Obsah (6)

§ 236§ 239§ 109§ 237§ 219§ 218

Najvyšší súd 2 Cdo 395/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: S., a. s., C., IČO : X., proti povinnému: R., nar. X., G., o vymoženi

ktorého výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti

odseku L. Konštatoval, že paričná lehota uplynula povinnému

1. septembra 2008, kedy nadobudol exekučný titul vykonateľnosť, a teda prekluzívna lehota na nariadenie výkonu rozhodnutia, ako aj lehota na vykonanie rozhodnutia uplynuli
2. septembra
3. Na zánik práva - preklúzia prihliada súd z úradnej 2 2 Cdo 395/2012 povinnosti, nakoľko prekludovaná pohľadávka zaniká ex lége a nemení sa na naturálnu obligáciu. Uviedol, že uplynutím trojročnej prekluzívnej lehoty zaniklo právo na výkon rozhodnutia a nie je možné uvedenú pohľadávku vymáhať. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto dôvody opakoval. Vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.: PL. ÚS 36/95 dodal, že novela Zákona o priestupkoch č. 298/2008 Z. z., neobsahuje ustanovenie, ktoré by upravovalo, že právne vzťahy vzniknuté pre účinnosťou zákona sa riadia

tohto zákona. Novelou Zákona o priestupkoch sa budú riadiť právne vzťahy a nároky, ktoré vznikli od

1. septembra 2008, teda dňom účinnosti novely Zákona o priestupkoch č. 298/2008 Z. z., keďže neobsahuje ustanovenia s retroaktívnou pôsobnosťou pre predmetné ust. § 88 ods. 1 Zákona o priestupkoch č. 372/1990 Zb.. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a k skutočnostiam namietaným oprávneným odvolací súd uviedol, že v zmysle § 88 ods. 1 Zákona č. 372/1990 Zb. priestupkoch (účinného do
2. augusta 2008) možno právo vykonať do 3 rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie. Zákonodarca v predmetnom ustanovení stanovil trojročnú prekluzívnu lehotu. Jej uplynutím zaniklo právo na výkon rozhodnutia a nie je možné uvedenú pohľadávku vymáhať. Na dodržanie lehoty v predmetnom ustanovení nestačí len začať konanie o výkon rozhodnutia, ale je nevyhnutné, aby toto konanie bolo v rámci tejto lehoty skončené. Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil tým, že postupom odvolacieho súdu sa oprávnenému ako účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom. Uviedol, že v priebehu plynutia tejto prekluzívnej lehoty novelizáciou Zákona o priestupkoch vykonanej zákonom č. 298/2008 Z. z. účinným od
3. septembra 2008 došlo k vypusteniu ustanovenia o trojročnej prekluzívnej lehote na možnosť vymáhania uloženej pokuty za priestupok z ust. § 88 ods.
4. K dátumu
5. septembra 2011 už nemožno aplikovať ust. § 88 ods. 1 Zákona o priestupkoch v znení platnom do
6. augusta 2008, nakoľko v rozhodnom období už nebola platná. Počnúc 3 2 Cdo 395/2012
7. septembrom 2008 Zákon o priestupkoch neustanovuje trojročnú a ani nijakú inú prekluzívnu lehotu. Namietal porušenie práva na súdnu ochranu

46 ods. 1 Ústavy SR tým, že zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odoprel oprávnenému právo na súdnu ochranu jeho priznaného práva. Nesprávnym rozhodnutím exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia sa oprávnenému ako účastníkovi konania odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo treba považovať za odmietnutie spravodlivosti. Uviedol, že prekluzívna lehota uvedená v § 71 ods. 3 Správneho poriadku je lehotou hmotnoprávnou. V tejto lehote má možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu, inak dochádza k jeho zániku a plnenie prijaté po uplynutí prekluzívnej lehoty by bolo bezdôvodným obohatením. Oprávnený uplatňuje svoje právo podaním návrhu na vykonanie exekúcie, pričom doručenie návrhu súdnemu exekútorovi spôsobuje začatie exekučného konania. Oprávnený je názoru, že pre určenie zachovania zákonnej lehoty uvedenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku je právne významné začatie konania, teda deň doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Dovolateľ namietal aj nedostatočné, právne nepodložené odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov, čím došlo k porušeniu jeho základné práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: IV ÚS 115/2003 a uviedol, že odôvodnenia uznesení súdov nižších stupňov nespĺňajú uvedené kritériá. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uzneseniu odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

§ 236ods.

1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci 4 2 Cdo 395/2012 dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

§ 239ods.

1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak

1. a)odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
2. b)odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

§ 109ods.

1 písm. c/ O. s. p.

§ 239ods.

2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

1. a)odvolací súd vyslovil o svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
2. b)ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia,
3. c)ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná. V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu

§ 239O. s.

p., ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj

§ 237písm.

a/ až písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je 5 2 Cdo 395/2012 postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát). Z hľadiska prípustnosti dovolania

ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že súdy svojím postupom oprávnenému ako účastníkovi konania odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

§ 237písm.

f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. O vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nešlo z dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov 6 2 Cdo 395/2012 Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namietal aj porušenie jeho práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo

čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Z obsahu dovolania je zrejmé, že k procesnej vade konania

§ 237písm.

f/ O. s. p. a k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces malo

dovolateľa dôjsť v dôsledku neprávneho rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, ale preto neboli splnené zákonom stanovené podmienky, keď súdy nesprávne právne posúdili uplynutie prekluzívnej lehoty uvedenej 7 2 Cdo 395/2012 v § 71 ods. 3 Správneho poriadku a § 88 ods. 1 Zákona č. 372/1990 Zb. priestupkoch (účinného do 31. augusta 2008). Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ existenciu procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo, že mu znemožnili urobiť niektorý procesný úkon a pod.. Podstatou jeho do volacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) teda zo strany oprávneného nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. To znamená, že aj keď v danom prípade oprávnený namietal, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pre súdom, nešpecifikoval akým konaním súdom mu bola znemožnená realizácia procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Nesprávne právne posúdenie veci nemá pôvod v žiadnej procesnej vade konania uvedenej v § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže vo všeobecnosti zakladať dôvod prípustnosti dovolania

§ 237písm.

f/ O. s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Z uvedeného je zrejmé, že namietaným postupom súdov nebola oprávnenému ako účastníkovi konania znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku a v tejto súvislosti nebolo porušené právo oprávneného na súdnu ochranu v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí odvolacieho a prvostupňového súdu. 8 2 Cdo 395/2012 Právo na spravodlivé súdne konanie

článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu

článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. V rozhodnutí sp. zn.: IV. ÚS 358/09 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z

1. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, H. c. Š. z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z
3. mája 1997, H. c. F. z
4. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04 ). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 9 2 Cdo 395/2012 Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. dáva odvolaciemu súdu možnosť vypravovať tzv. skráteného rozhodnutia, ak je výrok vecne správny a odvolací súd sa stotožní s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, môže sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti. Ak odvolací súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupuje

§ 219ods.

2 O. s. p. musí aspoň v krátkosti uviesť dôvody ktoré preukazujú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a musí sa vysporiadať s podstatnými argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní, aby bolo zachované právo účastníka na spravodlivý súdny proces v zmysle § čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odôvodnil dostatočne zrozumiteľne a určito v súlade s požiadavkou preskúmateľnosti. Rovnako aj odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami kladenými na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Postup odvolacieho súdu

219 ods. 2 O. s. p. bol správny, odvolací súd skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a vysporiadal sa so všetkými pre vec podstatnými argumentmi oprávneného uvedenými v odvolaní, ktoré zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv oprávneného. V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a § 219 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. 10 2 Cdo 395/2012 K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci

ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol

§ 218ods.

1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j.

úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2013 JUDr. Anna Marková, v. r. Za správnosť vyhotovenia: predsedníčka senátu Mgr. Monika Poliačiková