1 písm. a/ Tr. zák. účinného do
2 Tr. zák. účinného do
1, ods. 2 a § 388 ods. 1 Tr. por. z dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. t a k t o : Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z
1 písm. a/ Tr. zák. účinného do
2 Tr. zák. účinného do
1 Tr. zák. účinného do
2 Tr. zák. účinného do
1 Tr. zák. účinného do
1 písm. a/ Tr. zák. účinného do
1 Tr. zák. účinného do
1, § 50 ods. 1 Tr. zák. účinného do
2 Tr. zák. účinného do
1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. účinného do
1, § 53 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 Tr. zák. účinného do
3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon uložených peňažných trestov mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradné tresty odňatia slobody a to: obž. C. H. v trvaní 3 (troch) mesiacov, obž. M. B. v trvaní 2 (dvoch) mesiacov a obž. V. V. v trvaní 1 (jedného) mesiaca.
2 Tr. zák. obžalovanej C. H. uložil aj trest straty policajnej hodnosti. 5 4 Tdo 49/2013 Voči skôr uvedeným rozsudkom okresného a krajského súdu podala obvinená z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por.
c/ Tr. por. ako nedôvodné odmietol. Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o sťažnosti obvinenej, v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 25/2010 a jeho uznesením z
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 25/2010 z
čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému 6 4 Tdo 49/2013 uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť rozhodnutie orgánu verejnej moci je daná vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že jeho postup a rozhodnutie nie sú arbitrárne, neprehľadné a že jeho postup a rozhodovanie súdu sú kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09). Právo obvineného na obhajobu nemožno v podmienkach materiálne chápaného právneho štátu redukovať na právo zvoliť si a mať obhajcu. Obsah tohto práva je podstatne širší a zahŕňa všetky právne relevantné postupy, ktorých cieľom je zbavenie či zmiernenie jeho viny a ktoré vychádzajú z práv obvineného (najmä § 34 Trestného poriadku) a z práv obhajcu (§ 44 Trestného poriadku). Právo na obhajobu takto zahŕňa aj právo obvineného uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy, pričom tomuto právu obvineného koreluje povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku uviesť, ako sa vyrovnal s obhajobou (§ 168 ods. 1 Tr. por.). Zo sťažnosti obvinenej a rovnako zo spisovej dokumentácie zjavne vyplýva, že časť dovolacích námietok sťažovateľky týkajúcich sa (zásadného) porušenia jej práva na obhajobu sa vzťahuje na postup krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorému vytýka procesný postup na verejnom zasadnutí, v rámci ktorého odmietol vykonať sťažovateľkou navrhované dôkazy ako nadbytočné, pričom ani na verejnom zasadnutí, ani v odôvodnení svojho rozsudku jej nedal presvedčivú odpoveď, ktorá by ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnila tento jeho postup. Rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľka v dovolaní vytkla aj to, že je založený na nepresvedčivých dôkazoch a dôkazy svedčiace v jej prospech (rekognícia, úradný záznam, rozhodnutie o priestupku) nezohľadnil. Túto časť svojej argumentácie sťažovateľka logicky nemohla použiť skôr ako v dovolaní, pretože ňou namieta zásadné porušenie práva na obhajobu práve postupom krajského súdu na verejnom zasadnutí, ako aj jeho rozsudkom z 9. decembra 2008. Z uvedeného vyplýva, že prvú príležitosť na uplatnenie tejto námietky mala sťažovateľka až v rámci svojej argumentácie uplatnenej v dovolaní v spojení s namietaným zásadným porušením svojho práva na obhajobu, t. j. v rámci svojho tvrdenia obsiahnutého v dovolaní,
ktorého v jej prípade je naplnený dovolací dôvod
1 písm. c/ Trestného poriadku. Vychádzajúc zo sťažnostných námietok obvinenej a z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd dospel k názoru, že vo veci sťažovateľky postupoval dovolací súd zjavne formalisticky pri formulovaní svojho záveru, že dovolací dôvod
1 7 4 Tdo 49/2013 písm. c/ Tr. por. nemožno použiť.
ústavného súdu najvyšší súd uplatnil vo veci reštriktívny výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa dôvodov dovolania a ich použiteľnosti, a nenaplnil tak svoju ústavnú povinnosť poskytnúť sťažovateľke požadovanú súdnu ochranu. Ak je totiž dovolanie zakotvené v systéme mimoriadnych opravných prostriedkov v Trestnom poriadku, je ústavnou povinnosťou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho postupovať pri rozhodovaní o ňom ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Normy podústavného práva týkajúce sa dôvodov dovolania nesmú byť totiž aplikované na základe reštriktívneho výkladu tak, že sa dovolanie formalisticky odmietne aj napriek tomu, že sťažovateľka v dovolaní uvádza v rámci tvrdeného zásadného porušenia práva na obhajobu obdobné skutočnosti, ktoré uvádzala už v rámci odvolacích dôvodov, a navyše uvádza okolnosti, z ktorých vyvodzuje zásadné porušenie práva na obhajobu samotným odvolacím súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoj právny názor uplatnený v jeho doterajšej judikatúre,
ktorého ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované v rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu [m. m. IV. US 192/08, obdobne porovnaj aj právne názory Ústavného súdu Českej republiky (napr. III. ÚS 150/99)]. Na uvedenom základe ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa interpretácie a následnej aplikácie § 371 ods. 3 Trestného poriadku (v súčasne platnom a účinnom znení ide o § 371 ods. 4 Trestného poriadku, pozn.), vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. c/ Trestného poriadku nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ak za okolností vyplývajúcich zo spisovej dokumentácie najvyšší súd namietaným uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol na základe právneho záveru, že v jej veci je nepoužiteľný dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por., porušil
názoru ústavného súdu jej základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). Z dôvodu, že ústavný súd namietané uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, najvyšší súd bol povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky, pričom bol viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II jeho nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). 8 4 Tdo 49/2013
por. dovolací súd môže rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí o dovolaní, ak zistí, že dôvody dovolania, ktoré bolo podané v prospech obvineného, sú zjavne preukázané a je zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak boli do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky (§ 125 Tr. por.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa 22. októbra 2013 JUDr. Martin P i o v a r t s y, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Protušová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.