Najvyšší súd 7 Cdo 151/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Údernícka č. 5, pr

§ 19O.s.p.

a § 7 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Konštatoval, ţe v danom prípade by bolo namieste zastaviť konanie aj podľa § 96 O.s.p., lebo 2 7 Cdo 151/2012 navrhovateľ vzal svoj návrh v celom rozsahu späť podaním doručeným súdu

1. decembra
2. O súdnom poplatku rozhodol podľa § 11 ods. 3, 4, 6 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o trovách konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Krajský súd v Prešove uznesením z
3. mája 2012 sp. zn. 8 Co 46/2012 odmietol odvolanie (do výroku o trovách konania) vedľajšieho účastníka (Zdruţenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS) podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a ţiadnemu z účastníkov a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe v danej veci z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom (§ 201 druhá veta O.s.p.). Vedľajší účastník tak môţe podať odvolanie len v prípadoch, ak ho zároveň podá hlavný účastník, prípadne ak hlavný účastník s takýmto úkonom vyjadrí súhlas. Za stavu, keď odporkyňa zomrela dňa
4. apríla 2011 a absentuje vyjadrenie jej súhlasu s podaným odvolaním moţno uzavrieť, ţe odvolanie bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 146ods.

1 písm. c/ O.s.p. Proti tomuto uzneseniu podal dovolanie vedľajší účastník (Zdruţenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ďalej len „zdruţenie“). Navrhol uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie alebo konanie prerušiť a predloţiť Súdnemu dvoru EÚ konkretizované prejudiciálne otázky. Namietal, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu (odmietnutím odvolania) mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe v danej veci krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 201 O.s.p. Toto sa vzťahuje iba na vedľajšieho účastníka, ktorý vstupuje do konania v zmysle § 93 ods. 1 O.s.p., t. j. z dôvodu, ţe má právny záujem na výsledku konania. Iná je však situácia pri druhej skupine vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ktorý inštitút bol zavedený aţ novelou O.s.p. vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z. s účinnosťou od

1. októbra
2. Takýto vedľajší účastník vystupuje v konaní na podporu účastníka, ktorý je spotrebiteľom a ktorý často nedokáţe poukázať na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a na nekalé obchodné praktiky dodávateľov. Priemerný spotrebiteľ tieţ nedokáţe v konaní náleţite právne argumentovať a brániť sa, napr. vznesením námietky premlčania. Ustanovenie § 201 druhá veta O.s.p. je preto vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, ktorý v konaní vystupuje podľa § 93 ods. 2 O.s.p., obsoletné. Na rozdiel od navrhovateľa, ktorý mal zmluvu, mal moţnosť komunikovať so spotrebiteľom, zdruţenie takú moţnosť nemalo a preto nemohlo ani zistiť, ţe 3 7 Cdo 151/2012 odporkyňa zomrela uţ pred podaním návrhu. Postupom v súlade s § 93 ods. 2 O.s.p. mu však vznikli trovy, ktoré je povinný nahradiť navrhovateľ. Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie nie je prípustné. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie zdruţenia smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým odmietol odvolanie proti uzneseniu o trovách konania. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. 4 7 Cdo 151/2012 Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré je taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutie, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania vedľajšieho účastníka z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ so zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno. Zdruţenie namietalo, ţe postupom odvolacieho súdu, ktorý odmietol jeho odvolanie, napriek tomu, ţe na to neboli splnené podmienky, mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba podľa judikatúry rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j., ţe nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla 5 7 Cdo 151/2012 a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu. Za postup odnímajúci účastníkovi moţnosť konať pred súdom (a zakladajúci prípustnosť dovolania) treba povaţovať aj odmietnutie odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. v prípade, ţe na to neboli splnené podmienky (pozri R 23/1994). Podľa § 93 ods. 1 O.s.p. ako vedľajší účastník môţe sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Zákon teda v citovanom odseku 2 §-u 93 O.s.p. ako osobitný typ vedľajšieho účastníka označuje právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. V tomto prípade (na rozdiel od odseku 1) zákon neustanovuje ako podmienku účasti skutočnosť, ţe táto osoba má záujem na výsledku konania. Aj v tomto prípade sa ale vyţaduje, aby právnická osoba uviedla na strane ktorého účastníka hodlá v konaní vystupovať, pričom jej účasť je moţná iba ak s tým súhlasí účastník konania na strane ktorého má vystupovať. Navyše u právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka je nevyhnutné, aby predmetom jej činnosti vyplývajúcej z právneho predpisu bola ochrana práv, o ktoré v konaní ide. Z postavenia tejto právnickej osoby teda vyplýva, ţe spravidla bude vystupovať na strane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Vedľajšiemu účastníkovi teda patrí právo podať aj odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a to iba v rozsahu a za podmienok, v akom toto právo prináleţí účastníkovi konania, na strane ktorého vystupuje. Z obsahu spisu vyplýva, ţe navrhovateľ podal návrh proti Ţ. Š.Š. ktorá zomrela
3. apríla 2011 (č. l. spisu 41) na Okresný súd Bardejov dňa
4. júla
5. Teda návrh podal po zániku spôsobilosti označenej odporkyne mať práva a povinnosti v zmysle § 7 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a tým aj zániku spôsobilosti byť účastníkom konania (§ 6 7 Cdo 151/2012 90 O.s.p.). Nedostatok tejto spôsobilosti je neodstrániteľnou podmienkou konania a môţe mať za následok len zastavenia konania podľa § 104 ods. 1 O.s.p. Zdruţenie podaním z
6. decembra 2011 doručeným Okresnému súdu Bardejov
7. decembra 2011 (č. l. 39) a následne podaním zo
8. decembra 2011 doručeným Okresnému súdu Bardejov
9. decembra 2011 (č. l. 46 spisu) oznámilo vstup do konania ako vedľajší účastník podľa § 93 ods. 2 O.s.p. na podporu účastníčky Ţ. Š.Š. teda fyzickej osoby, ktorá nemala spôsobilosť mať práva a povinnosti a spôsobilosť byť účastníkom konania. Preto nemohla byť nositeľom procesného práva na podanie odvolania (proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa) a nemohla ani vysloviť súhlas s podaním odvolania vedľajším účastníkom. Moţno tak konštatovať, ţe zdruţenie podalo odvolanie bez súhlasu účastníka, na strane ktorého sa malo konania zúčastniť. Preto pokiaľ odvolací súd napadnutým uznesením odmietol jeho odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, neodňal tým vedľajšiemu účastníkovi moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietol ako nedôvodný návrh vedľajšieho účastníka, aby podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. konanie prerušil a predloţil Súdnemu dvoru EÚ (špecifikované) prejudiciálne otázky. Prerušenie konania v zmysle citovaného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je procesným úkonom súdu, ktorý závisí od jeho úvahy, či poţiada Súdny dvor EÚ o vyriešenie predbeţnej otázky v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (t. j. otázky týkajúcej sa a/ výkladu zmlúv alebo otázky b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie). Vnútroštátny súd teda nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Cieľom prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ je podľa uvedeného článku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne č. 234 Zmluva o zaloţení Európskeho spoločenstva) zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu komunitárneho práva, a nie riešenie konkrétnych sporov, ktoré sú v kompetencii vnútroštátnych súdov a ani posudzovanie súladu 7 7 Cdo 151/2012 vnútroštátneho práva s právom komunitárnym. Posúdenie otázky náhrady trov konania nie je súčasťou výkladu komunitárneho práva, ale výhradne práva vnútroštátneho, na ktoré je (aj) v danej právnej veci kompetentný dovolací súd. Náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhovateľovi, ktorý mal úspech nepriznal, pretoţe mu ţiadne trovy tohto konania nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p.,

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. januára 2013 JUDr. Ladislav Górász, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová