Obsah (5)

§ 237§ 243a§ 242§ 243f§ 243i

Najvyšší súd 2 M Cdo 16/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne R., so sídlom v Z., proti ţalovanému S., so sídlom v B., o navrátenie neh

§ 237písm.

f/ O.s.p., teda z dôvodu, ţe 3 2 M Cdo 16/2012 účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu videl generálny prokurátor v tom, ţe odvolací súd vo svojom odôvodnení nedal jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany (náhrada trov konania), nereagoval ani na jednu podstatnú odvolaciu námietku, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôţe oslobodiť znenie § 219 ods. 2 O.s.p., ktoré nemoţno aplikovať čisto formálne. Ďalej generálny prokurátor namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), keď povaţoval výklad oboch niţších súdov za nesprávny, nakoľko nezohľadňuje tú skutočnosť, ţe právny odbor S. by fyzicky nebol schopný vybavovať agendu fondu týkajúcu sa 1671 súdnych konaní, v ktorých je fond podľa vlastného tvrdenia v súčasnosti účastníkom. Generálny prokurátor ďalej vyjadril názor, ţe ak by napadnuté súdne rozhodnutie zostalo v platnosti, jednalo by sa o precedens, ktorý by znefunkčnil konania fondu ako účastníka súdnych sporov a negarantoval mu rovnaké postavenie v kaţdom súdnom konaní, ktorého je účastníkom. Ţalobkyňa ani ţalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je podané opodstatnene. Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi 4 2 M Cdo 16/2012 uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. a tzv. iné vady dovolateľ nenamietal. Vady v zmysle § 237 O.s.p. nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal vadu v zmysle § 243 ods. 1 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p., ktorú videl v nedostatočnom odôvodnení súdnych rozhodnutí. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998). 5 2 M Cdo 16/2012 Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
5. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ďalej dovolací súd poznamenáva, ţe z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré vyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v § 157 ods. 2 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., preto ani nemoţno na ťarchu odvolaciemu súdu pripísať, ţe jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa náleţitosti, ktoré preňho predpisuje Občiansky súdny poriadok. Rovnako ani námietka generálneho prokurátora, ţe odvolací súd nereagoval ani na jednu podstatnú odvolaciu námietku nie je dôvodná, pretoţe odvolací súd vo svojom odôvodnení reagoval na námietku viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu, na námietku o členení právneho odboru ţalovaného ako aj na námietku časovej náročnosti spôsobenej konaniami mimo sídla ţalovaného. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietka generálneho prokurátora týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nie je dôvodná. 6 2 M Cdo 16/2012 Mimoriadne dovolanie ďalej ako dovolací dôvod uvádza, ţe uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pretoţe súdy ţalovanému negarantovali rovnaké postavenie účastníka v konaní. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 O.s.p. si účastník môţe vţdy za svojho zástupcu zvoliť advokáta. Plnomocenstvo udelené advokátovi nemoţno obmedziť. V zmysle ustanovenia § 137 O.s.p. sú trovy konania najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.). V zmysle článku 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd má kaţdý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania. Všetci účastníci sú si v konaní rovní. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolal na skôr vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
6. septembra 2004, sp. zn. II. ÚS 78/
7. V obdobnej veci však svoj názor vyjadril aj Ústavný súd Českej republiky (rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2257/08 a II. ÚS 986/09). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti prikláňa a stotoţňuje práve s argumentáciou Ústavného súdu Českej republiky, a to z nasledujúcich dôvodov. Ústavne garantované právo na právnu pomoc zahŕňa právo účastníka konania zvoliť si, či sa nechá alebo nenechá zastúpiť v konaní a prípadne tieţ kým. Právne zastúpenie je tak ponechané úplne na vôli účastníka, a to bez ohľadu na to, či by sa bol schopný zastupovať sám. Dôvody rozhodnutia účastníka nechať sa v konaní zastúpiť advokátom nemoţno hľadať len v nedostatku jeho právneho vzdelania, ale napríklad aj vo väčšej miere objektivity zástupcu, 7 2 M Cdo 16/2012 jeho konkrétnej špecializácii na danú problematiku a podobne. Účastník konania si musí byť vedomý toho, ţe v prípade neúspechu ponesie náklady konania, prípadne aj náklady právneho zastúpenia protistrany. Na druhej strane mu však príslušné procesné predpisy (§ 142 O.s.p.) garantujú, ţe jeho náklady budú v prípade úspechu nahradené. Súdy nepriznali náhradu trov konania ţalovanému odvolaním sa na to, ţe neboli účelne vynaloţené vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalovaný disponuje viacerými pracovníkmi, ktorý majú právnické vzdelanie, dokonca má zriadený aj právny odbor. Pojem „účelný“ je ale nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je moţné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaloţené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je moţné sankcionovať tým, ţe mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, ţe sa mohol v konaní brániť sám. Súdy niţšieho stupňa zhodne tvrdili, ţe v konaní nedošlo k porušeniu základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR), keďţe právo na právnu pomoc vyuţil aj ţalovaný, ktorý si v priebehu konania zvolil právneho zástupcu, v čom mu nebolo zo strany súdov bránené. Právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi musí byť ale zaručené nielen právne ale aj fakticky. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaloţených trov konania. Tým ţe súdy niţšieho stupňa ţalovanému nepriznali náhradu trov právneho zastúpenia, hoci na to mal podľa zákona nárok (§ 142 ods. 1 O.s.p.), ţalovanému sťaţili prístup k právnej pomoci v konaní na súde, pretoţe aj za priaznivého výsledku sporu, je ţalovaný nútený hradiť si náklady na právne zastupovanie v konaní sám. Uplatňovanie hore uvedeného názoru súdov (o tom, ţe účastník konania disponujúci právnym oddelením alebo zamestnávajúci zamestnancov s právnickým vzdelaním nemá nárok na náhradu trov konania za právne zastupovanie v konaní) by de facto znamenalo, ţe nárok na náhradu trov za právne zastupovanie v konaní nemajú všetky fyzické osoby s právnickým vzdelaním, mnoţstvo korporácií, obchodných spoločností, druţstiev, štátnych inštitúcií a organizácií a podobne, čo by viedlo k ich diskriminácii a nerovnému postaveniu v konaní. 8 2 M Cdo 16/2012 Tým, ţe súdy z tohto aspektu neposudzovali skutkový stav veci v nadväznosti k právnej stránke veci, došlo vo vzťahu k uvedenému k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenie veci zostal skutkový stav neúplný (nedostatočne zistený). Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p., keďţe to vyţadovala ochrana práv a ním chránených záujmov účastníkov konania a túto nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené rozhodnutia súdov niţšieho stupňa v zmysle § 243b ods. 2, 3 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p. zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Topoľčany na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júna 2013 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová