1 Tr. zák. a iné, na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do
1 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) rokov.
2 písm. c/ Tr. zák. sa obžalovaný na výkon uloženého trestu zaraďuje do III. nápravnovýchovnej skupiny. 2 To 13/2010 2 II.
por. v znení účinnom do
1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.), trestného činu výtržníctva
1 Tr. zák. a trestného činu ublíženia na zdraví
1, ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa
1 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a slobodách na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov a pre jeho výkon bol
3 Tr. zák. zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
1 Tr. por. súd zaviazal obžalovaného nahradiť poškodenému V. V., nar. X., V., S., spôsobenú škodu 976,27 eur. 2 To 13/2010 3 Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obžalovaný a krajský prokurátor. Obžalovaný v písomných dôvodoch svojho odvolania namietol, že rozsudok súdu prvého stupňa je nesprávny pre neúplné skutkové zistenia a aj pre právne závery, ku ktorým súd dospel. Krajský súd totiž vyhodnotil vykonané dôkazy jednak tendenčne, výlučne v neprospech obžalovaného, okrem toho výpovede svedkov, na ktorých súd postavil svoje závery o vine (D., P., V., Č., A., A..) sú nehodnoverné pre pomer svedkov k veci (menovaní boli biletári v bare, rovnako ako nebohý, vnútornú rozpornosť ich výpovedí, resp. ich rozpor s objektívnymi dôkazmi napr. znaleckými posudkami, keď svedok P.
posudku nemohol upadnúť do bezvedomia). Okrem toho svedkovia V. a Č. sú nedôveryhodné osoby, keď opakovane páchali trestnú činnosť a z rozsudku nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s výpoveďou utajeného svedka Ing. B. B., ktorý potvrdzoval, že výstrel počul až potom, čo obžalovaný s priateľmi už vyšli z baru von. Na verejnom zasadnutí obhajca obžalovaného zároveň uviedol, že na odvolacom súde došlo k porušeniu pravidiel pri prideľovaní vecí, a tak predmetnú trestnú vec mal prejednávať senát 4 To a zároveň vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcemu senátu, ktorú však bližšie nevedel odôvodniť. Žiadal preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Krajský prokurátor vo svojich písomných dôvodoch odvolania namietal nesprávny výrok o treste pokiaľ konajúci súd aplikoval zmierňovacie ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák. Pre jeho aplikáciu totiž v prejednávanej veci neboli splnené podmienky – k žiadnym prieťahom v konaní totiž nedošlo. Žiadal preto, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste, uložil obžalovanému trest v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby a pre výkon trestu ho zoradil do príslušnej nápravnovýchovnej skupiny. 2 To 13/2010 4 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal
1 Tr. por. v znení účinnom do
1 písm. b/, písm. c/, ods. 2 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 14. decembra 2004, sp. zn. 2 T 33/02, ohľadne obžalovaného J. T., ktorým bol uznaný za vinného z predmetných trestných činov a
1 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 11. rokov so zaradením pre jeho výkon
2 písm. c/ Tr. zák. do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Najvyšší súd vyčítal prvostupňovému súdu, že sa len veľmi stroho vyjadril ku skúmaniu okolnosti uvedených v § 13 Tr. zák. o nutnej obrane a rezervy sú aj v samotnom dokazovaní a zisťovaní skutkového stavu, t. j. povýstrelových splodín na rukách obžalovaného J. T., odtlačkov prstov, či na mieste činu sa nachádzala aj iná zbraň, resp. či zbraň obžalovaného mohla byť v rukách inej osoby. Až po dokazovaní v uvedených smeroch bude môcť krajský súd preto rozhodnúť o vine, resp. nevine obžalovaného. Krajský súd riadiac sa pokynmi nadriadeného súdu doplnil dokazovanie v uvedených smeroch a svojim rozsudkom z 2. mája 2007
b/ Tr. por. účinného od 1. januára 2006 oslobodil J. T. spod obžaloby krajského prokurátora za predmetné skutky, pretože dospel k záveru, že nie sú trestným činom, pretože J. T. konal v nutnej obrane
1 Tr. zák. účinného od
1 písm. b/, ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 a vec vrátil
1 Tr. por. krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. 2 To 13/2010 5 Najvyšší súd zároveň konštatoval, že doplnenie dokazovania nariadené najvyšším súdom v jeho rozsudku z
nového Trestného zákona – § 25 ods. 1, ale len Trestného zákona účinného do
6 Tr. por., uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne, uznal obžalovaného J. T. vinným zo spáchania žalovaných trestných činov. V odôvodnení napadnutého rozsudku pritom v súlade s ustanovením § 125 Tr. por. rozviedol, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Je z neho tiež zrejmé ako sa vysporiadal s obhajobou obžalovaného, ktorý namietal možnosť posúdenia jeho konania ako trestného činu z dôvodu, že sa bránil za podmienok uvedených v § 13 Tr. zák. 2 To 13/2010 6 V ďalšom preto najvyšší súd poukazuje na správne a úplné odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa najvyšší súd stotožňuje. Krajský súd totiž v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil, že činy obžalovaného nemôžu byť kvalifikované ako konanie v nutnej obrane
zák. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z vykonaného dokazovania celkom zreteľne preukázané, že J. T. neodvracal priamo hroziaci, či trvajúci útok. Napokon skutočnosť, že tzv. biletári potom, čo sa obžalovaného s jeho priateľmi snažili vytlačiť z baru von, pričom skutočne ku kontaktu oboch strán došlo, po výstreloch obžalovaného sa stiahli, prestali útočiť. Túto skutočnosť potvrdzuje dokonca aj sám obžalovaný. Z výpovedi ostatných svedkov, ktorí dokonca sledovali konflikt ďalej, mal krajský súd preukázané, že napriek tomu, že zo strany biletárov útok nepokračoval obžalovaný priložil zbraň k hlave nebohého V. V. a vystrelil s tým, že prehlásil, že „Teba si odsedím.“ Na tom, že udalosti sa odohrali spôsobom ako to napokon ustálil krajský súd v skutkovej vete napadnutého rozsudku nemôže nič zmeniť ani odvolacia námietka obžalovaného o tom, že medzi výpoveďami svedkov existujú rozpory, ktoré sa týkajú času, priestoru a pohybu osôb. Uvedené rozpory z hľadiska posúdenia veci sú však nepodstatné a svojim spôsobom sú aj logické – vyplývajú z prestrojenia, strachu a chaosu, ktorý po použití zbrane v bare nastal. Výpoveď svedkov, či už P., V., Č., Z., D., E.. F., A., A. je však zhodná v tom kto bol útočníkom a že zbraň v bare mal len obžalovaný a použil ju spôsobom ako je uvedené v skutkovej vete rozsudku. Neobstojí v tomto smere preto ani obhajobná námietka obžalovaného, že výpovede svedkov, tzv. biletárov sú nehodnoverné pre pomer veci, pretože ich výpovede potvrdzujú ďalší svedkovia, návštevníci baru v kritický deň, vrátane svedkýň H. a M.. Z rovnakého dôvodu, čo sa týka spochybňovania výpovedí svedkov Č. a V. pre ich údajnú kriminálnu minulosť nemôže byť ich spochybnenie namieste. Napokon najvyšší súd zvýrazňuje, že výpovede svedkov nie sú v rozpore ani s objektívnymi dôkazmi, čím obhajoba mienila znalecké posudky z odborov lekárstva a balistiky, resp. uskutočneného vyšetrovacieho pokusu. 2 To 13/2010 7 V tomto smere totiž obhajoba namietala, že svedok P. vypovedal, že potom, čo dostal pištoľou úder od obžalovaného do oblasti ľavého oka, bol krátko v bezvedomí. Zo znaleckého posudku vypracovanom MUDr. H. plynie, že potvrdila tento mechanizmus zranenia s tým, že po údere skutočne na určitú dobu bol otrasený. Výpovede svedkov, arabských študentov, zvlášť svedka A., ktorý celý dej mohol sledovať v zrkadle baru, tiež nie je v nijakom ohľade v rozpore s objektívnymi dôkazmi, ani vyšetrovacím pokusom, pretože znalec z oblasti balistiky ohľadne vstrelu sa vyjadril, že poloha zbrane mohla byť v ktoromkoľvek mieste kužeľa, ktorý označil. Znalci z oblasti súdneho lekárstva potvrdili priebeh strelného kanála, ktorý nebol v priamke, ale pod uhlom 40 – 45°, t. j. projektil opustil hlavu v oblasti záhlavia, čo zodpovedá postaveniu, ktoré popísal uvedený svedok. Na druhej strane však objektívnymi dôkazom nezodpovedajú výpovede obžalovaného a jeho priateľov V. a Z., ktoré mali potvrdzovať brutálnosť útoku „biletárov“ proti nim, na základe čoho mali utrpieť vážne zranenia. Z lekárskych správ a znaleckého posudku z odboru lekárstva mal súd potvrdené, že V. bol prijatý na urgentný príjem v B., sám šoféroval auto, brucho, chrbát mal bez poranení, na hrudníku bolestivosť v oblasti veľkej 3 x 3 cm a tržnú ranu čela cca 2 cm. V žiadnom prípade teda nemohlo ísť o brutálny útok. Ani obžalovaný T. nebol nijako zranený. Bol vyšetrený v nemocnici v Ž.. Uvádzal len subjektívne pocity bolesti v šiji, ktoré však neboli spôsobené (objektívne) poranením, ale išlo o spondylózu, t. j. boli spôsobené degeneratívnym ochorením. Napokon najvyšší súd sa stotožňuje aj so záverom krajského súdu, že výpoveď utajeného svedka Ing. B. B., ktorého navrhol vypočuť obžalovaný, nie je v súlade so skutočnosťou. Je totiž v rozpore so všetkými vykonanými dôkazmi v spise. Napokon tento svedok si ani nepamätal, či potom, keď obžalovaný opustil bar, či mal, resp. nemal pri sebe zbraň. 2 To 13/2010 8 Na základe uvedeného môže preto aj najvyšší súd konštatovať, že skutok sa stal tak ako ho prvostupňový súd ustálil v skutkovej vete napadnutého rozsudku a tento skutok spáchal obžalovaný J. T.. Týmto konaním sa obžalovaný po právnej stránke dopustil vo viacčinnom súbehu trestného činu vraždy
1 Tr. zák., trestného činu výtržníctva
1 Tr. zák. a trestného činu ublíženia na zdraví
1, ods. 2 Tr. zák. ako to ustálil krajský súd, z ktorého dôvodmi sa najvyšší súd stotožňuje a v plnom rozsahu preto v ďalšom poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia v napadnutom rozsudku. Iná situácia však nastala, pokiaľ sa týka rozhodovania krajského súdu ohľadne uloženého trestu. V tomto prípade, krajský súd aplikoval moderačné ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák. vo väzbe na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd paradoxne napriek tomu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že dĺžka konania bola ovplyvnená náročnosťou posudzovanej veci, ktorá okrem toho bola prejednávaná spoločne s ďalšou závažnou trestnou vecou obžalovaného B. a spol. Z uvedeného odôvodnenia teda vyplýva, že celková dĺžka konania s prihliadnutím na vyššie uvedené, bola primeraná a
názoru aj najvyššieho súdu neodôvodňuje použitie moderačného ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák. v predmetnej trestnej veci. Najvyšší súd toto pochybenie krajského súdu napravil a obžalovanému uložil za zbiehajúcu sa trestnú činnosť
1 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov, t. j. pri dolnej hranici trestnej sadzby, ktorá zodpovedá všetkým podmienkam ustanovenia § 31 ods. 1 Tr. zák. o určení druhu a výmery trestu ako aj § 23 ods. 1 o účele trestu, t. j. generálnej i individuálnej prevencie. Pre výkon trestu ho
2 písm. c/ Tr. por. zaradil do III. nápravnovýchovnej skupiny, keďže mu bol uložený trest aj za trestný čin vraždy
zák., ktorý je uvedený v § 62 ods. 1 Tr. zák. K námietke, že vec mal prejednávať iný senát odvolacieho súdu uplatnenú obhajcom obžalovaného na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu treba uviesť, že senátu 2 To bola vec pridelená na základe zásad stanovených v Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.