Najvyšší súd 1 Cdo 7/2011 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. T. L., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. O. K., advokátkou so sídlom v B

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca dovolanie. Navrhoval rozsudky odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3 1 Cdo 7/2011 Ţalobca v dovolaní namietal odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ku ktorému malo dôjsť predovšetkým v dôsledku toho, ţe odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania a to i napriek jeho listu z

1. júla 2010, v ktorom s takouto eventualitou nesúhlasil. Odvolací súd týmto postupom (ktorý vo svojom rozsudku ani neodôvodnil) porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tieţ čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď nerešpektoval jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Ţalobca sa tak nemohol vyjadriť ku všetkým „údajným vykonaným, či stotoţneným dôkazom odvolacím senátom“. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd jeho odvolanie v celom rozsahu ani nepreskúmal. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ i v tom, ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády SR pred súdom konal zástupca na základe plnomocenstva (advokát). V dôsledku toho sa oprávnená osoba za ţalovanú bez ospravedlnenia nezúčastnila ţiadneho pojednávania a ţalobca jej tak nemohol klásť otázky na objasnenie skutočného stavu veci. Ţalobca v dovolaní ďalej namietal, ţe súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, čo malo za následok nezistenie skutočného stavu veci a poukazoval i na nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) prvostupňovým a odvolacím súdom keď tvrdil, ţe boli splnené všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu škody t. j. nesprávny úradný postup, vznik škody i príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Ţalovaná vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel záveru, ţe dovolanie ţalobcu je potrebné odmietnuť. Vychádzal pritom z týchto záverov: Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. 4 1 Cdo 7/2011 V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci samej predtým ešte nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). 5 1 Cdo 7/2011 Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces a odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Existenciu uvedených vád vidí v postupe odvolacieho súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania a to i napriek jeho listu z
2. júla 2010, v ktorom s takouto eventualitou nesúhlasil, a teda ako ţalobca sa tak nemohol vyjadriť ku všetkým „údajným vykonaným, či stotoţneným dôkazom odvolacím senátom“, a tieţ v tom, ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády SR pred súdom konal zástupca na základe plnomocenstva (advokát), a napokon aj v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať. Podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Obsah práva na spravodlivý proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka 6 1 Cdo 7/2011 konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 251/04 ). Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi ( I. ÚS 50/04 ). Do obsahu základného práva podľa čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ( I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania ( II. ÚS 3/97, II ÚS 251/03 ). Ústavný súd uţ viackrát vo svojich rozhodnutiach konštatoval, ţe podstata práva na spravodlivý proces spočíva v práve subjektu domôcť sa oprávnenia, či povinnosti v procese, ktorý spĺňa predovšetkým právne ( ústavné a zákonné) aspekty spravodlivosti, ktoré by mali byť súčasťou samotnej existencie demokratického a právneho štátu ktoré sú rozvinuté aj do ďalšieho práva účastníka, a to, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom ( čl. 48 ods.2 ústavy ). Zároveň konštatoval, ţe k prirodzeným právam kaţdého človeka a občana patrí právo, aby v zloţitom procese hľadania práva a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umoţnené predstúpiť pred nezávislý súd so svojou vecou, teda, aby bol vypočutý. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. 7 1 Cdo 7/2011 Porušenie práva na spravodlivý proces a odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania, napriek jeho nesúhlasu. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd. V predmetnej veci ako vyplýva zo spisu odvolací súd v záujme zrýchlenia a zefektívnenia konania o opravnom prostriedku rozhodol o odvolaní ţalobcu bez nariadenia pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z
3. septembra 2010 (č.l. 403 a 404 spisu) vyplýva, ţe v danom prípade odvolací súd
4. septembra 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p., pretoţe prejednanie odvolania na pojednávaní nepovaţoval za nevyhnuté ani za potrebné, keďţe vo veci nevykonával dokazovanie a ani to nebolo v rozpore s verejným záujmom. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom prípade zachovaný – účastníci konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. (viď „T verejného vyhlásenia rozsudku“ zaloţený v spise na č.l. 402). Ţalobca podľa argumentácie v dovolaní zachovanie postupu pri vyhlasovaní rozsudku nenamietal a pochybenie v tomto smere dovolací súd ani nezistil. 8 1 Cdo 7/2011 Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, ţe namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa argumentácie v dovolaní odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca videl aj v tom, ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády Slovenskej republiky pred súdom konal zástupca na základe plnomocenstva ( advokát ). Ţalobca tvrdí, ţe v tomto prípade neboli splnené podmienky konania, nakoľko za ţalovanú nekonala oprávnená osoba a v dôsledku tohto postupu súdov, bola mu odňatá moţnosť konať pred súdom v tom zmysle, ţe oprávnená osoba za ţalovanú sa nikdy nezúčastnila ţiadneho pojednávania, ţalobca tak nemohol oprávnenej osobe klásť otázky na objasnenie skutočného stavu veci. Vyššie uvedené námietky ţalobcu sú podľa názoru dovolacieho súdu zmätočné, bez logického súvisu spájajú rozličné procesné inštitúty. Ţalobca totiţ nerozlišuje otázku, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene štátu konať, kto je oprávnený konať za štát pred súdom a zastupovaním na základe plnomocenstva. Ustanovenie § 20 O.s.p. stanovuje, ţe pred súdom môţe vystupovať účastník samostatne v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Pri právnických osobách (§ 18 aţ § 19c OZ) je stanovené v hmotnoprávnom predpise kto za nich môţe robiť právne úkony (§ 20 OZ) a kto v ich mene môţe vystupovať (§ 21 ods. 1 písm. a) aţ d) O.s.p.), ak je účastníkom konania štát, povaţuje sa za právnickú osobu (§ 21 OZ) a jeho procesné zastúpenie je upravené v § 21 ods. 4 O.s.p. Podľa § 21 ods.4 O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. a) a b), odsekov 2 a
5. Citované ustanovenie upravuje kto je oprávnený konať pred súdom za štát. Je ním štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, ktorý pred súdom koná 9 1 Cdo 7/2011 prostredníctvom štatutárneho orgánu; ak štatutárny orgán tvorí viacero fyzických osôb, koná za právnickú osobu jeho predseda, prípadne jeho člen, ktorý tým bol poverený, a zamestnanca, ktorý tým bol poverený štatutárnym orgánom, ak osobitný zákon neustanovuje, ţe zaň konajú iné osoby. Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv ( § 18 O.s.p.). Rovnaké postavenie účastníkov v civilnom procese vyjadrené v citovanom ustanovení je jedným zo základných práv účastníka. Vyplýva zo zásady, ktorá je zakotvená v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, ţe všetci účastníci sú si v konaní rovní, obdobne v čl. 37 ods.3 Listiny základných práv a slobôd. Zásada rovnosti sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd. Inak povedané účastníci konania musia stáť pred súdom v rovnakom postavení bez toho, aby bola jedna alebo druhá strana akokoľvek procesne zvýhodňovaná, a súčasne bez rozlišovania, či ide o osoby fyzické, o osoby právnické, alebo štát, a pri fyzických osobách bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, národnosť, vierovyznanie, sociálny pôvod sociálnu orientáciu, zdravotné postihnutie a politické názory. Na uskutočnenie tejto zásady sa súdu ukladá povinnosť, aby obom stranám zaistil rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. V občianskom súdnom poriadku zásada rovností a povinností súdu zabezpečiť účastníkom rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv našla vyjadrenie v celom rade ustanovení zákona, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. Zásada rovnosti sa prejavuje aj v práve účastníka zvoliť si zástupcu na základe plnomocenstva podľa § 24 a nasl. Ţalobca ako to vyplýva zo spisu v návrhu na začatie konania za účastníka na strane ţalovaného označil štát – Slovenskú republiku a ako orgán štátu, ktorý je v tejto veci oprávnený podľa § 21 ods.4 O.s.p. konať uviedol Úrad vlády Slovenskej republiky, ktorý vyuţil svoje právo vyplývajúce z § 24 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastník sa môţe dať v konaní zastupovať 10 1 Cdo 7/2011 zástupcom, ktorého si zvolí a dal sa zastúpiť zástupcom. Zastúpenie ţalovanej advokátom nemá ţiadny vplyv na podmienky konania a nijakým spôsobom neobmedzuje ţalobcu vo výkone procesných práv a povinností realizovaných prostredníctvom procesných úkonov, teda úkonov, ktoré ovplyvňujú začiatok, priebeh a ukončenie konania. Tým, ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády Slovenskej republiky pred súdom konal zástupca na základe plnomocenstva ( advokát ) nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto táto aj námietka, ţe namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ ţalobca namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi, treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania ţalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je 11 1 Cdo 7/2011 dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( § 243b ods.5 O.s.p.

§ 224ods.1 O.s.p.

a § 142 ods.1 O.s.p.) Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta za 2 úkony právnej sluţby, príprava a prevzatie veci a vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu z

1. decembra 2010 [§ 14 ods. 1 písm. a/,c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tieto úkony právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 2 x 111,21 €, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 a § 18 ods.3 vyhlášky, t.j. 2 x 7,41 €, a DPH vo výške 45,- €, predstavuje spolu 281,84 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. septembra 2012 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť: Hrčková Marta