← Slovensko

o vymoženie 609,19 eur s prísl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky 6 Cdo 4/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová 2/A, zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej koná JUDr. J. N. advokát a konateľ, proti povinnej R. P., bývajúcej vo Š., o vymoženie 609,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. 11 Er 95/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z

  1. februára 2012 sp.zn. 7 CoE 26/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie oprávnenej o d m i e t a . Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Oprávnená
  2. januára 2012 podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie sumy 609,19 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7, zo
  3. októbra 2011 sp.zn. IDB0610095, ktorým bola ţalovanej R. P. uloţená povinnosť zaplatiť ţalobkyni PRO CIVITAS, s.r.o. istinu v sume 609,19 € s príslušenstvom. Súdny exekútor poţiadal Okresný súd Spišská Nová Ves o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením zo
  4. februára 2012 č.k. 11 Er 95/2012-13 ţiadosť súdneho exekútora JUDr. R. D. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vychádzal zo zistenia, ţe rozhodcovská doloţka v spotrebiteľskej zmluve (zmluva o úvere č. 8824198907 z
  5. februára 2007 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávnenej a povinnou) a následné konanie pred rozhodcovským súdom odopiera ochranu spotrebiteľovi, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka 2 6 Cdo 4/2013 a Smernica 93/13/EHS. Výkon práv oprávnenej podľa predmetnej rozhodcovskej doloţky povaţoval za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa i dobrými mravmi. Nekalú povahu rozhodcovskej doloţky súd vyvodil z „obmedzenia“ práva spotrebiteľa (povinnej) ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom súde v Slovenskej republike a túto rozhodcovskú doloţku nepovaţoval za dojednanú so spotrebiteľom (povinnou) individuálne. Uviedol, ţe rozhodcovská doloţka núti povinnú v prípade sporu podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, čím sa jej odoberá moţnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Táto doloţka preto spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej ako spotrebiteľa. Poukázal na to, ţe rozhodcovská doloţka bola časťou úverových podmienok a tie súčasťou formulárovej zmluvy, z čoho usúdil, ţe povinná tieto podmienky nemohla ovplyvniť; mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, včítane rozhodcovskej doloţky. Povinná v pozícii spotrebiteľa nemala teda moţnosť osobitne si zmluvné podmienky vyjednať. Povaţoval preto rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda za podmienku neplatnú (§ 53 ods. 5 OZ). Keďţe rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doloţky nemôţe byť spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z
  6. septembra 2012 sp.zn. 15 CoE 257/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.); v celom rozsahu si osvojil skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, ţe súd je oprávnený zamietnuť ţiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu, ak je titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39 a § 53 ods. 5 OZ a § 45 ods. 1 písm. c), ods. 2 zák. o rozhodcovskom konaní), lebo iba tak môţe naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 SMERNICE RADY 93/13/EHS z
  7. apríla 1993 - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality ţivota beţných ľudí nezaväzovali a pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistí uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne. Za správny povaţoval záver súdu prvého stupňa, ţe rozhodcovská doloţka spôsobovala značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi v neprospech povinnej a ţe nebola so spotrebiteľom (povinnou) individuálne dojednaná. Poukázal na to, ţe v danom prípade doloţka, ktorá mala 3 6 Cdo 4/2013 zaloţiť legitimitu pre titul v tomto konaní, znemoţňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ (v tomto prípade oprávnená) ešte pred spotrebiteľom podal ţalobu na rozhodcovskom súde. Vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami mohol spotrebiteľ len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ (oprávnená) ako prvý. So zreteľom na uvedené bol podľa odvolacieho súdu urobený súdom prvého stupňa správny záver, ţe doloţka je neprijateľná, ţe takáto neprijateľná doloţka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doloţky im odporuje. Boli teda splnené podmienky na zamietnutie ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţoval preto za vecne správne. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t.j. ţe sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prekáţku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, ţe vec uţ bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom, ktorým došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd povaţovala to, ţe jej bolo upreté právo na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky existencie neprijateľnej podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doloţky, výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým 4 6 Cdo 4/2013 a odvolacím súdom. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnávala s občianskym súdnym konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O s.p.). Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.). Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade 5 6 Cdo 4/2013 cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená tým, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). 6 6 Cdo 4/2013 Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľka vyčítala súdom niţšieho stupňa, ţe v rozpore so zákonom preskúmavali právoplatné exekučné tituly a ţe bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doloţky. Dovolateľka tak v skutočnosti namietala, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) preto nešlo zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uviedla vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom právomoc súdov (exekučného súdu, ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe) vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená. Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p. mali spočívať v opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ v opätovnom prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, i keď podľa zákona to bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné podmienky k tomu neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení. K tomuto dovolateľkou namietanému dôvodu treba uviesť, ţe prekáţka rozsúdenej veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania a jej existencia v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, ţe právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje moţnosť totoţnú vec znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní 7 6 Cdo 4/2013 ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých uţ bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totoţnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania, nevyplýva, ţe konaniu v tejto veci – t.j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS s.r.o., a povinnou R. P., týkajúcou sa vymoţenia 609,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. 11 Er 95/2012 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo
  8. októbra 2011 sp.zn. IDB0610095, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo ţiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekáţku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou moţnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiţ vyplýva, ţe jeho rezultátom môţe byť titul, splnenia ktorého sa moţno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, ţe súdy niţších stupňov zaťaţili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p. Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali dopustiť tým, ţe nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, treba uviesť, ţe ani o takúto vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania – návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, treba konanie zastaviť. Exekučný súd, totiţ v predmetnej veci, začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – 8 6 Cdo 4/2013 hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov niţších stupňov. Pokiaľ ide o odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba zdôrazniť, ţe dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (v zmysle ustálenej judikatúry) sa povaţuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiţ zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 24/2010 a sp.zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k záveru, ţe konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté. Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú otázku spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej doloţky, na základe ktorej rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia ţiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor ţiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. 9 6 Cdo 4/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v uznesení z
  9. októbra 2011 sp.zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46 (dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, ţe pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej praxe, ţe uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náleţitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd je teda uţ v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, ţe ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce ţiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemoţno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, ţe jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či uţ vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doloţky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, ţe exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, 10 6 Cdo 4/2013 či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môţe totiţ zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. Z vyššie uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, ţe právomoc rozhodcovského súdu bola zaloţená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doloţkou viazaná. Nemoţno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, ţe zo ţiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doloţku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podloţený postup exekučného súdu, ktorý po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doloţka bola uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doloţkou (jej prijateľnosti, a teda platnosti) treba uviesť, ţe v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku zo
  10. októbra 2011 sp.zn. vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé, ţe rozhodcovský súd zaloţil svoju právomoc na ustanovení bodu 10.2 Obchodných podmienok, na zmluve o úvere z
  11. februára 2007, na Obchodných podmienkach pre úver verzie 2007). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doloţky skúmal v súlade so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod
  12. a
  13. 11 6 Cdo 4/2013 (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3, bod
  14. písm. q/ (vyţadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doloţky urobil, majú povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného súdu o tom, ţe skúmaná rozhodcovská doloţka je neprijateľná, a preto je neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umoţňovali. Teda v prípadoch, ak je ţalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je moţné sa brániť mimo rozhodcovského súdu, čo sťaţuje prístup povinnej ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, ţe ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto moţné skúmať aj z iných hľadísk, neţ v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici tak, ako tomu bolo v danom prípade. Keďţe exekučný súd zistil uţ pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ţe exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloţeného oprávnenou, je v rozpore so zákonom, dospel k správnemu záveru, ţe nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú ţiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, ţe pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov niţších stupňov nemal preto za následok odňatie moţnosti oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. ţe ich konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so zákonom o bankách). Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie 12 6 Cdo 4/2013 sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  15. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  16. októbra 2013 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová 13 6 Cdo 4/2013 Kanc ! I. zloženie senátu: JUDr. Daniela Švecová, predsedníčka JUDr. R. Čirč, člen JUDr. Ivan Machyniak, člen II. vec v senáte referovala: JUDr. Daniela Švecová III. kategória rozhodnutia: A – rozhodnutie navrhované na uverejnenie v zbierke rozhodnutí B – významné rozhodnutie nezaradené do kategórie A návrh právnej vety (v prípade A): ....................................... IV. v počítači ulož ako: 6 Cdo 4-2013 ODM prípustnosť V. Cdo – odpíš spis vráť predkladajúcemu súdu 3 x zberný spis VI. v registri vyznač skončené ODM dátum rozhodnutia: zberný spis založ do archívu V Bratislave

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.