1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c/ Tr. por. dovolanie obvineného O. Š. sa o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 22. októbra 2008, sp. zn. 2 T 134/2007, bol obvinený O. Š. uznaný za vinného v bode 1/ aţ 3/ z pokračujúceho prečinu krádeţe
2 písm. a/, písm. f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., v bode 3/ aj v súbehu s prečinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
1 Tr. zák., v bodoch 4/ a 5/ z pokračovacieho zločinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zák. v súbehu s prečinom krádeţe
2 písm. a/, písm. f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a v bode 6/ z prečinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, ţe : 1/ dňa
b/ ide o strelivo, kde na nadobúdanie vlastníctva streliva sa vzťahuje § 8 aţ § 14, § 27 citovaného zákona, 4/ v čase okolo 16,00 hod. dňa
1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch uloţením sankcie vo výške 500 Sk, pričom konania uvedeného v bode 2/ a 3/ ako aj v bode 4/ obţaloby sa dopustil aj napriek tomu, ţe rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 5 To 502/2005, zo 6. decembra 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. decembra 2005, bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu krádeţe
2 písm. a/ Tr. zák. a iných a bol mu uloţený nepodmienečný trest 4 5 Tdo 18/2011 odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov so zaradením pre výkon trestu do II. (druhej) NVS. Okresný súd Zvolen obvineného O. Š. za to odsúdil
3, § 37 písm. h/, písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4, § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, na výkon ktorého ho
2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráţenia. Zároveň Okresný súd Zvolen obvinenému O. Š.
1 Tr. por. uloţil nahradiť P. H., nar. X., trvale bytom J. K. č. X., Z., škodu vo výške 941 Sk (deväťstoštyridsaťjeden Slovenských korún), spoločnosti A., a.s., S. X., B., nahradiť škodu z titulu odcudzených vecí vo výške 6 600 Sk (šesťtisícšesťsto Slovenských korún) a za poškodené zariadenie vo výške 1 500 Sk (jedentisícpäťsto Slovenských korún). Poškodeného P. H. so zvyškom nároku na náhradu škody súd
2 Tr. por. odkázal na občiansko-súdne konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici na podklade odvolania obvineného O. Š. rozsudkom z 21. apríla 2009, sp. zn. 5 To 23/2009,
1 písm. d/, ods. 2, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v bodoch 4/ a 5/ v časti týkajúcej sa právnej kvalifikácie a vo výroku o treste a sám vo veci
3 Tr. por. rozhodol tak, ţe konanie obvineného O. Š. v bode 4/ právne kvalifikoval ako zločin porušovania domovej slobody
1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v súbehu s prečinom krádeţe
2 písm. f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a následne ho za skutky pod bodmi 1/ aţ 4/ a 6/ odsúdil
3 Tr. zák. v spojitosti s § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, na výkon ktorého ho
2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráţenia. Proti citovanému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal obvinený O. Š. (ďalej aj ako „dovolateľ“) v zákonnej lehote prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. V. F. dovolanie, ktoré oprel o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. V písomných dôvodoch dovolania dovolateľ potom argumentoval tým, ţe v konaní pred prvostupňovým súdom sa nemohol riadne vyjadriť k vykonaným 5 5 Tdo 18/2011 dôkazom, nebolo mu umoţnené klásť otázky svedkom, poškodeným a podobne, čím súd jednak porušil zásadným spôsobom jeho právo na obhajobu (dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por.) a v dôsledku toho aj svoje rozhodnutie zaloţil na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, čím naplnil dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. videl dovolateľ tieţ v tom, ţe mu v trestnom konaní bola z úradnej moci ustanovená obhajkyňa JUDr. L. M., ktorá bola z dôvodu neplatenia členského Slovenskej advokátskej komore v Bratislave vyčiarknutá zo zoznamu advokátov. Dovolateľ ţiadal, aby dovolací súd v tomto smere vykonal šetrenie a získal stanovisko predsedníctva Slovenskej advokátskej komory v Bratislave. Dovolateľ ďalej argumentoval k bodu 4/ rozsudku tým, ţe poškodená J. V. vypovedala rozporne, ţe táto poškodená nie je majiteľkou nehnuteľnosti, kde sa mal skutok stať, no napriek týmto skutočnostiam súd vyhodnotil jej výpoveď v jeho neprospech, preto je
názoru dovolateľa naplnený aj dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por. teda, ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. V dovolaní dovolateľ ďalej uviedol, ţe „trvá na svojom dovolaní z
d/ Tr. por. odmietol bez preskúmania veci, lebo neboli splnené podmienky dovolania
ani po postupe
1 Tr. por. Keďţe ale dovolateľ v ostatnom dovolaní poukázal aj na obsah dovolania z
1, ods. 2 Tr. por. zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa a
1 Tr. por. prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici (po správnosti zrejme Okresnému súdu Zvolen – pozn. súdu), aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Prokurátor Okresnej prokuratúry vo Zvolene v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd
c/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci dovolanie obvineného O. Š. zamietol, lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
por. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal dovolanie obvineného O. Š. a zistil, ţe dovolanie bolo síce podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.) a na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne aj to, ţe podané dovolanie je potrebné s pouţitím § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
por.
1 Tr. por., dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
1 písm. c/ Tr. por., dovolanie moţno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.
3 Tr. por., dôvody
a/ aţ písm. g/ nemoţno pouţiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa uţ v pôvodnom 7 5 Tdo 18/2011 konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie kaţdého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, teda samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie cit. § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je totiţ jednoznačne zrejmé, ţe len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Obvinený O. Š. zásadné porušenie práva na obhajobu videl v tom, ţe nemal obhajcu uţ od vznesenia obvinenia, ďalej v tom, ţe mu nebolo umoţnené na hlavnom pojednávaní klásť vypočúvaným osobám otázky, ţe jeho návrhy na vykonanie dokazovania boli súdom zamietnuté a nakoniec v tom, ţe ustanovená obhajkyňa JUDr. L. M. bola vyčiarknutá zo zoznamu advokátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po preskúmaní spisového materiálu konštatuje, ţe obvineným O. Š. tvrdené porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe nezistil. V trestnej veci obvineného O. Š. nebol daný dôvod povinnej obhajoby uţ od momentu vznesenia obvinenia, ako sa mylne domnieva obvinený O. Š., ale aţ jeho vzatím do väzby, resp. neskôr nástupom do výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, a to
1 písm. a/ Tr. por. Obvinený O. Š. si obhajcu nezvolil, súd mu preto opatrením zo
1 písm. b/ Tr. por., ţe je vinný, ktoré vyhlásenie okresný súd prijal a zároveň vyhlásil, ţe dokazovanie ohľadom viny tohto skutku sa nevykoná. Tento postup okresného súdu bol v súlade s § 257 ods. 6, ods. 7 Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky napokon preveril aj tvrdenie obvineného O. Š. o vyčiarknutí jeho obhajkyne JUDr. L. M. zo zoznamu advokátov, a to s poukazom na § 379 ods. 2 Tr. por., hoci tu treba poznamenať, ţe ide o postup dovolacieho súdu skôr výnimočný, pričom z oznámenia Slovenskej advokátskej komory z 12. apríla 2011 zistil, ţe JUDr. L. M. bola vyčiarknutá zo zoznamu advokátov s účinnosťou od 25. apríla 2009 z dôvodu uvedeného v § 7 ods. 1 písm. f/ zákona NR SR č. 586/2003 Z. z. o advokácii,
ktorého komora vyčiarkne zo zoznamu advokátov toho, kto je v omeškaní so zaplatením príspevku na činnosť 9 5 Tdo 18/2011 komory o viac ako šesť mesiacov a príspevok nezaplatil ani do jedného mesiaca po tom, čo ho komora vyzvala na zaplatenie spolu s poučením o následkoch nezaplatenia. Trestná vec O. Š. bola právoplatne skončená 21. apríla 2009, teda skôr, ako bola ustanovená obhajkyňa vyčiarknutá zo zoznamu advokátov. Táto skutočnosť preto nemala na povinnú obhajobu obvineného O. Š. ţiaden dosah. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe v posudzovanej trestnej veci porušenie práva obvineného O. Š. na obhajobu nezistil, tobôţ nie jeho porušenie zásadným spôsobom ako to vyţaduje uplatnený dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g/ Tr. por., teda ţe by rozhodnutie súdu bolo zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. K výhradám obvineného O. Š. je potrebné uviesť, ţe judikatúra záväzným spôsobom neurčuje kedy a akým spôsobom má súd vykonať ten ktorý dôkaz v konkrétnej veci. Spôsob vykonávania dôkazov je upravený Trestným poriadkom a je vecou samosudcu, resp. predsedu senátu (senátu), aké poradie zvolí pri vykonávaní dôkazov. Pri vedení hlavného pojednávania je jeho povinnosťou dbať o to, aby pojednávanie nebolo zdrţiavané prednesmi, ktoré nemajú nič spoločné s prejednávanou vecou. Rovnako vo vzťahu ku kladeným otázkam je povinný dbať o to, aby neboli kladené neprípustné sugestívne, resp. kapciózne otázky, alebo tieţ otázky ohľadom okolností, ktoré s vecou nesúvisia, príp. ktoré vyplývajú uţ z ostatných vykonaných dôkazov (duplicitné). Ak má procesná strana v tomto smere výhrady k rozhodnutiam súdu prvého stupňa, môţe ich uplatniť v rámci odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom vo svojich rozhodnutiach uţ v minulosti viac krát konštatoval, ţe hodnotenie dôkazov (zisteného skutkového stavu) spôsobom, ktorý odporuje predstavám obvineného ešte neznamená, ţe ide o dôkazy vykonané nezákonným spôsobom. Rovnako tak nevykonanie dokazovania v rozsahu, v akom ho predpokladá obvinený, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu.
1 písm. i/ Tr. por. dovolanie moţno podať, ak je rozhodnutie zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití 10 5 Tdo 18/2011 iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôţe skúmať a meniť. Z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé, ţe dôvodom dovolania nemôţu byť nesprávne skutkové zistenia. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vţdy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je určené k náprave tých najzávaţnejších, v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. Tieto skutkové zistenia dovolací súd nemôţe ani meniť, ani dopĺňať. Nie je totiţ oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonať. Ťaţisko dokazovania je teda v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môţe doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. V písomných dôvodoch dovolania vypracovaného ustanoveným obhajcom JUDr. V. F. sa ku skutku pod bodom 4/ rozsudku vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. argumentovalo tým, ţe poškodená J. V. vypovedala rozporne, ţe táto poškodená nie je majiteľkou nehnuteľnosti, kde sa mal skutok stať , a ţe napriek týmto skutočnostiam súd vyhodnotil jej výpoveď v neprospech obvineného O. Š.. Tieto argumenty obvineného O. Š. týkajúce sa hodnotenia dôkazov tak zjavne smerujú do roviny skutkových zistení, ktorú ale dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených nemôţe meniť a ani dopĺňať. To isté platí aj vo vzťahu k ostatným argumentom obvineného O. Š. uvádzaných v dovolaní z
1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) na tom skutkovom základe, ţe dňa 3. januára 2007 pribliţne o 20,00 hod. v pohostinstve „U.“ v obci K. odcudzil čiernu kapsičku s osobnými dokladmi - občianskym preukazom, vodičským preukazom a finančnú hotovosť vo výške 5 000 Sk v majetku J. S., nar. X., trv. bydliskom K., ktoré pri odchode z pohostinstva odhodil na zem pod schody pri predajni potravín J.. Za to bola obvinenému O. Š. uloţená
ust. § 11 ods. 1 písm. b/ s poukázaním na § 13 ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o priestupkoch sankcia - pokuta vo výške 500 Sk. Z pripojenej doloţky je zrejmé, ţe toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 9. marca 2007. Zásada ne bis in idem, teda právo nebyť súdený alebo potrestaný dvakrát za ten istý skutok, je
Trestného poriadku vyjadrená aj v ustanovení § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. por.,
ktorého trestné stíhanie nemoţno začať a ak uţ bolo začaté, nemoţno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva, pričom v tomto smere treba vychádzať z čl. 153 a 154 c Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
čl. 4 Protokolu 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nikoho nemoţno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý uţ bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom
zákona a trestného poriadku tohto štátu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţuje za potrebné uviesť, ţe jednoznačná a dlhodobo nemenná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd dopadá tak na činy kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované ako priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty. Európsky súd pre ľudské práva sa nepriklonil k záveru, ţe zákaz ne bis in idem je obmedzený len 12 5 Tdo 18/2011 na trestné konanie, keďţe z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totoţnosť skutku a nie totoţnosť právnej kvalifikácie. Pre čl. 4 Protokol č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má však zásadný význam povaha daného činu, pretoţe tento článok nepochybne dopadá na všetky činy napĺňajúce znaky trestného činu a bráni dvojitému stíhaniu a potrestaniu za tieto trestné činy. Na druhej strane sa nevzťahuje na všetky menej závaţné činy, kvalifikované naším právnym poriadkom ako priestupky alebo iné správne delikty, prípadne ako disciplinárne delikty. Vzhľadom na špecifické ponímanie činu
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd moţno zásadu ne bis in idem vztiahnuť iba na tie činy kvalifikovateľné správnymi prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závaţné činy, teda priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu, pričom povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje tak z hľadiska chráneného záujmu (či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny), z hľadiska adresáta normy (či je norma adresovaná všetkým občanom alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter).
1 zákona o priestupkoch v znení účinnom do 31. decembra 2008, priestupku sa dopustí ten, kto úmyselne spôsobí škodu na cudzom majetku krádeţou, spreneverou, podvodom alebo zničením alebo poškodením veci z takého majetku, alebo sa o takéto konanie pokúsi.
ods. 2 cit. par., za priestupok
odseku 1 moţno uloţiť pokutu do 10 000 Sk. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného porovnal skutkové okolnosti uvedené v citovanom rozhodnutí o priestupku so skutkovými okolnosťami uvedenými v bode 1/ rozsudku a dospel k jednoznačnému záveru, ţe tieto skutky sú zhodné. Zhoda je v tomto prípade očividná, preto nie je potrebné bliţšie sa zaoberať okolnosťami určujúcim totoţnosť skutku, aj keď inak ide o problematiku po právnej stránke pomerne zloţitú, najmä v kontexte judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V jej kontexte následne posudzoval aj to, či uvedený priestupok proti majetku má trestnoprávnu povahu. Keďţe § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch chráni všeobecný záujem (objektom je majetok), 13 5 Tdo 18/2011 je určený všetkým občanom a sankcia má represívny charakter, je treba mu priznať trestnoprávnu povahu. Z vyššie uvedených dôvodov preto súdy oboch stupňov pochybili, keď konanie obvineného O. Š. v bode 1/ rozsudku posudzovali ako čiastkový útok pokračovacieho prečinu krádeţe napriek tomu, ţe za toto konanie bol obvinený O. Š. právoplatne sankcionovaný uţ v priestupkovom konaní, ktoré rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené.
4 Tr. por., dôvod
odseku 1 písm. i/ nemoţno pouţiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. V súvislosti so zisteným porušením zákona sa Najvyšší súd Slovenskej republiky následne zaoberal otázkou, či toto porušenie zákona zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného O. Š.. Obvinený O. Š. bol odsúdený za viacero skutkov spáchaných úmyselným konaním, z nich najprísnejšie trestným bol zločin porušovania domovej slobody
3 Tr. por. Keďţe spáchal viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden bol zločinom, a to viacerými skutkami, súd mu uloţil úhrnný trest
3 Tr. por. s pouţitím asperačnej zásady
2 Tr. por. Ak by odvolací súd postupoval spôsobom naznačeným vyššie a trestné stíhanie pre čiastkový útok pokračovacieho prečinu krádeţe pod bodom 1/ rozsudku zastavil, na postavení obvineného O. Š. by to aj tak nič zásadné nezmenilo, lebo by mu súd rovnako ukladal úhrnný trest
3 Tr. por. s pouţitím asperačnej zásady
2 Tr. por., kde mimochodom po úprave vychádza trestná sadzba v rozpätí 6 rokov a 10 mesiacov aţ 10 rokov a 8 mesiacov. Preto ak odvolací súd uloţil obvinenému O. Š. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, uloţil trest pod dolnú hranicu zákonného rozpätia, čím naopak porušil zákon v prospech obvineného O. Š..
c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
. 14 5 Tdo 18/2011 Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe dôvody dovolania predpokladané ustanoveniami § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por., aj vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 4 Tr. por., neboli splnené, preto
c/ Tr. por. uznesením dovolanie obvineného O. Š. na neverejnom zasadnutí odmietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 20. apríla 2011 JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alţbeta Kóňová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.