Najvyšší súd 5 Cdo 107/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. S., bývajúceho vo Z., proti ţalovanému I. V., bývajúcemu vo V., zastúpenému JUDr. I. B., advokátom so sídlom vo V., o zaplatenie 4 000 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn. 1 C 40/2011, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. novembra 2012, sp.zn. 14 Co 242/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom z 23. marca 2012, č.k. 1 C 40/2011-141 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 4 000 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 28. októbra 2010 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 100 €, počnúc dňom 1. apríla 2012 vţdy do 15-ho dňa v mesiaci pod stratou lehoty a nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 1 193,31 € na účet advokátky ţalobcu Mgr. V. H. v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe z vykonaného dokazovania mal za nesporne preukázané, ţe dňa 12. júla 2010 uzavreli účastníci zmluvu o budúcej zmluve ohľadom prevodu členských práv a povinnosti k špecifikovanému trojizbovému druţstevnému bytu, pričom pri podpise tejto zmluvy bola ţalobcom zaplatená ţalovanému záloha vo výške 4 000 € a zvyšných 13 000 €, ako doplatok na kúpnu cenu, mal ţalobca zaplatiť ţalovanému najneskôr do 1. augusta 2010. Následne bezodkladne po doplatení sumy 13 000 € malo dôjsť k uzavretiu písomnej zmluvy o prevode členských práv a povinností a k odovzdaniu bytu do drţby a uţívania ţalobcovi. Súd sa 2 5 Cdo 107/2013 skutkovo i právne vysporiadal s argumentačnými dôvodmi účastníkov konania a posudzoval preto predovšetkým platnosť predmetnej zmluvy o budúcej zmluve z hľadiska jej formálnych i materiálnych náleţitostí. Zmluva o budúcej zmluve bola uzatvorená písomne, obsahovala záväzok zmluvných strán dojednať budúcu zmluvu, v zmluve bola dohodnutá doba, do ktorej bude uzatvorená zmluva o prevode členských práv a povinností, avšak mal za to, ţe v predmetnej zmluve neboli dohodnuté všetky podstatné náleţitosti budúcej zmluvy (budúca zmluva o prevode členských práv a povinností podliehala súhlasu druţstva, neobsahovala údaje o tom, ţe prevodca ku dňu prevodu uhradil druţstvu všetky pohľadávky z titulu členstva a záloh za uţívanie bytu, údaj o tom, kto uhradí prípadný nedoplatok a komu sa uhradí preplatok z vyúčtovania skutočných nákladov). Z uvedených nedostatkov podstatných obsahových náleţitostí zmluvy o budúcej zmluve z 12. júla 2010 potom súd vyvodil jej neplatnosť. Ďalej konštatoval prekludovanie práva vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej zmluve a s poukazom na ustanovenie § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, ţe v prípade, keď oprávnený subjekt nechal márne uplynúť jednoročnú lehotu na domáhanie sa nahradenia zmluvného prehlásenia druhého subjektu súdnym rozhodnutím, nie je potom moţné s úspechom poţadovať ani právo na náhradu škody. Naviac ţalovaný v konaní ničím nepreukázal, ţe u ţalobcu sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, čím sa vysporiadal s kompenzačnou námietkou ţalovaného. K uzavretiu samotnej zmluvy o prevode členských práv a povinností medzi ţalovaným a ţalobcom nedošlo. Členské práva a povinnosti ţalovaný nakoniec previedol na A. A.. Ţalovaný v priebehu konania nepreukázal, ţe by mu vznikli náklady vo výške 250 € spojené s vysťahovaním sa z bytu. Taktieţ pokiaľ ide o platby za uţívanie bytu za obdobie od augusta 2010 do januára 2011, súd ani v tejto časti kompenzačnú námietku neuznal z dôvodu, ţe počas tohto obdobia bol ţalovaný členom druţstva a bolo jeho povinnosťou tieto úhrady platiť. Súd tak neuznal za oprávnenú kompenzačnú námietku v celej sume 1 500 €. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, ţe ţalovaný od ţalobcu prevzal čiastku 4 000 € a následne ustálil, ţe s poukazom na ustanovenie § 451 ods. 2 a § 456 a § 458 Občianskeho zákonníka sa ţalovaný na úkor ţalobcu bezdôvodne obohatil, a preto mu uloţil povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, súd o nich rozhodol s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (ţalobca ţiadal priznať len úrok z omeškania vo výške 5 %). Ţalovanú istinu spolu s úrokom z omeškania podľa ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p. povolil ţalovanému splácať v mesačných splátkach za podmienok určených vo výroku 3 5 Cdo 107/2013 rozhodnutia, pričom prihliadol na osobné a majetkové pomery ţalovaného. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 6. novembra 2012, sp.zn. 14 Co 242/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 4 000 € s 5% ročným úrokom z omeškania od 1. februára 2011 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 100 € vţdy do 15-ho dňa toho-ktorého mesiaca, počnúc mesiacom, v ktorom nadobudne tento rozsudok právoplatnosť, pod hrozbou straty výhody splátok. Ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy prvostupňového konania vo výške 1 014,20 €, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 240 € a z trov právneho zastúpenia v sume 774,20 €, na účet splnomocnenej advokátky ţalobcu Mgr. V. H., v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku mal za to, ţe sa na vec vzťahuje iné rozhodujúce ustanovenie právneho predpisu neţ bolo pouţité, a preto vyzval účastníkov konania v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. na vyjadrenie sa k moţnému inému právnemu posúdeniu veci. Následne s poukazom na ustanovenia § 230 Obchodného zákonníka, § 456, § 451 ods. 1 a 2, § 575 ods. 1, § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, ţe zmluva o budúcej zmluve bola uzatvorená platne, nakoľko namietané dôvody jej neplatnosti (nesúlad s § 39, § 49a, § 50a Občianskeho zákonníka) nepovaţoval za relevantné. V rozhodnutí ďalej zhodnotil a zdôvodnil, ţe nedošlo k platnému odstúpeniu od zmluvy zo strany ţalobcu a keďţe sám ţalovaný spôsobil nemoţnosť plnenia zmluvy o budúcej zmluve neskoršími právnymi úkonmi, ţalovaný bol povinný prijaté plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia ţalobcovi vrátiť. V časti rozhodnutia o istine vo výške 4 000 € sa v celom rozsahu stotoţnil s rozhodnutím (aj keď nie s odôvodnením) súdu prvého stupňa. Rozhodnutie v časti týkajúcej sa úroku z omeškania, ktorý súd prvého stupňa priznal ţalobcovi v súlade s uplatneným nárokom od 28. októbra 2010, zmenil, a to tak, ţe priznal ţalobcovi úrok z omeškania od 1. februára 2011. Uviedol, ţe ţalovaný sa dostal do omeškania s vrátením sumy zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu dňom nasledujúcim po 31. januári 2011, kedy ţalovaný zmluvou previedol členské práva a povinnosti k predmetnému druţstevnému bytu na tretiu osobu, čo malo podľa názoru súdu za následok zánik zmluvy o budúcej zmluve. Odvolací súd zhodne s vysloveným právnym názorom prvostupňového súdu kompenzačnú námietku ţalovaného uplatnenú voči ţalobcovi ani sčasti nezohľadnil, pretoţe ţalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. 4 5 Cdo 107/2013 Konštatoval, ţe ţalovaný ničím opodstatnenosť tejto kompenzačnej námietky, a to tak z hľadiska príčinnej súvislosti údajnej škody so zavineným protiprávnym konaním ţalobcu, ako aj z hľadiska uplatnenej sumy, nepreukázal. Odvolací súd zohľadniac odvolacie námietky ţalovaného, zmenil i výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového konania a ţalobcovi ako procesne úspešnému účastníkovi s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. priznal právo na náhradu trov prvostupňového konania v sume 1 014,20 €. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, ţe ţiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko kaţdý z účastníkov mal v odvolacom konaní len čiastočný úspech. Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalovaný dovolaním a navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho aj prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, ţe ţalobca porušil povinnosti vyplývajúce z uzavretej zmluvy o budúcej zmluve a nedoplatil mu sumu 13 000 €. Tvrdil, ţe počas obdobia, kedy v byte nebýval, ale musel hradiť mesačné úhrady spojené s uţívaním bytu, mu vznikla škoda, ktorú riadne vyčíslil a špecifikoval. Namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným i odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vo vzťahu ku kompenzačnej námietke, nakoľko rozhodnutia súdov nepovaţoval za zákonné a tieţ tvrdil, ţe konanie je postihnuté aj vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm.
- f)O.s.p. Za vadu konania vymedzenú v § 237 písm. f/ O.s.p. povaţoval nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Poukázal na to, ţe rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie, zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ţalobca sa k podanému dovolaniu ţalovaného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). 5 5 Cdo 107/2013 V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Z obsahu dovolania ţalovaného vyplýva, ţe prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu vyvodzuje z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Predpokladom prípustnosti dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.) je taká zmena rozsudku súdu prvého stupňa rozsudkom odvolacieho súdu, pri ktorej z porovnania rozsudkov súdov oboch stupňov je zrejmé, ţe práva a povinnosti účastníkov konania boli nimi odlišne konštituované alebo deklarované. Za zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu však moţno povaţovať iba také rozhodnutie, ktorým sa vecne zmeňuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o predmete sporu a nahrádza ho svojím iným rozhodnutím (viď rozhodnutie Zo súdnej praxe 36/2006). O vecnú zmenu rozhodnutí ide vtedy, ak oba súdy odlišne posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie, v dôsledku čoho dospeli k rozdielnym skutkovým a právnym záverom, podľa ktorých rozdielne konštituovali a deklarovali práva a povinnosti účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, ţe rozhodujúce nie je formálne hľadisko, t.j. ako odvolací súd zostavil výrok svojho rozhodnutia (to, ako z hľadiska slovného vyjadrenia označil, zoštylizoval výrok), ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania obsahu oboch rozsudkov je uţ uvedená odlišnosť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 247/2007). Je potrebné uviesť, ţe pokiaľ odvolací súd zmenil rozsudok iba vo vedľajších výrokoch (napr. o náhrade trov konania) nie je moţné napadnúť rozsudok odvolacieho súdu dovolaním iba v tomto rozsahu, pretoţe musí ísť o zmenu rozsudku vo veci samej. Vec sama je v zásade predmet konania. 6 5 Cdo 107/2013 V prejednávanej veci okresný súd rozsudkom 23. marca 2013 ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 4 000 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 28. októbra 2010 do zaplatenia. Krajský súd na odvolanie ţalovaného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 4 000 s 5 % ročným úrokom z omeškania od 1. februára 2011 do zaplatenia. Z porovnania výrokovej časti rozsudkov oboch súdov v predmetnej veci a z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe napriek pouţitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, odvolací súd 1/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi 4 000 € s 5 % ročným úrokom z omeškania. Z uvedeného vyplýva, ţe súdy oboch stupňov zhodne vyhoveli návrhu v časti o zaplatenie 4 000 € s 5 % ročným úrokom z omeškania, čiţe v tejto časti dovolanie ţalovaného smeruje podľa obsahu proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej. 2/ odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil po obsahovej stránke iba v časti výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 5 % ročný úrok z omeškania (od 28. októbra 2010 do zaplatenia). Ad 1/ Pri riešení otázky prípustnosti dovolania ţalovaného vychádzal dovolací súd z toho, ţe dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ani proti rozsudku, ktorému by predchádzalo dovolacie konanie, a napokon ani proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého by bola vyslovená prípustnosť dovolania. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 238 ods. 1 O.s.p., § 238 ods. 2 O.s.p. a § 238 ods. 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia 7 5 Cdo 107/2013 moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle § 237 písm.
- f)O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľ povaţoval nedostatok jasného a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdnych rozhodnutí vydaných v predmetnej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, 8 5 Cdo 107/2013 § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné. Jeho skutkové a právne závery (s výkladom aplikovaných právnych predpisov) sú zrozumiteľné. Odvolací súd svoje rozhodnutie taktieţ riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania ţalovaného, ako sa k odvolaniu vyjadril ţalobca, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Dôvody, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, nie sú podľa názoru dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil súd prvého stupňa a vyjadril aj odlišný právny názor. 9 5 Cdo 107/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Občiansky súdny poriadok v § 18 zakotvuje princíp rovnosti. V tejto úprave vychádza z čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod rovnakým postavením účastníkov pritom treba rozumieť také procesné práva účastníkov, ktoré zabezpečia spravodlivý súdny proces. Pod spravodlivým súdnym procesom v ponímaní rovnakých práv treba rozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní, t.j. moţnosť uplatnenia práv, teda rovnakú moţnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, zúčastniť sa na procesných úkonoch, moţnosť oboznámiť sa s obsahom spisu a pod. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). V súvislosti s námietkou dovolateľa k nedostatočne vykonanému dokazovaniu dovolací súd zdôrazňuje, ţe právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv ţalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš 10 5 Cdo 107/2013 k nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Z uvedeného vyplýva, ţe vady konania uvedené v § 237 písm. f/ O.s.p. dovolací súd nezistil. Dovolací súd sa tieţ zaoberal námietkou dovolateľa, ktorá vyplýva z obsahu dovolania, ţe k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi oboch stupňov došlo v otázke posúdenia existencie predpokladov zodpovednosti za škodu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Pokiaľ dovolateľ spochybnil úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa 11 5 Cdo 107/2013 dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ad 2/ Pokiaľ ide o časť výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým po obsahovej stránke zmenil rozsudok súdu prvého stupňa (v časti výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 5 % ročný úrok z omeškania od 28. októbra 2010 do zaplatenia), dovolací súd predovšetkým skúmal subjektívne oprávnenie ţalovaného podať dovolanie. Z povahy dovolania vyplýva, ţe právo podať dovolanie neprislúcha tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 39/2011). V tejto časti výroku odvolacieho súdu bol ţalovaný nepochybne úspešný. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe dovolanie v takom prípade bolo podané osobou, ktorá na jeho podanie nie je oprávnená a sú dané dôvody na odmietnutie dovolania (subjektívna neprípustnosť dovolania). Zo súdnej praxe vyplýva, ţe pri nedostatku subjektívnych podmienok nemôţe súd tento nedostatok zhojiť, to znamená, ţe ani dovolací súd sa nemôţe takýmto dovolaním vecne zaoberať (porovnaj tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 50/1999 a ZSP 5/1998). Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako procesne neprípustné bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm.
- c)O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalovaného smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm.
- f)O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení 12 5 Cdo 107/2013 s § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 10. októbra 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová