o zaplatenie 55 927,25 € s prísl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky 7 Nc 33/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu V., bývajúceho V., zastúpeného JUDr. J., advokátom V., proti ţalovanému JUDr. J., súdnemu exekútorovi, Exekútorský úrad H., zastúpenému JUDr. J., advokátom V., o zaplatenie 55 927,25 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3 C 93/2009, o vylúčení sudcu Krajského súdu v Prešove z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8 Co 160/2012, takto r o z h o d o l : Sudca Krajského súdu v Prešove JUDr. F.. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8 Co 160/2012 (vec vedená na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3 C 93/2009). O d ô v o d n e n i e V konaní o odvolaní (proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo

1. októbra 2012 č. k. 3 C 93/2009 – 468) vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 8 Co 160/2012 podaním z
2. mája 2013 (čl. 522 – 526), doplneným podaním zo
3. júna 2013 a doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
4. júna 2013, uplatnil ţalobca námietku zaujatosti voči sudcovi – predsedovi senátu 8 Co JUDr. M.. Navrhol, aby nadriadený súd (Najvyšší súd Slovenskej republiky) rozhodol o jeho vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Námietku zaujatosti odôvodnil postupom v konaní a rozhodovaní JUDr. M. v danej veci (krajský súd rozsudok okresného súdu v predmetnej veci uzneseniami zo
5. januára 2011 a z
6. decembra 2011 zrušil) ako aj vo veci sp. zn. 8 CoE 33/2007 a to na objednávku svojich spoluţiakov z vysokoškolského štúdia (Právnickej fakulty v Košiciach) súdneho exekútora JUDr. J. a jeho právneho zástupcu JUDr. J.. Týmto mal za preukázané, ţe JUDr. M. nemoţno povaţovať za nezávislého, nestranného sudcu k účastníkom konania ţalovaného súdneho exekútora JUDr. J. a jeho právneho zástupcu JUDr. J.. Uviedol, ţe reálne presvedčenie o tejto skutočnosti nadobudol aj po oboznámení sa s obsahom trestného oznámenia podaného jeho 2 7 Nc 33/2013 právnym zástupcom vrátane podnetu a sťaţnosti podaných na sudcov obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
7. augusta 2012 pričom citoval stranu 23 trestného oznámenia. Poukázal aj na ďalšie skutočnosti (prezentované mu právnym zástupcom) a týkajúce sa protiprávneho postupu konajúcich súdov v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 6 Er 333/20003, z ktorých tieţ nadobudol presvedčenie, ţe správanie sudcu JUDr. M. je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti a vylúčenie tohto sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Konštatoval, ţe je nespochybniteľné, ţe ţalovaný súdny exekútor JUDr. J. sa pravidelne stretáva s konajúcim sudcom JUDr. M., telefonicky komunikujú a urobia všetko pre to, aby sa obaja vyhli akejkoľvek zodpovednosti, t.j. zodpovednosti za ich postup a rozhodovanie v uvedených veciach vyplývajúcej z podkladov a písomností tvoriacich obsah spisu (preto nepovaţoval za potrebné ich bliţšie špecifikovať a objasňovať). Napokon uzavrel (na základe uvedených skutočností), ţe pretrváva príčinná súvislosť previazanosti sudcu JUDr. M. na protistranu – ţalovaného súdneho exekútora JUDr. J. a jeho právneho zástupcu JUDr. J., ktorá je podľa jeho právneho názoru taká silná, ţe vedie k porušovaniu zákona zo strany sudcu a to aj za cenu disciplinárneho konania. Sudca Krajského súdu v Prešove JUDr. F.. (predseda senátu 8 Co) vo vyjadrení k námietke zaujatosti uplatnenej ţalobcom uviedol, ţe je pravdivé tvrdenie, ţe bol spoluţiakom JUDr. J. a JUDr. J. z vysokoškolského štúdia na PF Košice. Zvýraznil však tú skutočnosť, ţe nie je pravdivé tvrdenie o ich stretávaní sa, či telefonickej komunikácii. Povaţoval za nemoţné zaujať stanovisko k „dôverným informáciám“ uvedeným v námietke zaujatosti a len podotkol, ţe takýmito vplyvmi na seba pôsobiť nepripustí. Na vyjadrenie sudcu JUDr. M. reagoval ţalobca podaním (doplnením námietky) doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
8. júna 2013, v ktorom poukázal aj na skutočnosť, ţe JUDr. F.. je spoluţiakom tieţ s predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. a trval na svojom návrhu na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania danej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove, posudzoval opodstatnenosť tvrdenej zaujatosti sudcu tohto súdu JUDr. M. z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom 3 7 Nc 33/2013 citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1/ k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, 2/ k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom či negatívnom) pomere k nim, 3/ k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2/. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.) alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu (iného senátu najvyššieho súdu) vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu (iného senátu najvyššieho súdu) prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03 ). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) treba trvať na tom, ţe sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). 4 7 Nc 33/2013 ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu treba brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnej skutočnosti, so zreteľom na ktorú môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti (porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná - „Justice must not only be done, it must also be seen to be done“). Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (pozri Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. k ich právnym zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (iného senátu najvyššieho súdu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Treba brať zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu medzi členmi spoločnosti, preto závaţnosť, ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne (I. ÚS 332/08). 5 7 Nc 33/2013 Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce, určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať za objektívne oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podradiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, či sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom disponuje. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení zmien a doplnkov. Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď výnimky môţu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov, ktoré neboli v danej veci naplnené. Sudcov pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom môţe byť zaloţený predovšetkým príbuzenským alebo jemu podobným vzťahom (§ 116 Občianskeho zákonníka), ktorému na roveň môţe v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský, či naopak nepriateľský, takej intenzity, ţe sudca nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať vo veci. Ţalobca existenciu pochybností o nezaujatosti a nestrannosti sudcu JUDr. M., ktoré sú dôvodom pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania danej veci, vyvodzoval jednak z pomeru (vzťahu) tohto sudcu k ţalovanému JUDr. J. a jeho právnemu zástupcovi JUDr. J. vyplývajúceho zo skutočnosti, ţe sú spoluţiakmi z vysokoškolského štúdia (Právnickej fakulty v Košiciach) a ţe sa (pravidelne) stretávajú a telefonicky komunikujú, a jednak z postupu sudcu v konaní a rozhodovaní v predmetnej veci ako aj v ďalších uvedených veciach. Vzťah k účastníkovi konania (ţalovanému) a jeho právnemu zástupcovi však sudca nepotvrdil, lebo uviedol: „ ... je pravdou, ţe JUDr. F., JUDr. F. a JUDr. H. boli spoluţiakmi 6 7 Nc 33/2013 na PF ÚPJŠ v Košiciach“ a „... tvrdenie ţalobcu o stretávaní sa, či telefonickej komunikácii sudcu JUDr. M. a ţalovaného a jeho právneho zástupcu nie je pravdivé“. Pokiaľ ide o ţalobcom vytýkané skutočnosti týkajúce sa rozhodovania JUDr. M. či uţ v danej veci alebo v iných uvedených veciach treba uviesť, ţe podľa § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom pre vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Vychádzajúc z uvedeného nestrannosť JUDr. M. nemôţe spochybniť len tá skutočnosť, ţe sudca JUDr. F.. a ţalovaný JUDr. J. a jeho právny zástupca JUDr. J.H. absolvovali (pred desaťročiami) vysokoškolské štúdium na Právnickej fakulte v Košiciach (ktoré je predpokladom pre výkon ich povolania sudcu, súdneho exekútora a advokáta). Pre vznik dôvodných pochybností, ktoré by mali za následok vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je totiţ nutné, aby deklarovaný vzťah sudcu k účastníkom konania resp. ich zástupcom nadobudol aj vnútorný – emocionálny rozmer vlastný pre existenciu bliţšieho osobného vzťahu (v pozitívnom či negatívnom zmysle) predpokladaného ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p., čo nie je daný prípad. Takýto rozmer vzťahu sudcu k účastníkovi konania (ţalovanému) a jeho právnemu zástupcovi napokon ţalobca ani z ich tvrdeného stretávania sa a telefonického kontaktu nevyvodzoval. Preto dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe v prípade sudcu Krajského súdu v Prešove JUDr. M. nemoţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, relevantné z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje ţiadny dôvod, ktorý by objektívne zakladal pochybnosti o jeho nezaujatosti, nemoţno pochybovať o tom, ţe by voči účastníkom konania nepostupoval nezaujato, neutrálne, ţe by vec objektívne – podľa svojho vedomia a svedomia - neposúdil so zreteľom na všetky okolnosti významné pre rozhodnutie. Keďţe sudca JUDr. F.. vo svojom vyjadrení nepotvrdil existenciu právne relevantného vzťahu vylučujúceho ho z prejednávania a rozhodovania veci a ani z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho nezaujatosť, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
9. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 7 7 Nc 33/2013 V Bratislave
10. júna 2013 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová