← Slovensko

určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Cdo 67/2013 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. P., bývajúceho v Ţ., proti odporcom 1/ Ing. M. B., bývajúcemu v

§ 150ods.

1 O. s. p. posúdiac dôvody hodné osobitného zreteľa zhodne so súdom prvého stupňa. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali odporcovia dovolanie. Navrhli jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Namietali, ţe postupom odvolacieho súdu tým , ţe rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( nariadiť pojednávanie vyţadoval dôleţitý verejný záujem ) a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie im ako účastníkom konania odňal moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Tieţ namietali, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). V doplnení dovolania ( doručeného súdu osobne

  1. augusta 2012 ) namietali odňatie im moţnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) aj postupom odvolacieho súdu , ktorý nerozhodol o návrhu spoločnosti ISTROFINAL, a. s. na vstup vedľajšieho účastníka z
  2. mája 2012, a nebral do úvahy rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 311/2008 . Navrhovateľ ani vedľajší účastník sa k dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpení advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ). Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej . V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3,
  3. 5 7 Cdo 67/2013 Dovolaním odporcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor , od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. , ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či uţ to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ) , ak konanie, v ktorom bolo vydané , je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ) . Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. dovolatelia nenamietali a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola odporcom odňatá moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s p. ). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenie spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná uţ tým, ţe dovolatelia tvrdia, ţe napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak rozhodnutie a konanie skutočne touto vadou trpia, t. j. ţe nastali skutočnosti 6 7 Cdo 67/2013 v dôsledku ktorých vada vznikla ( prejavila sa ) resp. nebola odstránená v rozhodnutí prípadne v postupe odvolacieho súdu. Odporcovia namietali, ţe odvolací súd im odňal moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) svojím postupom tým, ţe prejednal ich odvolanie bez nariadenia pojednávania a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil . Odvolaním brojacim proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa sa podľa ich názoru vôbec nezaoberal, ktorý postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania. Zákon č. 384/2008 Z.z. ktorým sa dopĺňa Občiansky súdny poriadok s účinnosťou od
  4. októbra 2008, zmenil obsah predchádzajúceho znenia ustanovenia § 214 O.s.p. tým, ţe inak vymedzil prípady, kedy odvolací súd má povinnosť nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie a kedy môţe o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Podľa § 241 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do
  5. decembra 2012) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak za a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (t.j. taký záujem, ktorým sa podľa dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. rozumie záujem týkajúci sa väčšieho okruhu osôb napr. územného celku, obce). Keďţe z obsahu spisu nevyplýva, ţe by boli dané dôvody pre nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. ( krajský súd nepovaţoval za potrebné dokazovanie dopĺňať ani zopakovať, nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem), odvolací súd v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol
  6. júna 2012 o odvolaní odporcov (podaného
  7. apríla 2011) bez nariadenia pojednávania aj v súlade s § 156 ods. 3 O.s.p. Postupom odvolacieho súdu , plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho súdneho poriadku, sa preto odporcom neodňala moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. 7 7 Cdo 67/2013 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo , verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov , resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov , ktorý predkladá účastník konania. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie , čoho sa navrhovateľ ( ţalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( ţalovaný ), prípadne iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ) , porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z
  8. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. 8 7 Cdo 67/2013 Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany ( účastníka ) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia . Ak však ide o argument , ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( rozsudok Georgiadis proti Grécku z
  9. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997- III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z
  10. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I ). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ( ďalej len „listina“ ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany , t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného ( odvolacieho ) súdu ( pozri uznesenie z
  11. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 ). Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa , a to po skutkovej , ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa , a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa ( uviedol, ţe „odvolací súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, keďţe v ňom nezistil ţiadne pochybenie, v bliţších podrobnostiach tieţ poukazuje na jeho podrobné zdôvodnenie , s ktorým sa v celom rozsahu stotoţnil“ ) a na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov o nedôvodnosti odvolacích námietok ( vrátane nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa ) doplnil a zdôraznil aj ďalšie dôvody ( čo mu § 219 ods. 2 O. s. p. tieţ umoţňuje ). Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti , z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy , ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil aj právny záver o dôvodnosti návrhu , ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej správnosti ani zaoberať nemohol . Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa , podrobne a jasne objasňujúce ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový a právny základ rozhodnutia 9 7 Cdo 67/2013 ( ako konštatoval aj odvolací súd ) , a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu , nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ). Preto ani týmto postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti účastníkom konania konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). K odňatiu moţnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) malo podľa tvrdenia odporcov dôjsť aj postupom odvolacieho súdu tým, ţe nerozhodol o návrhu spoločnosti ISTROFINAL, a. s. na jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka . Z obsahu spisu vyplýva, ţe uvedená spoločnosť navrhla svoj vstup do ( odvolacieho ) konania ako vedľajší účastník na strane odporcov podaním z
  12. mája 2012 ( čl. ) , ktorú skutočnosť odvolací súd oznámil účastníkom . Títo jej vstup do konania nenamietali. K vstupu vedľajšieho účastníka do konania môţe dôjsť buď z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu ( § 93 ods. 3 O. s. p. ). Vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu – uţ tým, ţe súdu dôjde jeho oznámenie o vstupe do konania a prípustnosťou vedľajšieho účastníka v konaní sa súd zaoberá aţ po tom, čo ten, ku ktorému sa pridruţil alebo jeho odporca , namietne neprípustnosť takéhoto postupu ( pozri R 57/2009 ). Z uvedeného moţno vyvodiť, ţe odvolací súd ani tým, ţe o prípustnosti vstupu do konania spoločnosti ISTROFINAL, a. s. nerozhodoval a ako s vedľajším účastníkom s ňou konal ( uviedol ju v záhlaví svojho rozhodnutia ) neodňal odporcom moţnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Odporcovia v dovolaní namietali tieţ nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ( 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O., s. p. a nespôsobuje 10 7 Cdo 67/2013 zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené, mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) pouţil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné , ale v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Ani tzv. iné vady konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) prípustnosť dovolania nezakladajú. Teda pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania ( daný prípad ) nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. , ani z ustanovenia § 237 O. s. p. , preto dovolanie odporcov podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p., ako dovolanie , ktoré smeruje proti rozhodnutiu , proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcom , ktorí úspech nemali . Najvyšší súd Slovenskej republiky mu trovy dovolacieho konania nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy tohto konania nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

  1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  2. apríla 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť: Hrčková Marta 11 7 Cdo 67/2013

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.