Obsah (9)

§ 57§ 109§ 243c§ 239§ 44§ 237§ 157§ 167§ 243b

Najvyšší súd 5 ECdo 1/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,.s.r.o.,.so sídlom v Bratislave,.Pribinova 25,.IČO: 35 807 59

§ 57ods.

2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z

1. augusta 2012,.sp.zn. 2 CoE 355/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloţeného spisu sa odvolací súd stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa v tom,.ţe zmluva o úvere č. 610300052,.ktorú uzatvorili oprávnená ako veriteľ a povinný ako dlţník a predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 200 €,.je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (
2. septembra 2009). Mal za to,.ţe súd prvého stupňa postupoval správne,.keď rozhodcovskú doloţku ako súčasť spotrebiteľskej zmluvy posudzoval aj z hľadiska jej primeranosti s poukazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,.pričom konštatoval jej neplatnosť s odôvodnením,.ţe rozhodcovská doloţka nebola individuálne dojednaná a narúša rovnováhu zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na to,.ţe úlohou exekučného súdu je predovšetkým skúmať,.či mu bol 3 5 ECdo 1/2013 v exekučnom konaní predloţený exekučný titul v zmysle § 41 Exekučného poriadku,.a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Mal za to,.ţe rozhodcovská doloţka,.ktorá nie je individuálne dojednaná,.je spotrebiteľovi vnútená. Uviedol,.ţe takto vnútená podmienka,.netýkajúca sa priamo predmetu zmluvy,.ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom,.je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,.a teda je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Konštatoval,.ţe oprávnená spotrebiteľa nijakým spôsobom neupozornila,.ţe je moţné uzavrieť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu aj bez dohody o rozhodcovskej doloţke,.pričom rozhodcovské konanie je zaloţené práve na tom,.ţe zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb,.resp. súdu,.ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak,.ak dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom,.resp. rozhodcovským súdom,.tak ako to vyplýva z formulára predmetnej zmluvy svojmu spotrebiteľovi,.spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom.

názoru odvolacieho súdu uţ samotná forma,.v akej sú zmluvné dojednania napísané (drobulinký,.ťaţko čitateľný,.resp. takmer nečitateľný,.husto popísaný text),.uţ sama o sebe podstatne sťaţuje reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Dospel k záveru,.ţe v prejednávanej veci sa jedná o dojednanie zvyšujúce nerovnováţne postavenie účastníkov zmluvy tak,.ţe vyvoláva hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa,.a preto ide o dojednanie,.ktoré je svojím obsahom v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob rozhodovania budúcich sporov,.ako aj subjekt,.ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou bez toho,.aby mal moţnosť akejkoľvek úpravy,.či zmeny,.pričom nejde o zmluvnú podmienku,.ktorá by sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne s poukazom na § 219 ods. 1,.2 O.s.p. potvrdil. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie,.doplnené o právnu argumentáciu podaniami zo 16. júla 2013. Navrhla,.aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhla tieţ odloţiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţiť prejudiciálne otázky,.ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým,.ţe v konaní došlo k vadám uvedeným 4 5 ECdo 1/2013 v ustanovení § 237 O.s.p.,.

1. keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.),.
2. v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.),.
3. nepodal sa návrh na začatie konania,.hoci

zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),.4. súd jej svojim postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),.keď nerešpektoval procesný návrh oprávnenej,.aby došlo k prerušeniu konania postupom

§ 109ods.

1 písm. c) O.sp. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a neumoţnili jej tak v konaní uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov,.keď súdy nevytýčili pojednávanie,.hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku) /zrejme v znení účinnom do 31.decembra 2012/,.§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla,.ţe

1. súd bol nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.),.
2. konanie je postihnuté inou vadou,.ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),.keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,.pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie a tieţ aj to,.ţe
3. rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinula. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla,.ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou.

dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy,.ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti,.čím porušuje právo na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

názoru dovolateľky,.závery odvolacieho súdu,.ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa,.ţe ţaloby,.ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd,.a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky,.a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu/ nemoţno spravodlivo poţadovať,.aby porozumel jej významu,.nie sú zdôvodnené a preukázané,.predstavujú nepreukázanú domnienku súdu,.ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla,.ţe

právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,.pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.

dovolateľky,. ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,.je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986,.Marshall,.samotná 5 5 ECdo 1/2013 smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi,.takţe sa na ňu ako takú nemoţno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa

oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,. prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica

dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,.anglickom,.českom,.poľskom,.nemeckom,.a francúzskom jazyku a uviedla,.ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný,.musí byť toto ustanovenie vykladané

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy,.ktorej je súčasťou. Ďalej (

dovolateľky) sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili,. prečo povaţujú rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka mala za to,.ţe v danom prípade je nutné poţiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z

1. apríla 2012,.sp.zn.: IV. ÚS 95/2010-
2. Uviedla,.ţe Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak,.aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Povinný ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,.ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p.,.skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),.či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania. Návrh na prerušenie dovolacieho konania odôvodnila oprávnená poukázaním na obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z
3. apríla 2012 sp.zn. IV. ÚS 6 5 ECdo 1/2013 95/2010,.v ktorom boli zaujaté závery v otázke procesného postupu v súvislosti s (ne)predloţením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a tieţ zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Európskej únie postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z
4. septembra 2003 vo veci Köbler proti Rakúskej republike,.C-224/01). Povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie sa vzťahuje na vnútroštátne súdy,.proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné odvolanie,.sťaţnosť alebo dovolanie umoţňujúce preskúmanie rozhodnutia v právnych otázkach súvisiacich s aplikáciou práva Európskej únie. Dovolateľka vyslovila názor,.ţe v danom prípade má rozhodovať dovolací súd (súd,.proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok

vnútroštátneho práva),.preto je dovolací súd povinný predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky,.ktoré oprávnená nastolila. V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to,.ţe

§ 243cO.s.p.

pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa,.pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší,.ak rozhodol,.ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke

medzinárodnej zmluvy.

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,.ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii,.orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,.ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia,.môţe sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie,.aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom,.proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok

vnútroštátneho práva,.je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať absolútne,.t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 7 5 ECdo 1/2013 K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie. V rozsudku CILFIT,.C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR),.str. 3415 uviedol,.ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle,.ţe súd,.proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok

vnútroštátneho práva,. je povinný obrátiť sa na Súdny dvor,.ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva,.s výnimkou prípadov,.keď skonštatuje,.ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva,.alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,.ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti,.pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,.osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“. V danom prípade rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,.ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha,.celkom jednoznačne vyplýva,.ţe o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu,.nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doloţky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. d/,.§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku,.resp. § 219 ods. 1 O.s.p. a § 45 ods. 1,.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru,.ţe nie je daný ţiadny dôvod,. pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu,.či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu,.proti ktorému ho zákon pripúšťa. 8 5 ECdo 1/2013 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,.pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,.ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,.b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,.ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,.ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,.ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,.ţe je dovolanie prípustné,.pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,.b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia,.c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu,.ktoré napadla oprávnená dovolaním,.nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,.dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto

§ 239ods.

1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,.len ak by v konaní,. v ktorom bolo vydané,. došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),.ak a/ sa rozhodlo vo veci,.ktorá nepatrí do právomoci súdov,. b/ ten,.kto v konaní vystupoval ako účastník,.nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,. c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,.d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,.e/ sa nepodal návrh na začatie konania,.hoci

zákona bol potrebný,.f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,.g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,.ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 9 5 ECdo 1/2013 Z hľadiska prípustnosti dovolania

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,.moţno ním napadnúť aj rozhodnutia,.proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999,.R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,.ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je,.ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. Dovolateľka v dovolaní namieta,.ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.) V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,.ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,.pracovných,.rodinných,.obchodných a hospodárskych vzťahov,.pokiaľ ich

zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní,.len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania,.ktorá má ten dôsledok,.ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej,.ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,.ak súd rozhodol vo veci,.o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzovala z toho,.ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Namietala,.ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,.metódou,.ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé,.ţe dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti 10 5 ECdo 1/2013 a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní,.resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru,.ţe súdy rozhodovali vo veci,.ktorá patrí do ich právomoci,.keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,.v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29,.§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.

názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. Tvrdí,.ţe o tom,.či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného exekučného titulu,.bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal,.či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade. Doručený rozsudok,.ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním,.je právoplatný (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,.nemôţe sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak,.pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy,.ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,.keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,.o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,.a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Zo spisu vyplýva,.ţe súdny exekútor,.ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,.zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,.so sídlom v Bratislave,.Karloveské rameno 8,.IČO : 35 922 761,.z

1. decembra 2010,.sp.zn. SR 12003/10 poţiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Veľký Krtíš následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie (viď poverenie z
2. februára 2011 č. 5610021015*). Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,.nie je rozhodnutím o veci samej,.a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora,.aby vykonal exekúciu,.je individuálny právno-aplikačný akt,.ktorý má priame právne účinky len voči 11 5 ECdo 1/2013 osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi,.na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
4. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012). Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu,.ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania zaloţí na právnom závere,.ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych veciach uviedol,.ţe exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,. či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad sp.zn. 1 Cdo 52/2010,.2 Cdo 269/2012,.3 Cdo 210/2011,.4 Cdo 52/2012,. 5 Cdo 42/2012,.6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 203/2011,.II. ÚS 417/2011,. IV. ÚS 456/2012),.ktorý konštatoval,.ţe „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania,.a nielen pred vydaním poverenia,.plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku,.a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku“ (viď bliţšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky,.z ktorého v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.,.sa prieči podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,.nebolo by uţ skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu moţné v tých (neskorších) štádiách exekučného konania,.ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom,.ak exekúciu zastaví súd,.ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie,.neskôr ale zistil,.ţe tvrdený exekučný titul exekučným titulom nemôţe byť. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru,.ţe oprávnená neopodstatnene namieta,.ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. 12 5 ECdo 1/2013 Konanie nie je zaťaţené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,.lebo v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania. Exekučný súd totiţ v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,.o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,.ale o námietku inú,.ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),.na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Dovolateľka zastáva tieţ názor,.ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní,.ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania,.ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,.ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,.obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,. aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi,. navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to,.aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný,.teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania 13 5 ECdo 1/2013 vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,.prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),.resp. toho,.aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,.ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,.II. ÚS 251/03). K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (

jej názoru) dôjsť tým,.ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,.hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Dovolací súd dospel k záveru,.ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,.je exekučný súd oprávnený,.a zároveň povinný riešiť otázku,.či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doloţky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,. t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu,.ktorým je právny vzťah zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,.ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona,.a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,.t.j. oprávnenie posúdiť,.či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť,.ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012,.sp.zn. 6 Cdo 105/2011). Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,.ktorým je spotrebiteľ,.nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto 14 5 ECdo 1/2013 postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z

1. septembra 2012,.sp.zn. 5 Cdo 230/
2. V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu,.ţe nebola individuálne dojednaná a ţe spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. Dovolací súd sa stotoţňuje so závermi odvolacieho a exekučného súdu a v podrobnostiach na ne poukazuje. Oprávnená v dovolaní tieţ namietala,.ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka,.ţe v súvislosti s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia,.návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma,.či je exekučný titul formálne a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,.nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiţ,.ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,.vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,.ktoré je zamerané na posúdenie,.či daný exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný,.nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Pokiaľ pre záver o tom,.či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe

§ 44ods.

2 Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu,.obdobne,.teda aj bez nariadenia pojednávania,.vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného,.môţe dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania. Rovnako námietka dovolateľky,.ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie,.aj keď

zákona tak boli povinné urobiť,.nie je dôvodná. Tak ako správne 15 5 ECdo 1/2013 poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok,.ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5,.v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje

§ 57ods.

1 písm. g) a k). Dovolateľka namietala,.ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú,.a následne ju zastavil,.preto mal postupovať

uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať

uvedeného ustanovenia,.nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením zo

1. decembra 2011 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť aţ od
2. augusta
3. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.),.pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva,.ţe nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody,.pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie,.či uţ pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť,.ţe v štádiu,. pri ktorom súd skúma,.či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),.sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 aţ § 124 O.s.p.),.postačujúce je,.ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,.vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín,.ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,.nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Námietka oprávnenej,.ţe odvolací súd tým,.ţe nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania a ani neuviedol dôvody,.pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania nezaoberal,.čím oprávnenej odňal moţnosť konať pre súdom,.nie je dôvodná. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne,.ak sa týmto návrhom oprávnenej nezaoberali. V danej veci uţ nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať. Aj keď odvolací súd rozhodol o odvolaní oprávnenej uznesením z
4. augusta 2012,.návrh 16 5 ECdo 1/2013 na prerušenie konania oprávnená doručila na exekučný súd
5. septembra
6. Preto uţ nebol dôvod o tomto návrhu oprávnenej rozhodovať,.keďţe uţ bolo o odvolaní oprávnenej rozhodnuté. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť,.ţe oprávnená uvedeným postupom navrhla prerušiť aj dovolacie konanie a dovolací súd o tomto návrhu rozhodol. Z uvedeného dôvodu je neopodstatnená dovolacia námietka spočívajúca v tom,.ţe (v danom prípade) rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.,.ako aj to,.ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala,.ţe v danom prípade rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g) O.s.p. V súvislosti s touto námietkou poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.: IV. ÚS 206/08,.v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce

osobitných predpisov,.ale aj komunitárny sudca,.lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením,.ktoré nemoţno zásadne obísť,.a ak,.tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca,.hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej,.potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený. Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemoţno na daný prípad aplikovať. Z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. vyplýva,.ţe súd v skutočnosti môţe ale nemusí prerušiť konanie; nie kaţdý súd je povinný obrátiť sa na Súdny dvor,.ale len súd,.ktorý rozhoduje v poslednom stupni a to bez toho,.aby sa mohol proti jeho rozhodnutiu podať opravný prostriedok. Ak sa však súd rozhodol poţiadať Súdny dvor,.potom konanie preruší,.počká na právoplatnosť uznesenia o prerušení a aţ potom predloţí otázku na konanie

článku 234 Zmluvy o zaloţení ES. Účastník môţe navrhnúť takéto prerušenie konania,.avšak súd nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť. Z vyššie uvedeného vyplýva,.ţe prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je procesný úkon súdu,.ktorý závisí od jeho úvahy,.či poţiada Súdny dvor o vyriešenie predbeţnej otázky v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ( t.j. otázky týkajúcej sa a/ výkladu zmlúv alebo otázky b/ platnosti a výkladov aktov inštitúcií,.orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie),.a preto nemôţe byť vyvolaný podnetom alebo návrhom účastníka konania. Nie je preto opodstatnená námietka oprávnenej o existencii 17 5 ECdo 1/2013 vady zakladajúcej prípustnosť dovolania

§ 237písm.

g/ O.s.p.; nepredloţenie veci Súdnemu dvoru ES v predmetnej veci takúto vadu konania nezakladá. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť

§ 109ods.

1 písm.

1. c)O.s.p. a poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávnenej poukazuje aj na svoje odôvodnenie týkajúce sa námietky oprávnenej – návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm.
2. c)O.s.p. dovolacím súdom. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru,.ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. To,.ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,.vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje,.aby na kaţdý argument strany,.aj na taký,.ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,.bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,.ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,.vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,.séria A,.č. 303- A,.s.12,.§ 29,.Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994,.séria A,.č. 303-B,.Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,.Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,.ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,.ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,.t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie,.čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov,.ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný),.prípadne iný účastník konania,.stručne,.jasne a výstiţne vysvetlí,.ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,.z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 18 5 ECdo 1/2013 dôkazov riadil,.prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,.aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 167ods.

2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak,.pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,.ale iba na tie,.ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,.ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru,.ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy,.ktoré aplikoval na prejednávanú vec,.a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody,.pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil,.prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné,.zjavne neodôvodnené,.resp. ústavne nekonformné,.pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,.ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 19 5 ECdo 1/2013 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,.a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.,.v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to,.ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv oprávnenej. V súvislosti s námietkou dovolateľky,.ţe konanie je postihnuté inou vadou,.ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť,.ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),.avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,.ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,.mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia,.ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,.či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,.prichádzalo do úvahy aţ vtedy,.keby dovolanie bolo procesne prípustné,.ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť,.ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.,.ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,.proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom,.riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,.nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej,.ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,.ţe nepodal návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 20 5 ECdo 1/2013 V Bratislave 11. septembra 2013 JUDr. Vladimír M a g u r a,.v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová