f/ O.s.p., pretoţe mu postupom súdov bola odňatá moţnosť konať pred nimi. Na odôvodnenie svojho tvrdenia o tejto vade uviedol, ţe súd prvého stupňa prijal uznesenie o predbeţnom opatrení „len deň potom, ako sa uskutočnilo pojednávanie v predmetnej právnej veci bez prítomnosti odporcu, resp. ako vyplýva z tvrdení zamestnankyne Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pani Úradníkovej, a taktieţ prokurátorky, potom, čo zostala sudkyňa s matkou a jej právnou zástupkyňou v pojednávacej miestnosti, bez prítomnosti akýchkoľvek osôb.“ Dovolateľ tvrdí, ţe „predmetné uznesenie je doslovným prepisom návrhu matky“ a ţe „ide o rozhodnutie matky, a nie nezávislého, nestranného a objektívneho súdu“. Vytýka súdu tieţ, ţe pri stanovení času jeho styku s dieťaťom „zámerne“ nevzal do úvahy jeho oprávnené záujmy. Chybu v konaní súdu prvého stupňa vidí otec dieťaťa aj v tom, ţe spolu s uznesením o nariadení predbeţného opatrenia a návrhom matky dieťaťa mu neboli zaslané aj prílohy návrhu ani vyjadrenia matky dieťaťa k veci samej. Tvrdí, ţe „nezaslanie príloh je závaţným zásahom do procesných práv odporcu, nakoľko výrazným spôsobom zasahuje do zásady rovnakého postavenia účastníkov konania v konaní pred súdom.“
otca dieťaťa súd prvého stupňa mu odňal právo konať pred súdom aj tým, ţe dňa
názoru otca dieťaťa „k jednoznačnému porušovaniu práva účastníkov konania na prejednanie veci v primeranej lehote, bez zbytočných prieťahov, a to opakovane.“ Otec dieťaťa povaţuje rozhodnutia súdov za nenáleţite odôvodnené, čím mu odňali moţnosť účinne sa proti nim brániť a vyuţiť svoje procesné práva. V ďalších častiach vytýka súdom spôsob ich rozhodnutia a nesprávny výklad ustanovení o predbeţnom opatrení. Otec dieťaťa v dovolaní naostatok tvrdí, ţe ním uvádzané skutočnosti „nie sú výlučne procesného charakteru, práve naopak, vzbudzujú dôvodnú obavu a pochybnosť o nezaujatosti danej sudkyne v predmetnej právnej veci, a práve z tohto dôvodu sa s nimi mal konajúci súd náleţite vysporiadať, čo však neurobil.“ Matka dieťaťa navrhla dovolanie otca maloletého zamietnuť. 4 7 Cdo 120/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, resp. či je daná jeho funkčná príslušnosť o ňom konať. Vychádzal pritom z týchto úsudkov: Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti.
1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon. Dovolanie otca maloletého v časti napádajúcej rozhodnutie o predbeţnom opatrení smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O.s.p.). V § 239 ods. 3 O.s.p. sú uvedené uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým dovolanie nie je procesne prípustné, i keď prípadne vykazujú znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. takto spod úpravy danej § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. vyníma určité uznesenia (medziiným uznesenie odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení), proti ktorým v dôsledku toho dovolanie
tohto ustanovenia nie je prípustné. Dovolanie otca maloletého dieťaťa, ktoré sčasti smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení, je preto
3 O.s.p. neprípustné. 5 7 Cdo 120/2013 Jeho dovolanie by v dôsledku toho mohlo byť procesne prípustné len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p. So zreteľom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád zakladajúcich zmätočnosť, neobmedzil sa preto dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Dovolateľ v danej veci nenamietal vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a procesné vady tejto povahy nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. Otec maloletého dieťaťa v dovolaní uviedol, ţe postupom odvolacieho súdu mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi 6 7 Cdo 120/2013 niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou znemoţňujúcou dovolateľovi realizáciu jeho procesných práv. Na tomto mieste, s prihliadnutím na predmet preskúmavej časti konania (nariadenie predbeţného opatrenia), povaţuje dovolací súd za potrebné pripomenúť, ţe predbeţné opatrenie je procesným inštitútom, ktorý umoţňuje poskytnúť ochranu porušeným alebo ohrozeným subjektívnym právam do toho času, kým sa definitívne nerozhodne o veci samej. Pred nariadením predbeţného opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, musí však byť aspoň osvedčený. Osvedčenie (na rozdiel od dokázania) znamená, ţe súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pri ich zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, ţe osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení predbeţného opatrenia teda súd poskytne oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, ţe skutočný stav veci nie je ešte náleţite zistený, a teda ţe subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné.
6 O.s.p. súd môţe vydať rozhodnutie o predbeţnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.
8, prvá veta O.s.p., o nariadení predbeţného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbeţného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom aţ spolu s uznesením, ktorým bolo predbeţné opatrenie nariadené. Takáto úprava vytvára priestor na to, aby sa dotknutý účastník konania dozvedel o predbeţnom opatrení aţ v okamihu, keď je voči nemu účinné. Ak by sa mu návrh na nariadenie predbeţného opatrenia doručoval skôr, ako o ňom bolo rozhodnuté, účastník by mohol veci zariadiť tak, aby následne nariadené predbeţné opatrenie stratilo význam. Záujem na rýchlej a účinnej dočasnej ochrane práv účastníka, ktorý predbeţné opatrenie navrhuje, má prednosť pred právom dotknutého účastníka vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam. Majúc na zreteli uvedené nie je moţné prisvedčiť dovolacej námietke otca maloletého, ţe súd mu odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe spolu s návrhom na nariadenie predbeţného opatrenia nedoručil aj jeho prílohy. 7 7 Cdo 120/2013 Vyššie uvedeným zákonným pravidlám, ktorým sa súd riadi pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, zodpovedá i zákonná poţiadavka na spôsob odôvodnenia rozhodnutia súdu o tomto návrhu v prípade ţe si súd osvojí skutkové a právne dôvody uvádzané v návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia.
4 O.s.p., ak súd návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotoţňuje sa so skutkovými a s právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Obsah rozhodnutí súdov niţšieho stupňa zodpovedá týmto zákonným poţiadavkám. Zo spisu vyplýva, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli rozhodujúci skutkový stav, opísali priebeh konania a citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Náleţite vysvetlili, prečo povaţovali za potrebné dočasne upraviť právne pomery maloletého. Prijaté právne závery (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tieţ vysvetlili. Z odôvodnenia ich uznesení nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové alebo právne závery súdov nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenia ich rozhodnutí ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv otca maloletého. V tej časti dovolania, v ktorej sa uvádza, ţe napadnuté uznesenie nezodpovedá súdmi aplikovaným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku určujúcim predpoklady vydania predbeţného opatrenia, otec maloletého z hľadiska obsahového namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba však zdôrazniť, ţe súd právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv 8 7 Cdo 120/2013 v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je aj v súčasnosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia otca maloletého o tom, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení boli prípadne aj opodstatnené, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Keďţe dovolaním je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení, dovolací súd preskúmal iba postup súdov predchádzajúci tomuto rozhodnutiu (začínajúci podaním návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia a končiaci právoplatným rozhodnutím súdu o ňom). Predmetom jeho prieskumu preto nemohol byť postup súdu vo veci samej. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nepodrobil svojmu prieskumu postup súdu na pojednávaní 30. októbra 2012, ani pri nariaďovaní ďalších pojednávaní a pri procesných úkonoch nepatriacich do konania o nariadení predbeţného opatrenia. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie otca maloletého v časti napádajúcej výrok uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 9. januára 2013 sp. zn. 11 CoP 597/2012, 11 NcC 361/2012, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Pezinok z 31. októbra 2012 č.k. 9 P 72/2012-349, neprípustné. So zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok v tejto časti odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Pokiaľ otec maloletého napáda svojím dovolaním aj výrok uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 9. januára 2013 sp. zn. 11 CoP 597/2012, 11 NcC 361/2012, ktorým bolo 9 7 Cdo 120/2013 rozhodnuté, ţe sudkyňa Okresného súdu Pezinok JUDr. Ľ. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 9 P 72/2012, dovolací súd poznamenáva, ţe dovolaním moţno napadnúť iba právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Skutočnosť, ţe určité rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, ţe tento súd rozhodoval ako súd odvolací. V občianskom súdnom konaní totiţ krajský súd môţe rozhodovať nielen ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ale aj ako súd prvého stupňa (napr. § 9 ods. 2 O.s.p.) a tieţ ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie krajského súdu o tom, ţe sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vyneseným mimo inštančného postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací; proti rozhodnutiu krajského súdu nie sú v tomto prípade zákonom pripustené opravné prostriedky, preto ani neexistuje funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Z uvedených dôvodov muselo byť konanie o dovolaní otca maloletého v časti smerujúcej proti výroku rozhodnutia krajského súdu, ktorým sudkyňa súdu niţšieho súdu nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, zastavené
1 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.