Najvyšší súd 5 Cdo 303/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou T., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti ţalovanému R. H., naposledy bývajúcemu v T., t.č. na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníkom Mestom Topoľčany, za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného Spotrebiteľského zdruţenia O., so sídlom v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou H., s.r.o., so sídlom v B., IČO X., o zaplatenie 1 459,13 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany, pod sp.zn. 5 C 65/2012, o dovolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z
- júla 2012, sp.zn. 9 Co 177/2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie Krajského súdu v Nitre z
- júla 2012, sp.zn. 9 Co 177/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo
- mája 2012, č.k. 5 C 65/2012- 53 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 1 459,13 € s 9,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 167,01 € od
- decembra 2006 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 371,09 € právnemu zástupcovi ţalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v pôvodnom znení účinnom do
- decembra 2007 (do účinnosti zákona č. 568/2007 Z.z.), § 497, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vykonaným dokazovaním zistil, ţe právny predchodca ţalobcu a ţalovaný uzavreli
- júna 2004 Zmluvu o poskytnutí flexipôţičky v zmysle § 497 Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorej právny predchodca ţalobcu poskytol ţalovanému úver vo výške 65 000 Sk, 2 5 Cdo 303/2012 ktorý sa ţalovaný zaviazal splácať v 36 splátkach po 2 346,65 Sk, pričom dátum prvej splátky bol určený na deň
- júla 2004 a posledný deň splátky na
- jún
- Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola dohodnutá na 10,07%, poplatok za poskytnutie úveru 750 Sk a poplatok za upomienku 300 Sk, za kaţdú ďalšiu upomienku 500 Sk. Keďţe ţalovaný si svoj záväzok voči ţalobcovi nesplnil, záväzok pozostávajúci z istiny 1 017,95 € s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 683,95 € od
- decembra 2006 do zaplatenia, sa stal splatným
- augusta
- O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. O.s.p. Krajský súd v Nitre uznesením z
- júla 2012, sp.zn. 9 Co 177/2012 odvolanie vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného odmietol, ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, ţe okrem účastníkov konania môţe odvolanie podať aj vedľajší účastník, opierajúc sa o § 93 ods. 4 O.s.p. alebo o nové znenie § 201 O.s.p., ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom (napr. v prípadoch poistenia, kedy vedľajší účastník hradí priznané plnenie za účastníka, na ktorého strane vystupuje). V novom znení § 201 O.s.p. v podstate ide o zopakovanie procesnej legitimácie vedľajšieho účastníka na podanie odvolania predtým vymedzenej v § 93 ods. 4 O.s.p., avšak s tým, ţe podľa § 201 O.s.p. je vedľajší účastník oprávnený podať odvolanie bez zreteľa na stanovisko účastníka, popri ktorom v spore vystupuje, ba aj proti jeho vôli, za predpokladu, ţe preukáţe, ţe z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom. Inak sa odvolanie odmietne. Z obsahu spisu zistil, ţe odvolanie podal vedľajší účastník na strane ţalovaného, pričom v súdnom spise sa nenachádza ţiadne stanovisko ţalovaného vyjadrujúce súhlas s týmto odvolaním a rovnako tak ani vedľajší účastník vo svojom odvolaní nepreukázal, ţe by z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom, na ktorého strane vystupuje. Prihliadol pritom aj na to, ţe procesné postavenie vedľajšieho účastníka v sporovom konaní je významne ovplyvnené vôľou účastníka, na strane ktorého vystupuje, pretoţe účastník je dominus litis. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolanie vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného ako podané neoprávnenou osobou odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/ OSP a nezaoberal dôvodmi odvolania a vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 O.s.p. analogicky v zmysle § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie vedľajší účastník. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil 3 5 Cdo 303/2012 na ďalšie konanie z dôvodu, ţe mu odvolací súd svojim postupom odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe nesprávne odmietol jeho odvolanie a nepredloţil otázku Súdnemu dvoru EÚ za účelom výkladu práva Európskej únie. Uviedol, ţe Spotrebiteľské zdruţenie O. je občianskym zdruţením zaloţeným za účelom kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov a prejednávaná vec je typickým spotrebiteľským sporom. Právny záver odvolacieho súdu, ţe „z právneho vzťahu nevyplýva spôsob vyrovnania vzťahov medzi účastníkom a vedľajším účastníkom“, povaţoval za arbitrárny. Namietal, ţe odvolací súd sa obmedzil na gramatický výklad ustanovenia § 201 O.s.p., aj keď aj tento výklad si vyţaduje vecnú argumentáciu, ktorá však v uznesení odvolacieho súdu chýba. Zdôraznil, ţe odvolací súd nepovaţoval za potrebné sa ani opýtať neinformovaného spotrebiteľa, či súhlasí s odvolaním vedľajšieho účastníka, ktoré bolo zjavne na jeho podporu a prospech. Dovolateľ nespochybnil význam vnútroštátnych predpisov, ale poukázal na to, ţe odvolací súd ani neodôvodnil, prečo nevylúčil pouţitie § 201 O.s.p. a pritom sa neopýtal Súdneho dvora, či právo či právo Európskej únie nebráni pouţitiu tohto pravidla. Uviedol, ţe zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom, je nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva, je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemoţno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-283/81, Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA, proti Ministerstvu zdravotníctva; uznesenie ÚS SR z
- júla 2009, III. ÚS 207/09-31). Mal za to, ţe zákon v § 93 ods. 4 O.s.p. umoţňuje individuálne vyhodnotiť, či úkon vedľajšieho účastníka odporuje záujmom hlavného účastníka. V tejto súvislosti odkázal na najnovší Občiansky súdny poriadok Komentár – I. diel,
- vydanie 2012, autorov Števček/ Ficová a kolektív, podľa ktorého s účinnosťou od
- októbra 2008 zákon zaviedol novú skupinu subjektov, ktoré môţu vystupovať ako vedľajší účastník v konaní. Pri tejto druhej skupine ide o iné posudzovanie kritérií na vedľajšie účastníctvo, ako pri prvej skupine vedľajšieho účastníctva. Kým pri prvej skupine, musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania v druhej skupine, zavedenej od
- októbra 2008, legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dáva samotný zákon. Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie vedľajšieho účastníka zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. V otázke oprávnenia vedľajšieho účastníka na podanie odvolania sa v celom rozsahu stotoţnil s argumentáciou odvolacieho súdu uvedenou v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia. 4 5 Cdo 303/2012 Ţalovaný sa k podanému dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 ods. 1 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. So zreteľom na skutočnosť, ţe dovolaním bolo napadnuté uznesenie, ktorým bolo odmietnuté odvolanie vedľajšieho účastníka moţno konštatovať, ţe takéto uznesenie nemoţno podriadiť pod ţiaden z dôvodov prípustnosti dovolania vyplývajúcich z ustanovenia § 239 ods. 1, ods. 2 O.s.p., a preto dovolanie podľa tohto zákonného ustanovenia nie je prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 5 5 Cdo 303/2012 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým dovolanie inak nie je procesne prípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.o. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkom konania znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Medzi takéto práva patrí nepochybne aj právo na preskúmanie vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia v inštančnom konaní odvolacím súdom na základe včas podaného riadneho opravného prostriedku za predpokladu, ţe jeho podanie zákon nevylučuje. Podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţuje aj taký postup, keď odvolací súd odmietne odvolanie ako podané neoprávnenou osobou podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p., hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. Keďţe dovolateľ v predmetnej veci uviedol, ţe súd mu svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, dovolací súd sa osobitne zameral na zistenie, či v konaní došlo k vade vyplývajúcej z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a dospel k záveru, ţe k takejto vade v predmetnom konaní došlo. 6 5 Cdo 303/2012 Účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môţe podať odvolanie aj vedľajší účastník (§ 201 O.s.p.). Citované zákonné ustanovenie treba vykladať vo vzájomnej súvislosti s ďalšími ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a so zreteľom na konkrétnu prejednávanú vec. V danom prípade bolo treba zohľadniť aj nové znenie ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ako vedľajší účastník sa môţe popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Citovaným zákonným ustanovením bola do právnej úpravy zavedená druhá skupina, resp. typ vedľajšieho účastníka s účinnosťou od
- októbra 2008 (zákonom č. 384/2008 Z.z.). Cieľom nového znenia ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. je bezpochyby rozšírenie ochrany práv v prípadoch, v ktorých existuje dôleţitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov, ktoré majú (vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti) záujem vstupovať do konaní ako vedľajší účastníci. V praxi ide hlavne o právnické osoby zamerané na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o zdruţenia na ochranu spotrebiteľov a podobne. V rámci tohto druhého typu vedľajšieho účastníctva, (na rozdiel od prvej skupiny vedľajšieho účastníctva, v ktorej musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania) sa hmotnoprávny záujem na výsledku konania neskúma. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dáva samotný (príslušný) zákon. Sú to aj prípady sporov o ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa môţe vystupovať právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľských práv podľa zákona č. 205/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe aj ustanovenie § 201 O.s.p. v podstate rozlišuje dva typy vedľajších účastníkov. Prvým je vedľajší účastník, ktorý v konaní vystupuje popri navrhovateľovi alebo odporcovi v zmysle ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. s rovnakými právami a povinnosťami ako účastník konania (§ 93 ods. 4 O.s.p.) a druhým (v zmysle nového znenia ustanovenia citovaného zákonného ustanovenia) je vedľajší účastník, ktorému z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom konania (napríklad v prípadoch poistenia). V druhom z uvedeným typov (t.j. ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom konania a vedľajším účastníkom) je vedľajší účastník oprávnený podať odvolanie bez zreteľa na stanovisko 7 5 Cdo 303/2012 účastníka konania, popri ktorom v spore vystupuje, ba aj proti jeho vôli, samozrejme za predpokladu, ţe preukáţe, ţe z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom konania. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uváţení všetkých okolností (§ 93 ods. 4 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov, urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. V predmetnej veci vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu, a to písomným oznámením o vstupe vedľajšieho účastníka, do konania zo dňa
- apríla
- Pokiaľ odvolací súd odvolanie vedľajšieho účastníka vyhodnotil ako podané neoprávnenou osobou, keď pri svojom rozhodnutí zohľadnil iba druhú vetu ustanovenia § 201 O.s.p. (t.j. ţe v danom prípade z právneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom) a vyvodil, ţe nie je dané jeho oprávnenie na podanie odvolania, jeho rozhodnutie nie je správne. Odvolací súd mal správne vyloţiť celé ustanovenia § 201 a (pri úvahe o oprávnení vedľajšieho účastníka na podanie odvolania) vychádzať aj z ustanovenia § 93 ods. 2, ods. 4 O.s.p. Odvolací súd v predmetnej veci teda nesprávne aplikoval ustanovenia § 201 O.s.p., keď nezohľadnil jeho súvislosť s ustanovením § 93 ods. 2 O.s.p., kedy sa konania môţe zúčastniť popri navrhovateľovi alebo odporcovi ako vedľajší účastník aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv v danej veci podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania, teda má v zásade právo podať odvolanie. Táto procesná legitimácia na podanie odvolania a dovolania je však obmedzená účastníkom, na strane ktorého vystupuje. Oprávnenie podať odvolanie prináleţí vedľajšiemu účastníkovi iba vtedy, ak toto oprávnenie má aj účastník, na stranu ktorého sa pripojil. V prípade, ţe tento účastník nemá procesnú legitimáciu na podanie odvolania, nemôţe ju mať ani vedľajší účastník. V opačnom prípade by sa aj vedľajšiemu účastníkovi priznalo viac procesných práv, neţ má účastník, na ktorého strane vystupuje. 8 5 Cdo 303/2012 Vedľajší účastník môţe podať odvolanie aj vtedy, ak odvolanie podal účastník. Ak podá odvolanie len vedľajší účastník, môţe ho podať len v tom prípade ak hlavný účastník s takýmto úkonom vyjadrí súhlas. V prípade, ţe účastník odmietne dať súhlas k odvolaniu vedľajšieho účastníka, je odvolanie vedľajšieho účastníka bez tohto súhlasu právne neúčinné. Z uvedeného vyplýva, ţe akýkoľvek úkon v konaní vedľajší účastník vykoná, nesmie byť v rozpore so záujmami hlavného účastníka, na ktorého procesnej strane vystupuje. Z tejto dikcie nemoţno jednoznačne odvodiť, ţe úkon vedľajšieho účastníka s ktorým nesúhlasí hlavný účastník, bude automaticky zo strany súdu zamietnutý. Nasvedčuje tomu dikcia § 93 ods. 4 O.s.p. „posúdi ich súd po uváţení všetkých okolností“. Z tejto dikcie moţno vyvodiť, ţe súd bude úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nevyslovil súhlas hlavný účastník, posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Môţe sa totiţ stať, ţe takýto úkon bude vlastne hlavnému účastníkovi na prospech, v tom prípade môţe súd zváţiť, ţe takýto úkon vykoná, a to napriek nesúhlasu hlavného účastníka. Odvolací súd neskúmal, či ţalovaný ako hlavný účastník prejavil súhlas s prejavom vôle podaním odvolania vedľajším účastníkom. Odvolací súd s takýmto prejavom vôle hlavného účastníka nedisponuje a bolo preto úlohou odvolacieho súdu, aby na zistenie stanoviska hlavného účastníka vyzval ţalovaného. Pokiaľ tak nepostupoval a odvolací súd odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol, odňal mu moţnosť konať pred súdom. Uvedená procesná vada zakladá vţdy prípustnosť dovolania a zároveň je aj dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na existenciu uvedenej vady konania sa nezaoberal ďalšími námietkami dovolateľa uvedenými v jeho dovolaní. 9 5 Cdo 303/2012 V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová