Obsah (12)

§ 250j§ 4§ 14§ 59§ 81§ 82§ 15a§ 250§ 250k§ 15§ 11§ 109

Najvyšší súd 3 Sţp/49/2009 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a členov senátu

§ 250jods.

2 písm. a/ OSP a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 323,27 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. I. R., advokátky, K., do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. O d ô v o d n e n i e 2 3 Sţp/49/2009 I. Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27.06.2008, ktorým ţalovaný ako príslušný orgán štátnej správy

§ 4ods.

2 písm. a/ zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 67 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ďalej len zákon č. 543/2002 Z.z., a § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ďalej len zákon č. 71/1967 Zb., rozhodujúc o odvolaní ţalobcu zo dňa 06.06.2008, podanom proti rozhodnutiu Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20.05.2008, ktorým rozhodol, ţe ţalobca nie je účastníkom konania v konaní o vydanie súhlasu

§ 14ods.

2 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z.z. na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok v rámci ochrany lesných porastov proti podkôrnemu, drevokaznému a cicavému hmyzu v lesných porastoch v lesnom územnom celku T. v katastrálnom území obce V., začatom na návrh L. S. R., štátny podnik Odštepný závod B., odvolanie ţalobcu doručené na Obvodný úrad ţivotného prostredia v Poprade dňa 09.06.2008 zamietol a

§ 59ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20.05.2008 potvrdil. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s právnym názorom správnych orgánov, ţe vzhľadom na vnútroštátnu úpravu účastníka konania v ustanovení § 14 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. v spojení s ustanoveniami zákona č. 543/2002 Z.z. a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o prijatí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia, ďalej len Aarhuský dohovor, ţalobcovi nepatrí postavenie účastníka správneho konania vo veci rozhodovania obvodného úradu ţivotného prostredia o ţiadosti na vydanie súhlasu na pozemnú aplikáciu chemických látok podanou L. S. R., štátny podnik Odštepný závod B. Aplikácia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nie je priamou aplikáciou komunitárneho práva, pretoţe z citovaného článku vyplýva, ţe musia byť splnené podmienky vnútroštátneho práva. Vnútroštátnym právom je v predmetnej veci zákon č. 543/2002 Z.z., ktorý v ustanovení § 82 ods. 3 upravuje, ţe účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len ţiadateľ a

3 3 Sţp/49/2009 druhej vety tohto ustanovenia zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia

odseku 7, je zúčastnenou osobou (§ 15a zákona č. 71/1967 Zb.). II. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a porušenie svojich práv rozhodnutím ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúce mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj ţalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a

1. V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré umoţňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia len postavenie účastníka konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj moţnosť napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru 4 3 Sţp/49/2009 moţno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. priznania postavenia účastníka konania. Ţalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umoţňuje. So zreteľom na skutočnosť, ţe Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840 zo dňa 23.09.2005 rozhodla, ţe Aarhuský dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi, zaradila uvedený dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Nie je preto moţné následnou interpretáciou urobiť záver o tom, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie zákona č. 1/1993 Z.z., je takáto kvalifikácia zmluvy záväzná, nie je moţné ju meniť interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo, v konkrétnom prípade Aarhuský dohovor, zastával názor, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach a slobodách, potom by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť, ţe uvedený dohovor nemoţno zaradiť do ţiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom. Túto skutočnosť povaţuje ţalobca za zásadnú. Charakter Aarhuského dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 nie je moţné spochybniť. Medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať práva a povinnosti fyzických osôb, nemusí byť zmluvou, na vykonanie ktorej nie je potrebný zákon, ale zároveň je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom táto jej prednosť vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, podmieneného skutočnosťou, ţe ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale priznávajú ľudské práva a základné slobody, ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť a zaručiť ich ochranu kaţdému, na koho sa tieto medzinárodné zmluvy vzťahujú. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vyjadrujú základné princípy postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaţdým rešpektované pri akejkoľvek činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či uţ zákonodarnej, správnej alebo súdnej. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné medzinárodné dohovory o ľudských právach o základných slobodách vychádzal z jediného logického výkladu, a to ţe pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok 5 3 Sţp/49/2009 štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto osoby. Ţalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 47/97 a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 4/
2. Dňa 15.10.2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), v ktorom bolo novelizované ust. § 250 ods. 1 OSP a to tak, ţe táto novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania

V. časti OSP (Správne súdnictvo) tak, ţe súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka správneho konania“, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

dôvodovej správy k novele OSP, cieľom zmeny ustanovenia § 250 ods. 1 OSP bolo umoţniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj „účastníkovi správneho konania“, ktorý nie je ţalobcom. Dôvodová správa uvádza, ţe právna úprava je reakciou na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe pokiaľ by ţalobca ako občianske zdruţenie so vzťahom k ţivotnému prostrediu mal v správnom konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“, súdy by ho nemohli pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 OSP a to napriek tomu, ţe novela predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere neaplikovateľné a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na poţiadavky Aarhuského dohovoru by zostal nenaplnený. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v ţalobe proti rozhodnutiu ţalovaného, je ţalobca toho názoru, ţe jediným postupom ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, by bolo v rámci platných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. priznať ţalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umoţňujú ţalobcovi realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 789 zo dňa 21.08.2003 k analýze kategorizácie medzinárodných zmlúv

čl. 7 ods. 4 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky vzala na vedomie analýzu kategorizácie medzinárodných zmlúv

čl. 7 ods. 4 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, ţe ako zmluva o ľudských 6 3 Sţp/49/2009 právach by mala byť klasifikovaná zmluva, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd upravených v Druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky alebo s takýmito právami a slobodami súvisiacimi alebo ktorá sa dotýka základných práv alebo slobôd, ktorou je Slovenská republika viazaná. Z obsahu článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, ţe tento sa týka práv zakotvených v článku 44 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s ním aj v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. III. Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka

čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania, pretoţe nebol splnený predpoklad

vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejedná sa o rozhodnutie

čl. 6 Aarhuského dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd.

implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá Aarhuský dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán Aarhuského dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu prokurátora). Ďalej poukázal na to, ţe súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku a ani ţalovaný nikdy nespochybnil, ţe v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi

čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doloţky prednosti. V doloţke prednosti je tieţ uvedené, ţe ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo 7 3 Sţp/49/2009 právnických osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho účinku medzinárodnej zmluvy. Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi

čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná a vyhlásená predpísaným spôsobom, a zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon, ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môţe logicky vzťahovať len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu, čiţe len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon ani iný všeobecne záväzný právny predpis. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP), postupom

§ 250ja ods.

2 veta prvá OSP a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým

§ 250ja ods.

3 veta prvá OSP zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove tak, ţe rozhodnutie ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil

§ 250jods.

2 písm. a/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a to pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V prejednávanej veci bolo sporné, či ţalobca ako zdruţenie, ktorého cieľom je ochrana ţivotného prostredia, v správnom konaní týkajúcom sa vydania súhlasu

zákona č. 543/2002 Z.z., je účastníkom správneho konania, ktorého sa ţalobca domáhal na základe Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznával postavenie zúčastnenej osoby.

§ 81ods.

1 zákona č. 543/2002 Z.z., na konanie

tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 8 3 Sţp/49/2009

§ 82ods.

3 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010, účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len ţiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia

odseku 7, je zúčastnenou osobou.

§ 14ods.

1 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, ţe môţe byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to aţ do času, kým sa preukáţe opak.

§ 14ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

§ 15aods.

1 zákona č. 71/1967 Zb. osobitný zákon môţe ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba neţ účastník konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).

§ 15aods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môţe ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, kaţdá strana, v rámci svojho vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku, 9 3 Sţp/49/2009 mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6 a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s poţiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa poţiadavky uvedené v článku 2 ods. 5 povaţuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie budú povaţované za také, ktorých práva môţu byť porušené na účely písmena b/. Ustanovenia odseku 2 citovaného článku 9 nevylučujú moţnosť predbeţného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá poţiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto poţiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, kaţdá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia.

§ 250ods.

2 OSP, ţalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, ţe ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať ţalobu môţe aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. V správnom konaní, vo veci ţiadosti L. S. R., štátny podnik Odštepný závod B., 10 3 Sţp/49/2009 o vydanie súhlasu

§ 14ods.

2 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z.z., na aplikáciu chemických látok na území, na ktorom platí tretí stupeň ochrany, bol v zmysle § 82 ods. 3 prvá veta zákona č. 543/2002 Z.z. účastníkom konania len ţiadateľ. Ţalobca mal v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3 tretia veta zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010. Ţalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, ţe procesné postavenie zúčastnenej osoby mu neumoţňuje plne realizovať jeho oprávnenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania (správneho alebo súdneho) mu umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sţp/41/2009 zo dňa 22.06.2009 predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie

čl. 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva nasledujúce predbeţné otázky:

1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn., že 11 3 Sţp/49/2009 možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie? Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol, ţe „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo
4. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleţí však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo ţaloby, ktorý bude v čo najväčšej moţnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia.“ Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 aţ 50 rozsudku uviedol: ,,Je potrebné konštatovať, ţe ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru neobsahujú ţiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, ţe by sa ňou priamo musela riadiť právna situácia jednotlivcov. Keďţe práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, znamená to, ţe toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov tomu, ţe dôjde k vydaniu neskoršieho aktu. Je však potrebné uviesť, ţe cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne, je umoţniť zabezpečiť účinnú ochranu ţivotného prostredia. V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleţí právnemu poriadku kaţdého členského štátu upraviť procesné podmienky ţalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v kaţdom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z
5. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45). 12 3 Sţp/49/2009 V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky ţalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných ţalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (rozsudok Impact, uţ citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra). Nemoţno si preto predstaviť, ţe by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti ţivotného prostredia, bol moţný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemoţnosť alebo veľkú obtiaţnosť výkonu práv zverených právom Únie. Z toho vyplýva, ţe keď ide o druh chránený právom Únie a najmä Smernicou o biotopoch (pozri niţšie), prináleţí vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva ţivotného prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej moţnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“ Cieľom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia. Tieto práva majú členovia verejnosti len ak sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Členským štátom je tak ponechaný priestor na úvahu, ako tento cieľ dosiahnu tým, ţe príjmu opatrenia na zabezpečenie záväzkov vyplývajúcich z tohto článku a ţe stanovia za akých podmienok má verejnosť prístup k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu. Zákon č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010, priznával ţalobcovi, zdruţeniu, ktorého predmetom činnosti je ochrana ţivotného prostredia, v konaní o vydanie súhlasu

zákona č. 543/2002 Z.z., postavenie zúčastnenej osoby. Ţalobca v správnom konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôţe proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti ţivotného prostredia podať odvolanie a potom 13 3 Sţp/49/2009 v zmysle § 250 ods. 2 OSP ani ţalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne ţijúcich ţivočíchov a rastlín, ďalej len smernica o biotopoch, bola do slovenského právneho poriadku transponovaná zákonom č. 543/2002 Z.z. (príl. 2 bod 2) a vyhláškou č. 24/2003 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (príl. 36 bod 2). Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011, aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie, s cieľom umoţniť účinnú ochranu ţivotného prostredia vyplývajúcu z práva Európskej únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, keďţe bola implementovaná aj do právneho poriadku Slovenskej republiky, je potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby ţalobca ako zdruţenie na ochranu ţivotného prostredia mohol podať ţalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, teda priznať mu postavenie účastníka správneho konania. Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 1S/58/2008-62 zo dňa 24.03.2009 zmenil tak, ţe zrušil rozhodnutie ţalovaného č. 1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27.06.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20.05.2008 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol odvolací súd

§ 250kods.

1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe priznal ţalobcovi, ktorý mal v konaní úspech právo na náhradu trov konania. Najvyšší súd priznal ţalobcovi trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej sluţby pred súdom prvého stupňa: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1 465,- Sk, ţaloba zo dňa 27.08.2008 vo výške 1 465,- Sk, účasť na pojednávaní pred krajským súdom dňa 24.03.2009 vo výške 53,49 €, 2x reţijný paušál vo výške 190,- Sk, 1x reţijný paušál vo výške 6,95 €, spolu 170,31 € + 19% DPH, celkom 202,67 €, pričom boli uplatnené a priznané v súlade s § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky 14 3 Sţp/49/2009 č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom v čase vykonania právnych sluţieb.

§ 15písm.

a/ v spojení s § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a zákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov najvyšší súd priznal ţalobcovi náhradu cestovných výdavkov právneho zástupcu za cestu na pojednávanie pred Krajským súdom v Prešove dňa 24.03.2009 z K. do Prešova a späť, - náhrada za spotrebované pohonné látky 6,46 € (80 km x 1,009 €/l x 0,08 l/km), - základná náhrada za pouţitie motorového vozidla 14,64 € (0,183 €/km x 80 km). Celkom 21,1 €.

§ 15písm.

b/ v spojení s § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. najvyšší súd priznal ţalobcovi náhradu za stratu času právneho zástupcu za cestu z K. do Prešova a späť dňa 24.03.2009 za 2 polhodiny po 11,59 € t.j. 23,18 € + 19% DPH = 27,58 €. Spolu trovy právneho zastúpenia pred súdom prvého stupňa 202,67 € + 21,1 € + 27,58 € = 251,35 €. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde boli úspešnému ţalobcovi priznané za 1 úkon právnej sluţby - odvolanie zo dňa 19.05.2009 vo výške 53,49 € a reţijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli uplatnené a priznané

§ 11ods.

1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania právnej sluţby. Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu tieto trovy konania 251,35 € + 71,92 € = 323,27 €, ktoré je povinný zaplatiť ţalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X vedený v S. S., a.s., VS: X. Ţalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej sluţby, ktorý si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 22.07.2011, a to podanie návrhu na prerušenie konania zo dňa 28.09.2009, uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu

§ 11ods.

3 citovanej vyhlášky, t.j. 57,95 € a reţijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom, keďţe 15 3 Sţp/49/2009 takéto podanie súd nevyţadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť

§ 109ods.

2 písm. c/ OSP v spojení s § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, rozhoduje aj bez návrhu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 02. augusta 2011 JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková