určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

Najvyšší súd 1 Nc 49/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne D. M., bytom v H., zastúpenej JUDr. R. F., advokátkou so sídlom v Š., proti ţalovanému Ľ. K., bytom v H., zastúpenému a., so sídlom v B., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15C 242/2008, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Trnave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23Co 357/2011, takto r o z h o d o l : Sudkyne Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. L. S. a JUDr. A. D. n i e s ú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23Co 357/2011 (vec Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C 242/2008). O d ô v o d n e n i e Ţalovaný na pojednávaní uskutočnenom na Krajskom súde v Trnave

1. septembra 2012 vzniesol námietku zaujatosti sudcu, ktorú skonkretizoval písomným podaním doručeným tamojšiemu súdu
2. septembra
3. Namietal v ňom zaujatosť sudkýň senátu 23Co Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. L. S. a JUDr. A. D. z dôvodu, ţe jemu neznáma osoba, ktorá mala byť vzdialenou príbuznou ţalobkyne, mu v čakárni u lekára prezradila, ţe súčasný partner ţalobkyne K. L. má príbuzného, ktorý je zamestnancom Krajského súdu v Trnave, a ţe spolu so ţalobkyňou ho kontaktovali, aby vplýval na konajúce sudkyne s cieľom dosiahnuť rozhodnutie v jej prospech. Presvedčenie, ţe členky senátu sú zaujaté, nadobudol ţalovaný aj zo skutočnosti, ţe konajúci senát vyhovel návrhu právnej zástupkyne ţalobkyne na odročenie pojednávania vytýčeného na
4. júna 2012 z dôvodu čerpania dovolenky, pričom je všeobecne známe, ţe čerpanie dovolenky u advokáta, ktorý navyše poskytuje právne sluţby ako právnická osoba, nie je dôvodom na odročenie termínu pojednávania. Ţalovaný taktieţ nadobudol zo spôsobu vedenia konania pocit, ţe členky 1 Nc 49/2012 2 senátu ako osoby rovnakého pohlavia ako je ţalobkyňa, sa vcítili do jej postavenia, a preto sa ako osoba muţského pohlavia cíti byť diskriminovaný. Členky konajúceho senátu 23Co JUDr. I. J., JUDr. L. S. a JUDr. A. D. vo svojich vyjadreniach k námietke zaujatosti zhodne uviedli, ţe nemajú ţiaden pomer k veci, účastníkom konania, ani k ich zástupcom. Zdôraznili, ţe o vplyve neznámej osoby, ktorá má byť pracovníkom krajského súdu nemajú ţiadnu vedomosť. Taktieţ uviedli, ţe ďalšie okolnosti, ktoré ţalovaný spomína v námietke zaujatosti, nie sú dôvodom na ich vylúčenie, nakoľko spočívajú v postupe senátu v konaní o prejednávanej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trnave (§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti uvedených sudkýň krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to : l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
5. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
6. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom
7. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. 1 Nc 49/2012 3 Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) k danej problematike. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na 1 Nc 49/2012 4 vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08). Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré 1 Nc 49/2012 5 by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. V prejednávanej veci videl ţalovaný dôvod zaujatosti namietaných sudkýň predovšetkým v tom, ţe podľa tvrdenia jemu neznámej osoby, mali byť ovplyvňované neznámym zamestnancom krajského súdu, ktorý je príbuzným súčasného partnera ţalobkyne, aby vo veci rozhodli v jej prospech. Tieto ţalovaným tvrdené skutočnosti však v konaní preukázané neboli. Sudkyne vo veci konajúceho senátu sa jednoznačne vyjadrili, ţe o vplyve bliţšie neidentifikovaného zamestnanca krajského súdu na ich rozhodovaciu činnosť nemajú ţiadnu vedomosť. Vyššie uvedené, len veľmi neurčité tvrdenia ţalovaného, tak za daného stavu objektívne nemôţu vyvolať ţiadne pochybnosti o tom, ţe namietané sudkyne nebudú vo veci konať nezaujato a nestranne. Pokiaľ ţalovaný s poukazom na spôsob vedenia konania, ako aj na to, ţe v predmetnej veci bolo podľa jeho názoru nesprávne vyhovené návrhu právnej zástupkyne ţalobkyne na odročenie pojednávania, vyjadril v námietke nespokojnosť s doterajším postupom konajúcich sudkýň v predmetnej veci, je potrebné uviesť, ţe v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Keďţe zo vznesenej námietky zaujatosti a ani z obsahu spisu neboli zistené ţiadne skutočnosti významné z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudkýň senátu 23Co Krajského súdu v Trnave JUDr. I. J., JUDr. L.S. a JUDr. A. D., Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ţe tieto sudkyne nevylúčil z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. októbra 2012 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta