Najvyšší súd 3 Cdo 98/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., zastúpeného JUDr. M. B., advokátom so sí

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie 3 Cdo 98/2011 7 (

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p.), nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

1. Dovolateľ tvrdí, že v jeho prípade došlo pri rozhodovaní o návrhu na obnovu konania k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), lebo súdy posudzovali prípustnosť obnovy iba z aspektu jedného z viacerých ním uplatnených dôvodov (so zreteľom na rozhodnutie Okresného úradu v Poprade z
2. mája 2000 č. O. o zastavení konania) a nezaoberali sa ďalšími dôkazmi zakladajúcim prípustnosť a opodstatnenosť obnovy, najmä rozhodnutím Okresného úradu v Poprade zo
3. marca 2000 č. O., ktorým bolo konanie prerušené. Zo spisu vyplýva, že návrh M. na obnovu konania zo
4. apríla 2010 (č.l. 1 spisu) neobsahuje žiadnu konkretizáciu, v čom majú spočívať dôvody obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. V „doplnení návrhu“ z
5. mája 2010 (č.l. 14 spisu) sa uvádza, že žalobca v pôvodnom konaní založil do spisu rozhodnutie Okresného úradu v Poprade z
6. mája 2000 č. O. o zastavení konania, z jeho obsahu ale nebolo možné zistiť konkrétne dôvody tohto rozhodnutia; navyše, v čase pôvodného konania zamestnanci tohto úradu nevedeli predmetný spis (do ktorého chcel žalovaný nahliadnuť) nájsť a až v roku 2010 sa žalovaný oboznámil s jeho obsahom. K tejto argumentácii žalovaného je potrebné uviesť nasledovné: Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. (

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000). Zákon stanovuje na podanie návrhu na obnovu konania subjektívnu a objektívnu 3 Cdo 98/2011 8 lehotu. Subjektívna lehota na podanie tohto návrhu je 3-mesačná; jej začiatok plynie od času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy alebo keď mohol dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania je 3-ročná a začína plynúť od okamihu, kedy obnovou napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť; po uplynutí 3-ročnej lehoty môže byť návrh na obnovu podaný len v prípadoch uvedených v § 230 ods. 2 O.s.p. Obe lehoty (subjektívna i objektívna) sú lehotami zákonnými a nie je možné ich predĺžiť ani skrátiť. Konanie o obnove prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich (iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z predpokladov procesnej prípustnosti návrhu na obnovu konania, na ktoré sa zameriava súd v prvej z uvedených fáz, je medziiným existencia skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré ten, kto navrhuje obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), a ďalej možnosť vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 221 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). V oboch prípadoch je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy. Táto podmienka nie je splnená, ak určitá skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz existovali už v pôvodnom konaní a ten, kto navrhuje obnovu konania, o ich existencii vedel a mal aj dostatok podkladov potrebných na ich označenie a na splnenie svojej dôkaznej povinnosti v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p., avšak v pôvodnom konaní nimi nenavrhol vykonať dokazovanie. O možnosť vykonania dôkazov, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní (§ 228 ods. l písm. b/ O.s.p.), ide vtedy, keď účastník v pôvodnom konaní síce označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak ním navrhnuté dôkazy nemohol súd vykonať z dôvodu prekážok objektívneho charakteru. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie súdom v občianskom súdnom konaní alebo nemožnosť označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu (

R 19/1975). Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. sa vzťahuje na prípady, v ktorých účastník konania tieto dôkazy voči 3 Cdo 98/2011 9 súdu v pôvodnom konaní použil (dôkazy označil a navrhol ich vykonanie), nemohli byť ale súdom (ktorý vykonáva dokazovanie –

§ 122ods.

1 O.s.p.) vykonané preto, lebo tomu bránila nejaká objektívna prekážka. V zmysle vyššie uvedeného je z pohľadu dovolacieho súdu plne opodstatnená argumentácia súdov nižších stupňov akcentujúca to, že žalovaný už v pôvodnom konaní mal vedomosť o konaní pred Okresným úradom v Poprade č. O.. Vedel, ktorý orgán, v akej veci, s akými účastníkmi a pod akou spisovou značkou vedie toto konanie (dokonca mal k dispozícii rozhodnutie o zastavení predmetného konania z

1. mája 2000 č. O.). Pokiaľ žalovaný v doplnení návrhu na obnovu konania (č.l. 16 spisu), na ktoré poukázal aj v dovolaní, označil za určujúci dôvod pre nesplnenie „základného predpokladu výstavby bytov“ nevydanie územného rozhodnutia a žalobcu za subjekt zodpovedný za tento stav, je nespochybniteľným faktom, že o nesplnení tohto „základného predpokladu“ získal žalovaný vedomosť už z rozhodnutia o zastavení konania pred okresným úradom, ktoré z hľadiska časového nasledovalo až po rozhodnutí o prerušení tohto konania. Dovolateľ poukazuje na to, že až v roku 2010 sa oboznámil s obsahom spisu Okresného úradu v Poprade č. O., nepopiera ale, že už v pôvodnom konaní vedel o konaní pred okresným úradom tejto spisovej značky. Záver súdov nižších stupňov o neprípustnosti obnovy konania je preto opodstatnený – žalovaný už v pôvodnom konaní mohol tento spis označiť za dôkazný materiál; už v pôvodnom konaní mal procesnú možnosť navrhnúť vykonanie dokazovania predmetným spisom, prípadne inými dôkazmi viažucimi sa na jeho obsah. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je v tomto zmysle rozhodujúca sama existencia spisu a procesnú možnosť označiť ho za dôkaz, nie konkrétne rozhodnutie tvoriace jeho súčasť a otázka, či žalovaný o tomto rozhodnutí a jeho dôvodoch vedel. Subjektívny, ničím nepodložený predpoklad žalovaného o tom, ako a s akými výsledkami by asi prebiehalo dokazovanie súdom, pokiaľ by predmetný spis označil za dôkaz, nie je z uvedeného hľadiska právne významný. Na podstate tohto právneho záveru dovolacieho súdu (aj so zreteľom na to, čo žalovaný sám označil za nesplnenie „základného predpokladu výstavby bytov“), nemôže nič zmeniť skutočnosť, že žalovaný mal údajne vedomosť iba o vydaní (neskoršieho) rozhodnutia o zastavení konania, nie však (ako tvrdí) aj o vydaní skoršieho rozhodnutia o prerušení predmetného konania a dôvodoch tohto rozhodnutia. Dovolací súd sa preto nestotožnil s jeho názorom, že z hľadiska existencie dôvodu obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. nie je významné to, že žalovaný vedel o konaní pred Okresným 3 Cdo 98/2011 10 úradom v Poprade č. O., ale to, že nepoznal obsah rozhodnutia tohto úradu a dôvody vedúce k prerušeniu konania. K tejto časti odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu treba dodať, že v danom prípade išlo o návrh na obnovu konania, ktorým bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vydaný v sporovom konaní. Ide o druh civilného procesu, v ktorom zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania. Ide o zásadu, ktorá sa označuje ako „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.
2. Vychádzajúc z obsahu dovolania a s prihliadnutím na dovolateľom zvolené formulácie možno uzavrieť, že ostatné dôkazy (výpovede svedkov a listiny, na ktoré žalovaný poukázal v dovolaní) mali mať iba sekundárny význam – v ich prípade nešlo ani podľa vysvetlenia žalovaného o „novú okolnosť“, iba o dôkazy, ktorými malo byť preukázané, že sa o „novej okolnosti“ (dôvodoch prerušenia konania pred okresným úradom) dozvedel až v roku
3. Pokiaľ ale účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (R 72/1954).
4. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že procesným postupom súdov nižších stupňov nedošlo v prípade žalovaného k odňatiu možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). I keď právne závery súdov nižších stupňov o podaní návrhu na obnovu konania po uplynutí subjektívnej lehoty v zmysle § 230 ods. 1 O.s.p. nie sú v danom prípade celkom primerané, lebo rozhodujúcim bolo nepreukázanie existencie nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, je z pohľadu dovolacieho súdu správna výsledná právna úvaha súdov, že neboli splnené predpoklady pre obnovu konania.
5. Dovolateľ napadol uznesenie odvolacieho súdu „v celom rozsahu“, to znamená, že napadol aj jeho výrok o trovách konania. Procesnú prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania ale vylučuje priamo zákon –

§ 239ods.

3 O.s.p. Navyše, v danom prípade je napadnutým zrušujúci výrok uznesenia odvolacieho súdu, proti 3 Cdo 98/2011 11 ktorému je dovolanie prípustné iba z dôvodov uvedených v § 237 O.s.p. (

R 34/1995). Keďže ani pri rozhodovaní o trovách konania nedošlo k procesnej vade konania vymenovanej v § 237 O.s.p., je dovolanie žalovaného procesne neprípustné aj v tejto časti.

1. Podľa názoru dovolateľa došlo k procesnej vade konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. tým, že súdy oboch nižších stupňov vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Procesná vada, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní. Sama táto vada ale prípustnosť dovolania nezakladá.
2. Obdobne nesprávne právne posúdenie veci, ktoré dovolateľ súdom tiež vytýka, je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorý ale nezakladá prípustnosť dovolania.
3. Pokiaľ dovolateľ namieta, že v konaní o návrhu na obnovu konania sa súdy nedostatočne zaoberali ním nastolenou otázkou, či „ďalšie dokazovanie k základu nároku alebo k predbežným otázkam spoluzavinenia poškodeného, resp. prezumpcie zavinenia škodcu, je možné viesť v ďalšom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie výšky nároku bez toho, aby sa musel uplatniť návrh na obnovu konania“, dovolací súd uvádza, že vo fáze občianskeho súdneho konania označenej ako iudicium rescindens sa môžu (a aj v danej veci sa mali) riešiť iba právne otázky týkajúce sa prípustnosti návrhu na obnovu konania.
4. Pri skúmaní prípustnosti dovolania žalovaného bolo zistené, že tento opravný prostriedok žalovaného nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala sa žalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. 3 Cdo 98/2011 12 V dovolacom konaní bol procesne úspešný žalobca a vzniklo mu právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca v dovolacom konaní nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto mu dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
5. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
6. augusta 2011 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková