1 O.s.p. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe všetky udalosti od vzniku do uzavretia Dohody, ako i následného uznania dlhu zo dňa
2 O.s.p. zo strany súdu prvého stupňa a v tom smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
názoru dovolateľa súd neustálil sporné a nesporné okolnosti, pritom práve spomínaná okolnosť bola podstatná pre posúdenie platnosti právneho 3 5 Cdo 235/2013 úkonu z dôvodu absencie prejavu vôle v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K náprave procesného pochybenia okresného súdu nedošlo ani v konaní pred odvolacím súdom. Dovolateľ namietal, ţe konštatovanie súdu, ţe ţalovaný pri podpisovaní Dohody konal pod tlakom, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie smerujúce k ustáleniu platnosti Dohody, avšak v odôvodnení sa zaoberá analýzou iného právneho úkonu – uznania dlhu z 10. apríla 2002, o ktorý ţalobca neopiera svoj nárok v návrhu na začatie konania. Spochybnil tieţ postup súdu, keď okresný súd neprikladal rovnakú váhu svedeckej výpovedi svedkyne Ţ. H.. Nesprávne právne posúdenie veci zo strany súdu odôvodnil tým, ţe súdy mylne aplikovali § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak konštatovali, ţe ţalobca nemal dôvod uzatvárať Dohodu, keď si počas celého konania nebol vedomý, ţe škodu spôsobil.
názoru ţalobcu ne(dôvodnosť) uzatvárania Dohody nemá vplyv na jej platnosť a súd tieţ nesprávne vyhodnotil prejav vôle odporcu pri podpisovaní Dohody, pretoţe ţalovaný prezentoval svoju obranu vţdy iba vo vzťahu k okolnostiam podpisovania uznania dlhu z
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného 4 5 Cdo 235/2013 významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd (ex offo) skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ţiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť súdy oboch niţších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobcovi realizáciu jeho procesných práv. 5 5 Cdo 235/2013 Dovolateľ namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe súd prvého stupňa nedodrţal postup stanovený v § 118 ods. 2 O.s.p. a ani odvolací súd túto procesnú nesprávnosť neodstránil, pričom v tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2011 sp.zn. 3 MCdo 18/2010. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd uviedol, ţe „v nedodrţaní postupu
2 O.s.p., ku ktorému došlo v danej veci, treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci (II. ÚS 261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa“. Uţ zo samotného znenia odôvodnenia tohto rozhodnutia je zrejmé, ţe k procesnej nesprávnosti malo prísť so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci, nemoţno však v neuvedení takéhoto postupu konkrétne do zápisnice o pojednávaní súdu, vidieť bez ďalšieho vadu konania tak, ako to vyplýva zo znenia a významu ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2013 sp.zn. 5 Cdo 158/2011). V zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. predseda senátu alebo samosudca
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Citovaný § 118 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbeţným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tieţ s predbeţným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť moţnosť, aby tomu, s čím ich oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní. Z obsahu zápisnice o pojednávaní na súde prvého stupňa dňa 16. januára 2012 (č.l. 177), dňa 6. februára 2012 (č.l. 180) a dňa 27. februára 2012 (č.l. 186) vyplýva, ţe v konaní sudca oboznámil účastníkov konania s obsahom predloţených listinných dôkazov, vypočul účastníkov konania, ako aj predvolaných svedkov. Z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 27. februára 2012 je zrejmé, ţe účastníci boli poučení
4 O.s p. a zhodne uviedli, ţe nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Dovolací súd dáva do pozornosti, ţe sporové konanie je vedené zásadou aktívnej účasti účastníkov konania. V zmysle § 120 ods. 1, veta prvá a druhá O.s.p. účastníci sú 6 5 Cdo 235/2013 povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Výnimočne môţe súd vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1, veta tretia O.s.p.). Pre konanie na odvolacom súde, vzhľadom na jeho preskúmavací charakter, neplatia ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. a § 120 ods. 4 O.s.p., naviac za situácie, kedy odvolací súd s výnimkami, uvedenými v § 214 ods. 1 O.s.p. (ktoré však nie sú dané v predmetnej veci) môţe o odvolaní rozhodnúť i bez nariadenia pojednávania tak, ako sa stalo v súdenej veci. Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe v konaní súdov niţších stupňov nedošlo k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom a tým i k ním namietanej vade
f/ O. s.p. Dovolateľ ďalej odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces vyvodzoval z toho, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, a nevyporiadal sa s jeho podstatným argumentmi. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe ani táto námietka ţalobcu nie je dôvodná.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol 8 5 Cdo 235/2013 z dôvodu, ţe ţalobca nemá právny nárok na plnenie z právneho úkonu urobeného pod psychickým donútením (nátlakom). Na základe vykonaného dokazovania mal za to, ţe ţalovaný sa zaviazal Dohodou nahradiť škodu ţalobcovi, no absentoval základný predpoklad – sloboda vôle, preto tento právny úkon povaţoval za absolútne neplatný. S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. I. ÚS 188/06). Ţalobca ďalej namietal, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či 9 5 Cdo 235/2013 ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 10. októbra 2013 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.