← Slovensko

o určenie vlastníctva

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 275/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. P. K., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. P. D., advokátom v B., proti ţalovaným 1/ Z. P., bývajúcej v B., 2/ P. K. ml., bývajúcemu v B., 3/ Ing. D. K., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Ľ. B., advokátkou v B., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. 13 C 69/2009, o dovolaní ţalovanej 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. novembra 2012, sp.zn. 13 Co 169/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaní 1/, 2/, 3/ sú povinní zaplatiť ţalobcovi spoločne a nerozdielne náhradu trov dovolacieho konania v sume 67,88 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. D., advokáta so sídlom v B., do troch dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z
  2. februára 2011, č.k. 13 C 69/2009-133 v spojení s opravným uznesením z
  3. marca 2011, č.k. 13 C 69/2009-159 určil, ţe nehnuteľnosti evidované na Správe katastra Banská Bystrica na LV č. X. pod A par. reg. „C“, a to parcela č. X – zastavané plochy a nádvoria o výmere 448 m2, parcely č. X – záhrady o výmere 380 m2, parcely č. X – zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 m2 a rodinný dom číslo súp.Y postavený na parcele č. X, patria v celosti do zaniknutého a nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva ţalobcu a ţalovanej 3/. Ţalovaným 1/, 2/, 3/ uloţil povinnosť nahradiť 5 Cdo 275/2013 2 ţalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 777,05 € v lehote 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe je nespochybniteľné, ţe v čase pred uzavretím manţelstva ţalovaná 3/ bola poberateľkou vdovského a sirotského dôchodku a z tohto titulu mohla disponovať s finančnými prostriedkami v rozsahu tak, ako to uvádzala v rámci súdneho konania. V konaní však nebola preukázaná jednoznačným spôsobom existencia vkladnej kniţky, resp. jej právneho reţimu. V tejto časti ţalovaná 3/ neuniesla dôkazné bremeno, ktoré bolo na nej, aby jednoznačným spôsobom preukázala, ţe pouţité finančné prostriedky na úhradu kúpnej ceny, čo i len z časti, nepochádzali zo spoločných finančných prostriedkov tvoriacich bezpodielové spoluvlastníctvo manţelov ţalobcu a ţalovanej 3/. V konaní nebolo preukázané, aké finančné prostriedky boli uloţené na tejto vkladnej kniţke, teda to, ţe na tejto vkladnej kniţke boli uloţené finančné prostriedky výlučne len zo sirotského a vdovského dôchodku, ţe v rámci doby sporenia tam nebol vykonaný aj iný vklad finančných prostriedkov, ktorý by menil právny titul nasporenej sumy. V konaní bolo preukázané len to, ţe ţalovaná 3/ dostávala sirotský a vdovský dôchodok, pričom výška poskytnutých finančných prostriedkov na základe týchto titulov bola dostatočná na úhradu kúpnej ceny. Či však v skutočnosti tieto finančné prostriedky boli pouţité na úhradu kúpnej ceny, v konaní preukázané nebolo. Uviedol, ţe pokiaľ ţalovaná 3/ teda jednoznačným spôsobom nepreukázala, ţe tieto nehnuteľnosti nadobudla na základe finančných prostriedkov jej výlučne patriacich, neuniesla dôkazné bremeno v zmysle ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
  4. júna 1987, potom platí, ţe nadobudnutie vlastníctva čo i len jedným z manţelov v čase trvania manţelstva platí na tieto veci reţim bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaných 1/, 2/, 3/ rozsudkom (v poradí druhým) z
  5. júna 2011, sp.zn. 13 Co 149/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, s tým, ţe rodinný dom súpisné číslo Y je postavený správne na pozemku – parcela registra „C“ číslo X (nie číslo „X“). Ţalovaným 1/, 2/, 3/ uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania v sume 62,90 €, a to na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. D., do troch dní. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Uviedol, ţe súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a tento správne právne posúdil. Odvolací súd v odôvodnení poukázal na svoje predchádzajúce uznesenie č.k. 13Co 134/2010-111 (v poradí prvé) z
  6. augusta
  7. Zdôraznil, ţe zákon 5 Cdo 275/2013 3 predpokladá, ţe všetko, čo môţe byť predmetom masy bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, a nadobudlo sa za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, patrí do tohto spoluvlastníctva, kým nie je preukázaný opak (§ 143 Občianskeho zákonníka). Ak jeden z manţelov tvrdí, ţe vec nadobudol za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manţelov do svojho výlučného vlastníctva, musí to preukázať, inak treba mať za to, ţe vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. V súdenej veci ţalovaná 3/ nepreukázala, ţe nehnuteľnosti nadobudla do svojho výlučného vlastníctva. Konštatoval, ţe bolo na ţalovanej 3/, aby doloţila, ak sa odvoláva na to, ţe mala svoje výlučné peňaţné prostriedky uloţené na vkladnej kniţke, ţe išlo o výhernú vkladnú kniţku (teda neúročenú a bez výhry). Toto ale neurobila. Uviedol, ţe nie je tieţ pravdou, ţe kúpna cena bola „57 462 Kčs“, ale táto bola podľa zmluvy 69 867 Kčs (č.l. 9 spisu). Odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v znení opravného uznesenia potvrdil, pričom opravil chybne uvedené parcelné číslo pozemku, na ktorom stojí rodinný dom. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadli ţalovaní 1/, 2/ a ţalovaná 3/ dovolaniami. Ţalovaní 1/, 2/, 3/ navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň navrhli odloţiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia Prípustnosť dovolania ţalovaní 1/, 2/ odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Ţalovaná 3/ doplnila aj dôvod dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p tvrdiac, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Za takú vadu označila nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov z dôvodu absencie ich riadneho odôvodnenia. V dôsledku podaného dovolania ţalovaných 1/, 2/ a 3/ rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  8. júna 2012, sp.zn. 5 Cdo 210/2011-246 o zrušení rozsudku odvolacieho súdu (v poradí druhého) z
  9. júna 2011, sp.zn. 13 Co 149/2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení uviedol, ţe z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie zrejmé, v čom spočíva zvýraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa (v poradí druhého) a vytkol odvolaciemu súdu, ţe ţiadnym spôsobom nereagoval na dôvody odvolania ţalovaných 1/, 2/, 3/. Konštatoval, ţe síce odvolací súd uviedol, ţe bolo na ţalovanej 3/, aby uniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu o výlučnom vlastníctve finančných prostriedkov uloţených na vkladnej kniţke a pouţitých na kúpu nehnuteľnosti, avšak bez bliţšieho zdôvodnenia vo vzt'ahu k dovolacím 5 Cdo 275/2013 4 námietkam ţalovaných 1/, 2/, 3/. Upozornil, ţe ak odvolací súd nepovaţoval vady odvolania za podstatné a právne významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom dôvody takéhoto záveru vysvetlit'. Dospel k záveru, ţe pokial' tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), ale aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku čoho bola ţalovaným 1/, 2/, 3/ odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po vrátení veci Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom (v poradí tretím) z
  10. novembra 2012, sp.zn. 13 Co 169/2012 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s tým, ţe rodinný dom súpisné číslo 1425 je postavený správne na pozemku – parcela registra „C“ číslo X (nie číslo „X“). Ţalovaným 1/, 2/, 3/ uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania v sume 62,90 €, a to na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. D. do troch dní. Ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanej 3/ trovy dovolacieho konania spolu v sume 313 €, a to do rúk jej právnej zástupkyne JUDr. Ľ. B. do troch dní. Zopakoval dôvody, pre ktoré sa stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a na zvýraznenie jeho správnosti dodal, ţe v prípade ak boli na kúpu nehnuteľnosti prípadne pouţité prostriedky pochádzajúce zo sirotského dôchodku ţalovanej 1/ alebo úroky z vkladov na vkladnej kniţke ţalovanej 3/, potom táto časť kúpnej ceny nehnuteľnosti netvorila výlučné vlastníctvo ţalovanej 3/, ale nadobudnutá vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (ţalovanej 3/ a ţalobcu). S odkazom na ustanovenie § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do
  11. decembra 1991), v zmysle ktorého na účinnosť zmluvy bola potrebná registrácia štátnym notárstvom, konštatoval, ţe obsahom rozhodnutia o registrácii bývalého Štátneho notárstva v Banskej Bystrici JUDr. J., č. RI/628/87 nebolo prehlásenie zmluvy za platnú alebo neplatnú, ale len registrácia alebo jej odmietnutie. Na základe uvedeného mal za to, ţe v konaní o určenie vlastníckeho práva (ţe nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov) nie je prekáţkou, ak sa súd v občianskom súdnom konaní zaoberal otázkou platnosti zmluvy o prevode nehnuteľností registrovanej štátnym notárstvom. Nariadenie vykonania dokazovania nepovaţoval za potrebné, pretoţe Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu č.k. 13C 69/2009-133 z
  12. februára 2011 v znení opravného uznesenia č.k. 13C 69/2009-59 z
  13. marca 2011 zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, ţe rozsudok okresného súdu aj v časti náhrady trov exekúcie je 5 Cdo 275/2013 5 dostatočne odôvodnený a v tomto smere ţalovaní 1/, 2/, 3/ v odvolaní neuviedli ţiadne dôvody, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla ţalovaná 3/ dovolaním, ktorým sa domáhala, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Uplatňovala predovšetkým dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla ţe v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov - kedy na jednej strane súd skonštatoval nezvládnutie dôkazného bremena na strane ţalovanej 3/, avšak vôbec nebral do úvahy aj nezvládnutie dôkazného bremena na strane ţalobcu - tak rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza len z nepotvrdenej a nepreukázanej domnienky, ţe vkladná kniţka s finančnými prostriedkami ţalovanej 3/ bola úročená. Takýmto postupom a neúplným zistením skutkového stavu podľa jej názoru došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania. Poukazovala na to, ţe návrh na zaradenie predmetných nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov určovacou ţalobou bol podaný ţalobcom aţ po nadobudnutí nehnuteľností do vlastníctva ţalovaných 1/ a 2/, čo je rozhodujúca skutočnosť, ktorú súd nezohľadňoval a nijako sa týmto právnym stavom v konaní ani nezaoberal. Odvolací súd sa nezaoberal nájdením a posúdením notárskeho spisu, hoci podľa jej názoru zmluva o prevode nehnuteľností registrovaná štátnym notárstvom preukazuje, ţe kúpna cena nadobúdajúcich nehnuteľností bola úplne zaplatená z jej výlučných prostriedkov a nedostatočne sa zaoberal a vyporiadal s dôvodmi jej odvolania. Poukázala, ţe tak odôvodnenie súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, musí spĺňať náleţitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., pričom v danom prípade táto poţiadavka splnená nebola (I. ÚS 46/05). Vzhľadom k tomu, ţe odvolací súd svoj právny záver dostatočne neodôvodnil a rozsudok zostal nepreskúmateľný, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Závery súdov niţších stupňov o nadobudnutí predmetných nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva ţalobcu a ţalovanej 3/ povaţovala za omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, t.j. namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Zároveň ţiadala o odklad vykonateľnosti dovolaním napádaného rozhodnutia v súlade s § 243 O.s.p. Ţalovaní 1/, 2/ sa stotoţnili s dovolaním ţalovanej 3/ v celom rozsahu. Uviedli, ţe súdy neskúmali otázku platnosti, resp. neplatnosti kúpnej a darovacej zmluvy, pričom pre ďalší procesný postup bolo jej vyriešenie zásadnou podmienkou, bez ktorej nebolo moţné 5 Cdo 275/2013 6 v konaní pokračovať. Opätovne vzniesli námietku premlčania nároku ţalobcu, ktorý v zákonnej lehote troch rokov neuplatnil nesúhlas s obsahom kúpnej zmluvy uzatvorenej so ţalovanou 3/, ako aj nároku na určenie vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe odvolací súd sa riadne vyporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami ţalovaných 1/, 2/, 3/. Preto povaţoval námietky ţalovanej 3/ za neopodstatnené a predmetné dovolanie za procesne neprípustné a navrhol dovolanie ţalovanej 3/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p. odmietnuť, prípadne § 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť. V prípade úspechu si uplatnil a vyčíslil náhradu trov dovolacieho konania v sume 67,88 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Táto procesná situácia ale nastáva výhradne vtedy, ak dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať). Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 104/2001, uverejneného v časopise Zo súdnej praxe, 2002, pod č. 12, ak majú byť súdy niţšieho stupňa 5 Cdo 275/2013 7 viazané právnym názorom dovolacieho súdu, musí dovolací súd v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia náleţite uviesť, z akého právneho názoru pri posudzovaní danej veci vychádza. Súdy niţšieho stupňa sú totiţ viazané len takým právnym názorom, ktorý bol skutočným základom zrušujúceho rozsudku dovolacieho súdu, a to pri posudzovaní otázok hmotného aj procesného práva. Z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. nemoţno povaţovať pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po procesnej stránke, ktoré mali slúţiť len ako námet na ďalšie zameranie pozornosti súdu niţšieho stupňa bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu, ako treba vec rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 162/2009 ). V danej veci preto dovolanie v zmysle § 238 ods.2 O.s.p. prípustné nie je. Z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  14. V prejednávanej veci je dovolaním ţalovanej 3/ napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, a to vo výroku, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a vo výroku o trovách konania. Za zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu moţno povaţovať iba také rozhodnutie, ktorým sa vecne zmeňuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o predmete sporu a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím (viď rozhodnutie Zo súdnej praxe 36/2006). O vecnú zmenu rozhodnutí ide vtedy, ak oba súdy odlišne posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie, v dôsledku čoho dospeli k rozdielnym skutkovým a právnym záverom, podľa ktorých rozdielne konštituovali a deklarovali práva a povinnosti účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodujúce nie je formálne hľadisko, t.j. ako dovolací súd zostavil výrok svojho rozhodnutia (to, ako z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zoštylizoval výrok), ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania obsahu oboch rozsudkov je uţ uvedená odlišnosť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 247/2007). 5 Cdo 275/2013 8 Z porovnania výrokovej časti rozsudkov súdov oboch stupňov v predmetnej veci je zrejmé, ţe napriek pouţitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, avšak zmenil len označenie parcelného čísla pozemku z nesprávneho „X“ na správne „X“. V danom prípade dovolaním ţalovanej 3/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. Vzhľadom na obsah dovolania ţalovanej 3/ a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p. dovolací súd najskôr skúmal namietanú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. 5 Cdo 275/2013 9 Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Dovolateľka v danej veci namietala predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov. Uviedla, ţe súd sa nezaoberal novými skutočnosťami, nezaobstaral notársky spis týkajúci sa nadobudnutia sporných nehnuteľností (resp. nepreskúmal v ňom notársky overenú a registrovanú zmluvu o prevode nehnuteľností do výlučného vlastníctva ţalovanej 3/ ). Tieţ poukázala na nedostatky hodnotenia dôkazov v súvislosti s konštatovaním súdu o neunesení dôkazného bremena ţalovanou 3/, pričom súd neprihliadal na dôkaznú povinnosť ţalobcu (preukázať, ţe vkladná kniţka bola úročená ), čo malo viesť k porušeniu rovnosti účastníkov. Rozhodnutie odvolacieho súdu (v poradí tretie) povaţovala za zmätočné a nedostatočne odôvodnené, čo malo viesť k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR – „ďalej len ústavy“, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umoţniť kaţdému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, 5 Cdo 275/2013 10 pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Dovolateľka namieta aj porušenie svojho práva na rovnosť v konaní. Právo na rovnosť v konaní je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na spravodlivý súdny proces a prejavuje sa vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie charakterizuje § 18 O.s.p., podľa ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania, kde ju ale nemoţno vykladať ako (absolútnu) viazanosť súdu procesnými návrhmi účastníkov. Pokiaľ dovolateľka namietala, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, treba uviesť, ţe podľa ustálenej judikatúry platí, ţe takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však 5 Cdo 275/2013 11 súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľka v danej veci vyuţila (nebolo jej odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalovanej 3/ nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Odvolací súd (ani okresný súd) preto svojím postupom dovolateľku nevylúčili z realizácie ţiadneho procesného práva, ktoré jej Občianky súdny poriadok priznáva. Ak však súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná, musí svoj postup odôvodniť (napr. preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné). Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti. Odvolací súd v rozhodnutí (v poradí treťom, strana 7, ods. 2 rozsudku) k návrhu ţalovanej 3/ na vykonanie ďalšieho dokazovania predloţením notárskeho spisu bývalého Štátneho notárstva v Banskej Bystrici, JUDr. J. uviedol dôvody, pre ktoré nepovaţoval za potrebné a efektívne sa vykonaním dôkazu zaoberať. Nevykonaním dôkazu, navrhovaného dovolateľkou, nedošlo teda k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná námietka dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve 5 Cdo 275/2013 12 na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  15. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
  16. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
  17. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  18. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
  19. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie (v poradí tretie) riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalovaných, ako sa k dovolaniu vyjadril ţalobca, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, ako vec právne posúdil, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami ţalovaných). Skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalovaných 1/, 2/, 3/ uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s povinnosťou ţalovanej 3/ uniesť dôkazné bremeno a preukázať, ţe nadobudla nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva aj napriek existencii zmluvy o prevode nehnuteľností registrovanej štátnym notárstvom. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu v znení opravného 5 Cdo 275/2013 13 uznesenia a jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej 3/. Z tvrdení dovolateľky vyplýva, ţe konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a odôvodnila svoje dovolanie tým, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať 5 Cdo 275/2013 14 dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá. Pokiaľ ide o námietku ţalovanej 3/ spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľka namietala aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovanej 3/ boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovanou 3/ vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť 5 Cdo 275/2013 15 dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej 3/ nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalovanej 3/ smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovaným 1/, 2/, 3/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, ktorá spočíva v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, ktorý poskytol navrhovateľovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z
  20. mája 2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm. c/ tejto vyhlášky vo výške 60,08 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu vo výške 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 67,88 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  21. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 5 Cdo 275/2013 16 V Bratislave
  22. novembra 2013 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.