← Slovensko

o 440 000 Kč s prísl.

Najvyšší súd 5 Cdo 328/2012 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny Haukvitzovej, v právnej veci ţalobcu A. F., bytom H.Č., právne zastúpeného JUDr. R. G., advokátom so sídlom v T., proti ţalovanému F. L., bytom N., zastúpenému JUDr. R. J., advokátkou v T., o zaplatenie 440.000,- Kč s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 7 C 137/2003, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

  1. novembra 2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalovaného z a m i e t a. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trenčín rozsudkom z
  2. marca 2011 č.k. 7 C 137/2003-252 (v poradí druhým) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal voči ţalovanému zaplatenia 440 000 Kč so 17,6% úrokom z omeškania zo sumy 440 000,- Kč od
  3. januára 2001 do zaplatenia a náhrady trov konania. Zároveň uviedol, ţe o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe ţalobca so ţalovaným uzavrel dňa
  4. januára 2000 zmluvu o pôţičke na sumu 440.000,- Kč a ţalovaný sa zaviazal poţičanú sumu vrátiť do
  5. decembra
  6. Zmluva bola uzatvorená písomne s tým, ţe splnenie zmluvy o pôţičke, odovzdaní peňazí, zostalo medzi účastníkmi sporné, keď ţalovaný poprel prevzatie predmetných peňazí. Súd 2 5 Cdo 328/2012 prvého stupňa poukázal na to, ţe na uzavretie zmluvy o pôţičke zákon nevyţaduje dôvod, teda veriteľ nemusí zdôvodňovať, prečo peniaze poţičiava a dlţník nemusí uvádzať dôvod, pre ktorý si peniaze poţičiava. Ţalobca však z neznámych pohnútok, keď ţalovaný pôţičku spochybnil, začal sám uvádzať dôvody, na základe ktorých mu mal peniaze poţičať. Podľa tvrdenia ţalobcu zmluvu vypracoval on štandardným spôsobom a on sám uviedol dôvod pôţičky. Preto súd dospel k záveru, ţe treba odstrániť rozpory vo výpovediach účastníkov. Ţalobca tvrdil, ţe ţalovaný potreboval peniaze na splatenie základného imania. Z výpisu z obchodného registra spoločnosti V. V., s.r.o. však vyplýva, ţe základné imanie bolo pri zaloţení spoločnosti splatené ţalovaným v celom rozsahu vo výške 100 %. Vklad základného imania v sume 1.000.000,- Kč je zúčtovaný ako vklad do pokladne dňa
  7. decembra
  8. Ţalobca tieţ tvrdil, ţe ţalovaný potreboval peniaze na uhrádzanie prevádzkových nákladov spoločnosti a splátky lízingu. Svedkyňa K. S. však vo svojej výpovedi uviedla, ţe ţiadny zo spoločníkov nevkladal do firmy peniaze a neposkytol firme pôţičku v roku
  9. Z tohto mal súd prvého stupňa za preukázané, ţe tvrdenia ţalobcu o dôvodoch, ktoré mali viesť ţalovaného k pôţičke, nie sú pravdivé a boli vyvrátené listinnými dôkazmi a uvedenou svedeckou výpoveďou. Z dokazovania však nebolo ani preukázané, ţe k odovzdaniu peňazí skutočne došlo, pretoţe ţalobca nevedel uviesť, kde boli peniaze odovzdané, akým spôsobom, v akých bankovkách a v akej forme. Rovnako ţalobca svojou výpoveďou sám vyvrátil skutočnosť uvedenú v zmluve, kde tvrdil, ţe zmluva nebola uzavretá v H. L., ale v B.B.. Ţalovaný predloţil súdu potvrdenie od Sociálnej poisťovne o svojej dočasnej práceneschopnosti, v čase od
  10. januára 2000 do
  11. apríla 2000 s tým, ţe choroba, ktorou v tom čase trpel, má vo všeobecnosti akútny priebeh, ktorý nedovoľuje cestovanie a dlhodobejší pobyt mimo miesta bydliska. Je preto nanajvýš nepravdepodobné, ţe by v tom čase ţalovaný cestoval za ţalobcom. Ţalobca na podporu svojich tvrdení, ţe ţalovaný bol dňa
  12. januára 2000 v B.B., predloţil súdu účtovné doklady, na ktorých je podpis ţalovaného. Súd prvého stupňa uviedol, ţe je síce pravdou, ţe na týchto dokladoch je aj podpis ţalovaného, ale nebolo preukázané, ţe tento v uvedený deň doklady aj podpísal. Preto dospel k záveru, ţe ţalovaný sa dňa
  13. januára 2000 určite nenachádzal v H. L. a sám ţalovaný túto skutočnosť vyvrátil, keď tvrdil, ţe k podpisu došlo v B.B.. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe k fyzickému odovzdaniu peňazí nedošlo a neboli splnené podmienky uvedené v § 657 Občianskeho zákonníka, a to odovzdanie peňazí. Preto ţalobu v celom rozsahu zamietol. 3 5 Cdo 328/2012 Krajský súd v Trenčíne na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
  14. novembra 2011 sp.zn. 5 Co 72/2011 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 440 000 Kč so 17,6 %-ným úrokom z omeškania ročne od
  15. januára 2001 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Po doplnení dokazovania výsluchom svedkov J. S., K. S., znaleckého posudku Ústavu súdneho inţinierstva v Ţiline a oboznámením viacerých listinných dôkazov dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v zmysle § 220 O.s.p. zmeniť. Z vykonaného dokazovania pred odvolacím súdom ustálil, ţe účastníci uzatvorili dňa
  16. januára 2000 zmluvu o pôţičke, a to písomnou formou, z ktorej vyplýva, ţe ţalobca sa so ţalovaným dohodli na zapoţičaní finančnej čiastky 440.000,- Kč, ktorá bude pouţitá na podnikanie, pričom ţalovaný sa zaviazal splácať zapoţičanú čiastku podľa svojich moţností s konečným termínom úhrady do
  17. decembra
  18. V bode 4 danej zmluvy zároveň ţalovaný potvrdil, ţe čiastku uvedenú v bode 1 danej zmluvy prevzal. Zo záverov znaleckého posudku z odboru písmoznalectvo pod č. 105/2007 Ústavu súdneho inţinierstva Ţilinskej univerzity v Ţiline je zrejmé, ţe ţalovaný danú zmluvu o pôţičke podpísal. Z uvedeného odvolací súd ustálil, ţe sa nepreukázala ako dôvodná obrana ţalovaného v tom smere, ţe podpis na danej zmluve nie je jeho. Z výsluchu ţalobcu, ako aj ţalovaného, bolo ďalej zrejmé, ţe k podpisu zmluvy, ako aj k prevzatiu a odovzdaniu peňazí došlo v B.B.. Ţalobca pri výsluchu pred odvolacím súdom potvrdil, ţe spoločne so ţalovaným podnikali spoločné kroky s tým, ţe mu poţičal peniaze. Faktom je, ţe peniaze boli odovzdané v B.B., avšak s tým, ţe nakoľko došlo k odovzdaniu peňazí v priebehu roku 2000, nevedel si presne spomenúť na jednotlivé konkrétne okolnosti ich odovzdania. Poukázal tieţ na tú skutočnosť, ţe po rozhodnutí súdu prvého stupňa bol oslovený právnym zástupcom ţalovaného, ktorý ho poţiadal, aby sa neodvolávali, nakoľko pripravil text mimosúdnej dohody a boli aj u notára, kde sa pripravili všetky podklady na základe rokovaní, avšak nakoniec dohodu ţalovaný nepodpísal, v dôsledku čoho sa následne odvolali. Povedal, ţe on sám si poţičal ako fyzická osoba od rôznych osôb peniaze, aj keď boli písacie chyby v jednotlivých zmluvách, avšak on svoje pôţičky nikdy nespochybnil. Čo sa týka jednotlivých pokladničných blokov, ktoré sú v spise zaloţené, uviedol, ţe nakoľko ţalovaný tvrdil, ţe v tento deň nebol v práci, bloky predloţili ako dôkaz o tom, ţe to nie je pravdou. Dňa
  19. januára 2000 začínali ako firma, bolo ich zhruba 9 aţ 10 ľudí a účtovníčka, ktorá tieto nákupy zúčtovávala, trvala na tom. aby sa to robilo v ten istý deň, ako sa jednotlivé nákupy robili. Neprichádza do úvahy, aby sa bločky zaúčtovávali so spätnou účinnosťou. Nakoľko sa jednalo o novú firmu, všetci sa učili a nebolo ich toľko, aby si tieto okolnosti nepamätali. Kaţdý drobný nákup sa teda okamţite zaúčtoval. Podpisy ţalovaného osvedčujú, ţe sa dňa 4 5 Cdo 328/2012
  20. januára 2000 na pracovisku nachádzal, čo v konečnom dôsledku potvrdili aj vypočutí svedkovia. Ţalovaný pri výsluchu pred odvolacím súdom uviedol, ţe trvá na tom, ţe si ţiadne peniaze nezobral, pretoţe nemal dôvod brať si pôţičku s tým, ţe v čase, kedy malo dôjsť k pôţičke, bol práceneschopný, a preto si ani pôţičku zobrať nemohol. Do firmy nastúpil s platom 9.000,- Kč, predtým pracoval ako riaditeľ výroby eurookien v inej firme s tým, ţe nová spoločnosť bola zaloţená, v decembri 1999 bol splatený vklad spoločníkov. Poukázal opätovne na to, ţe bol práceneschopný v čase od
  21. januára 2000 do
  22. apríla 2000 a jeho zdravotný stav bol taký, ţe nemohol vôbec cestovať. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal aj z výpovede svedka J. S., ktorý pracuje u ţalobcu ako technik od zaloţenia firmy, ktorá vznikla
  23. januára 2000 a ktorý potvrdil, ţe firemné priestory predpripravovali na výrobu uţ od
  24. októbra
  25. Jednalo sa o priestory bývalého druţstva. Potvrdil, ţe v pondelok, to znamená prvý deň v práci roku 2000, boli majitelia firmy - pán L. a pán F. v práci s tým, ţe tam boli aj nasledujúce dni, pretoţe sa firma zakladala. Výrobné priestory mali v B.B. a kancelárske priestory vo V. K.. Preto zotrval na výpovedi v tom smere, ţe ţalovaný bol
  26. januára 2000 v práci. Svedok nevedel uviesť, akým spôsobom sa vo firme zúčtovávali jednotlivé doklady a nákupy, nakoľko pracuje vo funkcii technika a pracoval ako vedúci výroby. Aj svedkyňa K. S., ktorá pracuje vo firme ako účtovníčka od jej počiatku potvrdila, ţe firma sa technicky pripravovala uţ počas roku
  27. Ţalovaný pracoval vo firme ako technický pracovník, obchodník a spoločník. Potvrdila, ţe určite na začiatku vzniku firmy boli obaja spoločníci v práci, pretoţe inak by s firmou nemohli vôbec začať. Pokiaľ si pamätala, systém vo firme bol taký, ţe keď sa robili nákupy, tak v ten istý deň sa doniesol do učtárne doklad, kde si to zároveň schválili a v pokladni sa nákupy preplatili. Preto zotrvala na svojej výpovedi v tom smere, ţe ţalovaný sa dňa
  28. januára 2000 nachádzal v práci. Čo sa týka výdavkových blokov zo dňa
  29. januára 2000, svedkyňa potvrdila, ţe pokiaľ pán L. v tento deň zakúpil napríklad blatník v hodnote 1.040,- Kč, následne mu bol vystavený výdavkový doklad s tým, ţe zároveň na tomto doklade je nielen podpis ţalovaného, ale aj podpis ţalobcu a tieţ jej podpis, pretoţe takto sa volala za slobodna s tým, ţe ona zároveň tento výdavok zaúčtovala. Z tohto je teda zrejmé, ţe v tento deň musel byť ţalovaný v práci. Dochádzkovú listinu síce vo firme mali, ale pokiaľ si pamätala, tak do nej sa zapisovali len robotníci, majitelia určite nie. Svedkyňa potvrdila, ţe pracovala v kancelárii vo V. K., avšak zo začiatku roka bola v B. kaţdý deň, kde boli výrobné priestory, pretoţe s ľuďmi spisovala rôzne účtovné doklady a vybavovala papiere. Aţ neskôr jej začali voziť papiere do kancelárie vo V. K.. Z výdavkových pokladničných blokov odvolací súd zistil, ţe ţalovanému bol dňa 3.januára 2000 vydaný výdajový doklad na sumu 500,- Kč 5 5 Cdo 328/2012 s tým, ţe tento doklad vystavil ţalovaný, schválil ho ţalobca a zaúčtovala účtovníčka dňa
  30. januára 2000, pričom sa jednalo konkrétne zrejme o nákup pohonných hmôt na čerpacej stanici TRAKO so sídlom v B.. Obdobný postup bol aj pri nákupoch zo dňa
  31. januára 2000 v Drogeria-Barvy B. na čiastku 179,-Kč. Z výdavkových a pokladničných dokladov zo dňa
  32. januára 2000 bolo zrejmé, ţe ţalovanému bola vydaná čiastka 1.040,- Kč za nákup blatníku v hodnote 1.040,- Kč s tým, ţe doklad vystavil ţalovaný, schválil ho ţalobca a zaúčtovala účtovníčka. Rovnako dňa
  33. januára 2000 bola zakúpená čistiaca WC-technika, výdavkový doklad bol vydaný ţalovanému, schválený ţalobcom, zaúčtovaný účtovníčkou dňa
  34. januára
  35. Z potvrdenia ošetrujúceho lekára MUDr. P. D. odvolací súd zistil, ţe ţalovaný navštívil dňa
  36. januára 2000 ambulanciu, kedy mu bola vystavená PN od
  37. januára 2000 s diagnózou K51, a preto v období od
  38. januára 2000 do
  39. apríla 2000 poberal nemocenské dávky. Z jednotlivých zmlúv o pôţičke, uzatvorených medzi ţalobcom ako dlţníkom a fyzickými osobami je zrejmé, ţe ţalobca si zapoţičal dňa 13.decembra 1999 od J. K. čiastku 200.000,- Kč s dohodnutým termínom splatnosti
  40. decembra 2000 za dohodnutý úrok vo výške 5 %, dňa
  41. decembra 1999 od F. V. čiastku 100.000,- Kč s termínom splatnosti
  42. decembra 2000, dňa
  43. decembra 1999 od I. B. čiastku 200.000,- Kč s termínom splatnosti
  44. decembra 2000, dňa
  45. decembra 1999 od R. P. čiastku 170.000,- Kč, dňa
  46. decembra 1999 od MUDr. J. F. vo výške 150.000,- Kč s termínom vrátenia do
  47. decembra
  48. Odvolací súd v odôvodnení svojho písomného vyhotovenia rozhodnutia poukázal na to, ţe súd prvého stupňa svoje zamietavé stanovisko zaloţil na tom právnom názore, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko zmluva nebola uzavretá v H. L., ale v B.B. a zároveň nevedel uviesť, kde boli peniaze odovzdané, akým spôsobom, v akých bankovkách a v akej forme. Rovnako zaloţil svoje zamietavé stanovisko na tom skutkovom základe, ţe ţalovaný sa nemohol určite dňa
  49. januára 2000 nachádzať v Českej republike, pretoţe bol práceneschopný a mal tak závaţné zdravotné ťaţkosti, ktoré mu bránili v cestovaní s tým, ţe zároveň uzatvoril, ţe doklady, ktoré predloţil ţalobca o tom, ţe dňa
  50. januára 2000 sa ţalovaný v práci nachádzal, nakoľko podpísal výdavkové pokladničné doklady, nebolo moţné preskúmať, nakoľko nebolo moţné zistiť, či boli v tento deň aj podpísané. S poukazom na teóriu procesného práva podmieňujúcu úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien (bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môţu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať) mal ţalobca bremeno tvrdenia, ţe so ţalovaným uzavrel zmluvu o peňaţnej pôţičke, ţe túto pôţičku aj reálne poskytol a ţe ţalovaný z nej peniaze nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôţičky a jej 6 5 Cdo 328/2012 skutočné poskytnutie. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, ţe tieto skutočnosti ţalobca riadne preukázal. Ţalovaný sa spočiatku v konaní bránil tým, ţe zmluvu o pôţičke nepodpísal, pričom jeho tvrdenie bolo vyvrátené znaleckým posudkom, ktorý potvrdil, ţe podpis na zmluve je podpisom ţalovaného. Zároveň zo zmluvy o pôţičke vyplýva, ţe ţalovaný svojím podpisom potvrdil prevzatie peňazí, s čím zároveň odvolací súd spojil konštatovanie, ţe skutočne ţalovaný od ţalobcu prevzal čiastku 440.000,- Kč, ktorú sa zaviazal vrátiť do 31.decembra
  51. Ďalšia obrana ţalovaného spočívajúcu v tom, ţe nakoľko bol v čase poskytnutia finančných prostriedkov práceneschopný, nemohol sa nachádzať na pracovisku, a teda nemohol peniaze reálne prevziať, bola vyvrátené dôkazmi, ktoré predloţil súdu ţalobca, a to konkrétne výpoveďami svedkov, a to účtovníčky K. S. a tieţ výpoveďou technika J. S., ktorí obaja zhodne potvrdili, ţe keďţe v tom čase sa firma rozbiehala, bolo ich na začiatku podnikania málo, presne si pamätajú, ţe v deň zaloţenia firmy, ako aj nasledujúci deň sa ţalovaný v práci nachádzal. Odvolací súd nemal dôvod o výpovedi týchto svedkov pochybovať, keď ako nepriamy dôkaz o tom, ţe sa ţalovaný skutočne v práci dňa
  52. januára 2000 nachádzal, svedčia aj jednotlivé výdavkové pokladničné bloky, z ktorých vyplýva, ţe nielen 4.januára 2000, ale aj
  53. januára 2000 sa ţalovaný v práci nachádzal, pretoţe sa v tomto čase vykonávali drobné nákupy do firmy, ktoré boli zaúčtované do účtovníctva na týchto dokladoch je aj podpis samotného ţalovaného. Neobstoja preto závery súdu prvého stupňa v tom smere, ţe je to ţalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno, pretoţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe k podpisu zmluvy došlo v B.B., kde došlo aj k odovzdaniu peňazí. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, ţe písomné vyhotovenie zmluvy bolo na iné miesto plnenia, ako bolo miesto, kde došlo skutočne k odovzdaniu peňazí. Odvolací súd poukázal aj na to, ţe nemoţno pričítať za vinu ţalobcovi, ktorý si s odstupom 10 aţ 11 rokov nepamätal, keď ako nepriamy dôkaz o tom, ţe ţalobca skutočne finančnými prostriedkami disponoval, boli jednotlivé zmluvy o pôţičke, ktoré mal uzavreté s inými fyzickými osobami, Opakovane zdôraznil, ţe účel poţičania peňazí nie je podstatnou náleţitosťou zmluvy, a to akým spôsobom ţalovaný peniaze pouţil, prípadne pokiaľ ich pouţil na iný účel, ako bolo v zmluve o pôţičke uvedené, nezakladá neplatnosť tejto zmluvy. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal s poukazom na ustanovenie § 238 ods.1 O.s.p. dovolanie ţalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť, ţalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Na základe vykonaného dokazovania v prvostupňovom konaní povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne i právne správny 7 5 Cdo 328/2012 a stotoţnil sa s ním. Namietal, ţe druhostupňový súd zaloţil svoje rozhodnutie v rozpore so zisteným skutkovým a právnym stavom. Poukazoval na to, ţe odvolací súd v predmetnej veci vyvodil svoj zamietajúci rozsudok z takých dôkazov a skutkových zistení, ktoré vzbudzujú váţnu pochybnosť o ich pravdivosti, sú nepresvedčivé a zaloţené na tvrdeniach ţalobcu, ktoré si navzájom protirečia. Pritom to bol práve ţalobca, kto v tomto konaní niesol dôkazné bremeno, teda mal dôkaznú povinnosť, ako i povinnosť tvrdenia. Nesprávne právne posúdenie veci zo strany odvolacieho súdu spočíva i v tom, ţe tento nepovaţoval za podstatné pre posúdenie platnosti predloţenej zmluvy o pôţičke skúmanie účelu, na ktorý bola pôţička poskytnutá a prípadne i pouţitá. Opakovane zdôrazňoval, ţe by pôţičku nikdy neuzavrel bez riadneho vydania dokladu, iba tak bez účelu pouţitia pôţičky a bez zdravého rozumu. Taktieţ, ak by peniaze pouţil na chod firmy, ţiadal by za kaţdých okolností výdavkový doklad. On peniaze v tom čase nepotreboval, základné imanie mal v spoločnosti splatené a nikdy takúto sumu peňazí reálne od ţalobcu neprevzal. Trval na tom, ţe dňa
  54. januára 2000 sa na pracovisku nenachádzal z dôvodu váţne zhoršeného zdravotného stavu a nebol si vedomý toho, ţe by podpisoval zmluvu takéhoto obsahu. V tom čase bol váţne chorý a nepochybne uţíval i viacero liekov (na ktoré si uţ konkrétne s odstupom času nespomínal), teda nie je vylúčené, ţe ţalobca tento stav zneuţil. Zdôraznil, ţe nemal v úmysle a nebolo jeho skutočnou vôľou v danom období poţičať si od ţalobcu akúkoľvek väčšiu sumu peňazí ani na podnikanie, ani na akýkoľvek iný účel. V konaní bolo preukázané, ţe svoj vklad od základného imania spoločnosti splatil ešte pred tvrdeným termínom pôţičky, ako i to, ţe do firmy nevkladal ţiadne ďalšie finančné prostriedky na krytie jej výdavkov a nevyšla najavo ţiadna okolnosť, ani skutočnosť, ktorá by čo len naznačovala, ţe si chcel a potreboval od ţalobcu poţičať. Za najpodstatnejší nedostatok povaţoval to, ţe súd druhého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho názoru, keď neskúmal zamýšľaný a skutočný obsah právneho vzťahu účastníkov, ich skutočnú vôľu pri uskutočňovaní právneho úkonu, poskytnutia pôţičky, ktorej existenciu po celý čas namietal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu najmä z pohľadu konania ţalobcu, ktorý mu mal poskytnúť bezúročnú pôţičku povaţoval za nelogické a absolútne nepravdepodobné. Namietal preto, ţe odvolací súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom ohľadne skutočného odovzdania pôţičky ţalobcom ako veriteľom ţalovanému ako dlţníkovi, ktoré boli významné pre posúdenie samotnej zmluvy o pôţičke. V konaní pred súdom bol napokon spochybnený i obsah zmluvy o pôţičke v časti upravujúcej miesto podpisu zmluvy dňa
  55. januára 2000 a táto trpí aj ďalšími nedostatkami a vadami vôle, čo vyplýva tieţ z priloţeného splátkového kalendára, ktorý má byť jej nedeliteľnou súčasťou. V tomto chýba údaj o výške jednotlivých splátok a deň ich splatnosti. Napadnuté rozhodnutie súdu druhého 8 5 Cdo 328/2012 stupňa preto vychádza z nesprávneho hodnotenia dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutkového stavu, ku ktorému odvolací súd dospel v rozpore so všeobecnými zásadami dokazovania uplatňovanými v sporovom občianskom súdnom konaní, najmä v rozpore s prejednacou zásadou, ktorá spočíva jednak v povinnosti tvrdenia a jednak v dôkaznej povinnosti účastníkov konania. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z tvrdení ţalobcu, nepodloţených relevantnými dôkazmi a napriek tomu, ţe tento neuniesol v konaní dôkazné bremeno, tieto tvrdenia si osvojil a na ich základe ţalobe vyhovel. Ţalobca sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi odvolacieho súdu a mal za to, ţe odvolací súd vec správne skutkovo, aj právne posúdil. Namietaná zmluva o pôţičke zo dňa
  56. januára 2000 má všetky podstatné náleţitosti v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka vrátane potvrdenia dlţníka, ţe sumu 440 000 Kč prevzal. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie ţalovaného zamietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V prejednávanej veci je napadnuté zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, a preto je dovolanie ţalovaného prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok 9 5 Cdo 328/2012 nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. So zreteľom na § 242 ods. 1 písm. a/ O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţiadna z týchto vád nebola v dovolaní výslovne namietaná a ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolací súd z obsahu spisu nezistil. Pokiaľ dovolateľ podľa obsahu dovolania takouto vadou konania mal na mysli hodnotenie dôkazov odvolacím súdom, je potrebné poukázať na to, ţe Občiansky súdny poriadok v znení do
  57. augusta 2003 v § 241 ods. 2 písm. c/ a v § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. pripúšťal odôvodnenie dovolania aj tým, ţe rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Tento dovolací dôvod však od
  58. septembra 2003 účinnosťou novely O.s.p. vykonanej zákonom č. 353/2003 Z.z. prestal byť súčasťou platnej právnej úpravy. Vzhľadom na túto skutočnosť môţu byť nedostatky v zistení skutkového stavu z hľadiska dovolacieho prieskumu významné len ako tzv. iná vada konania, a to za podmienky, ţe táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Za takúto inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie 10 5 Cdo 328/2012 ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo a logický rozpor v hodnotení dôkazov (nemoţno pritom vylúčiť, ţe v závislosti od konkrétnych okolností môţe vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu nadobudnúť intenzitu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom). Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, ţe na nesprávnosť hodnotenia dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemoţno v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani moţné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To znamená, ţe hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, neţ z vyššie uvedených dôvodov nemoţno dovolaním úspešne napadnúť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje takúto vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva nielen argumentácia, na základe ktorej pristúpil k inému právnemu posúdeniu veci, ale tieţ zdôvodnenie, prečo neprisvedčil právne kvalifikačnej úvahe súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. . 11 5 Cdo 328/2012 Dovolateľ namietal, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 12 5 Cdo 328/2012 Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromaţďovaní dôkazov leţí zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, ţe dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, ţe tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, ţe súd ho nepovaţuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôţe splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, ţe skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Z tohto bremena tvrdenia potom pre ţalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, ţe zmluva bola uzavretá a došlo k reálnemu prevzatiu peňazí. Ak táto 13 5 Cdo 328/2012 skutočnosť bude preukázaná, ţalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak ţalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, ţe k uzavretiu zmluvy o pôţičke nedošlo, nedošlo k reálnemu prevzatiu peňazí, prípadne ţe dlh zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude namieste obrana námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. V prejednávanej veci mal ţalobca bremeno tvrdenia, ţe so ţalovaným uzavrel zmluvu o peňaţnej pôţičke a ţe ţalovaný pôţičku nevrátil. Z tohto bremena mal povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôţičky a reálne prevzatie peňazí ţalovaným. Ako správne konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd, ţalobca svoju dôkaznú povinnosť v tomto smere uniesol. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôţičke prenecháva veriteľ dlţníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlţník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, ţe pre uzavretie dohody o pôţičke sa nevyţaduje písomná forma, takţe táto zmluva môţe byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náleţitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôţičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlţníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďţe táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyţaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôţičky veriteľom dlţníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôţičky nevznikne (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 98/2000, sp.zn. 25 Cdo 695/2003, 25 Cdo 696/2003). Posúdenie, či medzi účastníkmi vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe písomne uzavretej zmluvy, v ktorej sa ţalovaný zaviazal zaplatiť ţalobcovi 440 000 Kč, záviselo od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - v danom prípade ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka, najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náleţitostí na vznik zmluvy (záväzkovoprávneho vzťahu). Pritom, ako správne konštatoval odvolací súd, určenie účelu pôţičky, ako aj jej skutočné pouţitie, nie sú podstatnou náleţitosťou uvedenej zmluvy o pôţičke. Ak sa teda ţalobca domáhal na ţalovanom zaplatenia ţalovanej sumy a tvrdil, ţe táto suma súvisí s písomne uzavretou zmluvou medzi 14 5 Cdo 328/2012 účastníkmi, leţalo na ňom dôkazné bremeno o tomto tvrdení. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, teda právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Odtiaľ tieţ vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú, ako celkom správne dôvodil odvolací súd, i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, ţe dokazovanie nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Podľa názoru dovolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom je v súlade s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku riadne uviedol, na základe akých skutočnosti dospel k záveru, ţe ţalobca v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. uniesol procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností (nad všetky pochybnosti), čo malo v danej veci za následok vyhovenie ţaloby. Pri hodnotení dôkazov nemoţno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemoţno polemizovať s jeho závermi, ktoré ţalovaný namieta v dovolaní. Pokiaľ ide o námietku ţalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť aj to, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený 15 5 Cdo 328/2012 bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
  59. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa však uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd 16 5 Cdo 328/2012 zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd, zahŕňa poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z
  60. februára 2006). Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu dal odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., tak z formálneho, ako aj z obsahového hľadiska, a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová (materiálna) náplň zakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. . Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom je vecne správne. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom, a ktoré sú aj v súlade s pravidlami logického usudzovania, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne dôvody, vedúce k zmene rozsudku prvého stupňa a vyhoveniu ţaloby ţalobcu. 17 5 Cdo 328/2012 V súvislosti s dovolacou námietkou o nesprávnom hodnotení dôkazov odvolacím súdom Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné ešte opakovane poznamenať, ţe hodnotenie dôkazov nie je v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. samostatným dovolacím dôvodom. Z uvedeného moţno teda konštatovať, ţe námietky ţalovaného nie sú dôvodné, a preto nebolo moţné jeho dovolaniu vyhovieť. Pretoţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu správny a keďţe nebolo zistené, ţe by konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení § 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách dovolacieho konania v prejednávanej veci nebolo rozhodnuté v súlade s § 224 ods. 1, 4 v spojení s § 243c O.s.p.. Aj o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa vo svojom následnom rozhodnutí. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  61. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  62. septembra 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 18 19

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.