1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/8222- 62905/2009/994159-r zo dňa
názoru krajského súdu bola žalobkyňa povinná v daňovom konaní preukázať, že k zdaniteľnému obchodu so spoločnosťou O.O., s. r. o. skutočne došlo, keď pochybnosti správcu dane vyplynuli z výpovedí zástupcov spoločností N., s. r. o., so sídlom v M.M., S.S., s. r. o., so sídlom v D., S., s. r. o., so sídlom v P., A., s. r. o., so sídlom v P., ktorí popreli, že obchodovali so spoločnosťou O., s. r. o., ktorej mali dodať tovar v takom sortimente, ktorý táto spoločnosť následne predala žalobkyni.
názoru krajského súdu, pokiaľ dodávateľská spoločnosť O.O., s. r. o. nepreukázala, že predmetný tovar nadobudla v súlade so zákonom, potom ďalší predaj tohto tovaru nie je možné považovať na účel dane z pridanej hodnoty za uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, ktoré v daňovom konaní spočívalo na nej, pretože nepreukázala, že tovar bol skutočne dodaný od spoločnosti O.O., s. r. o. na základe tovarovej faktúry č. 120/2005. Z týchto dôvodov krajský súd neprihliadol na tvrdenie žalobkyne, že v daňovom konaní bola nad rámec zákona zaťažená dokazovaním, ktoré sa týkali iného daňového subjektu. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP tak, že žalobkyni pre jej neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal. 5Sžf/49/2010 3 Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie zruší a vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že v deň, keď sa konalo pojednávanie na Krajskom súde v Trenčíne bol konateľ žalobkyne prizvaný správcom dane za účelom objasnenia tovarových faktúr, ktoré tvoria predmet tohto konania ale aj konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 13S/53/2008, kde krajský súd taktiež žalobu zamietol, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Konateľ žalobkyne sa preto na pojednávanie v tejto veci ospravedlnil s tým, že u správcu dane podáva vysvetlenie ohľadom prípadu týkajúceho sa dodávky plechov trubiek a profilov. Krajský súd však pokračoval v konaní bez toho, aby vyčkal na výsledok objasňovania, čo žalobkyňa v záujme efektivity na pojednávaní aj žiadala. Poukazovala na skutočnosť, že pokiaľ správca dane uzná v účtovníctve žalobkyne úhradu faktúry v hodnote 19.115,77 eura (596.970,-Sk) z tohto DPH 3.163,87 eura (95.314,50 Sk), bolo by potom opodstatnené, že si žalobkyňa správne uplatnila odpočet DPH. Naproti tomu krajský súd zaujal názor, že daň z príjmu a daň z pridanej hodnoty sú dve odlišné kategórie a riadia sa odlišnými právnymi názormi, a preto v konaní pokračoval výsluchom účastníkov a oboznámením sa s písomnosťami nachádzajúcimi sa v spise. Táto skutočnosť mala za následok predčasnosť a nesprávnosť rozhodnutia krajského súdu. Žalobkyňa namietala, že krajský súd nesprávne vyhodnotil existujúce dôkazy, a preto aj nesprávne rozhodol. Poukazovala na fakt, že tovar bol žalobkyni nesporne dodaný spoločnosťou O.O., s. r. o. (v súčasnosti M., s. r. o.), žalobkyňa tento tovar prijala na sklad, spracovala a ďalej predala. O tejto skutočnosti sú v spisovom materiály dôkazy, a to účtovné doklady, výpisy z účtu žalobkyne, dodacie listy, doklady preukazujúce prevzatie tovaru ako aj svedecké výpovede. Časť tovarov následne bola dodaná do N., konkrétne do firmy I., G.. a ťažiskovým odberateľom bola spoločnosť T., s. r. o., P., nakoľko išlo o komponenty pri výrobe nábytku a stoličiek. Žalobkyňa ďalej namietala, že nemôže niesť zodpovednosť za to, že dodávateľ spoločnosť O.O., s. r. o. nevedela objasniť alebo vysvetliť prečo vo svojom v účtovníctve má predmetnú faktúru evidovanú pod č. 93/2005 a u žalobkyne pod č. 120/
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva 5Sžf/49/2010 7 a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.
2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 5Sžf/49/2010 8
2 písm. a/ zákon o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou
odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalovaný vykonal v konaní rozsiahle dokazovanie, avšak toto dokazovanie sa uberalo zásadne nesprávnym smerom pre zistenie podstaty tohto sporu. Z obsahu pripojeného spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa mala nakúpiť od dodávateľa obchodnej spoločnosti O.O., s. r. o. tovar, za dodanie ktorého táto spoločnosť O.O., s. r. o. vystavila faktúru č. 120/2005 na sumu 596.970,00 Sk, z toho DPH činila 95.655,50 Sk (3.163,87 eura). Predmetnú faktúru žalobkyňa vo svojom účtovníctve zaúčtovala, faktúru zaplatila a uplatnila si odpočet. Ďalej z obsahu pripojeného spisového materiálu vyplýva, že konateľ spoločnosti O.O., s. r. o. J. K. potvrdil vystavenie predmetnej faktúry ako aj dodanie fakturovaného tovaru žalobkyni. Z obsahu pripojeného administratívneho materiálu vyplynulo, že správca dane zameral svoje dokazovanie k preukázaniu od koho dodávateľ žalobkyne, t. j. obchodná spoločnosť O.O., s. r. o. predmetný tovar, ktorý následne odpredala žalobkyni nadobudla, ktorá skutočnosť však pre daný prípad nie je rozhodujúca. V tomto prípade bolo povinnosťou správcu dane ako aj žalovaného zamerať svoje dokazovanie predovšetkým k preukázaniu samotnej realizácie dodávky fakturovaného tovaru medzi žalobkyňou a jej dodávateľom - obchodnou spoločnosťou O.O., s. r. o.. Tento nedostatok dokazovania bol žalovanému vytknutý už rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžf/29/2009 zo dňa 14. mája 2009, predmetom ktorého bolo rozhodnutie žalovaného týkajúce sa dane z príjmu, keď predmetom posúdenia bola okrem iných aj faktúra č. 120/2005. Napriek záveru citovaného rozsudku, nevykonal správca dane ani žalovaný dokazovanie v naznačenom smere. Dôkaz, ktorý správca dane vykonal na základe citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej 5Sžf/49/2010 9 republiky č. k. 3Sžf/29/2009 zo dňa 14. mája 2009, a to výsluch konateľa spoločnosti T., s. r. o., je právne irelevantný a nepreukazuje skutočnosť dodania tovaru od spoločnosti O.O., s. r. o.. V predmetnom konaní sa
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyskytla zásadná právna otázka posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti ako a od koho dodávateľ dodaný tovar obstaral. V danom prípade konateľ spoločnosti O.O., s. r. o. potvrdil dodanie tovaru a vystavenie faktúry č. 120/2005, pričom uviedol, že predmetný tovar, ktorý dodal žalobkyni zakúpil od obchodných spoločností J., s. r. o., S.S., s. r. o., N., s. r. o., ako aj od obchodnej spoločnosti G., s. r. o.. Vykonaným dokazovaním správca dane zistil, že spoločnosť S.S., s. r. o. nemá žiaden sklad, spoločnosť N., s. r. o. nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť a spoločnosti O.O., s. r. o nedodala žiaden tovar, konateľ spoločnosti G., s. r. o. žije v azylovom dome, spoločnosť nevykonáva žiadnu činnosť a konatelia spoločnosti J., s. r. o. popreli akúkoľvek spoluprácu so spoločnosťou O.O., s. r. o.. Z uvedených skutočností vyplynulo, že podvodné konanie zrejme nastalo u spoločnosti O.O., s. r. o. teda u dodávateľa žalobkyne, ktorý nevedel preukázať obstaranie dodaného tovaru. Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného subjektu ako žalobkyne a za ktoré zodpovedá tento iný daňový subjekt. V zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. V danom prípade nebola spochybnená materiálna existencia tovaru, avšak správca dane ako aj žalovaný nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď ho v celom rozsahu preniesli na ťarchu žalobkyne ako daňového subjektu v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na svoje rozsudky č. k. 7Sž/124/01 a 7Sž/131-137/01 z ktorých vyplýva, že voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov). K tomuto účelu má správca dane využiť 5Sžf/49/2010 10 prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ustanovení § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov), pričom voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu vyplývajúce z ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní je v danom prípade modifikované právom Európskej únie. Správca dane ako aj žalovaný v danom prípade nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili aj z hľadiska komunitárneho práva. Aj Európsky súdny dvor (dnes Súdny dvor Európskej únie) vo svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopreté. V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora (dnes Súdneho dvora Európskej únie), z ktorých má vychádzať pri svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval odvolací súd za potrebné konštatovať, že v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či sa dodávateľ tovaru spoločnosť O.O., s. r. o. dopustila podvodného konania, alebo nie. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobkyňa ako daňový subjekt vedela, alebo mohla vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Je preto úlohou správcu dane, aby
5Sžf/49/2010 11 vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k takémuto zneužívajúcemu konaniu u dodávateľa žalobkyne a či žalobkyňa o takomto konaní vedela alebo musela vedieť.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto správca dane a neskôr aj žalovaný pochybil, keď dôkazné bremeno vyplývajúce z § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov výslovne ponechal na daňový subjekt. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
3 veta prvá OSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP) doplní dokazovanie v zhora naznačenom smere. Až po takomto doplnení dokazovania bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania vedeného u správcu dane. O náhrade trov celého súdneho konania odvolací súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 367,23 eura v zmysle vyčíslenia právnou zástupkyňou (§ 51 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP). Uvedená suma pozostáva z náhrady za zaplatený súdny poplatok v sume 66,- eur, za dva úkony právnej pomoci po 53,49 eura (prevzatie veci a príprava podanie žaloby na súd vykonané v roku 2009), za dva úkony právnej pomoci po 55,49 eura (účasť na pojednávaní dňa
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.