Najvyšší súd Slovenskej republiky 6 Cdo 138/2012 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Rudolfa Čirča v právnej veci ţalobcu Ing. J. J., bývajúceho v H., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Líviou Kňaţikovou, advokátkou so sídlom v Komárne, Nám. M.R. Štefánika 6, proti ţalovanej Západoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., so sídlom v Nitre, Nábreţie za Hydrocentrálou 4, IČO: 36 550 949, v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátom so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, o určenie neplatnosti výpovede, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp.zn. 6 C 229/2010, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2011 sp.zn. 25 Co 171/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcu z a m i e t a. Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume 79,58 eur na účet advokáta JUDr. Romana Kvasnicu do troch dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Komárno rozsudkom z 29. apríla 2011 č.k. 6 C 229/2010-359 (v poradí druhým) určil, ţe výpoveď ţalovanej spoločnosti zo dňa 16. augusta 2006 daná ţalobcovi podľa §-u 63 ods. 1 písm.
- d)bod 2. Zákonníka práce, podľa ktorej výpovede sa pracovný pomer ţalobcu mal skončiť ku dňu 31. decembra 2006, je neplatná a ţalovanej uloţil 2 6 Cdo 138/2012 povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku k rukám JUDr. Lívie Kňaţikovej advokátky v sume 874,84 eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe vzhľadom na záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, sa uţ nezaoberal existenciou hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede týkajúcich sa náleţitostí výpovede a povinnosti prerokovať vopred výpoveď so zástupcami zamestnancov, ale sa zameral na zistenie, či ţalovanej vznikla ponuková povinnosť, a či túto svoju povinnosť aj v zmysle § 63 Zákonníka práce splnila. V tejto súvislosti uviedol, ţe ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce stanovuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru. Podľa ustálenej judikatúry nemoţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, ţe zamestnávateľ nemá pre zamestnanca ţiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemoţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Splnenie tejto ponukovej povinnosti v konaní o neplatnosť výpovede musí preukázať zamestnávateľ. V danej veci ţalovaná od začiatku tvrdila, ţe v čase dania výpovede nemala ţiadne voľné pracovné miesto v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve a preto nemohla ponukovú povinnosť splniť. Ţalobca však súdu predloţil dôkaz - tabuľku vypracovanú ţalovanou (
- aj)o plánovanom počte pracovných miest a o skutočnom počte pracovných miest za rok 2006, z ktorého dôkazu vyplýva, ţe plánované pracovné miesta boli v počte 1610 a v skutočnosti obsadené pracovné miesta boli v počte 1550. Správnosť tohto dôkazu bola potvrdená aj svedeckými výpoveďami svedkov G. a S., ktorí uviedli, ţe v čase výpovede boli na odštepnom závode Komárno (ďalej len „OZ Komárno“) voľné minimálne pracovné miesta technického pracovníka GIS, ktoré potom zastával Ing. K., resp. aj robotnícke pracovné miesto prevádzkového montéra a pracovné miesta stráţnikov. Keďţe ţalovaná tvrdila, ţe v rozhodnom čase sa voľné pracovné miesta týkali jej iných odštepných závodov a nie OZ Komárno, ţalovanú zaťaţovalo dôkazné bremeno, aby toto svoje tvrdenie preukázala. Ţalovaná na preukázanie uvedenej skutočnosti však ţiadne dôkazy neprodukovala a neuviedla ani ţiadne dôkazy, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť zistenia vyplývajúce z tabuľky o plánovanom a skutočnom počte pracovných miest za rok 2006 a z výpovedí uvedených svedkov (za také nepovaţoval dôkaz o odchode do dôchodku zamestnanca F. a ani dôkaz o zmene miesta výkonu práce zamestnanca Ing. K.). Na základe uvedených úvah dospel k záveru, ţe ţalovanej vznikla ponuková povinnosť, lebo mala moţnosť v mieste výkonu práce ţalobcu ďalej zamestnávať. Túto povinnosť si nesplnila a nebola teda splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede vyplývajúca z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Povaţoval preto ţalobu za dôvodnú a v celom 3 6 Cdo 138/2012 rozsahu jej vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Nitre rozsudkom z 30. novembra 2011 sp.zn. 25 Co 171/2011 na odvolanie ţalovanej rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Po zopakovaní dokazovania v rozsahu potrebnom k posúdeniu splnenia ponukovej povinnosti ţalovanej dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, ţe bola splnená aj hmotnoprávna podmienka výpovede upravená v ustanovení § 63 ods. 2 Zákonníka práce. V tejto súvislosti uviedol, ţe splnenie povinnosti ţalovanej vyplývajúce z citovaného ustanovenia skúmal podľa stavu, kedy ţalovaná dala ţalobcovi výpoveď a ţe vychádzal z organizačnej schémy plánu funkčných miest TH zamestnancov a robotníkov k jednotlivým časovým obdobiam, z pracovných zmlúv a ďalších podkladov. Z písomnej pracovnej zmluvy Ing. Z. K. z 30. júna 2006 zistil, ţe bol prijatý do pracovného pomeru na funkciu technického pracovníka GIS od 1. júla 2006. Keďţe ţalobcovi bola daná výpoveď z pracovného pomeru aţ 16. augusta 2006, v čase dania výpovede takéto voľné pracovné miesto nebolo. Tvrdenie ţalobcu (jeho zástupcu), ţe ţalovaná mohla v skúšobnej dobe s týmto zamestnancom skončiť pracovný pomer a na jeho miesto zamestnať ţalobcu, povaţoval v súvislosti s ponukovou povinnosťou vhodnej práce za právne irelevantné. Listinnými dôkazmi bolo rovnako preukázané, ţe robotnícke povolanie – prevádzkový montér, ktoré bolo obsadené zamestnancom A. F., v čase dania výpovede voľné nebolo, lebo tento zamestnanec skončil pracovný pomer aţ k 1. máju 2008. Zákonným spôsobom nebolo moţné prinútiť tohto zamestnanca, ktorý mal dôchodkový vek, aby skončil pracovný pomer iba z dôvodu vytvorenia voľného pracovného miesta. Ani ţiadne pracovné miesta stráţnikov neboli v rozhodnom čase voľné, lebo takéto funkcie od roku 2003 neexistovali (bol to sám ţalobca, ktorý ako vedúci OZ Komárno podpisoval výpovede). Dospel preto k záveru, ţe ţalovaná nemala moţnosť ţalobcu v čase dania výpovede v dohodnutom mieste výkonu práce v OZ Komárno ďalej zamestnávať, lebo nebolo voľné ţiadne pracovné miesto. Išlo teda o absolútnu nemoţnosť ţalobcu ďalej v mieste výkonu práce zamestnávať, v ktorom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá. Súd prvého stupňa vo veci nesprávne rozhodol, keď ţalobe vyhovel, z ktorého dôvodu jeho rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ţe ţalobný návrh ako nedôvodný zamietol. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca a navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu zmeniť a potvrdiť ako vecne správny rozsudok okresného súdu. 4 6 Cdo 138/2012 Nestotoţnil sa so záverom odvolacieho súdu, ţe ţalovaná uniesla v spore dôkazné bremeno a preukázala, ţe v čase výpovede nemala moţnosť ţalobcu zamestnávať v mieste pracoviska na OZ Komárno. Uviedol, ţe ţalovaná nijakým spôsobom nepreukázala, ţe voľné pracovné miesta podľa obsahu tabuľky o plánovanom a skutočnom počte pracovných miest za rok 2006 neboli v OZ Komárno, ale na iných odštepných závodoch. Ani dôkaz o tom, ţe dve pracovné miesta zastávané Ing. Z. K. a A. F. boli obsadené, nepreukazujú skutočnosť, ţe ţalovaná nemala moţnosť ţalobcu zamestnávať v mieste jeho pracoviska. Jedná sa totiţ len o dve pracovné miesta, pričom z tabuľky predloţenej ţalobcom vyplýva, ţe ţalovaná mala k dispozícii ďalších 58 voľných pracovných miest. Ţalovaná neprodukovala ţiaden dôkaz, ktorý by preukázal, ţe tieto voľné pracovné miesta neboli na OZ Komárno. Napokon, moţnosť ţalobcu naďalej v mieste výkonu práce zamestnávať, bola potvrdená aj výpoveďami svedkov G. a S., ktorí uviedli, ţe ţalovaná mohla na robotníckom pracovnom mieste ţalobcu zamestnať. Keďţe z dôkazu predloţeného ţalobcom vyplýva, ţe ţalovaná mala v čase výpovede 58 voľných pracovných miest, bola povinná splniť si ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce, čo sa však nestalo. Krajský súd dospel preto k nesprávnemu právnemu názoru, podľa ktorého bola v danej veci splnená aj hmotnoprávna podmienka výpovede upravená v ustanovení § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe ţalobca v podanom dovolaní v podstate vytýka odvolaciemu súdu, ţe vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne a následne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nevytýka mu nesprávne právne posúdenie veci. Nesprávnosť skutkových zistení však nie je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ ide o tabuľku o plánovanom a skutočnom počte pracovných miest za rok 2006 predloţenú ţalobcom znova zdôraznila, ţe ţalobcovi bola daná výpoveď 16. augusta 2006, t.j. viac ako štyri mesiace pred dňom, ku ktorému bola táto tabuľka zostavovaná a týkala sa všetkých odštepných závodov. Stav voľných pracovných miest ku dňu 31. decembra 2006 uvedený v tejto tabuľke bol vzhľadom k predmetu sporu bezvýznamný. Navrhla preto dovolanie ţalobcu zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania, ktoré riadne vyčíslila. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), 5 6 Cdo 138/2012 bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom posudzuje podľa ich obsahu. Ţalobca vady konania v zmysle § 237 O.s.p. nenamietal a dovolací súd v dovolacom konaní ţiadnu z týchto vád ani nezistil. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo. Ţalobca podľa obsahu dovolania vytýkal odvolaciemu súdu predovšetkým nesprávnosť jeho právneho záveru v otázke unesenia dôkazného bremena ţalovanou v súvislosti s naplnením hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, čo odôvodňoval tým, ţe na ţalovanej spočívalo dôkazné bremeno preukázať, ţe voľné pracovné miesta podľa obsahu tabuľky o plánovanom a skutočnom počte pracovných miest za rok 2006 predloţenej ţalobcom neboli na OZ Komárno, ale na iných odštepných závodoch, čo sa však nestalo a tým, ţe ani dôkaz o tom, ţe dve pracovné miesta boli obsadené Ing. K. a A. F. nedokazujú skutočnosť, ţe ţalovaná nemala moţnosť ţalobcu zamestnávať v mieste jeho pracoviska, keďţe podľa uvedenej tabuľky disponovala ďalšími 58 voľnými pracovnými miestami. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 6 6 Cdo 138/2012 Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, ţe dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, ţe tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, ţe súd ho nepovaţuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Účastník, ktorý nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, spravidla ani nemôţe splniť dôkaznú povinnosť. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Spravidla je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí, ţe skutočnosti navodzujúce ţalované právo musí tvrdiť ţalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záleţitosťou ţalovaného. Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce platí, ţe splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. To znamená, ţe zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, ţe zamestnancovi pred daním výpovede ponúkol inú 7 6 Cdo 138/2012 pre neho vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Ak však zamestnávateľ uvádza, ţe v čase výpovede nemal moţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemal v mieste výkonu práce ţiadne voľné pracovné miesto, je pre posúdenie otázky splnenia jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce boli pracovné miesta voľné alebo či boli obsadené. V takomto prípade je na zamestnávateľovi, aby tvrdil a preukázal, ţe ku dňu výpovede všetky pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami (ide tu totiţ o absolútnu nemoţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať). Ak zamestnanec v konaní nevznesie proti tvrdeniu zamestnávateľa, ţe nemal ku dňu výpovede v mieste výkonu práce zamestnanca voľné pracovné miesta ţiadne námietky, treba mať za to, ţe zamestnávateľom tvrdená skutočnosť je taká, ktorú účastníci nečinia spornou, a preto existenciu obsadenosti pracovných miest netreba jednotlivo dokazovať. Ak však zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, ţe ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, stáva sa existencia obsadenosti zamestnancom označeného pracovného miesta spornou, z ktorého dôvodu ju treba samostatne dokazovať. Splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, ţe zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Nepostačuje, ak napr. len všeobecne uvedie počet voľných pracovných miest zistených ku koncu kalendárneho roka (nie ku dňu výpovede), ktoré pripadajú nie na jeho miesto výkonu práce, ale sa týkajú celého pracoviska. Dôkazné bremeno preukázať, ţe zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným pracovníkom (napr. predloţením pracovnej zmluvy), leţí aj v takomto prípade na zamestnávateľovi. Preukázanie reálnej neexistencie obsadenosti pracovného miesta nemoţno totiţ od zamestnanca spravodlivo poţadovať, lebo sa zásadne nedokazuje to, čo neexistuje, ale to, čo existuje (existencia právnej skutočnosti). V posudzovanej veci ţalovaná bola povinná tvrdiť a preukázať splnenie ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Ţalovaná však od začiatku tvrdila, ţe v čase výpovede nemala moţnosť ţalobcu ďalej zamestnávať, keď nemala ku dňu výpovede v mieste výkonu práce ţiadne pracovné miesto voľné (všetky boli obsadené), a preto si ani nemohla splniť uvedenú ponukovú povinnosť. Za účelom preukázania svojho tvrdenia predloţila plán funkčných miest TH zamestnancov a evidenciu zamestnancov robotníckych povolaní na rok 2006 (aj na rok 2005 a 2007), týkajúci sa OZ Komárno, t.j. miesta výkonu práce ţalobcu. Z tohto písomného dokumentu sa podáva, ţe 8 6 Cdo 138/2012 všetky pracovné miesta od úseku riaditeľa OZ aţ po posledného prevádzkového montéra, boli v roku 2006 obsadené. Ţalovaná teda svoje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno splnila. Ţalobca sa proti tvrdeniu ţalovanej bránil tým, ţe ţalovaná mala v roku 2006 voľných 58 pracovných miest a ţe bola preto povinná si ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce splniť, o čom predloţil tabuľku vypracovanú ţalovanou (
- aj)o plánovanom počte pracovných miest a o skutočnom počte pracovných miest zahŕňajúcu všetky odštepné závody, spracovanú ku koncu kalendárneho roka 2006. V rámci tejto procesnej obrany bolo na ţalobcovi, aby tvrdil, koľko z týchto voľných pracovných miest sa týkalo OZ Komárno, kedy mali byť tieto pracovné miesta voľné a konkrétne, o ktoré pracovné miesta išlo, čo sa však nestalo. Nebolo povinnosťou ţalovanej tvrdiť a dokazovať, ţe všetkých 58 pracovných miest sa týka iných odštepných závodov tak, ako to ţalobca nesprávne uvádza v dovolaní. Predmetom dokazovania totiţ nebola skutočnosť, či sa voľné pracovné miesta nachádzajú v iných odštepných závodoch, ale to, či pracovné miesta a konkrétne ktoré, boli voľné ku dňu výpovede v OZ Komárno. Bol to preto ţalobca, ktorý v tomto smere neuniesol bremeno tvrdenia o skutočnosti podstatnej podľa hmotného práva, ktorá skutočnosť nemohla byť následne ani predmetom dokazovania. Ţalobca je preto ten účastník, ktorý v danom prípade musí znášať procesne nepriaznivé následky toho, ţe neuniesol bremeno tvrdenia. Pre úplnosť treba uviesť, ţe ţalobca ani v dovolaní konkrétne neoznačil pracovné miesta, ktoré mali byť ku dňu výpovede na OZ Komárno voľné. Pokiaľ svedkovia S. a G. v svedeckých výpovediach uviedli, ţe ku dňu výpovede bolo v OZ Komárno voľné pracovné miesto technického pracovníka GIS, resp. robotnícke pracovné miesto prevádzkového montéra, boli tieto skutočnosti vyvrátené ţalovanou predloţenými dôkazmi. Z pracovnej zmluvy Ing. Z. K. z 30. júna 2006 totiţ vyplývalo, ţe bol prijatý do pracovného pomeru na funkciu technického pracovníka GIS od 1. júla 2006. Keďţe ţalobcovi bola daná výpoveď z pracovného pomeru aţ 16. augusta 2006, bolo toto pracovné miesto ku dňu výpovedi obsadené iným zamestnancom. Rovnako aj pracovné miesto prevádzkového montéra ku dňu výpovede nebolo voľné, lebo bolo obsadené zamestnancom A. F., ktorý skončil pracovný pomer aţ k 1. máju 2008. 9 6 Cdo 138/2012 Ţalovaná predloţením listinných dôkazov preukázala, ţe uvedenými svedkami označené pracovné miesta boli ku dňu výpovede obsadené inými zamestnancami, a teda svoju dôkaznú povinnosť si splnila. Napokon, ţalobca v dovolaní túto skutočnosť ani nespochybňoval a sám priznával, ţe tieto dve pracovné miesta boli ku dňu výpovede obsadené uvedenými zamestnancami. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe obsah dovolania ţalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v otázke unesenia dôkazného bremena ţalovanou v súvislosti s naplnením hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Ţalobca preto napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie pred odvolacím súdom netrpí ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. Ţalovaná mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní ţalovanej vznikli trovy v súvislosti s odmenou za právne sluţby poskytnuté advokátom. Odmena za jeden úkon právnej sluţby činí sumu 58,69 Eur, pričom patrí za jeden úkon právnej sluţby a to písomné vyjadrenie k dovolaniu zo 16. mája 2012 (§ 10 ods. 1 a 6 v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a jeden krát reţijný paušál v rozsahu jednej stotiny výpočtového základu za úkon právnej sluţby (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) v sume 7,63 Eur + daň z pridanej hodnoty v sume 13,26 Eur. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou (porovnaj napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. februára 2008 sp.zn. 2 Cdo 236/2007, z 13. októbra 2008 sp.zn. 3 Cdo 196/2008) vzal zreteľ k tomu, ţe právny zástupca ţalovanej ho zastupoval uţ v konaní pred obomi súdmi niţšieho stupňa, a preto pri rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia, nepriznal ţalovanej náhradu trov právneho zastúpenia aj za úkon právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom. Celkove priznal ţalovanej trovy v sume 79,58 Eur, ktoré je ţalobca povinný zaplatiť na účet advokáta ţalovanej (§ 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.). 10 6 Cdo 138/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. septembra 2013 JUDr. Ladislav Górász, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová