← Slovensko

schválenie zmluvy o nájme podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou zabezpečiť úhradu nájomného v zmysle čl. 2 ods. 11

Najvyšší súd 8Sžo/191/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, proti ţalovanému: Krajský lesný úrad Bratislava, Pekná cesta 19, Bratislava, za účasti vedľajších účastníkov: 1/ S., B. X., B., zastúpený Mgr. P. B., advokát, B., s.r.o., Š. X., B., 2/ Z., v zastúpení V. H., N., X. Č., 3/ L., v zastúpení A. L., K. X., Č., 4/ Š. M., Š. X., Č., 5/ M. H., H. X., B., 6/ V. K., C. X., Č., 7/ L. š.p., N. X., B., 8/ O. G., P. X.,Č., 9/ A. M., F. X., Č., 10/ P., K. X., Č., 11/ JUDr. J. H., L. X., B., 12/ C. H., K. X., Č., 13/ M. K., F. X., Č., 14/ I. K., H. X., D., 15/ J. M., N. X., Č., 16/ A. L., K. X., Č., 17/ R. P., P. X., Č., 18/ M. S., H. X., Č., 19/ Ing. D. C., S. X., Č., 20/ P. H., H. X., Č., 21/ V. C., K. X., Č., 22/ T. M., S. X., Č., 23/ M. H., J. X., B., 24/ M. M., S. X., Č., 25/ M. H., K. X., B., 26/ V. H., N. X., Č., 27/ M. H., H. X., Č., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/2005 zo dňa

  1. júla 2005, na odvolanie ţalobcu a vedľajších účastníkov v 5/ a 6/ rade proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2009-151 zo dňa
  2. mája 2010 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o odvolaní vedľajších účastníkov v 5/ a 6/ rade z a s t a v u j e . Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 82/2009-151 zo dňa
  3. mája 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e 8Sžo/191/2010 2 Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/2005 zo dňa
  4. júla 2005, ktorým odvolanie vedľajších účastníkov v 5/, 6/ a v 9/ rade zamietol a potvrdil rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Bratislave zo dňa
  5. mája 2005 č. 197/10/2005 BA5, ktorým tento schválil zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri Č. a uloţil P. podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou zabezpečiť úhradu nájomného v zmysle článku 2 ods. 11 zákona NS SR č. 99/1993 Z.z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi a vedľajším účastníkom v 1/ aţ 28/ rade náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozsudku krajský súd konštatoval, ţe neboli zistené ţiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, keď ţalovaný správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci, tento aj po právnej stránke správne posúdil a vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu, uvedenými v odvolaní. Vyslovil, ţe zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva boli uzavreté s väčšinou vlastníkov pozemkov, ktoré tvoria poľovný revír, pričom tento bol správne posudzovaný ako vec spoločná v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka, o ktorej rozhoduje nadpolovičná väčšina, počítaná podľa výšky podielov výmery poľovných pozemkov jednotlivých vlastníkov začlenených do príslušného poľovného revíru. Ďalej uviedol, ţe pokiaľ väčšina vlastníkov spoločného poľovného revíru prijala rozhodnutie urobiť určitý právny úkon v súvislosti s nájmom výkonu práva poľovníctva na spoločný poľovný revír, nevyţaduje sa, aby tento úkon podpísali aj vlastníci, ktorý nesúhlasili s prenájmom svojich pozemkov začlenených do predmetného spoločného revíru. Dodal, ţe nájomnú zmluvu môţu v takomto prípade uzavrieť tí, ktorých podiel v spoločnom poľovnom revíri predstavuje väčšinu. S ohľadom na uvedené sa súd prvého stupňa stotoţnil s právnym záverom správnym orgánov, ţe neuzavretie nájomných zmlúv so všetkými vlastníkmi poľovných pozemkov s výmerou viac ako 10 ha nie je prekáţkou schválenia tých zmlúv, ktoré boli uzavreté s väčšinou vlastníkov pozemkov, preto ich schválením neboli odvolatelia ukrátení na svojich vlastníckych právach. Rovnako sa krajský súd stotoţnil s právnym záverom ţalovaného, ţe uţívateľ poľovného revíru, ktorému vlastníci poľovného revíru, ktorých podiely v spoločnom poľovnom revíri predstavujú väčšinu, postúpili za odplatu zmluvou právo 8Sžo/191/2010 3 poľovníctva, je zo zákona povinný uhradiť nájomné aj tým vlastníkom spoločného poľovného revíru, ktorí nájomnú zmluvu nepodpísali, pričom výška nájomného je určená sadzobníkom uvedeným v prílohe zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve (ďalej len „zákon č. 23/1962 Zb.“). Podľa článku II ods. 11 cit. zákona za poľovné pozemky vlastníkov, ktoré sú menšie ako 10 ha prislúcha nájomné obci, v ktorej katastri sa tieto pozemky nachádzajú. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie ţalobca a vedľajší účastníci konania v 5/ rade M. H. a 6/ rade V. K. (v napadnutom rozhodnutí krajského súdu označovaný ako vedľajší účastník konania v 7/ rade). Ţalobca v rámci odvolania ţiadal, aby odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil rozsudok súd prvého stupňa tak, ţe rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu zo dňa
  6. júla 2005, č. KLÚ-237/2005 zruší a vec vráti ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Podané odvolanie odôvodnil v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. tým, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalobca namietal nesprávnosť vyššie uvedených záverov krajského súdu, a to z dôvodu, ţe pojem poľovný revír nie je presne definovaný v zákone č. 23/1962 Zb., ako ani v Občianskom zákonníku resp. inom všeobecne záväznom právnom predpise. Jeho obsah vyvodil z ust. § 5 a § 6 zákona č. 23/1962 Zb. Poukázal na viaceré ustanovenia cit. zákona, ako aj Občianskeho zákonníka a Ústavy Slovenskej republiky, z ktorých podľa ţalobcu vyplýva, ţe poľovný revír je tvorený súvislými poľovnými pozemkami v celkovej najmenšej výmere určenej zákonom, pričom o určení, ţe pozemky tvoria poľovný revír, rozhoduje príslušný orgán verejnej správy – obvodný lesný úrad. Uviedol, ţe v rámci procesu rozhodovania o uznaní poľovného revíru orgán verejnej správy uţ preskúmava aj vlastnícke práva k dotknutým pozemkom a tým aj určenie okruhu účastníkov konania. Dodal, ţe samotné uznanie poľovného revíru nemoţno spájať so ţiadnym zásahom do výkonu vlastníckeho práva ako aj foriem jeho uţívania, o ktorých rozhoduje výlučne vlastník pozemku. Zdôraznil, ţe právo poľovníctva patrí v zmysle § 2 ods. 2 a § 14 ods. 1, 2 zákona č. 23/1962 Zb. jednoznačne vlastníkovi pozemku, ktorý teda aj o výkone práva poľovníctva je jediný oprávnený rozhodnúť. Právo poľovníctva môţe vlastník pozemku, tvoriaceho súčasť uznaného poľovného revíru, vykonávať sám alebo toto právo môţe za odplatu prenajať. Ďalej uviedol, ţe o skutočnosti, či bude vlastník pozemku vykonávať právo poľovníctva sám alebo ho prenajme, alebo prejaví vôľu, aby právo poľovníctva na pozemku nebolo vykonávané vôbec, prináleţí rozhodnúť výlučne vlastníkovi pozemku a závisí od ním prejavenej vôle. 8Sžo/191/2010 4 Právo poľovníctva predstavuje súhrn činností, ktoré sami o sebe, t.j. bez pozemkov tvoriacich poľovný revír, nemoţno realizovať. Pozemky, ktoré tvoria súčasť poľovného revíru, a ktoré sú náleţite identifikované z hľadiska výmery, druhu pozemku, katastrálneho územia, v ktorom sa nachádzajú, predstavujú vec – nehnuteľnú vec individuálne určenú, s ktorou je oprávnený disponovať výlučne vlastník. V poľovnom revíri, v ktorom je pozemok vlastníka „vymedziteľný“ v teréne na základe jeho identifikácie, je oprávnený rozhodovať o výkone práva poľovníctva na tomto pozemku výlučne vlastník pozemku. Toto neplatí v prípade spoluvlastníctva spoločnej veci (napr. urbársky majetok). Mal za to, ţe výkon práva poľovníctva súdy a lesné úrady nesprávne charakterizujú ako spoločnú vec. Podotkol, ţe Občiansky zákonník v § 118 aţ 121 rozlišuje medzi vecami a právami, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MObdo/1/2003 z
  7. augusta
  8. Namietal, ţe ustanovenie § 139 Občianskeho zákonníka je aplikovateľné iba pri riešení právnych vzťahov medzi spoluvlastníkmi a nie medzi samostatnými vlastníkmi a uţ vôbec nie pri výkone samostatných práv. Poukaz na § 853 Občianskeho zákonníka a teda snahu o analogiu legis povaţoval za neprípustnú. Podľa ţalobcu v danom prípade ide o stret súkromného a verejného práva, pričom predpisy súkromného práva sa v tomto prípade aplikujú iba do momentu uzavretia zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva. Od uvedeného momentu podlieha daný právny vzťah predpisom verejného práva. Vyjadril nesúhlas s názorom súdu, ţe je postačujúce, aby zmluvu o postúpení výkonu práva poľovníctva podpísalo viac ako 50% vlastníkov a tým môţe poľovnícke zdruţenie alebo iný subjekt vykonávať právo poľovníctva na celom území tohto revíru. Keďţe predmetom zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva je postúpenie práv, podľa ţalobcu nie je moţné, aby minoritní vlastníci boli ukrátení na svojich právach. Rovnako nesúhlasil s tvrdením, ţe vlastníkov, ktorí majú menej ako 10 ha a odplata z nájomného je v zmysle čl. II ods. 11 zákona č. 99/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov poukazovaná obci, je moţné prehlasovať a proti ich vôli vykonávať právo poľovníctva aj na ich pozemku. Občiansky zákonník, zákon č. 23/1962 Zb. a ani iný právny predpis týchto a ani iných menšinových vlastníkov pozemkov nezbavil ich práva rozhodovať o výkone práva poľovníctva. Namietal, ţe v prípade samostatných pozemkov je moţno právo poľovníctva odvodiť ako nadstavbové a závislé výlučne na vôli toho, kto takýto pozemok vlastní. Doplnil, ţe individuálne vlastníctvo veci – pozemku nemoţno za účelom zavedenia práva poľovníctva meniť na spoločnú vec s odňatím moţnosti vlastníka o tomto práve rozhodovať a často aj proti vôli vlastníka. Vlastník pozemku má zákonom garantované postavenie účastníka konania pred orgánom štátnej 8Sžo/191/2010 5 správy, rozhodujúcom o schválení zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva. Zdôraznil, ţe právo disponovať s pozemkami tvoriacimi poľovný revír, ako aj právo na nich hospodáriť, patrí výlučne vlastníkom. Vyslovil názor, ţe po vydaní rozhodnutia orgánu štátu o určení, ţe pozemky tvoria poľovný revír, pričom súčasťou hospodárenia na týchto pozemkoch má byť aj realizácia výkonu práva poľovníctva, sa individuálnemu vlastníkovi pozemku fakticky odníma moţnosť prejaviť svoju vôľu, aby sa na jeho pozemku právo poľovníctva nevykonávalo, aj keď je súčasťou revíru. Aplikácia reţimu spoločnej veci upravenej v § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka na uznaný poľovný revír nie je moţná v spojitosti s dispozičným právom vlastníka pozemku začleneného do revíru. Uvedené ustanovenie sa vzťahuje výlučne na spoluvlastníkov a rozširovanie tohto ustanovenia na samostatných vlastníkov na základe analogie legis pokladal ţalobca za neprípustné, nakoľko ich obmedzuje na ich ústavných právach. Podotkol, ţe činnosť obvodného lesného úradu ako aj jeho rozhodnutia sú vydávané podľa noriem verejného práva, ktoré sú principiálne kategorickými (kogentnými) normami, preto povaţoval analógiu v odvetví správneho práva za neprípustnú. S ohľadom na právnu úpravu vyjadrenú v zákone č. 23/1962 Zb. dospel k záveru, ţe pokiaľ nedôjde k podpísaniu zmluvy o postúpení výkonu práva poľovníctva niektorými minoritnými vlastníkmi pozemkov tvoriacich súčasť poľovného revíru, môţe subjekt oprávnený na výkon práva poľovníctva realizovať právo poľovníctva len na pozemkoch, ktorých vlastníci právo výkonu poľovníctva zmluvne postúpili. Táto skutočnosť umoţňuje vlastníkovi pozemkov, ktorý právo poľovníctva nepostúpil, aby v teréne vyznačil hranice, v ktorých právo poľovníctva nemoţno vykonávať. Ďalej namietal aj procesné pochybenia žalovaného, s ktorými sa súd prvého stupňa náležite nevysporiadal, pričom tieto spočívali v odňatí práva minoritných vlastníkov vyjadriť sa k predmetu konania, ako aj neobjasnenie právneho postavenia L. š.p. a súčasne vady v určení postavenia účastníkov konania, ktorí boli spoluvlastníkmi pozemkov tvoriacich poľovný revír Č. V závere odvolania uviedol, ţe preskúmavané rozhodnutie prestavuje zásah do vlastníckych práv, v dôsledku čoho došlo k porušeniu čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Opätovne poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z
  9. apríla 1999 týkajúceho sa sporu Chassagnou c/a Francúzsko., v ktorom súd v obdobnej veci poukázal na diskrimináciu a potrebu ochrany vlastníctva, pokiaľ zo strany štátu došlo k zásahu do práv 8Sžo/191/2010 6 vlastníkov pozemkov proti ich vôli v súvislosti s poľovníctvom. ESĽP konštatoval, ţe obmedzenie voľnej dispozície s právom uţívania spojeným s vlastníctvom pozemku formou núteného vkladu ich práva poľovníctva predstavuje neprimeraný zásah do práva, ktoré majú vlastníci a došlo takým konaním k porušeniu druhého odseku Protokolu č. 1 ESĽP. Zároveň povaţoval odlišné zaobchádzanie s veľkými a malými vlastníkmi poľovných pozemkov za diskrimináciu zaloţenú na majetku v zmysle čl. 14 Dohovoru, čím došlo k porušeniu čl. 1 Protokolu č. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru. Vedľajší účastník konania v 6/ rade sa podaným odvolaním domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu v plnom rozsahu a súčasne zrušenia rozhodnutia Obvodného lesného úradu v Bratislave č. 197/10/2005 BA5 a rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/
  10. Namietal, ţe podľa § 2 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. právo poľovníctva patrí vlastníkovi poľovných pozemkov, ktorému ho správny orgán nemôţe odňať. Mal za to, ţe toto právo nemajú vedľajší účastníci v 1/ a 2/ rade. Napadnutý rozsudok povaţoval za nepreskúmateľný, nakoľko súd prvého stupňa svoj záver, ţe revír je spoločná vec neodôvodnil ustanoveniami zákona, o ktoré sa opiera. Uviedol, ţe správny orgán mu v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. nedal moţnosť rozhodovať o postúpení výkonu práva poľovníctva, napriek skutočnosti, ţe Obvodný lesný úrad v Bratislave a Krajský lesný úrad Bratislava ho rozhodnutiami č. 04/236-Fri a č. KLÚ 205/2/04 uznali za vlastníka tohto revíru. Dodal, ţe s ohľadom na § 14 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. nie je jeho povinnosťou výkon práva poľovníctva prenajať, pričom správny orgán mu nedal moţnosť uvedené uplatniť, keď konal s vedľajšími účastníkmi v 1/ a 2/ rade ako majoritnými vlastníkmi. Ďalej namietal, ţe krajský súd nezdôvodnil, v ktorý deň a akým spôsobom bolo rozhodnuté o postúpení výkonu práva poľovníctva. Poukázal na skutočnosť, ţe v rozhodnutiach č. 04/236-Fri a č. KLÚ 205/2/04 nie sú stanovené podiely, preto nemohlo dôjsť k naplneniu podmienok podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka len za účasti vedľajších účastníkov v 1/ a 2/ rade. Zdôraznil, ţe vedľajší účastník v 23/ rade M. H. si neprevzal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 197/10/2005 BA5 a následné rozhodnutie ţalovaného č. KLÚ-237/2005, teda rozhodnutia nie sú právoplatné. Ďalej podotkol, ţe zmluvy za P. podpisoval V. C., ktorý podľa stanov nebol štatutárnym orgánom a ani nemal splnomocnenie od poľovníckeho zdruţenia, ktorou námietkou sa však súd prvého stupňa nezaoberal. Nesúhlasil so záverom súdu, ţe schválením zmlúv nebol ukrátený na svojich vlastníckych právach, nakoľko týmto spôsobom prišiel o výkon práva poľovníctva. 8Sžo/191/2010 7 Vedľajší účastník konania v 5/ rade sa podaným odvolaním domáhal zrušenia rozsudku krajského súdu v plnom rozsahu a súčasne zrušenia rozhodnutia Obvodného lesného úradu v Bratislave č. 197/10/2005 BA5 a rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/
  11. Namietal, ţe podľa § 2 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. právo poľovníctva patrí vlastníkovi poľovných pozemkov, ktorému ho správny orgán nemôţe odňať. Napadnutý rozsudok povaţoval za nepreskúmateľný, nakoľko súd prvého stupňa svoj záver, ţe revír je spoločná vec neodôvodnil ustanoveniami zákona, o ktoré sa opiera. Uviedol, ţe správny orgán mu v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. nedal moţnosť rozhodovať o postúpení výkonu práva poľovníctva, napriek skutočnosti, ţe Obvodný lesný úrad v Bratislave a Krajský lesný úrad Bratislava ho rozhodnutiami č. 04/236-Fri a č. KLÚ 205/2/04 uznali za vlastníka tohto revíru. Dodal, ţe s ohľadom na § 14 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. nie je jeho povinnosťou výkon práva poľovníctva prenajať, pričom správny orgán mu nedal moţnosť uvedené uplatniť. Ďalej namietal, ţe krajský súd nezdôvodnil, v ktorý deň a akým spôsobom bolo rozhodnuté o postúpení výkonu práva poľovníctva. Poukázal na skutočnosť, ţe v rozhodnutiach č. 04/236-Fri a č. KLÚ 205/2/04 nie sú stanovené podiely, preto nemohlo dôjsť k naplneniu podmienok podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka len za účasti vedľajších účastníkov v 1/ a 2/ rade. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/162/2004, podľa ktorého ak nie je všetkým spolumajiteľom daná moţnosť hlasovať, nemoţno takéto hlasovanie povaţovať v zmysle ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka za platné. Podotkol, ţe vedľajší účastníci v 1/ a 2/ rade podpísali zmluvy o prenájme „pred uplynutím právoplatnosti“ rozhodnutia č. KLÚ 205/2/04 a to dokonca s V. C., teda osobou, ktorá podľa stanov P. nebola štatutárnym orgánom a ani nemala splnomocnenie na zastupovanie. Napadnutý rozsudok pokladal za rozporný s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MObdo/1/2003 zo dňa
  12. augusta 2004, nakoľko výkon práva poľovníctva nie je vecou. Preto mal za to, ţe danú problematiku je moţné riešiť len v reţime zákona č. 23/1962 Zb., ktorý má voči Občianskemu zákonníku postavenie lex specialis. Zdôraznil, ţe vedľajší účastník v 23/ rade M. H. si neprevzal rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 197/10/2005 BA5 a následné rozhodnutie ţalovaného č. KLÚ-237/2005, teda rozhodnutia nie sú právoplatné. Rovnako ako vedľajšia účastníčka konania A. H. si neprevzala rozhodnutie č. KLÚ-237/
  13. Namietal aj skutočnosť, ţe L. je uvedený v rozhodnutiach č. OLÚ 04/236 a v rozhodnutí č. KLÚ-205/2/04 ako spolumajiteľ poľovného revíru o výmere 33,20 ha, preto podľa zákona č. 23/1962 Zb. za prenájom mu patrí úhrada v peniazoch. Avšak v rozhodnutiach č. 197/10/05 BA5 a č. KLÚ- 237/2005 L. ako spolumajiteľ poľovného revíru absentuje, teda mu nie je platená ani úhrada 8Sžo/191/2010 8 za prenájom zo strany poľovníckeho zdruţenia, v čom videl ďalší z dôvodov nezákonnosti napadnutého rozsudku. Vedľajší účastník v 1/ rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2009-151 zo dňa
  14. mája 2010 potvrdiť a vedľajšiemu účastníkovi v 1/ rade priznať náhradu trov odvolacieho konania. Stotoţnil sa s názorom prvostupňového súdu, ţe poľovný revír musí byť posudzovaný ako spoločná vec v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka, a teda ţe pre uzatvorenie zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva je postačujúci súhlas väčšiny vlastníkov pozemkov, ktoré tvoria poľovný revír. Vyslovil názor, ţe iný postup v súlade so zákonom č. 23/1962 Zb. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy nebol moţný. Ďalej uviedol, ţe zákon o poľovníctve bol prijatý v roku 1962, kedy vzhľadom na spoločenské pomery nebol predpoklad, ţe pôda bude v súkromnom vlastníctve fyzických osôb resp. ak aj v súkromnom vlastníctve naďalej zostala, ţe títo vlastníci budú svoje vlastnícke práva ešte niekedy reálne vykonávať. Zmenou spoločenského zriadenia došlo k podstatnej zmene vlastníckych práv k lesným a poľnohospodárskym pozemkom, s čím zákon č. 23/1962 Zb. nepočítal a z uvedeného dôvodu podrobne neriešil situáciu, kedy sú vlastníkmi pozemkov tvoriacich poľovný revír viaceré osoby. Preto bolo za účelom zabezpečenia riadneho výkonu poľovného práva potrebné postupovať analogicky v zmysle § 139 Občianskeho zákonníka. Ak by sa pripustil názor, ţe v prípade nesúhlasu menšinových vlastníkov pozemkov tvoriacich poľovný revír je moţné vykonávať právo poľovníctva iba na časti poľovného revíru, došlo by k situácii, kedy by bol zmarený účel zákona o poľovníctve a na veľkom mnoţstve poľovných pozemkov by nebol zabezpečený výkon činností zameraných na zachovanie, zveľaďovanie, ochranu a optimálne vyuţívanie genofondu zveri ako prírodného bohatstva Slovenskej republiky. Doplnil, ţe potreba posudzovania poľovného revíru obdobne ako spoločnej veci v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka bola potvrdená aj vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré upozornil aj vedľajší účastník v 2/ rade. Uvedené tieţ bolo podľa názoru vedľajšieho účastníka v 1/ rade potvrdené úpravou prijatou v zákone č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý neumoţňuje rozdeliť poľovný revír na časti na účel ich samostatného uţívania a stanovuje, ţe vlastníci spoločného poľovného revíru rozhodujú o jeho uţívaní hlasovaním a pre uzatvorenie zmluvy o uţívaní poľovného revíru je potrebný súhlas dvojtretinovej väčšiny vlastníkov počítanej podľa výmery poľovných pozemkov začlenených do poľovného revíru. 8Sžo/191/2010 9 Vedľajší účastník v 10/ rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2009-151 zo dňa
  15. mája 2010 potvrdil a odvolanie zamietol. Uviedol, ţe P. sa listom zo dňa
  16. novembra 2009 vyjadrilo k prejednávanej problematike v bode
  17. aţ
  18. a následne Krajský súd v Bratislave podrobne vykonal výklad a rozbor, detailne posudzoval vec v súlade so zákonom č. 23/1962 Zb. a s Občianskym zákonníkom. Trval na vyjadrení, ţe zmluvy boli uzatvorené v súlade s § 16 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. a Metodickou pomôckou k riešeniu aktuálnych problémov výkonu štátnej správy na úseku poľovníctva – zaslanie, vydanej Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky dňa
  19. novembra 2002, číslo 12761/2002-740/236 na základe vyjadrenia G. P. S. R. č. VI Gd 4140/98-10 a v súlade s usmernením Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky zo dňa
  20. augusta 2005, číslo: 5342/2005-
  21. Zároveň dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/33/2008, 2Sţo/4/2008 a 8Sţo/230/2008, z obsahu ktorých vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje spoločný poľovný revír za spoločnú vec, resp. zdieľa právny názor, ţe na nakladanie s poľovným revírom je nutné aplikovať § 139 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil s tvrdením ţalobcu, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko ţalobca v podanom odvolaní nerešpektuje zásadu prednosti lex specialis pred lex generalis vo vzťahu zákona č. 23/1962 Zb. a Občianskeho zákonníka a neberie do úvahy ani vykonávacie vyhlášky k zákonu o poľovníctve. Za neodborný povaţoval záver ţalobcu, ţe disponovať s poľovnými pozemkami, ako aj na nich hospodáriť patrí výlučne vlastníkom, keďţe vlastníctvo pozemkov týmto nie je dotknuté a hospodáriť na nich je moţné len podľa lesných hospodárskych plánov – LHP, z čoho vyplýva, ţe ani vlastník si nemôţe na nich hospodáriť ako chce, nemôţe ťaţiť akú chce drevinu a pod. Preto ak niekto nedokáţe hospodáriť na svojom pozemku uzavrie dohodu, ţe túto činnosť bude vykonávať iná fyzická alebo právnická osoba (napr. L., štátny podnik). Rovnako za zavádzajúcu povaţoval informáciu, ţe súčasťou hospodárenia na týchto pozemkoch má byť aj realizácia výkonu práva poľovníctva, pričom však hospodárenie v lesoch prebieha na základe zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, vyhlášky o hospodárskej úprave lesov, zákona o reprodukčnom materiály atď. Výkon práva poľovníctva sa realizuje podľa zákona o poľovníctve, vyhlášky k zákonu o poľovníctve, zákona o zbraniach a strelive, preto je potrebné posúdiť u osoby, ktorá sa domáha výkonu práva poľovníctva a tvrdí, ţe jej toto právo bolo odňaté, či osoba netrpí duševnou poruchou, alebo či jej nebola políciou odňatá zbraň. Taktieţ za nesprávny povaţoval názor ţalobcu, ţe individuálnemu vlastníkovi 8Sžo/191/2010 10 pozemku sa fakticky odníma moţnosť prejaviť svoju vôľu, aby sa na jeho pozemku právo poľovníctva nevykonávalo, aj keď je súčasťou revíru, pretoţe starý zákon (uţ neplatný) č. 23/1962 Zb. riešil aj problematiku nepoľovných pozemkov. Vedľajší účastník v 9/ rade v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhol zrušiť rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2009-151 zo dňa
  22. mája 2010 v plnom rozsahu a súčasne zrušiť aj rozhodnutia ţalovaného č. KLÚ-237/2005 a Obvodného lesného úradu v Bratislave č. 197/10/05 BA
  23. Uviedol, ţe sa v plnej miere stotoţňuje s odvolaním podaným ţalobcom proti napadnutému rozsudku. Mal za to, ţe jednoznačne boli porušené práva vlastníkov pôdy a účastníkov konania, ktorý sa o svoje práva prihlásili. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k podaným odvolaniam navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie ţalobcu v zmysle § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 82/2009-151 potvrdil. Uviedol, ţe trvá na doterajších vyjadreniach a nesúhlasí s tvrdeniami odvolateľov. Vyslovil, ţe odvolatelia si v celej veci pletú výklad pojmu spoločná vec, keď mylne tvrdia, ţe spoločnou vecou je výkon práva poľovníctva. Avšak spoločnou vecou nemôţe byť súbor činností, keďţe je ňou v zmysle Občianskeho zákonníka hmotná vec, v tomto prípade spoločný poľovný revír. Skutočnosť, ţe poľovný revír sa povaţuje za spoločnú vec podľa ţalovaného vyplýva zo znenia § 14 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. Preto pokladal za správne rozhodnutie súdu posudzovať poľovný revír, ako spoločnú vec v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého o spoločnej veci rozhoduje nadpolovičná väčšina, počítaná podľa výšky podielov výmery poľovných pozemkov jednotlivých vlastníkov začlenených do spoločného poľovného revíru. Z uzatvorených zmlúv o prenajatí výkonu práva poľovníctva podľa ţalovaného vyplýva, ţe o výkone práva poľovníctva v tomto prípade rozhodli vlastníci spoločného poľovného revíru nadpolovičnou väčšinou v súlade s § 139 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vychádzal aj ţalovaný pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia. Námietky vedľajších účastníkov v 5/ a 6/ rade pokladal v celom rozsahu za zmätočné a nezrozumiteľné a ich argumentáciu za nejasnú. Za zmätočné povaţoval aj odvolanie ţalobcu, ktoré podľa názoru ţalovaného absolútne popiera platnosť zákona č. 23/1962 Zb., nakoľko o skutočnosti, ţe poľovné pozemky zlúčené alebo pričlenené do uznaného poľovného revíru tvoria spoločný poľovný revír, hovorí uţ citované ustanovenie § 14 zákona č. 23/1962 Zb. Nakladanie s takýmto spoločným poľovným revírom je nakladanie so spoločnou vecou. O hospodárení 8Sžo/191/2010 11 so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci. Rovnako zmätočné je aj tvrdenie ţalobcu, ţe spoločnou vecou je výkon práva poľovníctva, ktoré nemá oporu v zákone, pretoţe ako spoločná vec je definovaný spoločný poľovný revír. V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. výkon práva poľovníctva je súbor špecifických činností, ktoré musia uţívatelia poľovného revíru vykonávať v súlade so zákonom č. 23/1962 Zb. Právo poľovníctva je určitá – špecifická forma uţívania prenajatej spoločnej veci. Zdôraznil, ţe ţalovaný nikdy netvrdil, ţe spoločnou vecou je výkon práva poľovníctva. Dňa
  24. júna 2010 boli Krajskému súdu v Bratislave doručené podania vedľajších účastníkov v 5/ a 6/ rade, ktorými svoje odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu zobrali späť a ţiadali, aby ich pôvodné odvolania boli posudzované ako vyjadrenie sa k odvolaniu ţalobcu. Následne dňa
  25. júna 2010 bolo Krajskému súdu v Bratislave doručené podanie ţalobcu, ktorým sa vyjadril k odvolaniam podaným vedľajšími účastníkmi konania v 5/ a 6/ rade. S dôvodmi uvedenými v odvolaniach oboch vedľajších účastníkov sa stotoţnil a povaţoval ich za právne relevantné, na základe ktorých navrhol, aby odvolací súd podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu z
  26. júla 2005 č. KLÚ-237/2005 a vec vráti ţalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Vzhľadom na skutočnosť, ţe vedľajší účastníci v 5/ a 6/ rade vzali svoje odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa späť predtým, ako bolo o nich rozhodnuté, odvolací súd podľa ustanovenia § 246c ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 207 ods.3 O.s.p. konanie o odvolaní vedľajších účastníkov v 5/ a 6/ rade zastavil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie ţalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, ţe je potrebné rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to pre závaţné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. 8Sžo/191/2010 12 Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe (ďalej len "v medziach ţaloby") dospel k záveru, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach ţaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, ţe sa ţaloba zamieta. V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. príslušný súd rozhodne vo veci samej tak, ţe ţalobu zamietne, ak zistí, ţe rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach ţaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu so zákonom sa týka rozsahu a z dôvodov, pre ktoré bola ţaloba podaná. Súd musí v rozsahu prieskumu venovať pozornosť tomu, či vo veci nemalo byť prednostne aplikované komunitárne právo (čl. 7 ods. 2 ústavy) a podľa výsledku aj takéhoto prieskumu musí postupovať v súlade s citovaným článkom ústavy. Procesnému právu účastníka konania vznášať v ţalobe námietky nezákonnosti voči postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu ţalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovaţoval za dôvodné, vysvetliť a vyloţiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaţí svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 8Sžo/191/2010 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03). Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu. Právo na spravodlivý proces vyţaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná kaţdému jurisdikčnému aktu. Je korelátom práva účastníka prednášať návrhy aj argumenty, aby na ne dostal odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, ţe výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, ţe rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, ţe nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a ţe nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôţe opomenúť dôleţité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede. Z podkladov súdneho spisu v posudzovanej veci je zrejmé, ţe ţalobca v rámci ţaloby namietal: - nesprávne právne posúdenie veci - nemoţnosť aplikácie reţimu spoločnej veci na spoločný revír v zmysle § 139 ods.2 Občianskeho zákonníka, - závaţné procesné pochybenia správnych orgánov, spočívajúce v odňatí práva minoritných vlastníkov vyjadriť sa k predmetu konania, ako aj neobjasnenie právneho postavenia L. š.p. a súčasne vady v určení postavenia účastníkov konania, ktorí boli spoluvlastníkmi pozemkov tvoriacich poľovný revír Č., - poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z
  27. apríla 1999 týkajúceho sa sporu Chassagnou c/a Francúzsko., (v ktorom súd v obdobnej veci poukázal na diskrimináciu a potrebu ochrany vlastníctva, pokiaľ zo strany štátu došlo k zásahu do práv 8Sžo/191/2010 14 vlastníkov pozemkov proti ich vôli v súvislosti s poľovníctvom), ktorého fotokópiu zároveň k ţalobe pripojil. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení reagoval len na prvý ţalobný dôvod, pričom nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkami a argumentmi ţalobcu týkajúcimi sa zostávajúcich dvoch ţalobných bodov, pretoţe z obsahu napadnutého rozsudku nevyplynulo, ţe by sa ďalšími ţalobnými námietkami zaoberal vôbec. Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove procesné i hmotné námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, a uvedeným postupom bolo porušené jeho právo na spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.1 a čl. 38 ods.2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR uţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03). V správnom súdnictve je súd viazaný ţalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch ţaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania. V ďalšom konaní prejedná vec v medziach podanej ţaloby, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znova o nej rozhodne a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní. U nepreskúmateľného rozhodnutia nemoţno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok ani vady správneho konania, preto bolo nutné takéto rozhodnutie zrušiť a otvoriť tým krajskému súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. 8Sžo/191/2010 15 Pozornosti odvolacieho súdu neunikli zároveň ďalšie - zo súdneho spisu vyplývajúce - procesné pochybenia súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa po zistení, ţe účastníčka správneho konania A. H. dňa
  28. mája 2008 zomrela, si zadováţil síce jej úmrtný list, avšak pokračoval v konaní bez toho, ţe by zisťoval okruh dedičov po tejto poručiteľke, dokonca ju uviedol aj v záhlaví napadnutého rozsudku ako vedľajšiu účastníčku v 6/ rade. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa zistiť okruh dedičov po tejto poručiteľke, s ktorými je potrebné následne vo veci konať a rozhodnúť. Súd prvého stupňa tieţ nevenoval náleţitú pozornosť otázke právnej subjektivity vedľajších účastníkov v 2/ a 3/ rade, pričom v tomto smere neboli zadováţené ţiadne listinné dôkazy preukazujúce ich právnu subjektivitu, rozhodol bez zadováţenia relevantných dokladov, pričom nebolo vôbec skúmané, či za nich konali ich štatutárni zástupcovia. Odvolací súd zároveň poukazuje na nesprávnu ţurnalizáciu súdneho spisu. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods.3 v spojení s § 246c O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  29. júla 2011 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.