Najvyšší súd 5 Cdo 265/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne I. Š., bývajúcej v H., zastúpenej JUDr. M. C., advokátom so sídlom v T.T., proti ţalovanému Ľ. Š., bývajúcemu v H., zastúpenému JUDr. T. S., advokátom so sídlom v T.T., o náhradu škody na zdraví, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 18 C 73/2010, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 23. apríla 2012, sp.zn. 23 Co 83/2011 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume 79 € do rúk jej právneho zástupcu JUDr. M. C., advokáta so sídlom v T.T., do troch dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trnava rozsudkom zo 6. decembra 2010, č.k. 18 C 73/2010-108 v spojení s uznesením z 18. januára 2011 č.k. 18 C 73/2010-124 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1 502,09 € s 9% ročným úrokom z omeškania od 3. apríla 2010 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ţalobu zamietol. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania vo výške 575,11 € do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 106 ods. 1, § 420 ods. 1, § 441, § 444 a § 450 Občianskeho zákonníka. Mal za preukázané, ţe ţalovaný spôsobil ţalobkyni zranenia svojím protiprávnym konaním, pre ktoré bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava z 5. novembra 2009, sp.zn. 5 T 83/2008, právoplatným 24. februára 2010 za trestný čin ublíţenia na zdraví spáchaný na chránenej osobe. Nepovaţoval za preukázané, ţe k zraneniam ţalobkyne došlo aj jej vlastným pričinením, resp. aj jej zavinením. Zistil, ţe ţalobkyňa utrpela zranenia 25. októbra 2006 2 5 Cdo 265/2012 v dôsledku protiprávneho konania ţalovaného, ktoré znalec ohodnotil počtom bodov 75, čo pri hodnote bodu 350 Sk predstavuje 26 250 Sk. Ďalej zistil, ţe ţalobkyňa utrpela zranenia 6. júla 2006 v dôsledku protiprávneho konania ţalovaného, ktoré znalec ohodnotil počtom bodov 55, čo pri hodnote bodu 345,48 Sk predstavuje 19 002 Sk. Bolestné vyčíslené znalcami v prepočte na menu euro predstavuje sumu 1 502,09 €. Výšku náhrady škody titulom bolestného v sume 1 510,09 € s príslušenstvom ustálil vychádzajúc zo záverov znaleckých posudkov v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. Keďţe ţalobkyňa si uplatnila nárok vo výške 1 510,32 €, súd vo zvyšku, o zaplatenie 8,23 € návrh zamietol dôvodiac, ţe zrejme došlo k výpočtovej chybe. Úrok z omeškania odôvodnil ustanovením § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vo výške 9% ročne, platnej v čase vzniku predmetného vzťahu, od 3. apríla 2010, v ktorej dobe uţ bol ţalovaný v omeškaní s plnením peňaţného dlhu. Nárok ţalobkyne v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepovaţoval za premlčaný, nakoľko si ho uplatnila uţ v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom a v adhéznom konaní sa ním súd zaoberal na hlavnom pojednávaní, a aj rozhodol tak, ţe ţalobkyňu s jej nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a plne úspešnej ţalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 575,11 €. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 23. apríla 2012, sp.zn. 23 Co 83/2011 v spojení s uznesením 23. apríla 2012 sp.zn. 23 Co 84/2011 na odvolanie ţalovaného rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom potvrdzujúcom výroku vo veci samej potvrdil. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 157,78 € k rukám JUDr. M. C., advokáta so sídlom v T., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. K námietke ţalovaného týkajúcej sa premlčania poukázal na ustanovenia § 100 ods. 1, § 106 ods. 1 a 2, § 112 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, ţe ak bola škoda spôsobená protiprávnym úkonom, ktorý zároveň naplnil skutkovú podstatu určitého trestného činu, právo zo zodpovednosti za škodu moţno uplatniť aj v trestnom (adhéznom) konaní. Riadne uplatnenie nároku v trestnom (adhéznom) konaní (§ 46 Trestného poriadku) predpokladá, ţe z návrhu je zrejmé, z akých dôvodov sa nárok uplatňuje (stačí spravidla tvrdenie, ţe skutkom, za ktorý je páchateľ stíhaný, bola poškodenému spôsobená škoda), ale musí byť uvedená aspoň minimálna suma (výška škody), ktorú poškodený ţiada nahradiť. Návrh musí byť urobený v čase od začatia trestného konania do začatia dokazovania na hlavnom pojednávaní. Poukázal na to, ţe ţalobkyňa sa o výške škody preukázateľne dozvedela 15. mája 2008 tým, ţe sa dozvedela skutočnosti významné 3 5 Cdo 265/2012 z hľadiska uplatnenia výšky náhrady škody, keďţe sa dozvedela aj o rozsahu a výške škody. Návrh podala na súd 6. apríla 2010, jednoznačne pred uplynutím dvojročnej subjektívnej lehoty, ktorá by uplynula 15. mája 2010. Mal za to, ţe bolo nadbytočne skúmať, či a kedy si uplatnila ţalobkyňa kvalifikovane svoj nárok na náhradu škody aj v konaní o trestnej veci (v adhéznom konaní), i keď je nepochybné, ţe Okresný súd Trnava ju vo výroku svojho rozsudku sp.zn. 5 T 83/2008 z 5. novembra 2009, právoplatnom 24. februára 2010, odkázal podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, z ktorej skutočnosti vyplýva, ţe svoj nárok na náhradu škody si uplatnila aj v adhéznom konaní. Dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, ţe nárok ţalobkyne nie je premlčaný. Skúmal potom ďalej, či moţno náhradu škody primerane zníţiť, pričom poukázal na ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka a § 135 ods. 1 tretia veta O.s.p. Konštatoval, ţe v danej veci však v trestnom konaní bolo vo výroku odsudzujúceho rozhodnutia vyslovené, ţe ţalovaný úmyselne ublíţil ţalobkyni na zdraví. Keďţe súd je v občianskoprávnom konaní viazaný výrokom odcudzujúceho rozsudku, dospel k záveru, ţe vzhľadom k úmyselne spôsobenej škode ţalovaným na zdraví ţalobkyni, nemoţno náhradu škody primerane zníţiť. Mal za to, ţe záver súdu prvého stupňa o nemoţnosti primerane zníţiť náhradu škody je správny a stotoţnil sa s ním. Za správne povaţoval aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v príslušenstve, úrokoch z omeškania, prisúdených podľa § 517 ods. 1 prvá veta a 2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm.
- f)O.s.p. a ustanovením § 241 ods. 2 písm. a),
- b)a
- c)O.s.p. Základné pochybenia súdov niţších stupňov videl 1/ v nesprávnom právnom posúdení premlčania nároku ţalobkyne, ako aj v odôvodnení rozsudkov v časti, ktoré je v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. (dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.), 2/ v nesprávnom právnom posúdení podielu ţalobkyne na vzniku škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka, ako aj v odôvodnení rozsudku v tejto časti, ktoré je v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. (dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.) a v tom, ţe 3/ súdy nevykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu a odvolací súd, ako aj súd prvého stupňa, vychádzal z neúplného zistenia skutkového stavu (dovolací dôvod § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nakoľko pri nerešpektovaní námietky premlčania nevykonali potrebné dokazovanie vo vzťahu k ustáleniu podielu ţalobkyne 4 5 Cdo 265/2012 na vzniku škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka a nevykonanie dôkazov v tomto smere nezdôvodnil. Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby ho dovolací súd ako neprípustné odmietol, pričom si uplatnila aj náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či jeho opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len 5 5 Cdo 265/2012 na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 6 5 Cdo 265/2012 Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede 7 5 Cdo 265/2012 na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané dokazovanie primerane vysvetlil, ţe ţalovaný spôsobil ţalobkyni zranenia, ţe v konkrétnom prípade k týmto zraneniam nedošlo aj jej vlastným pričinením a s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia posúdil, ţe k premlčaniu nároku ţalobkyne nedošlo. Samotná skutočnosť, ţe ţalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa 8 5 Cdo 265/2012 nestotoţňuje, neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, ţe dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Námietka ţalovaného, ţe tým, ţe súdy niţších stupňov nevyhoveli jeho návrhom na vykonanie dokazovania a tým mu odňali moţnosť konať pred súdom, nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv ţalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Ţalovaný svoje dovolanie odôvodnil aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). 9 5 Cdo 265/2012 Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Pokiaľ dovolateľ za inú vadu konania povaţuje aj nesprávnosť, resp. neúplnosť zistení skutkového stavu veci súdmi niţších stupňov, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolateľ ďalej namietal aj skutočnosť, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). 10 5 Cdo 265/2012 Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú jej poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 71,37 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,63 € )] predstavuje spolu 79 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 10. októbra 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová