Najvyšší súd 5 Cdo 434/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. so sídlom v K.,zastúpeného L. L., aokátom so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ S.L., š.p., sídlom v B., 2/S., so sídlom v B., 3/ Slovenskej republike zastúpenej Úradom vlády S., so sídlom v Bratislave, Námestie Slobody l, 4/ S., š.p., so sídlom v B., 5/ Š., š.p., so sídlom v B., 6/ V., š.p., so sídlom v B., P.O.Box 45, 7/ N., a.s., so sídlom v B., 8/ S. - Slovenskej republike, so sídlom v B., 9/ S.M., so sídlom v B., 10/ M. S., so sídlom v B., 11/ Magistrátu hlavného mesta S. Bratislavy so sídlom v B.,12/ M., so sídlom v B., 13/ P., so sídlom v B., 14/ Č.., so sídlom v B., 15/ M. so sídlom v B., o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 39 C 160/2007, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. júla 2012 , sp.zn. 9 Co 288/2012 rozhodol t a k t o : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava V uznesením z 9. júla 2007, č.k. 39 C 160/2007-9 odmietol podanie ţalobcu z 24. apríla 2007 z dôvodu existencie vád, pre ktoré, podľa jeho názoru, nebolo moţné v konaní pokračovať a ktoré neboli odstránené ani potom, ako ţalobcu uznesením z 22. mája 2007, č.k. 39 C 160/2007-8 vyzval na ich odstránenie. Krajský súd v Bratislave uznesením z 19. augusta 2011, sp.zn. 9 Co 322/2011 odvolanie ţalobcu odmietol a ţalovaným 1/ aţ 15/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení poukázal na uznesenie súdu prvého stupňa z 3. augusta 2007, č.k. 39 C 160/2007-130, v ktorom tento vyzval ţalobcu, aby v lehote 15 dní odstránil vady svojho 2 5 Cdo 434/2012 odvolania s tým, aby uviedol, v akom rozsahu napáda uznesenie súdu prvého stupňa o odmietnutí jeho podania, v čom povaţuje toto rozhodnutie alebo postup súdu za nesprávny, čoho sa konkrétne v odvolaní domáha (t.j. aké rozhodnutie odvolacieho súdu navrhuje vydať). Zdôraznil, ţe ţalobca faxovým podaním doručeným súdu prvého stupňa 13. augusta 2007 (č.l. 132 a 133 spisu) vytýkané nedostatky odvolania neodstránil; poţiadal len o predĺţenie lehoty na doplnenie a opravu podania z dôvodu čerpania dovolenky a 11. septembra 2007 (č.l. 134 spisu) doručil súdu prvého stupňa plnú moc na zastupovanie v konaní pre Dr. univ. Ing. J. S., PhD., jeho odvolanie však zostalo nedoplnené. Poukázal na ustanovenie § 205 ods. 1 a 2 O.s.p. a z dôvodu, ţe odvolanie ţalobcu proti uzneseniu súdu prvého stupňa o odmietnutí jeho podania nespĺňalo zákonom poţadované náleţitosti a k odstráneniu nedostatkov odvolania nedošlo ani po výzve súdu prvého stupňa, odvolanie ţalobcu s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm.
- d)O.s.p. odmietol. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. s pouţitím § 224 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcu uznesením z 5. júna 2012 sp.zn. 5 Cdo 25/2012 zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu výskytu vady uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu S., v zmysle ktorej má znaky odňatia moţnosti pred súdom konať tieţ procesný postup odvolacieho súdu, ktorý odmietne odvolanie bez splnenia podmienok uvedených v § 218 ods. 1 O.s.p. (R 23/1994). Podstata znemoţnenia realizácie procesných práv účastníka tu spočíva v odňatí moţnosti domôcť sa zákonom predpísaným spôsobom (podaním odvolania) preskúmania vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia z (neexistujúceho) dôvodu, ktorý má základ v opravnom prostriedku (konkrétne v tom, ţe odvolanie nemá predpísané náleţitosti alebo bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty alebo neoprávnenou osobou alebo proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemoţno napadnúť). Pri tomto vadnom procesnom postupe sa odvolací súd bez zákonného podkladu odmietne zaoberať odvolaním, jeho opodstatnenosťou a v ňom uvádzanými odvolacími dôvodmi. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu odmietnutie odvolania v zmysle ustanovenia § 218 ods. 1 písm.
- d)O.s.p. pre nedostatok náleţitostí odvolania prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o také nedostatky, pre ktoré nemoţno v odvolacom konaní pokračovať. Iný postup súdu by mohol viesť k nadmiernemu formalizmu, a teda k nerešpektovaniu zásady zabezpečenia spravodlivej ochrany práv účastníkov v občianskom súdom konaní, vyplývajúcej z ustanovenia § 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal aj na nález IV. ÚS 1/02 3 5 Cdo 434/2012 z 26. septembra 2002 (publikovaný pod č. 85/2002), v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na doplňovanie takých náleţitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, a nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Výklad a pouţívanie procesných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci ţalobcom podaný obsah odvolania a ním formulovaný odvolací návrh (petit) neznemoţňoval odvolaciemu súdu pokračovať v odvolacom konaní a o odvolaní rozhodnúť. I keď ţalobca ani na výzvu súdu prvého stupňa výslovne nedoplnil odvolanie údajmi o tom, v akom rozsahu napadol uznesenie súdu prvého stupňa, v čom povaţoval rozhodnutie alebo postup súdu za nesprávny a čoho sa domáhal, z obsahu jeho odvolania bolo zrejmé, ţe napadol výrok uznesenia súdu prvého stupňa o odmietnutí podania (ako jediný výrok uznesenia), ďalej ţiadal, aby sa v konaní o jeho ţalobe pokračovalo (aby bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie) a rovnako ţalobca v odvolaní vyjadril nesúhlas s postupom súdu a jeho záverom o tom, ţe jeho podanie nespĺňalo náleţitosti podania v zmysle § 42 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave po zrušení veci dovolacím súdom uznesením z 31. júla 2012 sp.zn. 9 Co 288/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovaným 1/ aţ 15/ nepriznal trovy odvolacieho konania a vyslovil, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. Vec preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe podanie ţalobcu, doručené prvostupňovému súdu dňa 30. apríla 2007 (č.1. 3 aţ 7 spisu), ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania, malo také nedostatky, pre ktoré nemohol súd prvého stupňa v konaní pokračovať, t.j. vec prejednať a rozhodnúť o nej. Prvostupňový súd sa pritom pokúsil nedostatky ţalobcovho podania odstrániť, a to uznesením zo dňa 22. mája 2007 č.k. 39C 160/2007-8, v ktorom ţalobcovi aj uviedol, aké konkrétne nedostatky je nutné v jeho podaní odstrániť (kto je oprávnený konať v mene ţalobcu, kto návrh podpísal, ďalej nesprávne označenie účastníkov na strane ţalovaných a uvedenie určitého a zrozumiteľného petitu, s označením tých nehnuteľností, ktorých navrátenia sa ţalobca v konaní domáha). Dospel k záveru, ţe ţalobcovi nemoţno uprieť snahu o odstránenie vád, ktoré vykazovalo 4 5 Cdo 434/2012 jeho podanie, pokiaľ ide o oznámenie osoby oprávnenej za ţalobcu konať, ako aj označenie účastníkov na strane ţalovaných, jeho podanie však naďalej (do rozhodnutia odvolacieho súdu) vykazovalo nedostatok v podobe vykonateľného ţalobného petitu, t.j. uvedenia, vydania (navrátenia) ktorých konkrétnych nehnuteľností sa ţalobca na základe zákona č. 161/2005 Z.z. domáha. Tieto nehnuteľnosti bol ţalobca pre účely súdneho konania povinný konkretizovať takými identifikačnými údajmi, aké sú vyţadované pre účely prípadných zápisov zmien v katastri nehnuteľností. Ţalobca však ţalobný petit vo svojom podaní formuloval tak, ţe sa domáha „...vydania nehnuteľností - po ich upresnení podľa spätnej identifikácie v katastrálnych územiach : R. - 1, 2, 3, 14, 74, 86, 319, 940, 999, 1153, 1163, 1179, J. - 202, Č. - 23, 40, 42, 47, 83, 84, 85, 87, 89, 90, 91, 131, 148, hrádza, tok, P. - 1, 14, 1754, 1757, 1763, 1773, 1777, 1835, 2073, 2300, listov vlastníctva č. X., X. a ostatných neskôr v archívoch objavených, ako aj identifikácii parciel Správy katastra nehnuteľností, geometrické plány, závet Š. a E. L., ako aj ďalšie nehnuteľnosti v minulosti vo vlastníctve R. na území S. t.č. v správe ţalovaných 1/ aţ 15/, keď presnú identifikáciu dodá po obdrţaní podkladov z katastrálnych úradov, ktoré boli poţiadané v zákonnej lehote o vyhotovenie pozemno-kniţných vloţiek, listov vlastníctva a o spätnú identifikáciu." Z tejto formulácie ţalobného petitu je zrejmé, ţe aj ţalobca si bol vedomý nedostatočného označenia tých nehnuteľností, ktorých vydania sa domáha a toho, ţe je nutné ich označiť bliţšie údajmi o katastrálnom území, parcelným číslom, druhom nehnuteľnosti, výmerou, avšak tieto chýbajúce údaje - bez ktorých súd nemá dostatočne konkrétne vymedzený predmet konania – ţalobca nepredloţil. Z obsahu podania ţalobcu rovnako plynie, ţe o získanie takýchto podkladov sa aj snaţil, avšak sa mu ich do podania (neúplného) návrhu na súd nepodarilo zadováţiť. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu však platí, ţe na základe ţalobcom formulovaného ţalobného petitu by ani prípadný vyhovujúci rozsudok nemohol byť podkladom pre vyznačenie zmeny v katastri nehnuteľností. Prvostupňovým súdom vytýkaná vada návrhu, spočívajúca v neurčitom a nevykonateľnom ţalobnom petite, tak bola opodstatnená. Nedostatočne vymedzený ţalobný petit pritom predstavuje prekáţku takej povahy, ktorá nedovoľuje súdu v konaní o takomto ţalobnom petite ďalej pokračovať. Odvolací súd preto dospel k záveru, ţe prvostupňový súd vyzval ţalobcu dostatočne jasným spôsobom na odstránenie vady jeho podania, spočívajúcej v nedostatočnom vymedzení ţalobného petitu a keďţe ţalobca uvedenú vadu neodstránil v určenej lehote (ale ani v odvolacom konaní, resp. doposiaľ), odmietol jeho podanie v súlade s ustanovením § 43 ods. 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, ţe v odvolacom konaní úspešným ţalovaným 1/ aţ 15/ 5 5 Cdo 434/2012 náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďţe im v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 142 ods. 2 v spojení s § 243c O.s.p. tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá na náhradu trov dovolacieho konania právo, keď v dovolacom konaní dovolací súd na návrh ţalobcu zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, avšak dovolateľ si náhradu trov dovolacieho konania neuplatnil a ţalovaným 1/ aţ 15/ trovy dovolacieho konania nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dovolanie ţalobca, ktorý navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 písm.
- d)a
- f)O.s.p., ako aj nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Za vadu v zmysle § 237 písm.
- d)O.s.p povaţoval skutočnosť, ţe rovnopis rozhodnutia Najvyššieho súdu S., ktorý rozhodoval o jeho dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z 19. augusta 2011 sp.zn. 9 Co 322/2011 a ktorý toto rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie uznesením 5 Cdo 25/2012 z 5. júna 2012, mu bolo doručené aţ po opätovnom rozhodnutí odvolacieho súdu napadnutým uznesením z 31. júla 2012 sp.zn. 9 Co 288/2012. Z týchto skutočností vyvodzoval, ţe uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. augusta 2011 spis. zn. 9Co 322/2011 bolo ešte právoplatné a pokiaľ Krajský súd v Bratislave vydal svoje nové uznesenie dňa 31. júla 2012, dopustil sa porušenia prekáţky veci právoplatnej rozhodnutej. Pred novým rozhodnutím odvolacieho súdu v predmetom konaní (t.j. pred vynesením jeho uznesenia zo dňa 31. júla 2012 spis. zn. 9Co 288/2012) mu nebolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. júna.2012 spis. zn. 5 Cdo 25/2012, ţalobca preto nemohol reagovať na vzniknutú procesnú situáciu, čím mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
- f)O.s.p. V ďalšej časti svojho dovolania podrobne rozoberal, prečo neobstojí názor súdu prvého stupňa uvedený v odôvodnení jeho písomne vyhotoveného rozhodnutia zo dňa 9. júla 2007 č.k. 39C 160/2007-9, ţe nedostatky podania ţalobcu bránia pokračovaniu v konaní, keďţe odvolací súd sa s týmto nesprávnym právnym názorom stotoţnil aj tým odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom, t.j. uplatňovať svoj oprávnený reštitučný nárok. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúci podmienku osobitného zastúpenia pre dovolacie konanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho 6 5 Cdo 434/2012 pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu, preto (odhliadnuc od prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. – k tomu viď ďalej) pri posudzovaní jeho prípustnosti treba vychádzať z ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území S. V preskúmavanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa. Napadnuté (potvrdzujúce) uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky ţiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto dovolanie proti nemu v zmysle týchto ustanovení nie je procesne prípustné. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku a uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú 7 5 Cdo 434/2012 spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Dovolateľ netvrdí, ţe by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. a/,b/,c/, e/ a g/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo; namieta však, ţe konanie trpí vadou v zmysle § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. Podstata jeho námietok spočíva v tom, ţe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o jeho dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z 19. augusta 2011 sp.zn. 9 Co 322/2011, a ktorý toto rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, mu bolo doručené aţ po opätovnom rozhodnutí odvolacieho súdu napadnutým uznesením. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. augusta. 2011 spis. zn. 9Co 322/2011 bolo preto ešte právoplatné a tvorilo prekáţku veci právoplatnej rozhodnutej a on pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu nemohol reagovať na vzniknutú procesnú situáciu, čím mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Uvedené námietky navrhovateľa voči procesnému postupu súdu sú dôvodné. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp.zn. III. ÚS 156/06, sp.zn. III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy) kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne S.. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. 8 5 Cdo 434/2012 Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov S. príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie završuje poskytovanie súdnej ochrany. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe moţný procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý môţe mať podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je potrebné povaţovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu 9 5 Cdo 434/2012 postupom súdu odníma moţnosť konať pred súdom a porušuje sa jeho ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Súdna ochrana sa poskytuje v materiálnom ponímaní, čo tieţ znamená, ţe nie kaţdé procesné pochybenie súdu alebo jeho nesprávny procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je povaţovaný za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôleţitými hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon, z uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza. Z obsahu spisu vyplýva, ţe uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. júla 2012 sp.zn. 5 Cdo 25/2012, ktorým bolo pôvodné (v poradí prvé) uznesenie odvolacieho súdu sp.zn. 9 Co 322/2011 zo dňa 19. augusta 2011 zrušené, bolo ţalobcovi (jeho právnemu zástupcovi) doručené aţ dňa 27. novembra 2012, t.j. po tom, ako súd druhého stupňa uţ vo veci opakovane (druhýkrát) rozhodol (viď č.l. 185 spisu). Takýto postup odvolacieho súdu, ktorý pred svojím opakovaným rozhodnutím túto vadu konania neodstránil, bol porušením ústavného práva ţalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. Opakované rozhodovanie odvolacieho súdu o odvolaní účastníka konania potom, ako bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie v dôsledku dovolania zrušené, bez toho, aby mu bolo toto zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu doručené a vytvorená moţnosť na vzniknutú procesnú situáciu v primeranej lehote reagovať, je postupom súdu odnímajúcim účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Zároveň je tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v takom konaní nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom 10 5 Cdo 434/2012 na uvedené zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.) Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k nevyhnutnosti zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami ţalobcu uvedenými v dovolaní, týkajúcimi sa právneho posúdenia veci a vadou konania uvedenou v ustanovení § 237 písm. d/ O.s.p. . V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. novembra 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová