Najvyšší súd 2 Obdo 40/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. Š., bytom B., 2/ P. Š., M., obaja právne zastúpení N. & C. s. r. o., N., IČO: X., proti ţalovaným 1/ O. V. B, Ţ. , IČO: X., právne zastúpenému JUDr. I. J., advokátom, K., 2/ C., a. s., P. IČO: X. právne zastúpenému JUDr. R. Ţ., advokátom, G., o určenie neplatnosti memoranda o vzájomnom porozumení a spolupráci a iné, o dovolaní ţalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave. zo dňa
- apríla 2012, č. k. 3Cob/121/2011-198, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
- apríla 2012, č. k. 3Cob/121/2011-198 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa
- januára 2011, č. k. 27Cb/18/2010-162 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa
- januára 2011, č. k. 27Cb/18/2010-162 zamietol návrh ţalobcov, ktorým sa domáhali určenia neplatnosti memoranda o vzájomnom porozumení a spolupráci zo dňa
- októbra 2008, uzatvoreného medzi ţalovanými a určenia neplatnosti notárskej zápisnice zo dňa
- októbra 2008, spísanej na Notárskom úrade Mgr. T. L. v B., pod sp. zn. N 7403/2008, Nz 42396/2008, NRIs 42009/
- V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe ani jeden zo ţalobcov nie je účastníkom memoranda, a preto nie je vecne legitimovaný na podanie predmetnej ţaloby. Súd prvého stupňa súčasne rozhodol o povinnosti ţalobcov 1/ a 2/ zaplatiť ţalovanému 1/ náhradu trov konania v sume 301,13 € a ţalovanému 2/ v sume 226,52 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie ţalobcov 1/ a 2/, ako aj ţalovaného 1/, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd ďalej 2 2 Obdo 40/2012 uloţil povinnosť ţalobcovi 1/ zaplatiť náhradu trov konania ţalovanému 1/ v sume 78,44 € a ţalovanému 2/ v sume 39,79 €, ako aj uloţil ţalobcovi 2/ povinnosť zaplatiť náhradu trov konania ţalovanému 1/ v sume 78,44 € a ţalovanému 2/ v sume 39,79 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd poukázal na ust. § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. a zdôraznil, ţe sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa, ţe ţalobcovia v zmysle ţiadneho právneho predpisu neboli oprávnení podať predmetnú určovaciu ţalobu. Odvolací súd uviedol, ţe spôsob ochrany ţalobcov upravujú najmä ust. § 181 a § 182 Obchodného zákonníka, medzi ktoré nepatrí právo vo vlastnom mene podať určovaciu ţalobu a oprávnenia dozornej rady a jej členov upravujú ust. § 197 aţ § 199 Obchodného zákonníka, z ktorých podľa odvolacieho súdu rovnako nevyplýva oprávnenie člena dozornej rady vo svojom mene podať predmetnú určovaciu ţalobu. V súvislosti s návrhom na určenie neplatnosti notárskej zápisnice odvolací súd zdôraznil, ţe podľa jeho názoru je moţné domáhať sa iba určenia neplatnosti právneho úkonu, na ktorý bol v notárskej zápisnici odkaz v súvislosti s uznaním dlhu. Krajský súd v Bratislave povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny aj v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, ţe nakoľko rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaný pod č. 10/2003 zo dňa
- apríla 2002, sp. zn. 2 Obo 222/2001, nebol vydaný v tejto konkrétnej veci, nie je pre odvolací súd v zmysle ust. § 226 O. s. p. právne záväzný, a preto sa ním odvolací súd v prejednávanej veci neriadil. Odvolací súd taktieţ neprihliadal na procesné pochybenia vytknuté ţalobcami, nakoľko tieto pochybenia súd nepovaţoval za spôsobilé privodiť nesprávne rozhodnutie vo veci podľa ust. § 212 ods. 3 O. s. p, a tieţ ani neprihliadal na námietky ţalobcov, týkajúce sa sudkyne JUDr. Gabriely Buľubašovej, keďţe sa týkali len okolností uvedených podľa ust. § 14 ods. 3 O. s. p. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia dovolanie odôvodnené v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolatelia majú za to, ţe im bola postupom súdov odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko súdy nezohľadnili ich argumentáciu, ţe v prípade ţalobcu 1/ je jeho vecná legitimácia daná postavením akcionára ţalovaného 2/ a člena jeho dozornej rady, v prípade ţalobcu 2/ je daná jeho vecná legitimácia z titulu postavenia člena predstavenstva ţalovaného 2,/ povinného vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou. Dovolatelia k otázke vecnej legitimácie poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaný pod č. 10/2003 zo dňa 3 2 Obdo 40/2012
- apríla 2002, sp. zn. 2 Obo 222/2001, ku ktorému rozsudku odvolací súd uviedol, ţe nie je pre neho záväzný, a preto sa ním neriadil. Dovolatelia zdôraznili, ţe v prípade aplikácie tohto rozhodnutia v tomto spore, ţalobcovi 1/ ako akcionárovi akciovej spoločnosti nemoţno uprieť naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv, ktoré uzavrel ţalovaný 2/ a ktoré môţu mať nepriaznivý vplyv na hodnotu akcií ţalobcu 1/. Z tohto dôvodu je ţalobca 1/ v tomto prípade aktívne legitimovaný, ktorý záver potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
- augusta 2008, sp. zn. 6 Obo 222/
- Dovolatelia v tejto súvislosti poukázali aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
- apríla 2008, sp. zn. 5 Obo 29/2006 a zdôraznili, ţe súd prvého stupňa a odvolací súd bez ďalšieho odmietli vo veci konať s tým, ţe akcionár spoločnosti nie je aktívne legitimovaný na podanie ţaloby o určenie neplatnosti zmluvy, uzavretej spoločnosťou a treťou osobou. Podľa dovolateľov súdy vôbec nedospeli k preskúmaniu otázky, či by úspech ţalobcov mal priaznivý dopad na ich právne postavenie a otázky existencie naliehavého právneho záujmu. Týmto postupom súdov, dovolatelia majú za to, ţe im bola odňatá moţnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu ich práv na spravodlivé súdne konanie, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. S poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. dovolatelia zdôraznili, ţe v tomto konaní sa súdy nevysporiadali s viacerými skutočnosťami, nastolenými ţalobcami, ktoré majú pre konanie rozhodujúci význam, čím sú podľa názoru dovolateľov rozhodnutia súdov v tomto prípade arbitrárne, ich závery sú zjavne neodôvodnené. Podľa dovolateľov napadnuté rozhodnutia súdov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko ţalobca 1/ je v tomto spore vecne legitimovaný ako akcionár a člen dozornej rady ţalovaného 2/ a v prípade ţalobcu 2/ je daná vecná legitimácia z titulu jeho postavenia ako člena predstavenstva ţalovaného 2/, povinného vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou. Dovolatelia dodali, ţe obsah záväzku ţalovaného 1/ a účel Memoranda sú v rozpore so zákonom, dobrými mravmi, resp. sa jedná o bezprávnu vyhráţku, preto je Memorandum v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka podľa ich názoru neplatné. Dovolatelia majú za to, ţe v danom prípade ide o absolútnu neplatnosť, ktorej sa môţe domáhať nielen dotknutý účastník právneho úkonu, ale aj tretia osoba, ktorá má na vyslovení naliehavý právny záujem. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolatelia navrhujú, aby dovolací súd rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, ţe súd návrhu vyhovie alebo tieto rozhodnutia dovolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 4 2 Obdo 40/2012 Ţalovaný 1/ k podanému dovolaniu uviedol, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu povaţuje za vecne správne a s týmito rozhodnutiami sa plne stotoţňuje. Ţalovaný 1/ má za to, ţe súdy vo svojich rozhodnutiach uviedli podstatný obsah prednesov účastníkov konania, stručne a jasne vyloţili, ktoré skutočnosti povaţovali za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy opreli svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravovali, prečo nevykonali i ďalšie dôkazy, a v konečnom dôsledku, z akých dôvodov posúdili zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení právnej úpravy. Podľa ţalovaného 1/ v danom prípade ţalobcovia prehliadli úpravu práv menšinových akcionárov podľa Obchodného zákonníka, neuniesli dôkazné bremeno a nesnaţili sa ani o prekonanie domnelej nečinnosti ţalovaného 2/, ktorý je podľa ţalovaného 1/ subjektom oprávneným na podanie predmetnej určovacej ţaloby. Ţalovaný 1/ taktieţ uviedol, ţe postup odvolacieho súdu ohľadom rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaného pod č. 10/2003 zo dňa
- apríla 2002, sp. zn. 2 Obo 222/2001, nemoţno vnímať ako nezáujem, či nevôľu vysporiadať sa s argumentáciou ţalobcov, nakoľko je právna úprava v danom prípade natoľko jasná a nesporná, ţe akákoľvek argumentácia ţalobcov v tejto veci je nadbytočná a v zásade len predlţuje súdne konanie v uţ aj tak v zjavne bezúspešnom uplatňovaní práv ţalobcov. K otázke naliehavého právneho záujmu ţalobcov, ţalovaný 1/ uviedol, ţe tento záujem by bolo moţné priznať iba ţalobcovi 1/. Ţalovaný však zastáva názor, ţe prijatie záverov ţalobcov by v praxi vyvolalo absurdný stav, nakoľko pri uzatvorení právneho úkonu by bolo potrebné vopred získať súhlasné stanovisko všetkých spoločníkov spoločností, ktoré konajú prostredníctvom svojich štatutárnych zástupcov. Ţalovaný 1/ dodal, ţe v danom prípade ţalobca 1/ nemôţe preukázať zjavnú nevýhodnosť napadnutého právneho úkonu, pričom argumentáciu ţalobcov povaţuje ţalovaný 1/ za účelovú a odporujúcu reálnemu stavu veci a princípom formálnej logiky. Z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu by bola podľa ţalovaného 1/ ţaloba zamietnutá, a to aj v prípade, ak by sa na vec aplikovali ţalobcami uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ţalovaný 1/ k návrhu ţalobcov dodal, ţe ich návrh je odôvodnený skutočnosťou o rozpore Memoranda s platnou právnou úpravou a dobrými mravmi. Ţalovaný je presvedčený, ţe v súlade s relevantnou právnou úpravou, ako aj vôľou oboch zmluvných strán prevzal ţalovaný 2/ záväzky vyplývajúce z Memoranda, a to aj ich spísaním vo forme notárskej zápisnice. Akékoľvek pokusy v danej veci zo strán ţalobcov sú preto podľa 5 2 Obdo 40/2012 ţalovaného 1/ bezpredmetné. Ţalovaný 1/ je ďalej názoru, ţe dovolanie ţalobcov je v danej veci neprípustné, nakoľko nebol na tento opravný prostriedok naplnený ţiaden dôvod, ktorý by Občiansky súdny poriadok ako dovolací dôvod pripúšťal. Vzhľadom na túto skutočnosť navrhuje ţalovaný 1/, aby dovolací súd dovolanie ţalobcov odmietol a zaviazal ich k úhrade vzniknutých trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané účastníkmi konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ aţ g/ a v prípadoch uvedených v ust. §
- Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je moţné napadnúť všetky rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ak sa stali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu. Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 6 2 Obdo 40/2012 K tomu či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242 O. s. p.). V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné. Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku
- V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie, pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nie je prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238 O. s. p., ale (aj so zreteľom na obsah dovolania) sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ust. § 237 O. s. p. Dovolatelia vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s .p. v dovolaní nenamietali a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, ţe im bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré 7 2 Obdo 40/2012 mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide aj vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi moţnosť konať pred súdom ide tieţ v prípade rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nespĺňa zákonné náleţitosti. Dovolatelia v dovolaní namietali, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou, zaloţenou na nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (ust. § 157 ods. 2 O. s. p.) so zreteľom na nimi v konaní namietanú judikatúru ohľadne vecnej legitimácie na poţadovanom určení. Treba prisvedčiť dovolateľom, ţe právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej dohovor) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 383/06). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, 8 2 Obdo 40/2012 ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
- apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstiţne vyloţí, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré pouţil. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doloţiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci vyloţil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Avšak aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí účastníkov konania jednoznačne presvedčiť o správnosti záverov súdu a rovnako v prípade kontroly správnosti rozhodnutia musí odôvodnenie rozsudku slúţiť na objasnenie dôvodov konkrétneho rozhodnutia súdu. Vychádzajúc z vyššie uvedených aspektov, dospel dovolací súd k záveru, ţe právo ţalobcov na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v danom prípade porušené bolo. Súd prvého stupňa sa totiţ s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikovaným pod č.10/2003 zo dňa
- apríla 2002, sp. zn. 2 Obo 222/2001, na ktoré ţalobcovia v súvislosti s ich vecnou legitimáciou a naliehavým právnym záujmom na poţadovanom určení 9 2 Obdo 40/2012 poukazovali v konaní, v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal, ktorý nedostatok neodstránil ani odvolací súd v napadnutom rozhodnutí, keď sa obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k dovolateľmi namietanému rozhodnutiu neprihliadol, nakoľko pre konanie nebolo právne záväzné. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe odvolací súd neuviedol ţiadne primerané argumenty, ktoré by vyvracali tvrdenia ţalobcov s odkazom na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho rozhodnutie z tohto dôvodu, je tak arbitrárne. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 44/2011, podľa ktorého nestačí, aby všeobecný súd na argument účastníka konania iba formálne zareagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, prečo ho povaţuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť. Rovnaké stanovisko v obdobných prípadoch zaujal aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý konštatoval, ţe pojem spravodlivého procesu vyţaduje, aby vnútroštátny súd, ktorý poskytol stručné dôvody pre svoje rozhodnutie, či uţ tým, ţe do neho včlenil dôvody uvedené niţším súdom, alebo inak, sa skutočne zaoberal podstatnými otázkami, ktoré mu boli predloţené na posúdenie, a aby bez ďalšieho jednoducho neprevzal závery, ku ktorým dospel niţší súd (Helle c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa
- decembra 1997, Tatishvili c. Rusko v rozhodnutí zo dňa
- februára 2007, Hirvisaari c. Fínsko v rozhodnutí zo dňa
- septembra 2010). Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sťaţovateľa nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou sťaţovateľa adekvátne a preskúmateľne, alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 44/2011). Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe v napadnutom rozhodnutí absentuje právna argumentácia, ktorá by vyvrátila judikačnú prax najvyššieho súdu, na ktorú poukázali ţalobcovia. Súd prvého stupňa a aj odvolací súd sa tak vo svojich rozhodnutiach dostatočne nevysporiadali so skutočnosťou, ktorá má pre konanie rozhodujúci význam, a to v otázke vecnej legitimácie a naliehavého právneho záujmu ţalobcov na poţadovanom určení, a preto nespĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Tieto rozhodnutia sú z tohto dôvodu arbitrárne, nepreskúmateľné a zjavne neodôvodnené, čím došlo k odňatiu moţnosti ţalobcov konať pred súdom a k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. 10 2 Obdo 40/2012 Dovolatelia namietajú tieţ, ţe súdy nesprávne právne posúdili otázku vecnej legitimácie v spore. Posúdenie vecnej legitimácie a naliehavosti právneho záujmu ţalobcov na poţadovanom určení, je právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie veci síce povaţuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), ktorý ale moţno uplatniť iba vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Nesprávne právne posúdenie veci ako relevantný dovolací dôvod totiţ samo osebe prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Z tohto dôvodu posúdenie, či odvolací súd v konaní o poţadovanom určení pouţil správny právny predpis a či ho správne vyloţil, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádza do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. Pre tento dôvod sa dovolací súd vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia nezaoberal. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O. s. p., dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu i rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, ods. 3 O. s. p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
- P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- decembra 2012 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová