ustanovenia § 34 ods. 1 písm. c/ zákona č. 273/1994 Z. z. a len za určitých 7 Cdo 96/2013 2 podmienok na ňu mali prejsť záväzky zrušenej poisťovne. Tento prechod záväzkov bolo moţné vykonať iba protokolárne, prevzatím dokladov. Čas prechodu záväzkov v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. mal nastať aţ vtedy, keď by ich nebolo moţné uspokojiť z majetku rezortnej poisťovne v likvidácii. To znamená, ţe prechod týchto záväzkov nastáva aţ po ukončení likvidácie zrušenej poisťovne a jej zániku, pretoţe aţ ukončením likvidácie moţno ustáliť, ktoré záväzky a v akom rozsahu zostali neuspokojené.
názoru súdu prvého stupňa ide o osobitný prípad univerzálnej sukcesie, v ktorom pri zrušení právneho subjektu likvidáciou práva a povinnosti prechádzajú na právneho nástupcu v rozdielnom časovom odstupe; niektoré dňom zrušenia (prevzatie poistencov), iné aţ do zániku právneho subjektu (záväzky). Z vykonaného dokazovania mal prvostupňový súd preukázané, ţe k prechodu záväzkov zo zrušenej zdravotnej poisťovne P. na V, nedošlo do času jej pretransformovania na akciovú spoločnosť, a neboli preto naplnené zákonom stanovené predpoklady na prechod záväzkov. Na V. neprešli ţalované záväzky zrušenej zdravotnej poisťovne P. a táto sa nestala v čase platnosti zákona č. 273/1994 Z. z. jej právnym nástupcom. Súd preto ţalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol
1 O.s.p. Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. októbra 2012, sp. zn. 4 Co 431/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.) a ţalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa (s jeho skutkovými a právnymi závermi, ktoré povaţoval za správne). Zopakoval, ţe v konaní bola sporná pasívna legitimácia ţalovanej – teda, či vzniknutý záväzok (výška ktorého nebola sporná) prešiel z druţstevnej zdravotnej poisťovne P. na V., ako verejnoprávnu inštitúciu.
názoru odvolacieho súdu na ţalovanú nemohli prejsť záväzky zo zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva z dôvodu, ţe neboli naplnené zákonom stanovené predpoklady na prechod záväzkov.
1 písm. c/ zákona č. 273/1994 Z. z., účinného od
1 v spojení s § 142 a § 151 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie z dôvodu, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pretoţe retroaktívne vyloţil na vec aplikované právne normy, čo je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Právna úprava, ktorej sa dovolávajú konajúce súdy alebo ţalovaný (zákon č. 581/2004 Z. z. a ustanovenie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z.) v čase rozhodnutia o zrušení poisťovne neexistovala a stala sa súčasťou právneho poriadku aţ neskôr. Teória právneho štátu povaţuje za jednu zo základných zásad i zákaz spätnej účinnosti právnych predpisov a zásadu právnej istoty. Spoločným menovateľom oboch zásad je skutočnosť, ţe právne predpisy platia svojimi účinkami do budúcna a nemajú spätnú účinnosť. Uvedené garantuje predvídateľnosť práva, keď konanie súkromnoprávnych subjektov, štátu je predvídateľné a jeho následky sú jasné v okamihu konania. Nie je prípustné, aby konanie orgánov štátnej 7 Cdo 96/2013 4 správy malo iné účinky v čase prijatia rozhodnutia a iné po uplynutí určitej doby. Zo širšieho hľadiska uvedenú poţiadavku treba chápať tak, ţe je neprípustné odňať nadobudnuté práva, resp. ich obmedziť ex tunc, t. j. do minulosti, pred účinnosťou nového zákona (ÚS SR Pl. 16/95 z 24. mája 1995, I. ÚS 338/06, Stanovisko NS SR č. Snj 84/02). Podstata nesprávnosti právneho názoru konajúcich súdov spočíva v tom, ţe súdy následky a účinky rozhodnutia správneho orgánu neposudzujú len a výlučne
zák. č. 273/1994 Zb. v znení platnom ku dňu právoplatnosti tohto rozhodnutia (k 17. júlu 1999), ale pri právnych úvahách sa riadia zmenami tohto právneho predpisu (napr. v časti § 34 ods. 6 cit. zákona) dokonca v takom rozsahu, ţe po zrušení zákona č. 273/1994 Zb. a jeho nahradení zák. č. 581/2004 Z. z. prijali súdy názor, ţe účinky zák. č. 273/1994 Zb. sa uţ nevzťahujú na správne rozhodnutie prijaté počas jeho platnosti a účinnosti, ale ţe účinky rozhodnutia správneho orgánu budú posudzované
zák. č. 581/2004 Z. z., t. j.
zákona, ktorý bol prijatý cca 5 rokov neskôr. Uvedený právny názor nie je akceptovateľný ani pri zohľadnení argumentácie súdu,
ktorej účinky rozhodnej právnej úpravy zákona č. 273/1994 Z. z. nenastali do platnosti a účinnosti zákona č. 581/2004 Z. z. a preto sa pouţije zákon č. 581/2004 Z. z. Jedná sa o názor súdu, ktorý nezohľadňuje skutočnosť, ţe zákonný následok je daný okamihom rozhodnutia, tento zákonný následok ostáva zachovaný a vo veci sa čaká na naplnenie podmienok tohto zákonného následku. Na uvedenom nič nemení ani neskôr prijatá právna úprava, keď táto uţ nemôţe zmeniť následok, ktorý nastal. Súdy sa obmedzili len na konštatáciu správnosti nimi zvolenej argumentácie, avšak tento svoj postoj nezdôvodnili a najmä nezdôvodnili nesprávnosť právneho názoru ţalobkyne. Rozsudky nie sú presvedčivé a to aţ do takej miery, ţe sa jedná o rozsudky arbitrárne. Uvedený stav znemoţňuje ţalobkyni reagovať uceleným spôsobom konkrétnou argumentáciou, keď protiargumenty súdu jej nie sú známe. Následkom takéhoto konania je fakt, ţe ţalobkyňa nemôţe riadnym spôsobom uplatňovať svoje práva, čím jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalovaná nevyuţila právo vyjadriť sa k dovolaniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa ako účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúca podmienku povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný 7 Cdo 96/2013 5 prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. K systému dovolacích dôvodov treba dodať, ţe existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a tieţ nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) moţno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon 7 Cdo 96/2013 6 prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.) a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, ţe v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody zaloţené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľkou uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd nemôţe podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je umoţnené zaoberať sa tým, či súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal. Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. 7 Cdo 96/2013 7 Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej existenciu vidí v absencii dostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a v jeho arbitrárnosti (ľubovôli), pretoţe nereaguje na jej právnu argumentáciu a zotrváva na argumentácii vlastnej. Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania . Pokiaľ ţalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli 7 Cdo 96/2013 8 prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa ţalobkyňa ţalobou domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko ţalovanej k ţalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyloţil, 9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j. aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania, 10/ aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu k ţalobe uplatnenému návrhu, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., pritom na potvrdenie vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza rekapitulácia rozhodných skutkových zistení, ktoré boli nesporné a podrobné, zrozumiteľné a funkčné vysvetlenie toho, prečo odvolací súd povaţoval za správne závery súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej, čím dal nepochybnú odpoveď prečo povaţoval odvolanie ţalobkyne za neopodstatnené a ţalobu za nedôvodne podanú. 7 Cdo 96/2013 9 V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov pre zamietnutie ţaloby, ktoré spočívali v nepreukázaní vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej v tomto spore v dôsledku tohto, ţe nebolo preukázané, aby ţalovaná pohľadávka prešla zo zrušenej zdravotnej poisťovne Perspektíva na ţalovanú. Odvolací súd vysvetlil predpoklady, ktoré neboli naplnené a označil zákonné ustanovenia, ktoré ich vyţadovali.
názoru dovolacieho súdu uvedené odôvodnenie odvolacieho súdu (na ktoré dovolací v celom rozsahu odkazuje) vylučuje priestor pre prípadnú ľubovôľu (arbitrárnosť). Skutočnosť, ţe ţalobkyňa má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú arbitrárnosť, porušenie princípu právnej istoty a zákazu retroaktivity. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné so súdom prvého stupňa primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umoţňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudrţateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Právo na spravodlivý súdny proces
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Dovolateľka v podstate trvá na tom, ţe na vec sa vzťahuje len právna úprava platná v čase zrušenia zdravotnej poisťovne (k
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobkyňa nebola v dovolacom konaní úspešná, preto právo na náhradu trov konania vzniklo ţalovanej, keďţe neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalovaná nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto jej ich náhradu dovolací súd nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 21. januára 2014 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.