zásad o bezdôvodnom obohatení, vedenej na Okresnom súde Ţ. pod sp. zn. 7 C 124/2010, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţ. z
zásad o bezdôvodnom obohatení z titulu zániku darovacieho vzťahu
marca 2009 – domáhania sa vrátenia daru a to nehnuteľností zapísaných na LV č. X., pre kat. úz. R., t.j. bytu č. X. na prvom poschodí obytného domu č. p. X., spoluvlastníckeho podielu X. na spoločných priestoroch obytného domu č. p. X. a parcele č. K., na ktorej sa obytný dom nachádza, ktorých bezpodielovými spoluvlastníkmi boli ţalobkyňa s nebohým manţelom M. a ţalobkyňu zaviazal zaplatiť
1 O.s.p. ţalovaným náhradu trov konania vo výške 4 779,42 €. Mal za to, ţe medzi ţalobkyňou a jej nebohým manţelom ako darcami 2 7 Cdo 107/2013 a ţalovanými ako obdarovanými došlo 21. mája 1999 k uzatvoreniu platnej darovacej zmluvy ohľadne predmetných nehnuteľností z dôvodu naplnenia všetkých jej pojmových znakov, ktorými sú predmet darovania, bezodplatnosť a dobrovoľnosť. Ďalej mal za to, ţe zo ţiadneho z jej ustanovení nevyplýva, ţe by darcovia predmet daru darovali do bezpodielového spoluvlastníctva obdarovaných, z ktorého dôvodu mala byť darovacia zmluva absolútne neplatná
O.z., pretoţe obchádza zákon vo vzťahu k ustanoveniu § 143 O.z., ktoré vymedzuje veci nepatriace do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. Pokiaľ v darovacej zmluve nebola určená veľkosť darovaných podielov mal za to, ţe podiely obdarovaných sú rovnaké a táto skutočnosť nespôsobuje neplatnosť darovacej zmluvy. Ďalej mal za to, ţe k zániku darovacieho vzťahu
dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojim správaním k darcovi alebo k členom jeho rodiny, pričom porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie, keď v danej veci neexistuje ţiadny skutkový dôvod na vrátenie daru, lebo zo strany ţalovaných nedošlo k hrubému porušovaniu dobrých mravov zo ţiadneho dôvodu, ktorý ţalobkyňa vymedzila vo výzve na vrátenie daru či uţ vo vzťahu k nej a k nebohému manţelovi resp. jej dcéram. Zo ţalobkyňou predloţeného znaleckého posudku MUDr. M., znalkyne z odvetvia psychiatria mal ďalej za preukázané, ţe v čase robenia právnych úkonov táto netrpela takým ochorením, ktoré by spôsobovalo jej obmedzenie spôsobilosti na právne úkony spojené s nakladaním s predmetnými nehnuteľnosťami a vecným bremenom. Ďalej nepovaţoval za potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedkov ohľadne preukazovania zabezpečenia starostlivosti o ţalobkyňu, nakoľko sama potvrdila starostlivosť ţalovaných počas jej pobytu u nich, v súčasnej dobe starostlivosť ţalovaných odmieta. Krajský súd v Ţ. na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 25. júna 2012 sp. zn. 5 Co 384/2011 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým ţalobu ţalobkyne zamietol
1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu sa stotoţniac s jeho odôvodnením a vo výroku o trovách ho zmenil tak, ţe ţalobkyňu zaviazal zaplatiť ţalovaným pri aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p. trovy prvostupňového konania vo výške 1 067 € a odvolacieho konania 213,42 €. Na zdôraznenie správnosti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým ţalobu zamietol, doplnil, ţe pokiaľ ţalobkyňa namietala nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov a to výsluch svedkov dcér a zaťa, okresný súd mal z jej vlastného výsluchu dostatočne preukázané skutočnosti týkajúce sa starostlivosti ţalovaných o ňu a bolo preto nadbytočné vykonať výsluch ďalších svedkov. Postup okresného súdu povaţoval 3 7 Cdo 107/2013 s poukazom na ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. za správny, pretoţe účastníci sú síce povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, keď nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci rozhodné. Pokiaľ ţalobkyňa v odvolaní namietala, ţe v konaní nebol vypočutý ani pracovník matričného úradu, ktorý mal zaslať oznámenie o úmrtí darcu M., kde malo byť uvedené, ţe pohreb vybavuje ţalovaná, ani ošetrujúci lekár ţalobkyne MUDr. Š. a ani MUDr. M., ktorá vyhotovila znalecký posudok, poukázal na ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. s tým, ţe ţalobkyňa vykonanie uvedených dôkazov nenavrhovala v prvostupňovom konaní hoci sa nejedná o dôkazy, ktorých vykonanie nemohla navrhnúť bez vlastnej viny a zároveň poukázal na to, ţe neboli splnené ani podmienky uvedené v bodoch a/, b/, c/ citovaného ustanovenia tak, aby mohli byť povaţované za odvolací dôvod, keď skutočnosti, ktoré sa mali vykonaním uvedených dôkazov preukázať uţ v konaní boli preukázané a preto ich vykonanie by uţ pre prejednanie veci nebolo relevantné. Ďalej doplnil, ţe rozhodnutie okresného súdu spĺňa všetky poţiadavky odôvodnenia
2 O.s.p. Pokiaľ ţalobkyňa ţiadala pre prípad potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu pripustiť dovolanie
3 O.s.p., odvolací súd nevyslovil vo výrokovej časti svojho rozsudku prípustnosť dovolania nakoľko bol toho názoru, ţe v prejednávanej veci sa o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu nejednalo a ţalobkyňa neuviedla, v čom túto otázku vzhliada. Vo vzťahu k výroku rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov prvostupňového konania rozhodol
o jeho zmene, nakoľko povaţoval odvolanie ţalobkyne za čiastočne dôvodné. Mal za to, ţe je daná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa
1 O.s.p. a preto rozhodol o povinnosti ţalobkyne nahradiť ţalovaným jednu tretinu z priznaných trov konania, keď prihliadol na to, ţe ţalobkyňa je vo veku 86 rokov, jej jediným príjmom je starobný dôchodok vo výške 440 € mesačne, ţiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok väčšej hodnoty nemá, trpí viacerými závaţnými ochoreniami, ktorých liečba si nepochybne vyţaduje vynaloţenie pomerne vysokých nákladov, ako aj na to, ţe i keď okresný súd v konaní nekonštatoval hrubé porušenie dobrých mravov, ktoré by odôvodňovali vrátenie daru
O.z., vo vzťahu medzi darkyňou a obdarovanými došlo k nezhodám, ktoré vyústili do jej odchodu z ich domácnosti. Odvolací súd zároveň zistil, ţe okresný súd nepostupoval správne v prípade rozhodovania o trovách právneho zastúpenia pokiaľ sa týka základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej sluţby, ktorá mala byť
1 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb 526,13 € (nie priznaných 789,20 €) a ţalovaným by potom patrila náhrada trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní za 5 úkonov právnej sluţby včetne 4 7 Cdo 107/2013 reţijných paušálov vo výške 2 667,50 € + 20% DPH 535,50 € t.j. 3 201 €, z ktorých jedna tretina predstavovala sumu 1 067 €. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p., pričom aj pri rozhodovaní o náhrade týchto trov uplatnil rovnakú argumentáciu ako v prípade rozhodovania o trovách prvostupňového konania. Odmena za 1 úkon právnej sluţby potom predstavovala sumu 640,25 € a jedna tretina z nej sumu 213,42 €. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací
2 O.s.p. zrušil rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu. Dovolanie odôvodnila tým, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe jej postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ďalej tým, ţe odvolací ani prvostupňový súd nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, čím jej bola odňatá moţnosť preukázať jej tvrdenia a v dôsledku tohto nezákonného procesného postupu súdy rozhodli jednostranne a nezákonne a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania pred prvostupňovým aj odvolacím súdom mala za to, ţe ich rozhodnutia sú nezákonné, pretoţe neakceptovali ustanovenie § 150 O.s.p.,
ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov celkom alebo z časti priznať a priznanie trov ţalovaným by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi
1 O.z., pretoţe ţalovaní nadobudli jej byt nezákonným spôsobom, účelovo jej zrušili právo doţivotného bývania a uţívania predmetných nehnuteľností, keď mali jednoznačný zámer hneď od počiatku dať tento byt do nájmu a takto z neho ťaţiť. Ţalovaní navrhli dovolanie ţalobkyne ako nedôvodné
zamietnuť, keďţe prvostupňový súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého došlo k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď vychádzal zo všetkých ţalobkyňou a jej právnym zástupcom uvádzaných skutočností, na základe čoho odvolací súd jeho rozhodnutie, ktorým zamietol ţalobu ţalobkyne potvrdil. Ak súdy v priebehu konania nevykonali všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
nie je
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom a za znemoţnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Ďalej mali za to, ţe nie je pravdivé tvrdenie ţalobkyne, ţe súdy niţších stupňov neakceptovali pri 5 7 Cdo 107/2013 rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 150 O.s.p., keďţe odvolací súd podrobne odôvodnil, v čom vzhliadal existenciu dôvodov pre jeho aplikáciu a s poukazom na toto zákonné ustanovenie o prisúdení trov rozhodol, pričom preskúmal aj správnosť uplatnených a vyčíslených trov zo strany ţalovaných. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie je prípustné, pretoţe
1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
2 O.s.p. dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Ţalobkyňa dovolaním napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky niektorého z rozsudkov uvedených v citovaných ustanoveniach. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolanie ţalobcov by vzhľadom na uvedené zistenie bolo prípustné, len ak by v konaní súdov niţších stupňov došlo k vade konania
Povinnosť 6 7 Cdo 107/2013 skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z týchto vád vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú významné len procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných pod písmenami a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, aj keď by k nim v konaní došlo a prípade aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád
ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k tejto vade, ale jednoznačne (všetky pochybnosti vylučujúce) zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania vymenované v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané, ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Ţalobkyňa namietala vadu konania
f/ O.s.p. a to, ţe svojim postupom jej odvolací aj prvostupňový súd odňal moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom
f/ O.s.p. je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, ktorý znemoţní účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich procesných práv a oprávnených záujmov. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú moţnosť konať pred súdom, pretoţe mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vydanie zmätočného 7 7 Cdo 107/2013 rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje opodstatnenie a preto je vţdy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť, najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie
čl. X. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Dovolateľka súdom niţších stupňov vyčítala, ţe nevykonali všetky ňou navrhnuté dôkazy, čím jej bola odňatá moţnosť svoje tvrdenia preukázať a v dôsledku tohto nezákonného procesného postupu súdy rozhodli jednostranne a nezákonne. Pokiaľ ide o námietku nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov, súdna prax je jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, ako sa dovolateľka mylne domnieva, aby bol súdom vykonaný kaţdý ňou navrhnutý dôkaz. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.). Ak súd prípadne aj rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. K ďalšej námietke ţalobkyne treba dodať, ţe súd neodníma účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo o sebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, keďţe si nezabezpečili ďalšie dôkazy pre správne posúdenie veci, po stránke obsahovej ide o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľkou tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím 8 7 Cdo 107/2013 dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe by ale nezakladala prípustnosť dovolania
Na dovolací dôvod ţalobkyne, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom posúdení veci súdmi niţších stupňov, dovolací súd tieţ nemohol prihliadať, pretoţe uvedené by mohlo byť len odôvodnením dovolania v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, no prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neskúmal), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania
V dôsledku toho by posúdenie, či súd (ne)pouţil správny právny predpis alebo či ho (ne)správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Pokiaľ dovolanie ţalobkyne smeruje proti výroku o trovách konania treba uviesť, ţe
ustanovenia § 167 ods. 1 O.s.p. sa o náhrade trov konania rozhoduje uznesením. O tejto povinnosti súd rozhoduje na návrh a spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie na ňom končí (§ 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Z uvedeného vyplýva, ţe spravidla súd pojme rozhodnutie o trovách konania do rozsudku, ktorým rozhoduje vo veci samej (§ 155 ods. 1 O.s.p.). Výrok o náhrade trov konania sa stáva súčasťou výroku rozsudku. To ale neznamená, ţe táto časť výroku zároveň stráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia. Práve naopak, túto povahu rozhodnutia si aj naďalej zachováva, pretoţe výrok o náhrade trov konania je obsiahnutý vo výroku rozsudku len z dôvodov procesnej hospodárnosti. 9 7 Cdo 107/2013 Podmienky prípustnosti dovolania, smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu (ako tomu je v prejednávanej veci) sú upravené v ustanovení § 239 O.s.p.
1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.] na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p.
2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Bez ohľadu na charakter uznesenia, ţe je dovolanie neprípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 3 O.s.p.,
ktorého ustanovenia odseku 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolaním napadnuté rozhodnutie má zmeňujúci charakter, mení sa ním však uznesenie okresného súdu o trovách konania, v ktorom prípade je prípustnosť dovolania vylúčená s výnimkou situácie, ak by sa v konaní preukázala vada
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ţalobkyňa vád
nenamietala a dovolací súd nezistil existenciu ţiadneho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ g/. Dovolanie proti uzneseniu o trovách konania preto ani
prípustné nie je. Pokiaľ dovolateľka 10 7 Cdo 107/2013 namietala, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov o trovách konania sú nezákonné, pretoţe neakceptovali ustanovenie § 150 O.s.p. a priznanie trov ţalovaným by bolo v rozpore s dobrými mravmi
1 O.z., dovolací súd mal za to, ţe sa jedná o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci. K uvedenému dovolací súd uvádza, ţe uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady
Námietku účastníka konania, ktorou vytýka súd existenciu omylu pri aplikácii práv treba ako to uţ bolo konštatované povaţovať za dovolací dôvod
2 písm. c/, ktorý však sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalobkyne smerovalo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému
3 O.s.p. prípustné nie je; keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.), bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Ţalovaní mali v dovolacom konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Tie trovy konania by v danom prípade spočívali v odmene advokátky za právnu sluţbu, ktorú poskytla ţalovaným vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 4. októbra 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za 1 úkon právnej sluţby dovolací súd stanovil
1 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky vo výške uplatnených 526,13 €, čo s náhradou výdavkov za miestne a telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 7,63 €, 20% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky) 106,75 € spolu predstavuje 640,51 €. Dovolací súd za účelne vynaloţené trovy nepovaţoval odmenu advokátskej kancelárie za ďalší úkon právnej sluţby a to za prevzatie a prípravu zastúpenia z dôvodu, ţe právne zastúpenie ţalovaných prevzala v konaní pred súdom prvého stupňa a ţalovaných zastupovala aj v konaní pred odvolacím súdom.
1 O.s.p. súd priznal ţalovaným náhradu trov konania v 1/3 t.j. v sume 213,50 €.
ak sú to dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkovo alebo sčasti priznať. Súd 11 7 Cdo 107/2013 prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy advokátov pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Dôvody osobitného zreteľa a výnimočnosť prípadu dovolací súd videl v tom, ţe ţalobkyňa je vo veku 87 rokov, má starobný dôchodok vo výške 440 € mesačne, ţiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok vyššej hodnoty nemá, trpí viacerými závaţnými ochoreniami, ktorých liečba si nepochybne vyţaduje vynaloţenie pomerne vysokých nákladov, pričom ţalovaní sú obidvaja zárobkovo činní, nemajú inú vyţivovaciu povinnosť, nie sú samoţivitelia a v prípade, ak by sa ţalobkyňa dostala z dôvodu zaplatenia trov konania do finančnej núdze, boli by jej ţalovaní, ktorých obdarovala povinní poskytnúť finančnú podporu (bod 3. Darovacej zmluvy). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. októbra 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.