2 O. s. p. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na nové konanie. Namietala, ţe postupom odvolacieho súdu tým, ţe zmenil rozhodnutie okresného súdu bez toho, aby jej predtým dal moţnosť sa vyjadriť k zmene právneho posúdenia a oboznámil ju s ním, bolo jej odňaté právo na súdnu ochranu a prístup k súdu ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Takýto postup predstavuje neodstrániteľnú vadu konania odvolacieho súdu zhmotnenú v porušení ústavného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 Dohovoru o základných právach a slobodách ( ďalej len „dohovor“ ) . Tieţ namietala nesprávne právne posúdenie veci, ktorého podstatou je nesprávny výklad a aplikácia § 150 O. s. p. , pretoţe odvolací súd pouţil výkladové pravidlá platné pre § 142 ods. 1 a 2 O. s. p. Odvolací súd zníţil trovy v situácii, keď de facto jedinou účelne vynaloţenou zloţkou z uplatnených trov je súdny poplatok, lebo navrhovateľka z dôvodu uznania uplatneného nároku nemala potrebu vyvíjať ţiadnu procesnú aktivitu. Navrhovateľka sa k dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpená advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) , skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru, ţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie odporkyne smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska ( § 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p. ). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je 4 7 Cdo 53/2013 dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia , c/ ide o uznesenie o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky. Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním odporkyne napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania odporkyne z ustanovenia § 239 O. s. p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či uţ to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ) , ak konanie, v ktorom bolo vydané , je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka , prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. odporkyňa nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe odporkyňa namietala odňatie jej moţnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) postupom odvolacieho súdu v tom, ţe zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby jej predtým dal moţnosť vyjadriť sa k zmene právneho posúdenia a bez toho, aby ju s odlišným právnym posúdením 5 7 Cdo 53/2013 oboznámil. Namietala tieţ nesprávny výklad a aplikáciu ustanovenia § 150 O. s. p. ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto svojim postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri rozhodovaní ( o trovách konania ) postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporkyni neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej oprávnených práv a oprávnených záujmov. Ustanovenie § 213 ods. 2 O. s. p. ukladá odvolaciemu súdu pred rozhodnutím o odvolaní, aby v prípade, ak je toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu , ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzvať účastníkov konania , aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Z odôvodnenia uznesenia prvostupňového súdu ako aj z odôvodnenia zmeňujúceho uznesenia odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, ţe na rozhodnutie o trovách konania aplikovali ustanovenie § 150 O. s. p., ktoré dáva súdu moţnosť , aby za splnenia v ňom uvedených predpokladov ( výnimočne ) nepriznal , celkom alebo sčasti, náhradu trov úspešnému účastníkovi konania ( u ktorého sú inak naplnené predpoklady pre priznanie náhrady trov konania ). Oba súdy niţšieho stupňa zhodne dospeli k záveru , ţe sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých existenciu vyvodili aj z rovnakých okolností danej veci . Rozdielne posúdili len rozsah nepriznaných trov konania úspešnej navrhovateľke ( súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania v plnom rozsahu a odvolací súd sčasti ), čo im citované ustanovenie umoţňuje. Preto postupom odvolacieho súdu, ktorý nepouţil pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu ako prvostupňový súd, nedošlo k odňatiu odporkyni moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. 6 7 Cdo 53/2013 O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis , nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mali by za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd ( ne ) pouţil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v danej veci nešlo ). Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania odporkyne nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. , ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p.
1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala. Najvyšší súd Slovenskej republiky jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe jej ţiadne trovy tohto konania nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p.
1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.