväzky zo spoločnej činnosti zdruţenia, platná zmluva o konzorciu medzi účastníkmi v období roku 1991 a po 1.1.1992 do 5.1.1993 neexistovala okrem vzájomne odsúhlasených niektorých spoločných činností, a ani nevznikla a jej vznik 3 2 Cdo 161/2013 v priebehu konania ani ţalobcom nebol preukázaný. V konaní pred krajským súdom vo veci ţalobcu V.T. ţalobca v celom rozsahu uznal záväzok v sume 516 675 Sk a aj týmto spôsobom ţalobca preukázal, ţe sa nejedná o záväzok zo spoločnej činnosti. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
2. septembra 2012 č.k. 6 Co 113/2012-627 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodení uviedol, ţe rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemoţno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani ţe by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, ţe by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ţe by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne ţe by výsledok vyhodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 aţ § 135 O.s.p., alebo ţe by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie, alebo pouţité zákonné ustanovenia nesprávne vyloţil. V konaní neboli zistené ani ţiadne vady v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm.a/ O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm.e/ O.s.p., pretoţe nebolo preukázané splnenie podmienok v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p., t.j. ţe by dôkazy predloţené ţalobcom v odvolacom konaní nemohol bez svojej viny označiť, alebo predloţiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, alebo ţe by nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a zároveň nešlo o ţiaden z prípadov podľa § 205 ods. 1 písm.a/, b/ O.s.p. ako je vyššie uvedené. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náleţite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa riadil právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení č.k. 6 Co 211/2010-499 zo dňa
3. februára 2011 a zároveň nebola zistená ţiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Správne a zákonom zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotoţňuje a na tieto odkazuje. Ţalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými uţ v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd náleţite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci samej. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, ţe vklad ţalobcu vo výške 74 000 Sk bol spotrebovaný v dôsledku činnosti zdruţenia, fakticky ani právne teda neexistoval ku dňu zániku zdruţenia, preto ţalobca nemá právo na jeho vrátenie. Pokiaľ ide o ţalobcom uplatnený nárok nad sumu 4 2 Cdo 161/2013 74 000 Sk do sumy 632 926 Sk, t.j. 558 926 Sk (18 552,94 €), tento správne súd prvého stupňa posudzoval ako nárok na vyporiadanie spoločných záväzkov v zmysle ustanovenia § 840 OZ v spojení s § 895 ods.

§ 511

OZ, pretoţe ide o finančné prostriedky z účtu ţalobcu pouţité na úhradu faktúr ţalovaného (faktúry podľa tabuľky č.

3 znaleckého posudku č. X., č.l. 109). Všetky faktúry uvedené v tabuľke č.

3 vyššie uvedeného znaleckého posudku (č.l. 109 spisu) boli vystavené na meno ţalovaného a ţalobcom boli uhradené z jeho účtu, teda nie zo spoločného účtu zdruţenia v období od 24.6.1991 do 15.1.1992 v celkovej sume 1 165 782,80 Sk, t.j. 38 699, 90 € (z čoho 1/2 predstavuje 19 348,45 €). Napriek tomu, ţe tieto faktúry boli vystavené na meno ţalovaného, uhradil ich ţalobca zo svojho účtu, a teda je moţné uzavrieť, ţe ohľadne týchto faktúr došlo k odsúhlaseniu účastníkov konania v tom zmysle, ţe išlo o ich spoločné záväzky. V tomto smere preto aj znalec nepoţadoval osobitné odsúhlasenie týchto faktúr účastníkmi konania. záväzky z vyššie uvedených faktúr boli záväzkami spoločnej činnosti a pretoţe ţalobca, ktorý uhradil solidárny dlh sám zo svojho majetku mal právo na vyporiadanie so ţalovaným ako solidárnym dlţníkom v zmysle § 511 OZ. Keďţe ţalobca uhradil záväzky z faktúr uvedených v tabuľke č.

3 znaleckého posudku v období od 24.6.1991 do 15.1.1992, uplynula štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu voči ţalovanému v období od 26.6.1995 do 17.1.1996 (posledná z faktúr) a keďţe ţaloba bola podaná na súd aţ 4.6.1998 a ţalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, rozhodol súd prvého stupňa vecne správne ak ţalobu v tejto časti, t.j. o zaplatenie 18 552,94 € z titulu premlčania nároku zamietol. Stotoţnil sa aj so záverom súdu prvého stupňa ohľadne druhého z uplatnených nárokov, t.j. zaplatenia istiny 12 334,08 € v tom, ţe vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ţe ide o záväzok zo spoločnej činnosti zdruţenia, teda o spoločný dlh účastníkov existujúci ku dňu zániku zdruţenia, z ktorého dôvodu nie je moţné vykonať jeho vyporiadanie v zmysle ustanovenia § 840 OZ v spojení s § 835 ods.

§ 511OZ.

Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, ţe účastníci konania spoločne podnikali uţ od februára – marca 1991, čo nakoniec výslovne potvrdil aj ţalovaný (č.l. 222 spisu), hoci písomnú zmluvu o zdruţení uzavreli aţ 5.1.

1. V zmysle úpravy účinnej od 1.1.1992 sa ani písomná forma zmluvy o zdruţený v zmysle Občianskeho zákonníka nevyţadovala. Dôkazom o započatí spoločného podnikania v uvedenom období je aj zaloţenie spoločného účtu 12.3.1991 a vklady oboch účastníkov na tento spoločný účet za účelom spoločného podnikania (ţalobca vloţil na tento účet dňa 12.3.1991 10 000 Sk a 3.6.1991 64 000 Sk, spolu 74 000 Sk a ţalovaný vloţil na tento účet 90 000 Sk z úveru a ďalších 20 800 Sk, spolu 110 800 Sk). Vzhľadom na tú skutočnosť, ţe nebolo vedené účtovníctvo zdruţenia v zákonom 5 2 Cdo 161/2013 predpísanej forme a nie sú k dispozícii účtovné doklady o príjmoch a výdavkoch spoločného podnikania, nebolo moţné ani znaleckým dokazovaním jednoznačne určiť, či jednotlivé faktúry uhradené z účtu ţalobcu a teda nie zo spoločného účtu zdruţenia R. sa (ne)týkali spoločného podnikania. Rovnako je to aj v prípade faktúr č. 109130 zo dňa 17.3.1992 na sumu 317 126 Sk a č. 109372 z 18.3.1992 na sumu 199 549 Sk, ktoré boli vystavené V. na odberateľa R. N. Na úhradu súm z týchto faktúr spolu s príslušenstvom bol zaviazaný rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.11.1997 č.k. 4 Cb 12458/94-34, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.1.1998 výlučne ţalobca, ktorý počas súdneho konania nárok uplatnený ţalobou uznal. Tieto faktúry neboli odsúhlasené účastníkmi konania, nie sú zahrnuté ani v znaleckom posudku a ţalovaný v súdnom konaní výslovne popieral, ţe sa týkali spoločnej činnosti účastníkov (č.l. 367 spisu). Faktúra od toho istého dodávateľa (V.) vystavená na rovnakého odberateľa (R. N.) z 18.11.1991 č. 117329 je prílohou znaleckého posudku na č.l. 181 spisu ako jedna z faktúr, u ktorej nie je zrejmé, či sa týkala spoločného podnikania a tieţ nebola účastníkmi konania odsúhlasená v tom zmysle, ţe ide o záväzok zo spoločnej činnosti. Vychádzajúc z uvedených okolností aj s prihliadnutím na postoj ţalobcu v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 4 Cb 12458/94, kedy sa nebránil, ţe ide o spoločný záväzok so ţalovaným ako aj vzhľadom na jeho postoj v tomto súdnom konaní, ktoré je vedené od roku 1998, pričom uvedený nárok si uplatnil aţ rozšírením ţaloby v roku 2008 a ani na účely znaleckého dokazovania uvedené faktúry znalcovi nepredloţil ako týkajúce sa činnosti zdruţenia, súd prvého stupňa správne uzavrel, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ţe ide o záväzok zo spoločnej činnosti zdruţenia. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do výroku, ktorým odvolací súd potvrdil zamietajúci výrok prvostupňového súdu týkajúci sa zaplatenia 12 334,03 € s 18,5 % úrokom z omeškania od 27.10.2008 do zaplatenia, podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.a/, b/, c/ O.s.p. Uviedol, ţe pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.a/, b/ O.s.p., tak konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie. Touto vadou podľa jeho názoru je nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., tak rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd vydal neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie 6 2 Cdo 161/2013 z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné, prísne a formalistické, účelové, čo malo zároveň za následok porušenie jeho základných práv a slobôd. Rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a nelogicky právny záver. Navrhol v napadnutej časti zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobcu ako neprípustné odmietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania za dva úkony právnej sluţby, t.j. prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie k dovolaniu v sume 707,45 €, ktoré tvoria jednak úkony právnej sluţby, reţijný paušál a DPH. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj 7 2 Cdo 161/2013 so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
2. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné. Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa 8 2 Cdo 161/2013 postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil. 9 2 Cdo 161/2013 Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe 10 2 Cdo 161/2013 majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
3. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z
4. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu zamietli. Zhodli sa na tom, ţe nebolo preukázané, ţe ide o záväzok zo spoločnej činnosti zdruţenia, teda o spoločný dlh účastníkov existujúci ku dňu zániku zdruţenia, z ktorého dôvodu nie je moţné vykonať jeho vyporiadanie v zmysle ustanovenia § 840 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 835 ods.

§ 511

Občianskeho zákonníka (jedná sa o nárok, ktorý je predmetom dovolania 12 334,08 €). Vychádzali z toho, ţe účastníci konania spoločne podnikali uţ od februára – marca 1991, hoci písomnú zmluvu o zdruţení uzavreli aţ 5.1.

1. Dôkazom o začatí spoločného podnikania v uvedenom období je zaloţenie 11 2 Cdo 161/2013 spoločného účtu 12.3.1991, vklady oboch účastníkov na tento spoločný účet za účelom spoločného podnikania (ţalobca vloţil na tento účet dňa 12.3.1991 10 000 Sk a 3.6.1991 64 000 Sk, spolu 74 000 Sk a ţalovaný vloţil na tento účet 90 000 Sk z úveru a ďalších 20 800 Sk, spolu 110 800 Sk). Vzhľadom na skutočnosť, ţe nebolo vedené účtovníctvo zdruţenia v zákonom predpísanej forme a nie sú k dispozícii účtovné doklady o príjmoch a výdavkoch spoločného podnikania, nebolo moţné ani znaleckým dokazovaním jednoznačne určiť, či jednotlivé faktúry uhrádzané z účtu ţalobcu a teda nie zo spoločného účtu zdruţenia R. sa (ne)týkali spoločného podnikania. Tieto faktúry neboli odsúhlasené účastníkmi konania a nie sú zahrnuté ani v znaleckom posudku a ţalovaný v súdnom konaní vyslovene popieral, ţe sa týkali spoločnej činnosti účastníkov. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu). Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). 12 2 Cdo 161/2013 Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol (týka sa časti potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu ohľadne istiny 12 334,03 € s 18,5 % úrokom z omeškania od 27.10.2008 do zaplatenia) podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalovanému a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z
2. decembra 2012 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vychádzajúc zo základu 12 334,03 €, kde jeden úkon právnej sluţby činí 287,14 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,63 € a 20 % DPH (t.j. 58,95 €), čo predstavuje spolu 353,72 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. júna 2013 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová