j. ak v čase uzavretia zmluvy o úvere a o splnomocnení Mgr. T. neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohla povinná realizovať svoje právo dlh uznať a taktieţ nemohla splnomocniť Mgr. T. na takéto právo. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe uznanie dlhu, ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca povinnej urobil v rozpore s jej záujmami. Tým svojím účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. 3 5 Oboer 29/2013 Keďţe dohoda o plnomocenstve uzatvorená medzi povinnou a Mgr. T.
Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná, tak i uznanie záväzku spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú neplatné, chýba jeden z predpokladov na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, súd prvého stupňa preto v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretoţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemoţno vykonať. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, ţe súd je povinný v kaţdom štádiu vedenia exekúcie skúmať či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor ţiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Uviedol, ţe námietka oprávneného, ţe exekučný súd prekročil rámec svoje preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - notárskej zápisnice so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma rovnako ako pri iných rozhodnutiach, ktoré sú exekučnými titulmi. Formálna stránka spočíva v dodrţaní náleţitostí uvedených v § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je predpísaná v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Na argument oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať notársku zápisnicu poukázal na závery o povinnosti exekučného súdu skúmať formálnu a materiálnu stránku notárskej zápisnice ako exekučného titulu ktoré vyplývajú z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR napr. 4 Cdo 267/2007 ako aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: I. US 5/
zákona povinné urobiť.
5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd rozhoduje
ods. 1 písm. g/ a písm. k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodrţal teda postup
5 Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal moţnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani odvolací súd. K naplneniu uvedeného dôvodu došlo
oprávneného aj tým, ţe súd nerešpektoval návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumoţnil mu tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície. Súdy do skončenia exekučného konania nerozhodli o návrhu oprávneného na prerušenie konania. Odvolací súd rozhodol priamo o odvolaní oprávneného a v danom rozhodnutí sa nezmienil o procesnom návrhu oprávneného. Súd porušil základné právo oprávneného na súdnu ochranu, keď vôbec neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania postupom
1 písm. c/ O. s. p. nezaoberal. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, ţe návrhom oprávneného sa nie je potrebné zaoberať. Svoj návrh na prerušenie konania postupom
ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odôvodnil aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR zo
ust. § 23a ods. 2 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený záver
oprávneného neobstojí a súd ho nijako nezdôvodnil. Povinná na seba neprevzala ţiadne nové povinnosti, či záväzky, oprávnenému nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinná mohla plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať a tohto práva sa nemohla ani platne vzdať. Vzhľadom na uvedené, udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je moţné povaţovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
názoru dovolateľa, odvolací súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo povaţuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlţník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 7 5 Oboer 29/2013 93/13/EHS výslovne nenachádza.
názoru dovolateľa je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal na nález Ústavného súdu SR z
1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval. Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
1 O. s. p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo uzneseniu súdu prvého stupňa potvrdené. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. 8 5 Oboer 29/2013
1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak
1 písm. c/ O. s. p.
2 O. s. p., je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
p., ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj
a/ aţ písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh 9 5 Oboer 29/2013 na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Z hľadiska prípustnosti dovolania
ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. a/, písm. d/, písm. f/ a písm. g/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. Dovolací súd nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté niektorou z uvedených procesných vád. Dovolateľ namietal, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku; jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu. Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Bol toho názoru, ţe exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. 10 5 Oboer 29/2013 Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, ţe nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov, ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci). Dovolací súd má za to, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, § 57 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku. Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná. Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie.
3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekáţka je daná vtedy, ak v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností. Dovolateľ namietal, ţe súdy rozhodovali o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. 11 5 Oboer 29/2013 Z obsahu spisu vyplýva, ţe v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnej: N., nar. X., D., o vymoţenie 426,87 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţiar nad Hronom pod sp. zn.: 11 Er 247/2006, na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 5547/2005, NZ 51289/2005, NCRLs 50644/2005 z 30. októbra 2005 spísaná notárom JUDr. O. so sídlom v P., nepredchádzalo ţiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekáţku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 205/2011). Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p. Naplnenie vady konania ţe odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom
f/ O. s. p. dovolateľ vyvodzuje z toho, ţe súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Namietal, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli povinné urobiť. Odvolací súd nerešpektoval návrh oprávneného na prerušenie konania
1 písm. c/ O. s. p. a o tomto návrhu nerozhodol. Oprávnený namietal, ţe exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice išiel nad rámec formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a namietal aj nesprávne právne posúdenie veci. Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, ţe namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov
f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. 12 5 Oboer 29/2013 Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenal oprávnený Zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje
1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ namietal, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať
uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať
uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 02. apríla 2012
právnej úpravy účinnej do 08. augusta 2012, ktorá exekučnému súdu neukladala povinnosť nariadiť pojednávanie ak rozhoduje
1 písm. g/ a písm. k/ Exekučného poriadku. Taktieţ ani odvolaciemu súdu nevyplývala zo zákona povinnosť nariadiť pojednávanie. Odvolací súd danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe v štádiu, pri ktorom súd skúma, či 13 5 Oboer 29/2013 ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe oprávnený namietal aj nesprávne posúdenie notárskej zápisnice ako nespôsobilého exekučného titulu, následné nesprávne zastavenie exekúcie. Táto námietka oprávneného sa z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) viaţe na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na túto námietku prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad. Notárska zápisnica, ktorá nemá náleţitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, nieje spôsobilá byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, ţe ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu (porovnaj tieţ R 47/2012), nemôţe ani - z hľadiska hmotného práva - preskúmavať právny vzťah účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (viď IV. ÚS 20/06 a tieţ I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť, ţe súhlas 14 5 Oboer 29/2013 povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997). V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom,
ktorého nevyhnutnými náleţitosťami notárskej zápisnice ako exekučného tituluje (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu - aţ tento prejav vôle povinnej osoby robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica). Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udelený „zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej osoby.
1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.
2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Dovolací súd za konanie, ktoré obchádza zákon povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy, dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej 15 5 Oboer 29/2013 strany, ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu. Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky, na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011, I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011, IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťaţnosť oprávneného bola nimi odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávneného a Mgr. T. v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba" povinného pri „výbere“ advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlţníka (povinnú) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným), ako aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, ţe ho uviedol v predtlačí úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací súd súhlasí s názorom, ţe záujmy zástupcu (Mgr. T.) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (povinnej), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť dodatočným schválením. Keďţe dohoda o zastúpení povinnej advokátom Mgr. T. je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým tento advokát za povinnú udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému so záverom odvolacieho súdu, ţe ak za týchto okolností Mgr. T. v notárskej zápisnici udelil za povinnú „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Námietka oprávneného, ţe súdy do skončenia exekučného konania nerozhodli o návrhu oprávneného na prerušenie konania
1 písm. c/ O. s. p. nie je dôvodná. Aj keď oprávnený podaním doručeným na súd prvého stupňa 09. augusta 2012 navrhol prerušenie konania postupom
1 písm. c/ a odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávneného aţ uznesením zo 14. augusta 2012, t. j. 5 dní po podaní uvedeného 16 5 Oboer 29/2013 návrhu v danom prípade nedošlo k odňatiu oprávneného moţnosti konať pred odvolacím súdom. Oprávnený podal uvedený návrh na nepríslušný súd - súd prvého stupňa, v čase keď bola vec uţ na odvolacom súde, kde sa rozhodovalo o odvolaní oprávneného. Aj keď odvolací súd nerozhodol o tomto návrhu dovolací súd tento nedostatok v danom prípade nepovaţuje za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol postupom
1 písm. c/ O. s. p. prerušiť dovolacie konanie. Tento návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania je identický s návrhom na prerušenie konania doručeným na súd prvého stupňa
1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie dovolací súd uvádza, ţe ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke, pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitami relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia, na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EU. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe 17 5 Oboer 29/2013 na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho konania
1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, ţe v danom prípade rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p. K tejto námietke dovolateľ poukázal na poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený. Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemoţno na daný prípad aplikovať. Na rozhodnutie v predmetnom konaní nebol potrebný výklad práva európskeho spoločenstva komunitárnym sudcom, preto je uvedená námietka dovolateľa nedôvodná. Súdy boli v danej veci správne obsadené a rozhodovali zákonní sudcovia. V danej veci súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť
1 písm. c/ O. s. p. a poţiadať súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva - komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávneného poukazuje aj na svoje odôvodnenie uvedené vyššie, týkajúce sa návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolacím súdom. Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. 18 5 Oboer 29/2013 Skutočnosť, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
predstáv oprávneného. Vzhľadom na uvedené namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemoţnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku. Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci
ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol
1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný. 20 5 Oboer 29/2013 Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j.
úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 . P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 19. septembra 2013 JUDr. Anna Marková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.