Najvyšší súd 6 Cdo 253/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JASPLASTIK-SK spol. s r.o., so sídlom v Galante, Sídl. SNP 997/18, IČO: 36 242 578, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária TIMAR & partners, s. r.o., so sídlom v Šali, Štúrova 42, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľka advokátka Mgr. Eva Timár Myjavcová, proti ţalovaným 1/ T. S. a 2/ P. S., obom bývajúcim v M.M., zastúpeným JUDr. Petrom Erdösom, advokátom Advokátskej kancelárie MULARČÍK a PARTNERI, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Nám. M. Benku 15, o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 10 C 29/2011, o dovolaní ţalovaných 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 15. mája 2012 sp.zn. 9 Co 157/2011 takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a . Ţalobkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na Okresnom súde Galanta 7. marca 2011 sa ţalobkyňa domáha určenia neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej dňa 26. mája 2009 medzi otcom ţalovaných J. S. ako darcom a ţalovanými ako obdarovanými, ktorou darca previedol na kaţdého z obdarovaných spoluvlastnícky podiel vo výške 4/12 k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností pre kat. úz. M. na liste vlastníctva č. X.. Uviedla, ţe uzavretím darovacej zmluvy darca zmenšil svoj majetok a tým ju ukrátil pri uspokojení pohľadávky na náhradu škody, ktorú si voči nemu uplatnila v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 20 Cb 223/2010. Zároveň s poukazom na § 109 ods. 2 písm.
- c)O.s.p. ţiadala konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 20 Cb 223/2010. 6 Cdo 253/2012 2 Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) uznesením z 23. mája 2011 č.k. 10 C 29/2011-55 návrh ţalobkyne na prerušenie konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe pokiaľ veriteľ v čase podania ţaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Obč. zákonníka (odporovacej ţaloby) nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou, t.j. pohľadávkou spravidla judikovanou v súdnom konaní, nie je daná jeho aktívna legitimácia v takomto spore, pričom tento nedostatok nie je moţné konvalidovať ani prerušením konania. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie ţalobkyne uznesením z 15. mája 2012 sp.zn. 9 Co 157/2011 uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 20 Cb 223/2010. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe i keď v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99 (R 44/2001) treba pod vymáhateľnou pohľadávkou rozumieť pohľadávku ţalovateľnú, teda pohľadávku, ktorú moţno uplatniť na súde, je daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej ţalobe, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka samotnej existencie takejto pohľadávky, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, ţe odporovacia ţaloba musí byť v zmysle § 42a ods. 2 Obč. zákonníka podaná v trojročnej prekluzívnej lehote plynúcej od urobenia právneho úkonu. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali dovolanie ţalovaní. Navrhli uznesenie odvolacieho súdu zmeniť tak, aby bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Vyčítali odvolaciemu súdu nesprávne právne posúdenie veci poukazujúc na to, ţe ţalobkyňa nie je v konaní aktívne legitimovaná, lebo v čase podania ţaloby nedisponovala vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle jej dospelosti (zročnosti). Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu ţiadala tento mimoriadny opravný prostriedok zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému uzneseniu odvolacieho súdu oprávnenými osobami (účastníkmi konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o uznesenie, proti ktorému je prípustné (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie 6 Cdo 253/2012 3 bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný uplatneným dovolacím dôvodom; z úradnej povinnosti skúma iba vady uvedené v § 237 O.s.p., a iné vady konania len vtedy, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 O.s.p. a iné vady konania neboli dovolaním namietané a zo súdneho spisu nevyplývajú. Dovolací súd preto skúmal správnosť napadnutého uznesenia z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci. Dospel pritom k záveru, ţe právny záver odvolacieho súdu o splnení podmienok na prerušenie konania, je správny. Podľa § 109 ods. 2 písm.
- c)O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môţe konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. I keď účelom citovaného ustanovenia je moţnosť súdu prerušiť konanie najmä z dôvodu hospodárnosti konania, prichádza do úvahy jeho aplikácia aj v prípadoch, v ktorých sa takýmto postupom súdu napĺňa samotný cieľ občianskeho súdneho konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Keďţe prerušenie konania v zmysle citovaného ustanovenia závisí od úvahy súdu, mohol by dovolací súd spochybniť rozhodnutie odvolacieho súdu o prerušení konania len ak by bolo arbitrárne (svojvoľné), t.j. ak by nebolo vôbec odôvodnené, alebo ak by bolo výsledkom aplikácie príslušnej procesnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom a zmyslom. V preskúmavanej veci však o takýto prípad nejde. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktorú nadobudli darovaním od svojho otca, ţe ţalobkyňa si voči otcovi ţalovaných uplatnila v inom konaní nárok na náhradu škody, ktorú jej mal spôsobiť porušením povinnosti konateľa podať včas návrh na konkurz, a ţe o tomto jej nároku doteraz nebolo právoplatne rozhodnuté. Keďţe ţalobkyňa nedisponuje vymáhateľnou pohľadávkou rozumejúc pod takouto pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka pohľadávku vykonateľnú, t.j. takú, ktorú moţno exekvovať (teda ktorá je priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iným exekučným titulom), neprerušenie konania by nevyhnutne viedlo k zamietnutiu odporovacej 6 Cdo 253/2012 4 ţaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie ţalobkyne. Takýto postup súdu (neprerušenie konania) by nútil ţalobkyňu čakať s podaním ţaloby aţ kým nenastane stav zakladajúci jej aktívnu legitimáciu, teda kým uplatnená pohľadávka jej nebude právoplatne prisúdená. Tým by však bola vystavená riziku uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty na podanie odporovacej ţaloby vyplývajúcej z ustanovenia § 42a ods. 2 Obč. zákonníka. To znamená, ţe skôr ako by si mohla obstarať vykonateľnú pohľadávku ako predpoklad svojej aktívnej legitimácie na podanie odporovacej ţaloby, mohlo by jej zaniknúť samotné právo na podanie takejto ţaloby (právo odporovať právnemu úkonu). Tento následok je neprijateľný a ako taký zjavne odporujúci účelu občianskeho súdneho konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Takémuto nespravodlivému následku moţno čeliť práve prerušením konania aţ do skončenia konania, ktorého výsledkom môţe byť vykonateľná pohľadávka. V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“ pouţitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací súd nestotoţňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999 sp.zn. 3 Cdo 102/99, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 44/2001. Podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú moţno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t.j. pohľadávka, ktorá uţ dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou naturálnou. Podľa názoru dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého moţno vykonať exekúciu. Účelom odporovacej ţaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v moţnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, ţe dlţníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej ţalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, ţe sa veriteľ môţe na základe exekučného titulu, vydaného proti dlţníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlţníkovho majetku, a to nie proti dlţníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia ţaloba je teda právnym prostriedkom slúţiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným 6 Cdo 253/2012 5 právnym úkonom ušli z dlţníkovho majetku, prípadne vymoţením peňaţnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej ţaloby vyplýva, ţe vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie moţno vynútiť exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého moţno nariadiť exekúciu. Ak slúţi odporovacia ţaloba – ako bolo uvedené vyššie – k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda ţalovateľnú. Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej republike s právnou úpravou v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje na rovnaké právne závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007). Vyššie uvedenú argumentáciu moţno podporiť aj historickým výkladom vychádzajúcim z predchádzajúcej právnej úpravy inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Tzv. stredný Občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb. - v § 51 stanovil, ţe ak si veriteľ vyhradí pred tým, neţ sa jeho pohľadávka stane vymáhateľnou, uplatniť odpor tým, ţe urobí oznámenie prostredníctvom súdu alebo notára tomu, proti komu sa má odpor uplatniť, nebeţí potom lehota na odpor ďalej, dokiaľ sa veriteľova pohľadávka nestane vymáhateľnou. Z toho je zrejmé, ţe za vymáhateľnú pohľadávku sa nepokladala pohľadávka „ţalovateľná“, resp. „zročná“, ale pohľadávka priznaná autoritatívnym rozhodnutím (pouţitá formulácia „sa stane vymáhateľnou“), teda vykonateľná. Z hľadiska histórie inštitútu odporovateľnosti moţno poukázať aj na výslovný termín „vykonateľná“ pohľadávka pouţitý v § 9 čl. III zákona z 27. marca 1931 č. 64 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný, vyrovnací a odporovací (bez uvádzacích ustanovení). Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť ţalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív, Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava 2005, str. 101 – 102). Neudrţateľnosť takéhoto názoru moţno podoprieť aj argumentom 6 Cdo 253/2012 6 o zbytočnosti (nepouţiteľnosti) rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej ţalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom. Ak by totiţ pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia ţalovateľnej pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní) z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúţiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a to zásade efektivity. Uţ uvedené ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo moţnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu lehoty na podanie odporovacej ţaloby. Keďţe platný občiansky zákonník uţ takúto moţnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môţe obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, moţno čeliť (ako uţ bolo uvedené vyššie) práve vyuţitím procesného inštitútu prerušenia konania. S prihliadnutím na skutočnosť, ţe pre vyhovenie odporovacej ţalobe je postačujúce, ak pohľadávka ţalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej ţalobe aţ do skončenia konania, ktorého výsledkom môţe byť vykonateľná pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej ochrany práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej ţalobe pohľadávka ţalobcu (veriteľa) voči dlţníkovi ešte nie je vymáhateľná a ţalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej ţalobe podľa § 109 ods. 2 písm.
- c)O.s.p. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalovaných smerujúce proti správnemu uzneseniu odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Úspešnej ţalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe trovy súvisiace s odmenou jej zástupkyne za vyjadrenie k dovolaniu, vzhľadom na jeho obsah, nepovaţoval za potrebné na účelné bránenie práva. Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0. 6 Cdo 253/2012 7 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 17. decembra 2013 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová