1 písm. c/ a ods. 2 Zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. 3 5 Oboer 35/2013 Na námietku oprávneného, ţe súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil Zmluvu o úvere, ktorá je
dovolateľa úverovou zmluvou a riadi sa výlučne Obchodným zákonník uviedol, ţe posúdenie či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je vzťahom o spotrebiteľskom úvere, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia jeho účastníkov. Je nepochybné, ţe v danom prípade oprávnený poskytol úver v rámci svojho podnikania a druhou zmluvnou stranou bola fyzická osoba nepodnikateľ. Takýto vzťah je v zmysle § 2 písm. a/ a § ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nepochybné spotrebiteľským úverom. Exekučný súd preto správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský a preskúmal exekučný titul aj bez návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku a § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. K dôvodu odvolania, ţe exekučný súd posudzoval vec, o ktorej uţ raz právoplatne rozhodol, poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie z
zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/ O. s. p., ţe súd svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania, oprávnený poukázal na argumentáciu pouţiteľnú vo vzťahu k do volacím dôvodom, ktorá je uvedená v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, ţe v krátkom čase súdu predloţí doplňujúcu právnu argumentáciu k jednotlivým do volacím dôvodom. Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 oprávnený doplnil dôvody dovolania. Uviedol, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, ţe obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch sluţieb (bankovníctvo, energetika...) zaloţené na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, ţe akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Uviedol, ţe
právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám.
judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou poţadovanou na účely splnenia poţiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice.
dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a 5 5 Oboer 35/2013 včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno proti nemu odvolávať. Uviedol, ţe súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS. Smernica
dovolateľa nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyţadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, ţe atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, ţe spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyţadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráţe, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Dovolateľ má za to, ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predloţiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
č
1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie v dovolaní špecifikoval. Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril. Dovolací súd preskúmal návrh oprávneného na prerušenie konanie, ktorým navrhol dovolacie konanie postupom
1 písm. c/ O. s. p. prerušiť. Ţiadal, aby dovolací súd predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré v podanom dovolaní špecifikoval. Ide o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a č
1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
1 O. s. p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v ustanoveniach § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak
1 písm. c/ O. s. p. 8 5 Oboer 35/2013
2 O. s. p., je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
p., ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj
a/ aţ písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát). Z hľadiska prípustnosti dovolania
ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda 9 5 Oboer 35/2013 moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. Dovolací súd nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté niektorou z uvedených procesných vád. Dovolateľ namietal, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku; jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu. Dovolateľ neuviedol, akým konaním súdov niţších stupňov došlo k naplnenie tejto vady konania. Dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, § 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná. Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie.
3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova. 10 5 Oboer 35/2013 Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekáţka je daná vtedy, ak v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých skutkových okolností. Dovolateľ namietanú vadu bliţšie nešpecifikoval. Z obsahu spisu vyplýva, ţe v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., B., IČO: X., proti povinnému: L. E., nar. X., S., B., o vymoţenie 963,95 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.: 3 Er 1356/2007, na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok S. spoločnosti S.S., a. s. z 05. januára 2007, sp. zn.: SR 6947/06, nepredchádzalo ţiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako ani vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekáţku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 205/2011). Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p. Ďalej je dovolateľ toho názoru, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237 písm. e/ O. s. p., ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez návrhu moţno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak 11 5 Oboer 35/2013 nebol podaný návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť. Rovnako ani v prípade tejto procesnej vady dovolateľ neuviedol akým konaním súdov došlo k jej naplneniu. Exekučný súd v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., ţe v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto opodstatnená. Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky. Dovolateľ namietal aj nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov. K naplneniu tejto vady a k porušeniu práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo
názoru oprávneného dôjsť aj tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a 12 5 Oboer 35/2013 základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Na námietku oprávneného, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov oprávnenému ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom v z mysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd dospel k záveru, ţe exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, ţe v danom prípade nemalo byť vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu uţ začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné uţ začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doloţky) (3 Cdo 146/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide 13 5 Oboer 35/2013 o rozhodnutie ničotné nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti, (pozri aj 6 Cdo 105/201 l, 3 Cdo 122/2011). Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj iné subjekty neţ spotrebiteľ. To znamená, ţe aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 230/2011). V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná, a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Listiny predloţené oprávneným takýto záver umoţňovali. Zo Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doloţka 14 5 Oboer 35/2013 obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotoţnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky. Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Skutočnosť, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
predstáv oprávneného. Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci
ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol
1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný. 16 5 Oboer 35/2013 Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j.
úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 . P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok V Bratislave 21. októbra 2013 JUDr. Anna Marková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.