Najvyšší súd 7 Cdo 59/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 59

§ 4ods.

1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho

§ 4zákona č.

71/1992 Zb. sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.). Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, navrhla rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo v danom prípade:

1. súdy rozhodovali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala ţalobkyňa z toho, ţe nepodala námietku zaujatosti (ţiadna obsahová súčasť ţaloby nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náleţitosti námietky zaujatosti stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); ţiadala však vec prikázať inému súdu toho istého stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Bratislava II sú vylúčení z jej prejednávania a rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku zaujatosti“ nebolo moţné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôţe existovať ani jej poplatková povinnosť,
2. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, ţe došlo k tejto procesnej vade, dospela ţalobkyňa na základe toho, ţe povinnosť zaplatiť súdny poplatok jej uloţila sudkyňa Okresného súdu Bratislava II, nezákonným postupom, ktorým jej bola spôsobená majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,
3. vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým ţalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
4. októbra 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2010). Skutočnosť, ţe v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
5. novembra 2012 sp. zn. 3 Sţo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci. 4 7 Cdo 59/2013 Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla ţalobkyňa dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako 5 7 Cdo 59/2013 účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné ( pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ a f/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
6. Ţalobkyňa tvrdí, ţe v danom prípade súdy konali napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré podľa zákona môţe začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania; ak súd zistí, ţe sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví. Skutočnosť, ţe občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. e/ O.s.p. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tieţ rozhodnutia Najvyššieho 6 7 Cdo 59/2013 súdu Slovenskej republiky z
7. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z
8. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006). V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh na začatie konania označuje ako ţaloba. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala ţalobu o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na Okresnom súde Bratislava II dňa
9. septembra
10. Neopodstatnená je preto jej námietka, ţe v tejto veci, ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný návrh na začatie konania (ţaloba). Ţalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, ţe: a/ bolo rozhodované o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením uloţil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti, čo nebolo správne , c/ odvolací súd prvostupňové uznesenie o súdnom poplatku za námietku zaujatosti potvrdil. Dovolateľka uviedla, ţe sa nestotoţňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje záver, ţe by odvolací súd zastával tento názor (t.j. ţe konanie o námietke zaujatosti je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len stotoţnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa vecné oslobodenie občianskeho súdneho

§ 4ods.

1 zákona č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011). Ţalobkyňa napriek tomu, ţe na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, ţe túto „alternatívu“ (t.j. ţe námietka zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje. Dovolací súd pripomína, ţe v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce ţalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To povaţuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (ţalobou), výlučne ktorý má na mysli ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik dvojstranného procesno-právneho vzťahu 7 7 Cdo 59/2013 medzi ţalobcom a ţalovaným, podaním námietky zaujatosti takýto procesno-právny vzťah (medzi ţalobcom a ţalovaným) nevzniká. O to viac nemoţno o zaloţení vzťahu takejto povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je prerokovať určitú vec ţalobcu a ţalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto finančno-právnom (poplatkovom) vzťahu je pojmovo vylúčené. V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním ţaloby (§ 79 veta prvé O.s.p.), súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – ţaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho začatie (ţaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p. Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237 ods. 1 písm. e/ O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol podaný ţiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, ţe v ţalobou riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa ţalobkyňou zastávaného názoru) nemal byť vyrubený. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe pokiaľ aj súd prvého stupňa prípadne uznesením uloţil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci ţalobkyňa túto námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p. 8 7 Cdo 59/2013

1. Ţalobkyňa namieta, ţe pri uloţení povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa poloţky č. 17a Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 pís. g/ O.s.p.). Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.). Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997). Napriek tomu, ţe O.s.p. v § 14 ods. 1 spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade ţalobkyňa – z hľadiska 9 7 Cdo 59/2013 obsahového (pozri § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, ţe JUDr. Michaela Pacherová, PhD., sudkyňa Okresného súdu Bratislava II, ktorá rozhodla o povinnosti ţalobkyne zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 €, bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudkyňou Okresného súdu Bratislava II, nesprávny úradný postup ktorého v inej veci zakladá podľa názoru ţalobkyne zodpovednosť ţalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo ( pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalobkyne o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
3. Vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa v dovolaní neopodstatnene namietla existenciu vád konania v zmysle § 237 písm. e/ a g/ O.s.p., čo pri uţ vyššie uvedenom konštatovaní o neprípustnosti jej dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 237 písm. a/ aţ d/ a f/ O.s.p. znamená, ţe tento jej mimoriadny opravný prostriedok nie je podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne prípustný, nepristúpil dovolací súd k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu; ani prípadná nesprávnosť právneho posúdenia nezakladá totiţ prípustnosť dovolania (pozri R 54/2012). Z toho istého dôvodu dovolací súd neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými ţalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
4. októbra 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2010 a z
5. novembra 2012 sp. zn. 3 Sţo 58/2012, resp. Ústavného súdu Slovenskej republiky z
6. marca 2011 sp. zn. II. ÚS 124/
7. 10 7 Cdo 59/2013
8. Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, ţe ţalobkyňa nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.); vzal tieţ na zreteľ, ţe v dovolacom konaní procesne úspešná ţalovaná nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
9. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
10. mája 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť: Hrčková Marta