Najvyšší súd 5 Cdo 201/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. M. B., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. P. H., advokátom so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu škody vo výške 251 890 €, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 17 C 161/2007, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2012, sp.zn. 5 Co 381/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume 513,30 € do rúk jeho zástupcu Mgr. P. H., advokáta so sídlom v B., do troch dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 21. marca 2011, č.k. 17 C 161/2007-139 (v poradí druhým) uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 € a náhradu trov konania vo výške 6 236,36 € na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ţalobný návrh zamietol. V odôvodnení poukázal na to, ţe v posudzovanej veci bolo nesporne preukázané, ţe uznesením Prezídia PZ Úradu boja proti korupcii z 30. júna 2004 bolo proti ţalobcovi začaté trestné stíhanie pre podozrenie z trestného činu zaloţenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a podvodu. Uznesením Okresného súdu Trenčín zo 4. júla 2004 bol ţalobca vzatý do väzby, ktorá trvala od 1. júla 2004 do 5. januára 2005. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry z 15. mája 2006 bolo trestné stíhanie proti ţalobcovi zastavené, pretoţe skutok nebol trestným činom a ani nebol dôvod na postúpenie veci. Mal za to, ţe ţalobca v konaní preukázal, ţe bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky na jeho 2 5 Cdo 201/2013 postavenia v spoločnosti. Podľa názoru súdu, citeľným zásahom do osobnostnej sféry ţalobcu, do jeho rodinného ţivota, s priamym dopadom na jeho najbliţších bola aj skutočnosť, ţe ţalobca sa pre väzbu nemohol zúčastniť svojej promócie a tieţ svadby sestry, pričom tieto udalosti povaţoval v ţivote človeka za výnimočné. Mal za to, ţe sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o zníţení dôstojnosti a váţnosti ţalobcu v spoločnosti v značnej miere, preto ţalobcovi priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zníţenie spoločenského postavenia ţalobcu sa podľa výsledkov dokazovania prejavilo v pochybnostiach okolia o jeho bezúhonnosti, cti a charaktere a v obave zo spolupráce s ním ako advokátom. Uviedol, ţe trestné stíhanie ţalobcu, počas ktorého bol podrobený aj väzbe, predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťoval ţalobca veľmi intenzívne počas priebehu celého trestného stíhania a ktoré v malej miere pretrvávajú aţ dodnes. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy formou voľnej úvahy prihliadol na znenie § 17 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z., majúc oporu v zhodnotení zákonných predpokladov v súlade s ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Vo zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd ţalobný návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko mal za to, ţe výška nemajetkovej ujmy poţadovaná ţalobcom v ţalobnom návrhu je neprimeraná následkom, ktoré mu boli nezákonným rozhodnutím spôsobené. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom z 30. októbra 2012, sp.zn. 5 Co 381/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Zároveň vyslovil, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, ţe súd prvého stupňa správne aplikoval na daný prípad zák.č. 514/2003 Z.z., správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a správne interpretoval aj ust. § 6 ods. 1 tohto zákona v otázke základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Konštatoval, ţe podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vţdy – v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu – existencia závaţnej ujmy. Za závaţnú ujmu treba povaţovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzita zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky povaţuje za ujmu závaţnú. Rozhodujúce je však objektívne hľadisko a nie subjektívne pocity, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj kaţdá iná fyzická osoba. Konštatoval, ţe ţalobca sa dostal do väzby tesne po skončení vysokej školy, kde strávil 6 mesiacov. Nemohol sa zúčastniť na vlastnej 3 5 Cdo 201/2013 promócii, ani na svadbe svojej sestry, ktorá sa uskutočnila v tomto období, pričom takýto zásah do práva na česť a dôstojnosť a súkromie by za značnú ujmu povaţovala aj kaţdá iná fyzická osoba v rovnakom spoločenskom postavení. Mal za to, ţe ţalobca bol dostatočne identifikovateľný, hoci nie v tlači, ale jeho neprítomnosťou na promóciách, či rodinnej udalosti, kde sa dôvod jeho neúčasti určite rozšíril. Tento neoprávnený zásah mal značný dopad aj na ďalší jeho konkrétny ţivot ako advokáta, keďţe išlo o väzobne stíhaného právnika. Priznanie ţiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia sa mu nejavilo s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúce, a preto priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch povaţoval za oprávnené. Konštatoval, ţe hoci na danú vec je nepouţiteľné ustanovenie § 17 ods. 3 aţ 5 zák.č. 514/2003 Z.z., vzhľadom na § 27b ods. 1 (prechodné ustanovenie) citovaného zákona, napriek tomu sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy povaţoval za dostatočnú na spravodlivé zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré nemoţno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Stotoţnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ţe konaním ţalovaného došlo v značnej miere k zníţeniu ţalobcovej dôstojnosti v spoločnosti a ţe teda ţalobcovi vzniklo aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a rovnako sa stotoţnil aj s priznanou výškou peňaţného zadosťučinenia, a to s ohľadom na vek, postavenie navrhovateľa v spoločnosti, začínajúcu profesijnú kariéru, ktorú by ako právnik nemal začínať väzbou, polročné obmedzenie osobnej slobody, ako aj závaţnosť následkov v spoločenskom uplatnení vzhľadom na profesijnú orientáciu. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Jeho prípustnosť odôvodnila ustanovením § 237 písm.
- f)O.s.p., ţe sa jej ako účastníčke konania odňala moţnosť konať pred súdom tým, ţe súd prvého stupňa a odvolací súd svoje rozhodnutia náleţite neodôvodnili, nevysporiadali sa s podstatnou argumentáciou ţalovanej, ktorá bola spôsobilá ovplyvniť výsledok sporu. Najmä namietala, ţe odvolací súd len stručne konštatoval opodstatnenosť nároku v prípade zákonného rozhodnutia o väzbe bez toho, aby na základe relevantnej skutkovej a právnej úvahy poskytol náleţité konfrontačné stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia ţalovanej o neexistencii neoprávneného zásahu. Uviedla, ţe súdom ustálené skutočnosti nikdy neboli vypočutými svedkami preukázané. Poukázala na to, ţe súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, nakoľko nevyhodnotil dôkazy v súvislosti s ustanovením § 132 O.s.p., dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie tým, ţe neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a akým spôsobom 4 5 Cdo 201/2013 dospel k záverom uvedeným vo svojom rozsudku a odvolací súd sa týmito argumentmi vôbec nezaoberal. Mala za to, ţe odvolací súd konštatoval skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania (týkajúce sa neúčasti ţalobcu na svadbe sestry a na promóciách) a z vykonaného dokazovania nevyplynuli. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli ani ţiadne skutočnosti, ktoré by čo i len naznačovali, ţe väzobné stíhanie ţalobcu malo vôbec nejaký dopad na ţalobcov pracovný ţivot a kariéru. Aj v časti odôvodnenia nemajetkovej ujmy povaţoval rozhodnutie odvolacieho súdu za nedostatočné z dôvodu, ţe odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jej námietkami uvedenými v odvolaní, čím došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za vecne správne a navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania, zastúpený zamestnancom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. 5 5 Cdo 201/2013 V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania spočívajúca v tom, ţe ţalovanej sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe súdy niţšieho stupňa nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutie. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. 6 5 Cdo 201/2013 Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 7 5 Cdo 201/2013 Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané dokazovanie (výsluchmi svedkov Mgr. J. R., JUDr. T. H., K. S., Dr. P. B. a R. K.) mal preukázané skutočnosti súvisiace s trestným stíhaním ţalobcu, jeho pobytom vo väzbe, a to, ako tieto okolnosti boli vnímané v bezprostrednom okolí ţalobcu, či uţ v pracovnom alebo v okruhu priateľov, spoluţiakov a na ich základe dospel k záveru o neoprávnenosti zásahu do osobnostnej sféry ţalobcu. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 4/2003 Z.z. a s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania o intenzite zásahu 8 5 Cdo 201/2013 do jeho osobnostných práv. Samotný fakt, ţe dovolateľ sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa nestotoţňuje, neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe taktieţ odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd s ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa povaţoval ujmu spôsobenú ţalobcovi rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia za ujmu závaţnú a výšku náhrady za dostatočnú na spravodlivé zmiernenie následkov. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. K uvedenej námietke dovolateľa treba dodať, ţe táto sa týka skôr hodnotenia dôkazov súdmi, ako nedostatkov ich odôvodnenia. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm.
- a)aţ
- c)O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Takzvaná iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (podľa obsahu dovolania) treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto 9 5 Cdo 201/2013 dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje vzhľadom k obsahu dovolania za potrebné uviesť aj to, ţe právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú mu poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 419,94 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné 10 5 Cdo 201/2013 vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 € )] a DPH vo výške 20 % predstavuje spolu 513,30 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. septembra 2013 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová