Najvyšší súd Slovenskej republiky 5Sžo/179/2010 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci ţalobcu: M. M., nar. X., bytom J., zastúpeného JUDr. Z. H., advokátom, so sídlom N., proti ţalovanému: Krajskému lesnému úradu v Banskej Bystrici, Nám. Ľudovíta Štúra 1, Banská Bystrica, za účasti: Slovenského pozemkového fondu Bratislava, so sídlom Búdková 36, Bratislava – Staré Mesto a vedľajších účastníkov na strane ţalovaného: 1/ P., s. r. o., H., 2/ B., s. r. o., H., obaja zastúpení JUDr. P. H., advokátom so sídlom N., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2009/00427 z
- novembra 2009, o odvolaní vedľajších účastníkov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
- apríla 2010, č. k. 23S 4/2010-96, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
- apríla 2010, č. k. 23S 4/2010-96 potvrdzuje. Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e : 2 5Sžo/179/2010 Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmavané rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu, ako aj rozhodnutie Obvodného lesného úradu v R. z
- júna 2009 č. 252/2008-13 a vec vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretoţe dospel k záveru, ţe v správnom konaní sa vyskytla taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z obsahu spisov, ako aj z vyjadrení účastníkov konania krajský súd ako nespornú skutočnosť zistil, ţe ţalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území H. a N., ktoré sa majú stať súčasťou poľovného revíru DG, o ktorého schválení správne orgány rozhodli. Rovnako tak krajský súd zistil, ţe z listov vlastníctva predloţených v konaní bola známa aj adresa ţalobcu, ktorý mal byť prizvaný do správneho konania ako jeho účastník a správny orgán s ním mal konať bez ohľadu na to, ţe v konečnom dôsledku má postavenie minoritného spoluvlastníka nehnuteľností. Poukazujúc na ustanovenia § 3 ods. 1 a § 4 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny poriadok“), ako aj čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, krajský súd konštatoval, ţe tým, ţe sa ţalobcovi neumoţnilo pred správnym orgánom konať ako účastníkovi konania, odňalo sa mu právo na ochranu pred správnym orgánom garantované citovanými právnymi normami a nekonanie so ţalobcom ako účastníkom konania mohlo mať v konečnom dôsledku vplyv na zákonnosť rozhodnutí ţalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Úspešnému ţalobcovi krajský súd v zmysle § 250k ods. 1 OSP priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66 eur a náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 618,91 eura. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie vedľajší účastníci na strane ţalovaného 1/ a 2/ a ţiadali, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil a ţalobu zamietol. Podľa právneho názoru odvolateľov je napadnuté rozhodnutie nesprávne, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. f/ OSP). Odvolatelia nespochybnili tvrdenie ţalobcu o tom, ţe tento mal byť účastníkom 3 5Sžo/179/2010 správneho konania, v ktorom bol navrhovaný poľovný revír DGschválený. Táto skutočnosť však podľa názoru odvolateľov sama osebe nie je dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Odvolatelia v tejto súvislosti poukázali na to, ţe spoluvlastnícky podiel na ţalobcu na pozemkoch zahrnutých do Poľovného revíru DG č. 06/RA/2009 (o celkovej výmere 57.025.035 m2) je v k. ú. N. 10.796 m2 a v k. ú. H. 44.858 m2 (spolu 55.654 m2), t. j. 0,0976% . O uznaní Poľovného revíru DGsa koná uţ od
- júna.2003, t. j. uţ takmer sedem rokov a vo veci doposiaľ nie je definitívne rozhodnuté. Konanie ţalobcu označili odvolatelia za účelové a vedené snahou dosiahnuť zrušenie uznania poľovného revíru DGako odvetu za to, ţe poľovné zdruţenie, v ktorom je ţalobca členom nezískalo moţnosť vykonávať právo poľovníctva v poľovnom revíri MV. Poukázali na to, ţe ţalobca nepochybne mal vedomosť o tom, ţe Obvodný lesný úrad v R. koná o uznaní poľovného revíru DG, a to minimálne preto, ţe je členom štatutárneho orgánu pozemkového spoločenstva, ktoré bolo účastníkom tohto správneho konania. Toto pozemkové spoločenstvo sa v konaní i opakovane vyjadrovalo a boli mu doručované i rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov. Ţalobca nikdy neprejavil záujem o to, aby sa s ním ako s účastníkom správneho konania konalo, neoznámil správnym orgánom, ţe je podielovým vlastníkom poľovných pozemkov v navrhovanom poľovnom revíre DG a ani nevyjadril svoj prípadný nesúhlas s tým, aby bol takýto poľovný revír vytvorený. Podľa názoru odvolateľov ţalovaný ani prvostupňový správny orgán neporušili hmotné práva ţalobcu vyplývajúce z predpisov hmotného práva (Občianskeho zákonníka a zákona o poľovníctve /zákon č. 23/1962 Zb./. Naopak, pochybil krajský súd, ktorý sa dôsledne neriadil ustanovením § 250b ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ak ţalobu podá niekto, kto tvrdí, ţe mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloţí správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloţí jeho vykonateľnosť. Krajský súd vo veci v rozpore s citovaným zákonným ustanovením nariadil pojednávanie a vo veci rozhodol bez toho, aby ţalovanému uloţil povinnosť doručiť ţalobcovi napadnuté správne rozhodnutie. 4 5Sžo/179/2010 Odvolatelia si tieţ uplatnili náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázal na svoje stanovisko k ţalobe, doručené súdu
- februára 2010 s tým, ţe nepovaţuje za potrebné sa opakovane vyjadrovať k dôvodom uvedeným v odvolaní. Ţalobca navrhoval napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť a rozhodnúť o trovách konania. Argument, ţe pozemky v jeho vlastníctve svojou výmerou nestačia na vytvorenie samostatného poľovného revíru označil za irelevantný, keďţe účastníctvo v správnom konaní vo veci vytvorenia poľovného revíru nie je viazané na veľkosť predmetu vlastníctva vlastníka. Účastníkom správneho konania vo veci vytvorenia (uznania) poľovného revíru je kaţdý vlastník a spoluvlastník, ktorého pozemok má byť do zamýšľaného poľovného revíru zahrnutý. Prípadná značná pluralita účastníkov správneho konania nezbavuje správny orgán zodpovednosti za zákonný priebeh správneho konania, v tomto prípade povinnosti riadne a dôkladne zisťovať okruh účastníkov konania. Poukázal na to, ţe účastníctvo v správnom konaní vo veci vytvorenia poľovného revíru je zaloţené § 14 správneho poriadku, § 2 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve a má za následok, ţe kaţdý vlastník pozemku v zamýšľanom poľovnom revíri sa stáva ex lege účastníkom takéhoto správneho konania. Správny orgán nie je oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy voliť, s ktorým účastníkom bude konať a s ktorým nie. Podľa názoru ţalobcu v predmetnej veci boli porušené hmotnoprávne (subjektívne) práva ţalobcu, a to konkrétne jeho vlastnícke právo v podobe vyplývajúcej zo zákona o poľovníctve. Na záver svojho vyjadrenia ţalobca zdôraznil, ţe nedodrţanie základných zásad správneho konania uvedených v § 3 a § 4 správneho poriadku je takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. V správnom súdnictve súdy prihliadajú len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ak teda správny orgán nekonal so ţalobcom ako s účastníkom konania alebo ak účastník správneho konania nebol vypočutý ku skutočnostiam tvoriacim predmet správneho konania a správny orgán 5 5Sžo/179/2010 ani inými dôkazmi nezistil skutočný stav veci, je to dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a na vrátenie veci na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), a dospel k záveru, ţe odvolanie vedľajších účastníkov 1/ a 2/ nie je dôvodné. Okruh účastníkov konania o schválení poľovného revíra vyplýva zo všeobecného predpisu o správnom konaní, ktorým je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v spojení s osobitným predpisom upravujúcim toto osobitné správne konanie, t. j. zákonom č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o poľovníctve“ alebo „zákon č. 23/1962 Zb.“), ktorý bol s účinnosťou od
- septembra 2009 nahradený zákonom č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov, pričom podľa § 80 ods. 3 zákona č. 274/2009 Z.z. správne konanie začaté pred
- septembrom 2009 sa dokončí podľa doterajšieho právneho predpisu. Účastníkom konania podľa § 14 správneho poriadku je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté, ďalej aj ten, kto tvrdí, ţe môţe byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to aţ do času, kým sa preukáţe opak, ako aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. V zmysle § 2 zákona o poľovníctve je právo poľovníctva súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zber si privlastňovať, zbierať zhody paroţia a vajcia pernatej zveri, pričom právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku; vykonávať ho moţno len podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie. Pokiaľ nejde o navrhovateľa v správnom konaní alebo správne konanie začalo z úradnej povinnosti, je správny úrad povinný vţdy riadne zistiť okruh účastníkov konania a je povinný v konaní postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vţdy 6 5Sžo/179/2010 príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy a tieţ im poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu (§ 3 ods. 2 správneho poriadku). Túto povinnosť správne orgány majú bez ohľadu na to, či sa subjekt ako účastník konania prihlásil dobrovoľne, alebo bol zistený počas konania (napr. z listu vlastníctva). Existencia súkromnoprávnych dohôd, či uţ ústnych, alebo písomných, nemá vplyv na určenie okruhu účastníkov správneho konania, pokiaľ zákon neustanovuje inak. Ţalobca tvrdil, ţe mal byť prizvaný ako účastník do konania o súhlase so zriadením poľovného revíru DG, pretoţe je jedným so spoluvlastníkov pozemkov, ktoré majú tvoriť tento poľovný revír, pričom jeho identita ako aj adresa pre doručovanie písomností bola zistiteľná z príslušných údajov katastra nehnuteľností. Z vyjadrení účastníkov konania 1/ a 2/ dokonca vyplýva, ţe o tejto skutočnosti vedeli a napriek tomu ju ako jedni z účastníkov predmetného správneho konania neoznámili konajúcemu správnemu orgánu. To, ţe spoluvlastnícky podiel ţalobcu na pozemkoch zahŕňaných do poľovného revíru predstavuje necelé jedno percento a ani prípadné dohody medzi ţalobcom a účastníkmi 1/ a 2/, či inými účastníkmi správneho konania nemajú vplyv na postavenie ţalobcu ako účastníka konania, s ktorým ţalovaný správny orgán a ani správny orgán prvého stupňa nekonali. V prejednávanej veci je dotknutým hmotným právom ţalobcu jeho vlastnícke právo k pozemkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu (čl. 20 ods. 1 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky), a to bez ohľadu na veľkosť spoluvlastníckeho podielu. V konečnom dôsledku nespornou ostala v konaní skutočnosť, ţe ţalovaný správny orgán nekonal so ţalobcom, hoci tento mal byť zahrnutý do okruhu účastníkov konania ako vlastník pozemkov, ktoré sa mali stať súčasťou poľovného revíru. Táto skutočnosť napokon vyplýva aj z listov vlastníctva vedených pre katastrálne územie N. (obec N., okres R.) č. X., ako i pre katastrálne územia H. (obec H., okres R.) č. X.. Na túto skutočnosť upozornil 7 5Sžo/179/2010 ţalobca ţiadosťou o vyhotovenie a poskytnutie kópie spisu datovanou
- novembra 2009, t. j. po tom, ako bolo preskúmavané rozhodnutie ţalovaného vydané. Najvyšší súd preskúmaval tieţ dôvodnosť námietky účastníkov 1/ a 2/, ţe ţalobca vedel, ţe ţalovaný správny orgán koná o uznaní poľovného revíru DG, a bol aj s jednotlivými rozhodnutiami ako člen štatutárneho orgánu pozemkového spoločenstva - účastníka tohto správneho konania oboznámený s jednotlivými procesnými úkonmi a, samozrejme, rozhodnutiami vo veci. Správny poriadok a osobitné predpisy upravujúce správne konanie, ale tieţ Ústava Slovenskej republiky chránia práva a právom chránené záujmy účastníkov konania. Účastník konania však nesmie tieto svoje práva a právom chránené záujmy realizovať na úkor ďalších účastníkov spôsobom odporujúcim zákonom a dobrým mravom. Ak by sa teda v konaní preukázalo, ţe ţalobca skutočne bol o priebehu konania, v ktorom bolo preskúmavané rozhodnutie vydané, riadne informovaný a bezdôvodne sa včas do tohto konania ako jeho účastník neprihlásil, neuplatnil svoje práva účastníka konania v rozsahu garantovanom právnym poriadkom Slovenskej republiky, bolo by namieste prihliadnuť na vznesenú námietku účastníkov 1/ a 2/. Pokiaľ opomenutý účastník správneho konania namieta pochybenie správneho orgánu v tomto smere aţ po skončení správneho konania, t. j. po vydaní rozhodnutia, ktoré je ostatnými účastníkmi ako aj správnym orgánom povaţované za konečné, treba vyriešiť viacero otázok. Základnou je, či táto osoba skutočne je účastníkom predmetného správneho konania, a následne, či a kedy táto osoba získala dostatočný a vierohodný poznatok o obsahu rozhodnutia, resp. rozhodnutí, vydaného v konaní. Pokiaľ osoba je účastníkom konania, s ktorým správny orgán ako s účastníkom nekonal, táto situácia osebe nemusí ešte mať vplyv na zákonnosť konania, pretoţe nevyhnutne nezakladá stav porušenia procesných práv tejto osoby – účastníka konania. 8 5Sžo/179/2010 Pri splnení predpokladov zaisťujúcich faktickú ochranu účastníckych práv nedochádza totiţ k prelomeniu právnej moci správneho rozhodnutia len v dôsledku toho, ţe pri jeho vydaní a doručovaní bol opomenutý účastník konania. Po prvé, je nevyhnutné s istotou zistiť, ţe opomenutý účastník sa s dostatočnou istotou a včas oboznámil s obsahom vydaného rozhodnutia (vedel identifikovať rozsah a spôsob, v akom sú jeho práva a právom chránené záujmy rozhodnutím dotknuté) a ţe sa teda mohol účinne brániť pouţitím opravných prostriedkov v rámci správneho konania. Druhou podmienkou je časový moment, spočívajúci v tom, ţe opomenutý účastník sa s rozhodnutím v naznačenom rozsahu oboznámil ešte v čase, kedy ostatní účastníci nemohli vychádzať z toho, ţe rozhodnutie je právoplatné, resp. vykonateľné (ak vykonateľnosť predchádza právoplatnosti). Pri splnení týchto predpokladov, ktoré je však nutné skutočne prísne zistiť a posúdiť, moţno nedostatok úradného nekonania s účastníkom vyhodnotiť ako zhojiteľnú procesnú vadu, ktorá neprekáţa tomu, aby rozhodnutie zostalo právoplatné. Tento prístup poskytuje určitú ochranu účastníkom, ktorí nadobudli práva podľa právoplatného rozhodnutia. Zásada rovnosti účastníkov správneho konania však nemôţe byť narušená ani v ich prospech a vyššie uvedenú výnimku neslobodno naduţívať. Môţe byť pouţitá len vtedy, ak moţno spravodlivo a úplne bezpečne mať za to, ţe opomenutý účastník mal dostatočnú a účinnú šancu sa brániť proti správnemu rozhodnutiu (prípadne uţ proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu), respektíve sa zapojiť do konania pred správnym orgánom, ktorým sa určitým spôsobom, v určitom rozsahu zasiahlo do jeho práv alebo právom chránených záujmov. Z obsahu súdneho spisu (č. l. 85) však vyplýva, ţe ţalobca je od
- júla 2006 členom výboru Pozemkového spoločenstva N., ktoré v konaní o uznaní poľovného revíru DG vystupovalo ako riadny účastník konania. Ako je ďalej moţné zistiť zo zápisnice z pojednávania pred prvostupňovým súdom konaného
- apríla 2010, ţalobca k tejto skutočnosti uviedol, ţe konanie o uznaní poľovného revíru DG trvá od roku 2003, on sa členom Pozemkového spoločenstva N. stal v roku 2007, pričom s ním v tejto súvislosti vôbec konané nebolo, nedostal ţiadne rozhodnutie. Na základe toho, ţe zistil, kto je účastníkom 9 5Sžo/179/2010 predmetného správneho konania, získal od týchto účastníkov k nahliadnutiu aj preskúmavané rozhodnutie ţalovaného, ktoré následne napadol ţalobou na súd. Hoci je vznesená pochybnosť o nevedomosti ţalobcu o tom, ţe ţalovaný správny orgán koná o uznaní poľovného revíru DGa ţe toto konanie sa dotýka jeho práv ako vlastníka pozemkov, ktoré majú byť do poľovného revíru zahrnuté, ani zo správneho konania a ani z konania pred krajským súdom nie je moţné jednoznačne uzavrieť, ţe boli naplnené obe vyššie uvedené podmienky na to, aby najvyšší súd mohol s istotou konštatovať, ţe síce ţalovaný pochybil, keď so ţalobcom ako s účastníkom konania nekonal, no tomuto nevznikla ujma na právach, pretoţe fakticky o konaní a rozhodnutiach v ňom vydaných vedel a svoje práva si riadne a včas neuplatnil tak, aby jeho neskoršou procesnou aktivitou neutrpeli práva a právom chránené záujmy ďalších účastníkov v konaní. Len na základe skutočnosti, ţe ţalobca je členom výboru Pozemkového spoločenstva N., ktoré bolo účastníkom správneho konania a s ktorým bolo riadne konané, nemoţno s istotou vyvodiť, ţe ţalobca sa s dostatočnou istotou a včas oboznámil s obsahom konania a rozhodnutiami v ňom vydanými tak, aby vedel posúdiť, ţe by mal byť účastníkom tohto konania, a toto včas, ešte pred vydaním konečného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, namietať. Správny orgán prvého stupňa ako aj ţalovaný správny orgán teda pochybili, keď so ţalobcom nekonali, nedoručovali mu písomnosti a rozhodnutia vo veci. Vzhľadom na to, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe by ţalobca napriek tomu, ţe s ním správne orgány nekonali, mal prístup k informáciám o konaní natoľko, ţe mohol a mal vedieť, ţe je účastníkom tohto konania a na toto svoje postavenie správny orgán mohol upovedomiť, je namieste vysloviť, ţe toto pochybenie správnych orgánov predstavuje takú vadu správneho konania, ţe rozhodnutie v ňom vydané nemoţno povaţovať za zákonné. Účastníci 1/ a 2/ ďalej vytýkali krajskému súdu nesprávny postup, keď vo veci konal a rozhodol bez toho, ţe by bola dodrţaná poţiadavka § 250b ods. 2 OSP. Citované zákonné ustanovenie rieši situáciu, kedy ţalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu podáva subjekt, ktorý tvrdí, ţe mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako 10 5Sžo/179/2010 s účastníkom konania malo konať. Súd by v takomto prípade mal preskúmať tvrdenie ţalobcu. Pokiaľ dospeje k záveru, ţe je dôvodné, uloţí správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloţí jeho vykonateľnosť. Moţnosť preskúmania správneho rozhodnutia je v tomto prípade podmienená lehotou troch rokov od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo ţalobcovi doručené. V prejednávanej veci bola trojročná lehota podľa § 250b ods. 2 veta posledná OSP zachovaná, keďţe preskúmavané rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
- decembra 2009 a ţaloba ţalobcu napadla na krajskom súde
- januára
- Účelom § 250b ods. 2 OSP je umoţniť osobe, ktorá bola nezákonne vylúčená zo správneho konania, realizovať svoje ústavné právo na ochranu pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zákonodarca tu v podstate dáva súdu prvého stupňa moţnosť záväzne rozhodnúť o tom, či ţalobca je, alebo nie je účastníkom správneho konania bez toho, aby bol súd povinný ďalej rozhodovať vo veci samej. Pokiaľ súd, na ktorý takáto ţaloba napadla, zistí, ţe došlo k namietanému pochybeniu zo strany správneho orgánu, jeho rozhodnutie fakticky prelamuje (domnelú) právoplatnosť rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Postup krajského súdu v prejednávanej veci nezakladá takú vadu konania, pre ktorú by jeho rozsudok nemohol obstáť ako zákonný a správny. S ohľadom na uvedené sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil s právnym názorom vysloveným v odvolaním napadnutom rozsudku krajského súdu, pričom v jeho konaní nezistil také vady, ktoré by mali mať za následok jeho zrušenie. Preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, ţalobcovi náhradu týchto trov nepriznal, nakoľko si ju v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil (§ 151 ods. 2 OSP). 11 5Sžo/179/2010 Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- mája 2011 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová