Najvyšší súd 2 Cdo 10/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : I. Š., bývajúci v P., zastúpený P. s.r.o., so sídlom K., proti ţalovanému : M., zastúpené JUDr. A. N., advokátom v P., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 12 C 68/2003, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
- júna 2010 sp.zn. 5 Co 269/2009 t a k t o : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z
- júna 2010 sp.zn. 5 Co 269/2009 v jeho napadnutej potvrdzujúcej časti a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Prešov rozsudkom (v poradí druhým) z
- januára 2009 č.k. 12 C 68/2003-253 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedených v petite ţaloby a to v dvoch ním navrhovaných alternatívach. V odôvodnení uviedol, ţe mesto Prešov ako nadobúdateľ predmetných nehnuteľností zo zákona nakladal s týmito nehnuteľnosťami s vedomím a dobrej viere, ţe nehnuteľnosti mu ako vlastníkovi patria. Dospel k záveru, ţe drţba ţalovaného bola aţ do 24.7.2002, kedy ţalobca voči ţalovanému uplatnil svoje vlastnícke právo oprávnená. Ţalovaný nadobudol predmetné nehnuteľnosti na základe zákona č. 138/1991 Zb. účinného od 1.5.1991 od svojho právneho predchodcu Okresný národný výbor Prešov, zastúpeného štátnou organizáciou S., ktorý s nimi nakladal na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 15.7.
- Ţalovaný podľa názoru súdu splnil aj druhú zákonnú podmienku vydrţania, pretoţe jeho oprávnená drţba nehnuteľnosti trvala nepretrţite po dobu dlhšiu ako 10 rokov. Desaťročná vydrţacia doba uplynula ţalovanému najneskôr dňom 1.5.2001, pričom ţalobca poţiadal o vydanie nehnuteľnosti dňa 24.7.2002, teda v čase, kedy táto lehota uţ uplynula. 2 2 Cdo 10/2011 Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z
- júna 2010 č.k. 5 Co 269/2009-293 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom okrem výroku o trovách konania vo vzťahu medzi ţalobcom a ţalovaným Mesto Prešov. Zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi ţalobcom a ţalovaným Mesto Prešov a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe prvostupňový súd správne konštatuje, ţe mesto Prešov nakladalo s predmetnými nehnuteľnosťami s vedomím a v dobrej viere, ţe mu ako vlastníkovi patria. Jeho drţba bola aţ do 24.7.2002, kedy ţalobca voči ţalovanému uplatnil svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam oprávnená. Stotoţňuje sa s názorom súdu prvého stupňa ohľadom uplynutia vydrţacej lehoty v prospech ţalovaného s právnymi následkami nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Vzhľadom na pochybnosti vyslovené ţalobcom ohľadom vstupu ţalovaného do jeho oprávnenej drţby poukazuje na delimitačný protokol o prevode nehnuteľnosti v katastrálnom území Prešov, nachádzajúci sa v spise na č.l. 90, podľa ktorého delimitácia sa uskutoční v súlade s ustanovením zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí k 15.4.
- Ak by aj vydrţacia lehota bola počítaná od uvedeného dňa, dňom 15.4.2002 táto uplynula. Je toho názoru, ţe v konaní bolo preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam ţalovaným mesto Prešov po splnení všetkých zákonom poţadovaných predpokladov. A to spôsobilý predmet vydrţania, preukázaná oprávnená drţba a uplynutie zákonom stanovenej doby. Výsledkom splnenia všetkých zákonom poţadovaných predpokladov vydrţania je preto nadobudnutie vlastníckeho práva k veci vydrţiteľom a to okamihom uplynutia vydrţacej doby. Ide o právny následok nastávajúci priamo zo zákona, nevyţadujúci konštitutívne rozhodnutie. Proti rozsudku odvolacieho súdu do jeho potvrdzujúcej časti podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť a dôvodnosť odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, ţe odvolací súd svojím rozhodnutím bez nariadenia pojednávania potvrdil zamietavý rozsudok prvostupňového súdu, avšak urobil tak z iných právnych dôvodov, neţ prvostupňový súd a na základe odlišného skutkového stavu neţ z akého vychádza rozhodnutie súdu prvého stupňa. Týmto postupom mu odoprel moţnosť vyjadriť sa, prípadne navrhnúť vzhľadom k zmene právneho názoru, nové dôkazy. Ako začiatok oprávnenej drţby odvolací súd stanovil deň 15.4.1992, keď vychádzal z obsahu delimitačného protokolu podpísaného medzi Okresným národným výborom v Prešove a mestom Prešov. Toto skutkové zistenie však 3 2 Cdo 10/2011 nebolo ani len spomenuté v prvostupňovom rozsudku, ktoré v odvolacom konaní odvolací súd preskúmaval. Krajský súd v Prešove však pouţil nové skutkové zistenia z listinného dôkazu (delimitačného protokolu) ako skutkový základ odvolacieho rozhodnutia (pretoţe počnúc od tejto doby podľa jeho záverov začala plynúť vydrţacia doba v prospech ţalovaného), avšak bez toho, aby ţalobcovi ako účastníkovi konania umoţnil vyjadriť sa k týmto novým skutkovým zisteniam, odchylnému právnemu posúdeniu veci a napokon i moţnosti predkladať nové dôkazy, ktoré v dôsledku doterajšieho názoru neboli relevantné. Prvostupňový súd posúdil vznik drţby ţalovaného podľa ustanovenia § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Táto vznikla podľa jeho záverov dňom 1.5.1991, teda dňom účinnosti tohto zákona. Odvolací súd posúdil vznik drţby ţalovaného odchýlne. Táto vznikla v súlade s ustanovením § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 87/1991 Zb. dňom prevzatia nehnuteľnosti ţalovaným. Navyše ţalobca pokladá za nepochybné, ţe odvolací súd pochybil i preto, ţe nenariadil pojednávanie v súlade s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Odvolací súd vzal za svoje také skutkové zistenie z listinného dôkazu, ktorého hodnotenie nebolo vykonané prvostupňovým súdom. Týmto dôkazom je delimitačný protokol (v súdnom spise na č.l. 90). Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobcu odmietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu , ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. moţno napadnúť dovolaním. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa § 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., a proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p. V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 a nejde ani o prípad, ţe by sa odvolací 4 2 Cdo 10/2011 súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Keďţe dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva aţ vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tejto skutočnosti, 5 2 Cdo 10/2011 ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide. V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred 15.októbrom 2008 pouţijú predpisy účinné od 15.októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. S účinnosťou od 15.októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité, a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v časti vstupu do drţby sporných nehnuteľností ţalovaným posúdil podľa ustanovenia § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Tento vznikol podľa jeho záverov dňom 1.5.1991, teda dňom 6 2 Cdo 10/2011 účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Odvolací súd posúdil vstup do drţby ţalovaného zrejme podľa § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov dňom prevzatia nehnuteľnosti ţalovaným, s poukazom na delimitačný protokol, podľa ktorého delimitácia sa uskutoční v súlade s ustanovením zákona č. 138/1991 Zb. k 15.4.
- Ak by aj vydrţacia lehota bola počítaná od uvedeného dňa, dňom 15.4.2002 by uplynula. Z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, ţe odvolací súd povaţoval predmetné ustanovenie za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať účastníkov konania, aby sa k ich moţnému pouţitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva, ţe odvolací súd takto postupoval a ţalobcovi nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami ţalobcu uvedenými v dovolaní. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v jeho napadnutej potvrdzujúcej časti podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2011 JUDr. Jozef K o l c u n, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová