Obsah (6)

§ 142§ 77§ 241§ 1§ 3§ 4

1 Cdo 150/2010 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Jany Cisárovej a JUDr. Milana

potvrdenia P. jej klient S. nepretrţite ukladal finančné prostriedky v období medzi

1. marcom 2004 a
2. septembrom 2006, a to formou zriaďovania nadlimitných termínovaných vkladov. Pokiaľ by v uvedenom období zvýšil sumu ukladanú formou úloţiek oproti sume skutočne uloţenej, dosiahol by aj z takto zvýšenej sumy úrokový výnos najmenej vo výške uvedenej v potvrdení (v rozpätí od 1,82 aţ po 4,65 % za jednotlivé mesiace rokov 2004 aţ 2006). Súd prvého stupňa právne vec posudzoval

zákona č. 58/1969 Zb. a výšku škody, ktorá bola spôsobená právnemu predchodcovi ţalobkyne nezákonným rozhodnutím - uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 12 C/1121/2000-324, vyčíslil sumou 105 340,84 €.

súdu prvého stupňa táto škoda vznikla v dôsledku tej skutočnosti, ţe v čase súdnej úschovy v období od

1. marca 2004 do
2. septembra 2006 nemohol právny predchodca ţalobkyne disponovať sumou 45 600 570 Sk, a to v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu. V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol, 1 Cdo 150/2010 3 nakoľko výška úrokových výnosov

úrokov vyplývajúcich z potvrdenia P. za obdobie od

1. marca 2004 do
2. septembra 2006 bola ţalobcom vyčíslená nesprávne. O trovách konania rozhodol súd

§ 142ods.

3 O.s.p. Dopĺňacím rozsudkom z

1. marca 2010 č. k. 31 C/8/2009-107 súd prvého stupňa uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 105 340,84 € od
2. septembra 2007 a ţalobu o zaplatenie 9 % úroku z omeškania zo sumy 3 723,45 € od
3. septembra 2007 do zaplatenia zamietol. Na odôvodnenie súd prvého stupňa uviedol, ţe ţiadosť ţalobkyne o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody bola Ministerstvu spravodlivosti doručená
4. marca
5. Uvedeným dňom začala plynúť 6 mesačná lehota na uhradenie uplatneného nároku a uplynula
6. septembra
7. Keďţe nárok ţalobkyne nebol v tejto lehote uspokojený, ţalovaná sa dostala do omeškania nasledujúcim dňom, t. j.
8. septembra
9. Súd preto v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka priznal ţalobkyni od tohto dňa aj úroky z omeškania vo výške 9 % ročne z celej dlţnej sumy 105 340,84 € a v prevyšujúcej časti o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 3 723,45 € za obdobie od
10. septembra 2007 do zaplatenia zamietol. Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) na odvolanie ţalovanej rozsudkom z
11. júna 2010 sp. zn. 6 Co/98/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých vyhovujúcich výrokoch zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Odvolací súd za základ svojho rozhodnutia vzal § 77 ods. 3 O.s.p., ktoré

jeho názoru vylučuje zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú predbeţným opatrením. Toto zákonné ustanovenie predstavuje zvláštnu hmotnoprávnu skutkovú podstatu náhradu škody, ktorá bola spôsobená predbeţným opatrením, ak predbeţné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu neţ preto, ţe sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, ţe právo navrhovateľa bolo uspokojené. Zodpovedným subjektom je navrhovateľ, a to bez ohľadu na zavinenie. Navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy nielen odporcovi, ale kaţdému, komu predbeţným opatrením vznikli. Odvolací súd zdôraznil, ţe ak sa môţe poškodený domáhať náhrady ujmy od navrhovateľa predbeţného opatrenia

§ 77ods.

3 O.s.p., nemôţe sa z toho istého dôvodu domáhať náhrady škody od štátu

zákona č. 58/1969 Zb. Keďţe v predmetnej veci predbeţné opatrenie nezaniklo ani nebolo zrušené preto, ţe sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo ţe právo navrhovateľa bolo uspokojené, zodpovednými za škodu, ktorá vznikla nariadeným predbeţným opatrením V. sú navrhovatelia tohto predbeţného opatrenia - Ing. I. G., Ing. V. H. a Ing. Ľ. S. a zodpovednosť 1 Cdo 150/2010 4 ţalovanej je z tohto dôvodu vylúčená. Nie je teda podstatné to, ţe uznesenie o nariadení predbeţného opatrenia bolo zrušené ako nezákonné, ale to, ţe k jeho zrušeniu došlo z iného dôvodu neţ preto, ţe návrhu vo veci samej bolo vyhovené alebo preto, ţe právo navrhovateľa bolo uspokojené. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, ţe v spore nie je daná pasívna legitimácia ţalovanej a ani aktívna legitimácia ţalobcu, pretoţe mu bola postúpená neexistujúca pohľadávka. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo vyhovujúcich výrokoch tak, ţe ţalobu o zaplatenie 105 340,84 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 6. septembra 2007 zamietol. O trovách celého konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie. Ţiadala v ňom, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdí a zaviaţe ţalovanú na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Dovolanie odôvodnila tým, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţalobkyňa nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, ţe sa nemoţno dovolávať zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným uznesením súdu o predbeţnom opatrení pokiaľ

§ 77ods.

3 O.s.p. nezaniklo niektorým z dôvodov v ňom uvedených a preto povinnosť náhrady škody patrí navrhovateľovi predbeţného opatrenia a nie štátu. Namietala, ţe

zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v konaní pred súdom, pričom takejto zodpovednosti sa nemoţno zbaviť.

ţalobkyne treba toto ustanovenie vykladať tak, ţe pokiaľ sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu tento sa jej nemôţe zbaviť a je tieţ povinný plniť finančné záväzky späté s jej existenciou za kaţdých okolností. Poukazovala na to, ţe pokiaľ sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu, zákon č. 58/1969 Zb. neuvádza ţiadne dôvody legislatívnej alebo faktickej povahy, na základe ktorých by k uplatneniu takejto zodpovednosti nemalo dôjsť, takţe v tomto smere má absolútnu povahu.

ţalobkyne rovnaký prístup ako zákonodarca sleduje aj ústavodarca, pretoţe základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu

čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky patrí kaţdému vo vzťahu k tomu orgánu štátu, ktorý takéto rozhodnutie vydal. Keďţe uplatňovanie reţimu objektívnej zodpovednosti štátu

zákona č. 58/1969 Zb. nepozná výnimky, § 77 ods. 3 O.s.p. je potrebné vykladať tak, ţe ak sú splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie jeho orgánu takáto zodpovednosť sa musí uplatniť bez ohľadu na povahu konania pred súdom, povahu prijatého rozhodnutia (ktoré bolo uznané za nezákonné) a povahu navrhovateľa, ktorý prijatie takéhoto nezákonného rozhodnutia inicioval. 1 Cdo 150/2010 5 Ţalovaná vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie ţalobkyne zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( § 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O.s.p. ) zastúpený advokátom ( § 241 ods.2 O.s.p. ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 238 ods.1 O.s.p. ), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu

§ 241ods.1 O.s.p.

bez nariadenia pojednávania ( § 243a ods.1 O.s.p. ) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je opodstatnené. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods.1 O.s.p.). Z ustanovenia § 242 ods.1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia; obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie. Tieto vady konania neboli dovolateľkou namietané a ani zo spisu nevyplývajú, preto sa dovolací súd v ďalšom zaoberal len dovolacím dôvodom, ktorý ţalobkyňa uplatnila. Ţalobkyňa namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [dovolací dôvod

§ 241ods.

2 písm. c) O.s.p.]. Dovolací dôvod nesprávného právneho posúdenia

§ 241ods.

2 písm. c/ O.s.p. môţe spočívať v tom, ţe súd posúdi prejednávanú vec

nesprávného právneho predpisu alebo si pouţitý právny predpis nesprávne vyloţí. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde. Dovolateľ nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, pretoţe pouţitý právny predpis ( § 77 ods. 3 O.s.p. ) vyloţil „izolovane“ a bez toho, aby to vykonal ústavne súladným spôsobom, ktorý bol vo veci nevyhnutný v dôsledku existencie základného práva

čl. 46 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky o ktoré v konaní pred ním išlo. Nesúhlasil s takým výkladom § 77 ods. 3 O.s.p.

ktorého sa nemoţno dovolávať zodpovednosti štátu za 1 Cdo 150/2010 6 škodu spôsobenú nezákonným uznesením súdu o predbeţnom opatrení pokiaľ nezaniklo niektorým z dôvodov v ňom uvedených. Predmet konania v prejednávanej veci bol vymedzený tvrdením v ţalobe a formuláciou petitu tak, ţe ţalobca sa stal oprávnenou osobou na uplatnenie nároku na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej 23. februára 2007, uplatňuje svoj nárok na náhradu škody

zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradym postupom proti ţalovanej, v ktorej tvrdí, ţe na základe spoločného návrhu Ing. L. S., Ing. V. H. a Ing. I. G. Okresný súd Košice II uznesením č. k. 12 C/1121/00-324 z

1. mája 2003 nariadil predbeţné opatrenie, ktorým spoločnosť L. (právny predchodca S. a tieţ V.) zaviazal zloţiť do úschovy súdu 45 600 570,- Sk, a to do troch dní od doručenia. Krajský súd Košice uznesením sp. zn.15 Co/160/03 z
2. februára 2004 vyššie uvedené uznesenie potvrdil a L. dňa
3. marca 2004 zloţil na príslušný depozitný účet Okresného súdu Košice II sumu 45 600 570,- Sk. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky boli uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 12 C/1121/00 z
4. mája 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice sp. zn. 15 Co/160/03 z
5. februára 2004 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo/5/2005 z
6. augusta 2005 zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil vo svojom rozhodnutí právny názor, ţe Okresný súd Košice II a Krajský súd Košice nariadili predbeţné opatrenie, resp. ho potvrdil bez toho, aby bola dostatočne osvedčená reálna obava z ohozenia výkonu rozhodnutia, a zároveň uviedol ţe „ nariadeným predbežným opatrením boli zbytočne uložené značné prostriedky na účet súdu, pričom tieto nemohol používať pri svojej podnikateľskej činnosti, čím by došlo k neprimeranému zásahu do jeho vlastníckych práv, zrejme na dlhší čas, čo nemôže ísť na jeho ťarchu“. Následne Okresný súd Košice II uznesením sp. zn.12 C/1121/00 z
7. decembra 2005 návrh na nariadenie predbeţného opatrenia zamietol a zloţenú sumu vrátil Slovenskému investičnímu druţstvu z úschovy
8. septembra 2006 z dôvodu, ţe pominul dôvod, pre ktorý boli preniaze do úschovy vloţené. Za nezákonné označil rozhodnutie-uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 12 C/1121/00-324 z
9. mája 2003 o nariadení predbeţného opatrenia pre rozpor so zákonom § 74 ods.1, § 102 O.s.p z dôvodu nesplnenia podmienok pre jeho nariadenie. Škoda spôsobená týmto rozhodnutím

tvrdení v ţalobe spočívala v ušlom zisku (úroku a výnose) zo sumy 45 600 570,- Sk za obdobie od

1. marca 2004 do
2. septembra 2006 a to za neukladanie finančných 1 Cdo 150/2010 7 prostriedkov na nadlimitné termínované vklady a je následom nezákonného rozhodnutia, čím vzťah príčinnej svislosti je daný. V konaní pred súdmi niţšieho stupňa skutkový stav tak ho zistil súd prvého stupňa sporný nebol, v okolnostiach prípadu išlo o posúdenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, teda či sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradnym postupom, a to nezákonné rozhodnutie, vznik škody, příčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody alebo nie. Súd prvého stupňa uznal, ţe podmienky zodpovednosti ţalovanej boli naplnené, odvolací súd na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa napriek tomu, ţe uznal protiprávnosť predbeţného opatrenia, však konštatoval, ţe zároveň ide o prípad prípad zrušenia predbeţného opatrenia v zmysle § 77 ods.3 O.s.p. lebo predbeţné opatrenie nezaniklo ani nebolo zrušené preto, ţe sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo, ţe právo navrhovateľa bolo uspokojené, a teda zodpovednými za škodu, ktorá vznikla nariadeným predbeţným opatrením odporcovi – V. sú navrhovatelia tohto predbeţného opatrenia a zodpovednosť ţalovanej je z tohoto dôvodu vylúčená, pričom nie je podstané to, ţe uznesenie o nariadení predbeţného opatrenia bolo zrušené ako nezákonné, ale podstatné je to, ţe k jeho zrušeniu došlo z iného dôvodu neţ preto, ţe návrhu vo veci samej bolo vyhovené alebo preto, ţe právo navrhvateľa bolo uspokojené. Vzhľadom k uvedenému konštatoval, ţe nie je daná pasívna legitimácia ţalovanej a nie je daná ani aktívna legitimácia ţalobcu, pretoţe mu bola postúpená neexistujúca pohľadávka, pretoţe Slovenské investičné druţstvo ( ide o zmenu obchodného mena V. na L. a neskôr na S.) nemal pohľadávku voči štátu titulom jeho zodpovednosti za škodu

zákona č.58/1969 Zb. ( túto mal voči navrhovateľom predbeţného opatrenia

§ 77ods.

3 O.s.p.) preto ju ani nemohol postúpiť Ing. V. H. a Ing. Ľ. S. zmluvou z 8. novembra 2006 a títo ju nemohli postúpiť ako neexistujúcu ţalobcovi (str. 7 rozsudku ).

§ 77ods.1 O.s.p.

v znení účinnom do 28. februára 2007 predbeţné opatrenie zanikne, ak

1. a)navrhovateľ nepodal v súdom určenej lehote návrh na začatie konania;
2. b)sa návrhu vo veci samej nevyhovelo;
3. c)sa návrhu vo veci samej vyhovelo a uplynulo pätnásť dní od vykonateľnosti rozhodnutia o veci;
4. d)uplynul určený čas, po ktorý malo trvať.

ods. 2 uvedeného ustanovenia predbeţné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

odseku 3 ak predbeţné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, neţ preto, ţe sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, ţe právo navrhovateľa 1 Cdo 150/2010 8 bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbeţným opatrením vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbeţné opatrenie. Aplikácia § 77 ods. 3 O.s.p.,

ktorého je navrhovateľ povinný nahradiť za stanovených podmienok ujmy, ktoré vznikli iným osobám v súvislosti s predbeţným opatrením, zahrňa nielen otázku náhrady trov konania, ale aj ďalšiu majetkovú ujmu vzniknutú odporcovi navrhovateľa predbeţného opatrenia alebo tretím osobám, ktorá sa dodatočne ukáţe neopodstatnenou. Vznik takej ujmy neprichádza do úvahy len vtedy, keď nárok, ktorý mal byť predbeţným opatrením zabezpečený, bol uznaný dôvodným alebo bol uspokojený. Vo všetkých ostatných prípadoch kedy dochádza k zániku predbeţného opatrenia

§ 77ods.

1 O.s.p., alebo k jeho zrušeniu

§ 77ods.

2 O.s.p., sa preto môţu oprávnené osoby domáhať náhrady škody vzniknutej v spojitosti s jeho nariadením. Nárok vzniká takto priamo z procesu a na základe procesného práva je svojou povahou zvláštnym nárokom procesnej povahy. O tejto povinnosti nerozhoduje súd ex officio, ale na návrh. Neuplatňuje sa ako iné nároky na náhradu škody na všeobecnom súde odporcu, ale rozhoduje o ňom ten istý súd, ktorý nariadil predbeţné opatrenie a pri rozhodovaní súd postupuje

tretej časti Občianskeho súdneho poriadku. Predpoklady na vznik nároku na ujmu, ktorou treba rozumieť predovšetkým majetkovú škodu, ako aj vydanie bezdôvodneného obohatenia a tieţ za určitých okolností aj nemajetkovú umu v príade, ţe je vyjadriteľná v peniazoch sú: 1/ vznik ujmy, 2/ príčinná súvislosť medzi touto ujmu a procesnými účinkami predbeţného opatrenia pri dobrovoľnom alebo nútenom výkone jeho obsahu, 3/ zánik alebo zrušenie predbeţného opatrenia, pričom návrhu vo veci samej sa nevyhovelo alebo právo navrhovateľa nebolo uspokojené mimosúdne. K týmto predpokladom nepatrí zavinenie. Navrhovateľ tu zodpovedá za výsledok. Do úvahy neprichádza liberácia, ani zmierňovacie právo, keďţe Občiansky súdny poriadok neuvádza ţiadne dôvody ma zbavenie sa tejto zodpovednosti. Pokiaľ ide o rozsah škody, hradí sa v zmysle § 442 ods.1 Obč. zákonníka zásadne škoda skutočne objetíkvne zistiteľná, vyjadriteľná v peniazoch. Ustanovenie § 77 ods.3 O.s.p. takto reaguje na skutočnosť, ţe súd nariaďuje predbeţné opatrenie na základe navrhovateľom tvrdených a osvedčených skutočností, o ktorých spravidla nevykonáva dokazovanie a ku ktorým nemá odporca moţnosť sa vopred vyjadriť. 1 Cdo 150/2010 9 Zákonná úprava práva na náhradu škody zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákoným rozhodnutím štátu alebo jeho nesprávnym úradnym postupom je obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradnym postupom (zrušený bol 1.7.2004) a v zákone č. 514/2003 Z.z. o zdpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Pre posúdenie vzniku tvrdenej zodpovednosti rozhodným je znenie zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo je nesprávnym úradnym postupom ( ďalej len „ zákon“), pretoţe súd o predbeţnom opatrení rozhodoval v roku 2003.

§ 1

ods.1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktieţ za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

§ 3

zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, moţno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník vyuţil moţnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťaţnosť.

§ 4ods.

1 zákona nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

§ 4ods.

2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené. 1 Cdo 150/2010 10 Ţalobkyňa v danej veci sa domáha náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená (vznikla) predbeţným opatrením nariadeným rozhodnutím súdu prvého stupňa a potvrdeným odvolacím súdom. Tieto rozhodnutia boli ako nezákonné zrušené z dôvodu, ţe boli nariadené, hoci nebola dostatočne osvedčená reálna obava z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia. Poţadované peňaţné plnenie, ktorého sa domáha predstavuje ušlý zisk (výnos) zo sumy 45 600 570 Sk za obdobie od

1. marca 2004 do
2. septembra 2006, a to za neukladanie finančných prostriedkov na nadlimitné termínované vklady. Za danej situácie z hľadiska práva na náhradu škody a zodpovednosti v konkurencii s § 77 ods. 3 O.s.p. mohli byť príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, teda rozhodnutím vydaným v občianskom súdnom konaní, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Najvyšší súd Slovenskej republiky argumentáciu ţalobkyne v dovolaní nepovaţuje za správnu. Odvolací súd správne poukázal na ustanovenie § 77 ods.3 O.s.p.

ktorého zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu spôsobenú nariadeným predbeţným opatrením nesie ten, kto o jeho nariadenie poţiadal, a to bez zreteľa k tomu, či predbeţné opatrenie bolo nariadené v súlade so zákonom alebo nie, podstatné je len to, ţe k jeho zániku, či zrušeniu došlo z iného dôvodu neţ preto, ţe návrhu vo veci samej bolo vyhovené alebo preto, ţe právo navrhovateľa nebolo uspokojené. Zákonná úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vychádza z predpokladu, ţe zvláštna úprava obsiahnutá v právnych predpisoch, na ktorých základe bolo nezákonné rozhodnutie vydané, nezakladá na rovnakom alebo i širšom rozsahu zodpovednosť iného subjektu. Znamená to, ţe štát nenesie zodpovednosť za škodu vzniknutú činnosťou, ktorá je spojená s výkonom štátnej správy, tam, kde príslušný zákon výslovne zodpovednosť za výsledok takejto činnosti pripisuje tomu, kto k nej dal podnet, bez zreteľa k tomu, či výsledok (rozhodnutie) bol dosiahnutý v súlade so zákonom ( či išlo o rozhodnutie „správne“) alebo v rozpore s ním ( či išlo o rozhodnutie zrušené a teda rozhodnutie „ nezákonné“ vo význame, ktorý je tomuto pojmu daný zákon č. 58/1969 Zb.). V prípade uvedenom v § 77 ods. 3 O.s.p. škoda alebo iná ujma vzniká sice ako dôsledok obmezení zaloţených predbeţným opatrením, protiprávnosť (ako jeden z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu

zákona č. 58/1969 Zb.) sa však nespája s „nezákonnosťou“ predbeţného opatrenia, ale s tým, či k zániku alebo zrušeniu došlo z iných neţ § 77 ods. 3 O.s.p. uvedených príčin. V reţime zákona č. 58/1969 Zb. tu nejde o to, ţe sa štát zodpovednosti za škodu zbaví ( to by odporovalo § 1 ods. 2 uvedeného zákona), ale o to, 1 Cdo 150/2010 11 ţe je vopred zrejmé, ţe túto zodpovednosť nesie niekto iný – navrhovateľ predbeţného opatrenia. Predmetnou otázkou sa podrobne zaoberal Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 29 Cdo 3137/2007 z 23. septembra 2008 výslovne ustálil : „ Za škodu nebo jinou ujmu zpusobenou předběţným opatřením, ktoré bylo zrušeno z jiného duvodu neţ proto, ţe návrhu vo věci samé bylo vyhoveno, nebo proto, ţe právo navrhovatele bylo uspokojeno, odpovída navrhovatel předběţného opatření, i kdyţ předběţné opatření bylo zmeneno nebo zrušeno odvolacím soudem odpovedost státu za škodu spusobenou předběţným opatřením podle zákona č. 82/1998 Sb. v znení pozdějších predpisov je vyloučena. To platí i tehdy, jestliţe odvolací soud změnil předbeţné opatření tak, ţe návrh na jeho narízení odmítl.“ Dovolací súd sa plne s citovaným stanoviskom stotoţňuje a povaţuje ho za plne aplikovateľné aj v prejednávanej veci. Za škodu alebo inú ujmu spôsobenú predbeţným opatrením, ktoré bolo zrušené z iného dôvodu, neţ preto, ţe sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, ţe právo navrhovateľa bolo uspokojené, zodpovedá navrhovateľ predbeţného opatrenia, nie štát lebo právna úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím obsiahnutá v zákone č. 59/1969 Zb. je vylúčená. Dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je opodstanené, lebo smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý spočíva na správnom právnom závere, ţe v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť ţalovanej za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.. Najvyšší súd preto dovolanie zamietol

ustanovenia § 243b ods.1 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacího konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243c O.s.p. v spojení s § 224 ods.1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p.). Dovolací súd ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania nepodala (§ 151 ods.1 O.s.p.). Toto rozhodnutie senát Najyvššieho súdu Slovenskej republiky prijal pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. októbra 2012 1 Cdo 150/2010 12 JUDr. Jana Bajánková, v. r. predsedníčka senátu