Obsah (14)

§ 248§ 256§ 39a§ 228§ 254§ 253§ 234§ 238§ 202§ 263§ 23§ 371§ 386§ 388

N a j v y š š í s ú d 5 To 5/2013 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obţalovanému D. B. pre trestný čin sprenevery

§ 248ods.

1, ods. 5 Tr. zák. účinného do

1. januára 2006 na verejnom zasadnutí konanom
2. apríla 2013 v Bratislave prerokoval odvolanie obţalovaného D. B. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z
3. novembra 2010, sp. zn. PK – 1 T 49/2010 a rozhodol t a k t o :

§ 256Tr.

por. účinného do

1. januára 2006 odvolanie obţalovaného D. B. s a z a m i e t a. O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z
2. novembra 2010, sp. zn. PK - 1 T 49/2010, bol obţalovaný D. B. uznaný za vinného z trestného činu sprenevery

§ 248ods.

1, ods. 5 Tr. zák. účinného do

1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) na tom skutkovom základe, ţe sledujúc cieľ odčerpať majetok spoločnosti H. I. A. C., s.r.o., so sídlom B., D. č. X., IČO: X., sústredený na beţnom účte č. X./X. vedenom v T., a. s., pobočka B., M. ulica, postupoval tým spôsobom, ţe dňa
2. marca 2002 vyuţívajúc plnú moc splnomocniteľa V. F. z
3. januára 2002, ktorá ho oprávňovala popri inom aj na zastupovanie spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. vo všetkých veciach, zriadil v pobočke T., a. s., v B. na M. ulici neobmedzené dispozičné právo k označenému účtu pre Ľ. V., ktorému nebol známy účel zriadenia dispozičného práva ani právny dôvod nasledujúcej bankovej operácie, dňa
4. marca 2002 uskutočnil z účtu č. X./X. bezhotovostný prevod sumy 5 600 000 Sk na beţný účet 2 5 To 5/2013 spoločnosti S., s. r. o., so sídlom Ţ., J. V. č. X., IČO: X., č. X./X. vedený vo V., a. s., pobočka B., expozitúra D., ul. S.. T., ktorý deklaroval ako úhradu za sluţby dodávateľa – spoločnosti S., s. r. o., vediac, ţe sluţby nemajú byť nikdy poskytnuté, pričom dňa
5. marca 2002 Ľ. V. ako formálny konateľ spoločnosti S., s. r. o., na pokyn sprostredkovateľa P. G. prevedenú sumu 5 600 000 Sk v expozitúre V., a. s., D., vybral z účtu č. X./X. a odovzdal P. G., čím takto svojím konaním D. B. spôsobil poškodenej organizácii H. I. A. C., s. r. o., škodu vo výške 5 600 000 Sk (185 885,946 eur). Špecializovaný trestný súd ho za to odsúdil

§ 248ods.

5 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého obţalovaného

§ 39aods.

3 Tr. zák. zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň mu

§ 228ods.

1 Tr. por. účinného do

1. januára 2006 (ďalej len Tr. por.) uloţil povinnosť nahradiť poškodenej strane, a to H. I. A. C., s. r. o., v konkurze, B., D. č. X., škodu vo výške 185 885,946 eur. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obţalovaný D. B.. V odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. R. M., ktoré smerovalo proti výrokom o vine a treste, uplatnil obţalovaný D. B. tieto odvolacie námietky: - napriek tomu, ţe najvyšší súd uţ v minulosti kritizoval formuláciu skutkových viet v podobe absencie skutkových úvah ako aj popisu deja, skutková veta vo výrokovej časti napadnutého rozsudku je absolútne nečitateľná, keďţe sa v nej neuvádza ţiadne jeho konanie, ktoré by smerovalo k zavineniu; - najvyšší súd v predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na viaceré nedostatky súvisiace napr. s otázkou vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti, s otázkou časového hľadiska uzavretia materských spoločností políciou, s otázkou povinnosti mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B., ktoré ale v novom konaní neboli opätovne odstránené; 3 5 To 5/2013 - odvolateľ vo vzťahu k otázke vlastníctva poškodenej obchodnej spoločnosti opakovane prezentoval svoj právny názor, ţe vlastníkom obchodnej spoločnosti H. I. A. C. s. r. o. ako 100 % dcérskej spoločnosti H. S. a. s. je P. P., ktorý mal teda mať v trestnom konaní procesné postavenie poškodeného, keďţe vyhlásením konkurzu ako úpadca nestratil svoju procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania; - dňa
2. februára 2002 došlo zo strany polície k uzavretiu obchodnej spoločnosti H. S. a. s., pričom v máji 2002 bol účelovo vyhlásený konkurz na majetok tejto obchodnej spoločnosti, ktorá skutočnosť ovplyvnila všetky následné kroky orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vyústili aţ do trestného stíhania jeho osoby, teda

názoru odvolateľa štát zapríčinil krach tejto obchodnej spoločnosti, vytvoril si vlastného poškodeného, začal vyšetrovať tento krach a tak si zabezpečil, ţe trestné konanie bude v jeho „réţii“; - svedka JUDr. M. B. (advokáta) ako právneho zástupcu obchodnej spoločnosti H. S. a. s. a rovnako tak aj obchodných spoločností H. I. A. C. s. r. o. a S. s. r. o. nikto nezbavil v trestnom konaní povinnosti mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojho povolania v rámci poskytovania právnych sluţieb; - vylúčením tejto trestnej veci na samostatné konanie bolo motivované snahou špecializovaného trestného súdu vyhnúť sa verejnej kritike a posmeškom médií a prípadne niektorých politikov, pričom odvolateľ mal za to, ţe pre takýto procesný postup súdu prvého stupňa neboli splnené zákonom stanovené podmienky; - vo vzťahu k právnej kvalifikácii trestného činu sprenevery poukázal na to, ţe jeho konaním neboli naplnené zákonné znaky tejto skutkovej podstaty, pokiaľ ide o to, ţe:

1. a)vec musí byť daná do drţby
2. b)vec si musí páchateľ prisvojiť
3. c)musí byť iná dohoda ohľadom nakladania s vecou
4. d)musí ísť o cudzí majetok 4 5 To 5/2013
5. e)musí vzniknúť škoda cudzej osobe
6. f)úmyselné zavinenie - vo vzťahu ku skutkovým zisteniam spochybnil výpovede svedkov JUDr. M. B., Ľ. V. a Ing. M.. H. a naopak výpoveď svedka P. P. prezentoval ako dôveryhodnú; - vychádzajúc teda z výpovede svedka P. P. mal za to, ţe tento poškodený – svedok len realizoval svoje ústavné právo voľne nakladať so svojim vlastníctvom, a tak ľudovo povedané „súd do toho nič“, keďže bolo len na výbere P. P. alebo ním určenej osoby, ako uvedenú sumu 5.600 000,- Sk použijú. V odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. M. M., PhD., ktoré smerovalo rovnako proti výrokom o vine a treste, uplatnil obţalovaný D. B. navyše tieto odvolacie námietky: - vo výpovedi svedka Ľ. V. existujú výrazné defekty vierohodnosti jeho tvrdení, ktoré sa týkajú:
7. a)okolností súvisiacich so zoznámením sa tohto svedka s osobou obţalovaného D. B.,
8. b)okolností, ktoré súvisia s vyjadreniami tohto svedka o vzťahu obţalovaného D. B. ku svedkovi P. G.,
9. c)okolností súvisiacich s podpisovaním príkazu na úhradu sumy 5.600.000,- Sk,
10. d)okolností súvisiacich s vystavením faktúry č. 2002,
11. e)okolností súvisiacich s vystavením plnej moci pre svedka JUDr. M. B. a skutočnosti, či sa uvedené osoby poznali a aký bol ich vzťah, 5 5 To 5/2013
12. f)okolností súvisiacich s pôsobením svedka Ľ. V. pre spoločnosť H. s. r. o.,
13. g)okolností súvisiacich so schopnosťou tohto svedka preţité udalosti a získané poznatky pravdivo a úplne reprodukovať pred OČTK a súdmi, - absencia dostatočne vysvetľujúcej argumentácie, prečo súd uveril tvrdeniam svedka Ing. M.. H., a to napriek existencii viacerých rozporov v jeho výpovediach týkajúcich faktúry č. 2002, realizácie prevodného príkazu, podnikateľského zámeru H. s. r. o., - absencia dostatočne vysvetľujúcej argumentácie, prečo súd naopak neuveril tvrdeniam spoluobţalovaného Ing. P. P., - zo skutkových zistení v napadnutom rozsudku nevyplýva, ţe došlo zo strany obţalovaného D. B. k prisvojeniu si cudzej veci a rovnako tak nevyplýva záver o jeho povinnosti disponovať vecou určitým spôsobom, - napadnutý rozsudok neuvádza ţiadne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo zrejmé, o aké zmluvné zastúpenie malo ísť, čo bolo jeho obsahom v rovine právnej a po stránke vecnej a z akého právneho titulu pochádzalo, - v nadväznosti na vyššie uvedené bolo potom povinnosťou ustáliť rozsah práv a povinností, ktoré obţalovanému D. B. v tejto súvislosti patrili, - skutkové zistenia neumoţňujú urobiť jednoznačný právny záver o úmysle obţalovaného D. B. prisvojiť si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a tým sebe alebo inému obstarať trvalý prospech, - nebola preukázaná jeho vedomosť o tom, ţe faktúra č. 2002 vystavená obchodnou spoločnosťou S. pre odberateľa H. s. r. o. obsahuje sluţby, ktoré sú fiktívne, 6 5 To 5/2013 - slovné spojenie v skutkovej vete „sledujúc odčerpať majetok“ je takou formuláciou, ktorá je právom aprobovaná v súvislosti s beţným obchodným stykom, - napadnutý rozsudok neobsahuje skutkové zistenia, na podklade ktorých by sa dal urobiť záver o personifikácii skutočného vlastníka H. s. r. o. Z vyššie uvedených dôvodov sa obţalovaný D. B. na podklade podaného odvolania domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

§ 254ods.1 Tr.

por. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. por.) ak nezamietne odvolací súd odvolanie

§ 253

, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môţe odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, ţe odvolanie proti rozsudku špecializovaného trestného súdu podala procesná strana na to oprávnená, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla, urobila tak v lehote ustanovenej v zákone, pričom odvolanie podané obţalovaným D. B. nie je dôvodné. 1) K procesnoprávnej stránke veci Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ raz o odvolaní podanom obţalovaným D. B. rozhodol, a to uznesením z 19. januára 2012, sp. zn. 5 To 11/2011, ktorým odvolanie obţalovaného D. B.

§ 256Tr.

por. zamietol, pričom verejné zasadnutie vykonal v jeho neprítomnosti. Termín verejného zasadnutia predseda odvolacieho senátu určil

1. decembra 2011 na termín
2. januára 2012, pričom obţalovaný D. B. prevzal predvolanie osobne

pripojenej doručenky

1. decembra 2011 a jeho obhajca JUDr. R. M..
2. decembra
3. 7 5 To 5/2013 Dňa
4. januára 2012 o 21.05 hod. obţalovaný D. B. odoslal na mailovú adresu podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na mailovú adresu jeho obhajcu JUDr. R. M. písomné ospravedlnenie s odôvodnením, ţe „sa mu zhoršili zdravotné problémy, ktoré mu pretrvávajú už dlhšiu dobu a nedovoľujú sa mu zúčastniť uvedeného pojednávania, keďže ide o silné krvácanie s konečníka a musel vyhľadať odbornú pomoc, pričom ošetrujúci lekár mu nariadil kľud na lôžku a nasadil mu silné antibiotiká s tým, že o skončení práceneschopnosti bude informovať“. K uvedenému písomnému ospravedlneniu pripojil lekársku správu MUDr. M. Š. vykonávajúceho privátnu chirurgickú prax na M. ulici č. X., P., Česká republika, z ktorej vyplýva, ţe D. B. sa dňa
5. januára o 16.12 hod. dostavil do ordinácie tohto lekára s narastajúcou bolestivosťou a citlivosťou v oblasti konečníka, ktoré

jeho vyjadrenia boli sprevádzané teplotami, pričom ošetrujúcim lekárom bol hmatom objektívne zistený absces a začervenanie okolia s tým, ţe mu bol následne ambulantne vykonaný drobný chirurgický zákrok (odstránenie hnisu) a nasadené širokospektrálne antibiotiká (Zinnat) a doporučený pokojový reţim v horizontálnej polohe, sprchovanie a udrţiavanie v čistote s dostatočným pitným reţimom. Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svoje rozhodnutie vykonať verejné zasadnutie v neprítomnosti obţalovaného D. B. odôvodnil nasledovne:

§ 234ods.

1 Tr. por. verejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

§ 234ods.

2 Tr. por. ak neustanovuje zákon niečo iné nie je účasť prokurátora a obhajcu na verejnom zasadnutí nevyhnutná.

§ 238Tr.

por. na verejnosť, konanie, začiatok a odročenie verejného zasadnutia sa pouţijú primerané ustanovenia o hlavnom pojednávaní.

§ 202ods.

3 Tr. por. hlavné pojednávanie v neprítomnosti obţalovaného nemoţno konať, ak je obţalovaný vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody alebo ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov. V prípadoch nutnej obhajoby (§ 36) nemoţno konať hlavné pojednávanie bez prítomnosti obhajcu. 8 5 To 5/2013

§ 263ods.

2 Tr. por. účasť prokurátora na verejnom zasadnutí je povinná.

§ 263ods.

3 Tr. por. na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní musí mať obţalovaný obhajcu vo všetkých prípadoch, v ktorých ho musí mať na hlavnom pojednávaní.

§ 263ods.

4 Tr. por. v neprítomnosti obţalovaného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, moţno verejné zasadnutie odvolacieho súdu konať len vtedy, ak obţalovaný výslovne vyhlási, ţe sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva. Ustanovenie § 238 Tr. por. formou odkazu doplňuje predovšetkým pravidlá o priebehu verejného zasadnutia stanovené v § 235 Tr. por. Primerané pouţitie ustanovení o hlavnom pojednávaní je

§ 238

moţné len v otázke verejnosti konania, začiatku a odročenia verejného zasadnutia, nie však (ani analogicky) ohľadom iných otázok, ktoré sú výslovne a odchýlne od hlavného pojednávania upravené pre verejné zasadnutie. Tak napríklad prítomnosť osôb na verejnom zasadnutí je riešená

§ 234Tr.

por., poprípade v spojení s ustanovením § 233 ods. 1 Tr. por. a s ďalšími zvláštnymi ustanoveniami (§ 264 ods. 2 aţ 4 Tr. por.), takţe sa tu neuplatní ustanovenie § 202 o prítomnosti osôb na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ ide o účasť (prítomnosť) obvineného na verejnom zasadnutí, všeobecné ustanovenie o prítomnosti osôb

§ 234Tr.

por. sa o nej vôbec nezmieňuje, takţe verejné zasadnutie moţno vykonať i bez účasti obvineného, i keď mu je účasť potrebné spravidla umoţniť aspoň upovedomením o verejnom zasadnutí. Nutnú prítomnosť obvineného na verejnom zasadnutí je potom moţné, obdobne ako účasť obhajcu, vyvodzovať len nepriamo z iných ustanovení Trestného poriadku. Účasť obvineného na verejnom zasadnutí bude teda potrebná predovšetkým v týchto prípadoch:

1. a)pokiaľ ide o obţalovaného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody a ktorý výslovne neprehlásil, ţe sa vzdáva účasti na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu;
2. b)pokiaľ bol obvinený na verejné zasadnutie predvolaný (§ 233 ods. 1 prvá veta Tr. por.), čím dal súd jednoznačne najavo, ţe účasť obvineného na verejnom zasadnutí 9 5 To 5/2013 je nutná a ţe v neprítomnosti obvineného nemôţe konať a rozhodnúť; senát však môže toto opatrenie zmeniť po tom, čo sa predvolaný obvinený nedostavil, a to uznesením vyhláseným po otvorení verejného zasadnutia, ktorým rozhodne, že verejné zasadnutie sa vykoná napriek neúčasti obvineného;
3. c)pokiaľ bol obvinený odvolacím súdom o verejnom zasadnutí v zmysle § 233 ods. 1 Tr. por. iba upovedomený, dáva súd najavo, ţe nepovaţuje prítomnosť obvineného pri verejnom zasadnutí za nutnú a uvaţuje aj s alternatívou konania verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti; ak sa obvinený v takomto prípade na verejné zasadnutie nedostaví a svoju neúčasť riadne neospravedlní, potom nie je možné z toho vyvodzovať záver, že boli porušené ustanovenia o jeho prítomnosti na verejnom zasadnutí;
4. d)pokiaľ obvinený dal výslovne najavo, ţe trvá na svojej účasti na verejnom zasadnutí a ţe nesúhlasí s konaním verejného zasadnutia vo svojej neprítomnosti – ide o uplatnenie ústavného práva obvineného, to platí i vtedy, pokiaľ obvinený svoju neúčasť na uţ nariadenom verejnom zasadnutí včas a riadne ospravedlnil takými dôvodmi, ktoré je moţné akceptovať a ktoré mu objektívne bránili zúčastniť sa verejného zasadnutia. Pokiaľ obţalovaný svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012 ospravedlnil z vyššie uvedených zdravotných dôvodov, odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţoval za potrebné uviesť, ţe ochorenie obvineného alebo potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti obvineného však samo osebe nemusí byť dostatočným ospravedlnením jeho neúčasti na verejnom zasadnutí, resp. dôvodom k odročeniu verejného zasadnutia. Potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti je vystavované pre účely sociálneho zabezpečenia a samo osebe nie je dostatočným podkladom pre záver, že obvinenému bránia v účasti na verejnom zasadnutí zdravotné dôvody. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe obţalovaný D. B. svoju neúčasť na verejnom zasadnutí konanom 19. januára 2012 neospravedlnil riadne a včas. V tomto smere ďalej uviedol, ţe obţalovaný D. B. mal týmito zdravotnými problémami trpieť dlhšiu dobu, pričom k ošetreniu sa dostavil aţ deň pred konaním odvolacieho konania v popoludňajších hodinách, navyše sa tak stalo v Českej republike, pričom zo správy ošetrujúceho lekára nevyplýva záver, 10 5 To 5/2013 ţe uvedená diagnóza by obţalovanému D. B. znemoţňovala resp. bránila v účasti na verejnom zasadnutí. Odvolací senát v posudzovanej veci ďalej zdôraznil, že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním nespôsobilosti zúčastniť sa verejného zasadnutia

zákona je viazané na osobu obžalovaného, a v tomto smere nie je povinnosťou odvolacieho súdu zisťovať, či zdravotné problémy deklarované obžalovaným tomuto bránia alebo nebránia v účasti na verejnom zasadnutí. Rovnako súdu zo zákona nevyplýva povinnosť prispôsobovať režim konania pred súdom a jeho priebeh predstavám obžalovaného alebo požiadavkám jeho obhajcu. Režim trestného konania a jeho priebeh je potrebné zamerať od súdu k obžalovanému a jeho obhajcovi, a v žiadnom prípade nie naopak. Obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný za vinného z trestného činu sprenevery

§ 248ods.

1, ods. 5 Tr. zák. na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z

1. apríla 2007, sp. zn. PK 1Tš 8/
2. Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
3. októbra 2007, sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti vrátil bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod sp. zn. PK 1Tš 8/2005 pritom bolo zistené, ţe po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených celkovo 23 hlavných pojednávaní, pričom takmer všetky museli byť odročené v dôsledku prekáţky na strane obţalovaných JUDr. Ing. J. M., P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho obhajcu JUDr. R. M. v 7 prípadoch. Vyššie uvedené konanie obţalovaných a ich obhajcov vrátane konania obţalovaného D. B. a jeho obhajcu bez akýchkoľvek pochybností dokumentovalo ich evidentnú snahu umelo predlţovať dĺţku konania na súde prvého stupňa za účelom čo najviac oddialiť jeho rozhodnutie o podanej obţalobe. V posudzovanom prípade teda Najvyšší súd Slovenskej republiky na jednej strane zistil neprimeranú dĺţku konania na súde prvého stupňa, na druhej strane musel konštatovať, ţe jej príčinou však boli jednoznačne subjektívne prieťahy na strane 11 5 To 5/2013 obţalovaných a ich obhajcov, vrátane obţalovaného D. B. a jeho obhajcu JUDr. R. M., ktoré praktizovali prakticky počas celej doby 3 rokov. Vyššie uvedená okolnosť (opätovne účelovo vytvorená prekáţka na strane obţalovaného P. P. na hlavnom pojednávaní konanom
4. novembra 2010) viedla špecializovaný trestný súd k postupu

§ 23ods.

1 Tr. por., keď za účelom urýchlenia konania vylúčil konanie o trestnom čine sprenevery

§ 248ods.

1, ods. 5 Tr. zák. proti obţalovanému D. B. zo spoločného konania na samostatné konanie. Treba dodať, ţe obţalovaný D. B. „rovnakú taktiku – čo najviac oddialiť rozhodnutie o podanom odvolaní“ zvolil a následne realizoval aj v odvolacom konaní. Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj s poukazom na vyššie uvedené prekáţky v základnom konaní, ktorých príčinou boli aj ospravedlnenia obţalovaného D. B. a jeho obhajcu a ktoré viedli k subjektívnym prieťahom a k následnému vylúčeniu veci na samostatné konanie, dospel napokon k záveru, ţe obţalovaný D. B. riadne nepreukázal, ţe ním deklarované zdravotné dôvody mu objektívne bránili zúčastniť sa verejného zasadnutia, a preto neboli zo strany odvolacieho súdu ani akceptované. V otázke zákonných prekáţok v konaní senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak len nadviazal na svoje predchádzajúce rozhodnutie z

1. októbra 2008, sp. zn. 4 To 2/2008 (túto trestnú vec vybavil senát 5T), ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 4/2010 a ktoré riešilo obţalovanými dovtedy často praktizovanú prekáţku v konaní súdu v podobe zmeny obhajcu na poslednú chvíľu. Na podklade dovolania podaného manţelkou obvineného N. B., zastúpenou obhajcom JUDr. M. M., PhD. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z
2. februára 2013, sp. zn. 1 TdoV 8/2012 rozhodol, ţe uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. januára 2012, sp. zn. 5 To 11/2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. bol porušený zákon v ustanoveniach § 233 ods. 1, § 256 Tr. por. účinného do
4. januára 2006 v neprospech obvineného D. B., v dôsledku čoho bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, následne 12 5 To 5/2013 napadnuté uznesenie zrušil, zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené uznesenie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a napokon Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplývajú tieto právne závery: Všeobecné ustanovenie § 234 Tr. por. účinného do
5. januára 2006 prítomnosť obvineného na verejnom zasadnutí neupravuje. Na nevyhnutnosť jeho účasti na ňom moţno usudzovať na základe úpravy uvedenej v § 263 ods. 4 Tr. por. účinného do
6. januára 2006,

ktorého v neprítomnosti obvineného, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, moţno verejné zasadnutie odvolacieho súdu vykonať len vtedy, ak obţalovaný výslovne vyhlási, ţe sa účasti na verejnom zasadnutí vzdáva, alebo na základe úpravy uvedenej v § 233 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006. Toto ustanovenie rozlišuje predvolanie a upovedomenie o verejnom zasadnutí.

tohto ustanovenia predseda senátu predvolá na verejné zasadnutie osoby, ktorých osobná účasť je na ňom nevyhnutná. Obvineného na verejné zasadnutie spravidla predvoláva vtedy, keď považuje za nevyhnutné ho vypočuť, vyzvať k vyjadreniu k dôkazu vykonanému na tomto verejnom zasadnutí, alebo ho požiadať o bližšie vysvetlenie jeho odvolania. V ostatných prípadoch, keď osobná účasť obvineného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu nie je nutná, sa obvinený o verejnom zasadnutí len upovedomí, a to ako osoba, ktorá svojim návrhom dala na verejné zasadnutie podnet, resp. ako osoba, ktorá môţe byť priamo dotknutá rozhodnutím. Obvinený D. B. bol na verejné zasadnutie, ktoré sa konalo

1. januára 2012, predvolaný. Na tomto verejnom zasadnutí bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti o jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, napriek tomu, ţe svoju neúčasť riadne a včas ospravedlnil pre zdravotné dôvody (z pripojenej lekárskej správy vyplýva záver, ţe obvinenému bol nariadený kľudový reţim), pričom ţiadal o odročenie verejného zasadnutia. Iné skutočnosti, neţ sú uvedené v lekárskej správe, a to, ţe obvinený bol spôsobilý zúčastniť sa konania pred odvolacím súdom, keďţe jeho zdravotný stav si nevyţadoval 13 5 To 5/2013 hospitalizáciu, uviedla len MUDr. Ľ. P. po telefonickej konzultácii na základe údajov, ktoré jej predseda senátu oznámil aţ po konaní verejného zasadnutia
2. januára 2012 a tieto obvinenému neboli známe, tak ako to vyplýva z úradného záznamu na č.l. 661, zv. III. Ak sa odvolací súd rozhodol obvineného na verejné zasadnutie predvolať (čo jednoznačne vyplýva z opatrenia predsedu senátu), dal tým jednoznačne najavo, ţe v neprítomnosti obvineného nemôţe konať a rozhodovať. V neprospech obvineného nemôţe byť posudzované ani to, ţe

následného vyjadrenia lekárky mohol obvinený cestovať a zúčastniť sa aj verejného zasadnutia. Tento záver ale vyvracia aktuálna lekárska správa z

1. januára 2012, ktorá potvrdzuje hospitalizáciu obvineného na oddelení jednodňovej chirurgie v deň konania verejného zasadnutia (teda
2. februára 2012). Odvolací súd si v prípade rozhodovania o tom, ţe bude konať verejné zasadnutie o riadnom opravnom prostriedku bez prítomnosti obvineného, ktorý poţiadal o odročenie verejného zasadnutia zo zdravotných dôvodov, musí zadováţiť jednoznačné lekárske správy o jeho zdravotnom stave. Súd nie je totiž oprávnený sám posudzovať zdravotnú spôsobilosť obvineného zúčastniť sa verejného zasadnutia. Ak za tejto situácie, keď aj prokurátor navrhol verejné zasadnutie odročiť, odvolací súd verejné zasadnutie vykonal v neprítomnosti obvineného napriek tomu, ţe na to neboli splnené zákonné podmienky, bol naplnený dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. d/ Tr. por. Treba však na ilustráciu uviesť, ţe postup odvolacieho súdu mohol byť determinovaný technickými obštrukciami všetkých obvinených pred súdom prvého stupňa, v dôsledku čoho muselo byť hlavné pojednávanie odročované 23-krát, z toho v dôsledku práceneschopnosti obvineného D. B. a jeho obhajcu 7-krát. Obvinený prevzal predvolanie na verejné zasadnutie odvolacieho súdu uţ

1. decembra
2. Absces (hnisavé ložisko) sa v ľudskom tele vyvíja síce individuálne, ale väčšinou relatívne dlhší čas. „Načasovanie“ hospitalizácie na deň konania verejného zasadnutia sa preto mohlo javiť ako náznak ďalšej technickej obštrukcie. Objektívne ale bolo preukázané, že obvinený dňa
3. januára 2012 bol hospitalizovaný a požiadal o odročenie verejného zasadnutia, preto mal odvolací súd v daných súvislostiach verejné zasadnutie odročiť. 14 5 To 5/2013 Vyššie popísané skutkové okolnosti je treba posúdiť predovšetkým z toho hľadiska, či prejednaním veci odvolacím súdom bez prítomnosti obvineného nedošlo k porušeniu jeho ústavne garantovaného práva na prejednanie veci v jeho prítomnosti v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv garantovaných čl. 6 ods. 1, 3 Dohovoru. Právo obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom je totiž i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva považované za základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preto konaním verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného nesmie byť súdne konanie ako celok dotknuté v takej miere a takým spôsobom, aby bolo pozbavené podstatných rysov a štandardov spravodlivého procesu. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti konštatoval, ţe prítomnosť obvineného na súde má zásadný význam pre spravodlivosť konania a povinnosť zaručiť obvinenému právo byť prítomný v pojednávacej miestnosti je jedna zo základných súčastí čl. 6 Dohovoru (pozri rozsudok Hermi proti Taliansku z
4. októbra 2006, č. 18114/02, § 58; Stoichkov proti Bulharsku z
5. marca 2005, č. 9808/02, § 56). Hoci to nie je výslovne uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, z predmetu a účelu tohto článku ako celku vyplýva, ţe osoba „obvinená z trestného činu“ je oprávnená zúčastniť sa na súdnom konaní. Navyše odsek 3 písm. c/, d/ a e/ zaručuje, ţe „kaţdý, kto je obvinený z trestného činu“, má právo „obhajovať sa osobne“, „vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov“ a „mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku pouţívanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí“, a preto je ťaţko predstaviteľné, ako by mohol uplatňovať tieto práva bez toho, aby bol na konaní prítomný (pozri rozsudok Colozza proti Taliansku z
6. februára 1985, č. 9024/80, § 27; Belziuk proti Poľsku z
7. marca 1998, č. 23103/93, § 37). Osobná prítomnosť obvineného v odvolacom konaní nie je aţ taká dôleţitá ako v prvostupňovom konaní. Ak však má odvolací súd preskúmať vec z hľadiska skutkového a právneho stavu a celkovo posúdiť otázku viny a neviny, nemôţe rozhodnúť o tejto otázke bez priameho posúdenia dôkazov, ktoré poskytne osobne obvinený na účely preukázania toho, ţe nespáchal skutok zakladajúci trestný čin (pozri rozsudok Dondarini proti San Marínu zo
8. júla 2004, § 27; Sibgatullin proti Rusku z
9. apríla 2009, č. 32165/02, § 36).

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva by sa mal vnútroštátny súd riadne presvedčiť, či zdravotný stav účastníka konania mu umoţňuje sa konania súdu účinne 15 5 To 5/2013 zúčastniť, prípadne by mal prijať určité opatrenia, aby bol handicap dotyčného kompenzovaný (pozri rozsudok Pylnev proti Rusku z 9. februára 2010, č. 3038/03, oddiel 3; Liebreich proti Nemecku z 8. januára 2008, č. 30443/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na všetky skôr uvedené zistenia a dôvody

§ 386ods.

1 Tr. por. vyslovil vo výroku tohto rozsudku uvedené porušenie zákona v neprospech obvineného D. B.,

§ 386ods.

2 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2012, sp. zn. 5 To 11/2011, ako aj jemu predchádzajúce konanie a tieţ všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a

§ 388ods.

1 Tr. por. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odvolací senát 5T v tejto súvislosti doplnil dokazovanie, z ktorého vyplývajú nasledovné závery: - termín pôvodného verejného zasadnutia predseda odvolacieho senátu určil 1. decembra 2011 na termín 19. januára 2012, pričom obţalovaný D. B. prevzal predvolanie osobne

pripojenej doručenky

1. decembra 2011 doručeného na adresu jeho trvalého pobytu B., R. X., pričom zo správy OO PZ Nové Mesto – východ, Bratislava III, ktoré realizovalo následný rozkaz na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody, vyplýva, ţe menovaný na uvedenej adrese nebýva a ani sa tam nezdrţuje; - dňa
2. januára 2012 o 21.05 hod. obţalovaný D. B. odoslal zo svojho mailu B.@ na mailovú adresu podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na mailovú adresu jeho obhajcu JUDr. R. M. písomné ospravedlnenie s odôvodnením, ţe „sa mu zhoršili zdravotné problémy, ktoré mu pretrvávajú už dlhšiu dobu a nedovoľujú sa mu zúčastniť uvedeného pojednávania, keďže ide o silné krvácanie s konečníka a musel vyhľadať odbornú pomoc, pričom ošetrujúci lekár mu nariadil kľud na lôžku a nasadil mu silné antibiotiká s tým, že o skončení práceneschopnosti bude informovať“; 16 5 To 5/2013 - k vyššie uvedenému písomnému ospravedlneniu pripojil lekársku správu MUDr. M. Š. vykonávajúceho privátnu chirurgickú prax na M. ulici č. X., P., Česká republika, z ktorej vyplýva, ţe D. B. sa dňa
3. januára o 16.12 hod. dostavil do ordinácie tohto lekára s narastajúcou bolestivosťou a citlivosťou v oblasti konečníka, ktoré

jeho vyjadrenia boli sprevádzané teplotami, pričom ošetrujúcim lekárom bol hmatom objektívne zistený absces a začervenanie okolia s tým, ţe mu bol následne ambulantne vykonaný drobný chirurgický zákrok (odstránenie hnisu) a nasadené širokospektrálne antibiotiká (Zinnat) a doporučený pokojový reţim v horizontálnej polohe, sprchovanie a udrţiavanie v čistote s dostatočným pitným reţimom, pričom na uvedenej lekárskej správe nie je uvedená adresa pobytu pacienta – obžalovaného D. B.; - z lekárskej správy z

1. januára 2012 vystavenou MUDr. K. M., lekárom chirurgického oddelenia P. K. K., s.r.o. vyplýva, ţe obžalovaný D. B. bol dňa
2. januára 2012 hospitalizovaný na oddelení jednodňovej chirurgie, za účelom zaistenia ţily a jej následného pozorovania za podpory infúznej terapie – pričom na oddelenie bol prijatý
3. januára 2012 (čas nie je uvedený) a prepustený
4. januára 2012 o 8.30, s tým, ţe adresa pobytu obţalovaného D. B. opäť nie je uvedená; - z rozhodnutia o dočasnej pracovnej neschopnosti B 6345036 vystaveného MUDr. K. M., lekárom chirurgického oddelenia P. K. K., s.r.o., bolo zistené, ţe obţalovaný D. B. s adresou miesta pobytu v dobe pracovnej neschopnosti B., R. X., bol od
5. januára 2012 práceneschopný, pričom toto rozhodnutie ale neobsahuje ţiadnu diagnózu; - z výsluchu obţalovaného D. B.
6. marca a
7. apríla 2013 vyplýva, ţe v dobe pred a po konaní verejného zasadnutia
8. januára 2012 sa zdrţiaval u svojej rodiny na adrese K., V. X., Česká republika; - obţalovaný D. B. bol na vyššie uvedené ochorenie ďalej ošetrovaný MUDr. M. Š. vykonávajúcim privátnu chirurgickú prax na M. ulici č. X., P., Česká republika, ako to vyplýva z jeho správ opätovne 17 5 To 5/2013 neobsahujúcich adresu pobytu pacienta – obţalovaného D. B., konkrétne v dňoch
9. februára a
10. marca 2012; - zo súdneho spisu špecializovaného trestného súdu vedeného pod sp. zn. PK 1Tš 8/2005 pritom bolo zistené, ţe po zrušení pôvodného rozsudku súdu prvého stupňa a vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie, bolo nariadených celkovo 23 hlavných pojednávaní, pričom takmer všetky museli byť odročené v dôsledku prekáţky na strane obţalovaných JUDr. Ing. J. M., P. P. a D. B., konkrétne v prípade obţalovaného D. B. a jeho obhajcu JUDr. R. M. v 7 prípadoch – konkrétne u obžalovaného D. B. v týchto prípadoch -
11. apríla 2008 – práceneschopnosť – právoplatne uloţená poriadková pokuta 30.000,- Sk,
12. januára 2009 – práceneschopnosť od
13. januára 2009 – telefonické oznámenie súdu
14. januára 2009 o 15.00,
15. mája 2010 – práceneschopnosť od
16. mája 2012 - telefonické oznámenie súdu
17. mája 2012 o 13.45,
18. apríla 2011 – práceneschopnosť od
19. apríla 2011 – oznámené súdu osobne v ten istý deň. Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových okolností povaţuje za potrebné v otázke práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces uviesť nasledovné:

čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na... súde...

čl. 48 ods. 2 ústavy kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne...prejednaná... súdom zriadeným zákonom. Podstata základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces

čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej 18 5 To 5/2013 kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tieţ medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska poţiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná. Výklad a aplikácia zákonných predpisov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemoţno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom. Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje aj na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorý pri aplikácii práva na osobnú účasť v súdnom konaní pri prerokovaní vlastnej veci dôsledne odlišuje medzi občianskoprávnym a trestnoprávnym konaním. Kým v trestnom konaní sa osobná prítomnosť súdenej osoby hodnotí predovšetkým z pohľadu osobitných práv vyplývajúcich pre trestné konanie, najmä z druhého a tretieho odseku čl. 6 dohovoru, tak v občianskom súdnom konaní je osobná prítomnosť účastníka sporu viac spojená s procesnoprávnymi následkami neúčasti na konaní. Vo veci Kremzow vs. Rakúsko (rozhodnutie z

1. septembra 1993, Annuaire, č. 268-B) ESĽP uviedol, ţe v zmysle jeho doterajšej judikatúry platí čl. 6 dohovoru tieţ pre kasačnú a odvolaciu súdnu inštanciu, avšak prítomnosť obvineného na týchto úrovniach konaní nemá rovnaký význam ako na konaniach prvoinštančných (napr. vec Kamasinski z roku 1989, A-168, § 106). Ďalej ESĽP v tejto veci uviedol, ţe právo osobnej účasti 19 5 To 5/2013 na súdnom konaní nemoţno a fortiori odvodiť z čl. 6 dohovoru ani v prípade, keď odvolací súd má úplnú jurisdikciu (rozsudok vo veci Fejde z roku 1991, A-212, § 31). Potrebné je zohľadniť tieţ osobitosti konania v danej veci a spôsob, akým boli prezentované a obhajované záujmy obvineného pred odvolacím súdom, a to najmä s prihliadnutím na otázky, o ktorých bolo potrebné rozhodnúť, ako aj na ich dôleţitosť pre odvolaciu inštanciu a pre odvolávajúceho sa. A keďže Kremzow mal právneho zástupcu, ESĽP konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nezakladá právo jeho osobnej účasti v konaní pred najvyšším súdom ako súdom kasačným. Dôležitým aspektom pri posudzovaní neprítomnosti na súdnom konaní (jeho časti) je konanie samotného obvineného, to znamená, či jeho neprítomnosť na súdnom konaní nebola zavinená aj jeho správaním, resp. či jeho neprítomnosť v rámci odvolacieho konania je vo vzťahu k označeným právam, ktorých porušenie sa namieta, ešte ústavne udržateľná. Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s poukazom na samotný priebeh súdneho konania vo veci obţalovaného D. B. povaţuje za potrebné uviesť, ţe neúčasť obţalovaného na verejnom zasadnutí uskutočnenom pred odvolacím súdom dňa
2. januára 2012 bolo v okolnostiach danej veci potrebné vnímať (aj) cez prizmu a) jeho správania počas prejednávania veci prvostupňovým súdom, b) jeho účasti na hlavných pojednávaniach pred prvostupňovým súdom (absolútne totoţný modus operandi v prípade neúčasti na hlavných pojednávaniach – t. j. zdravotná prekáţka resp. práceneschopnosť oznámená deň pred hlavným pojednávaním v popoludňajších hodinách, tak aby zo strany predsedu senátu nebolo moţné verifikovať jej opodstatnenosť, pričom vo všetkých prípadoch z hľadiska závaţnosti išlo o menej závaţný, skôr banálny zdravotný problém, u ktorého vţdy existovalo dôvodné podozrenie, ţe ide zo strany obţalovaného D. B. skôr o simuláciu), c) pri neúčasti na verejnom zasadnutí právne významného faktu, ţe obţalovaný bol kvalifikovane zastúpený advokátom, ktorý bol dostatočne oboznámený s obsahom prejednávanej veci a ktorý sa osobne predmetného verejného zasadnutia aj zúčastnil pri zachovaní lehoty na prípravu a osobne aj bránil záujem obţalovaného D. B., 20 5 To 5/2013 d) obţalovaným D. B. a jeho právnym zástupcom JUDr. R. M. poskytnutých odvolaciemu súdu podrobných písomných dôvodov odvolania, ktoré tvorili rámec odvolacieho konania a o ktorých odvolací súd aj rozhodoval. Nemenej podstatnou pre rozhodnutie odvolacieho senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vykonať verejné zasadnutie v neprítomnosti obţalovaného D. B. bola teda aj skutočnosť, ţe obţalovaný D. B. mal moţnosť uviesť dôvody, pre ktoré nesúhlasil s prvostupňovým rozhodnutím, čo aj podrobným písomným podaním učinil, takţe odvolacím konaním nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásad kontradiktórnosti či rovnosti. Argumentácia, ţe obţalovaný D. B. bol na verejné zasadnutie predvolaný, čím odvolací súd dal jednoznačne najavo, ţe v jeho neprítomnosti nemôţe konať a rozhodovať, je v zrejmom rozpore s komentárom Trestného poriadku,

ktorého „pokiaľ bol obžalovaný na verejné zasadnutie predvolaný (§ 233 ods. 1 prvá veta Tr. por.), čím dal súd jednoznačne najavo, že účasť obvineného na verejnom zasadnutí je nutná a že v neprítomnosti obžalovaného nemôže konať a rozhodnúť; senát však môže toto opatrenie zmeniť po tom, čo sa predvolaný obžalovaný nedostavil, a to uznesením vyhláseným po otvorení verejného zasadnutia, ktorým rozhodne, že verejné zasadnutie sa vykoná napriek neúčasti obžalovaného. Uvedený záver logicky vyplýva aj z toho, ţe termín verejného zasadnutia a všetky ďalšie úkony s tým súvisiace vykonáva predseda senátu, zatiaľ čo o otázke vykonania verejného zasadnutia v neprítomnosti obţalovaného je príslušný rozhodnúť senát. Jednou zo základných požiadaviek právneho štátu je aj princíp právnej istoty, ktorý znamená možnosť predvídať rozhodnutia štátneho orgánu v konkrétnej veci, keďže v rovnakej veci by štátny orgán mal postupovať a rozhodnúť rovnakým spôsobom. V disciplinárnej veci proti sudcovi JUDr. J. M. vedenej pod sp. zn. 1 Dso 3/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako disciplinárny súd zamietol odvolanie vyššie uvedeného sudcu, pričom verejné pojednávanie

1. októbra 2011 vykonal v jeho neprítomnosti, keďţe dospel k záveru, ţe neprítomnosť sudcu (ospravedlnenie práceneschopnosťou) a jeho právneho zástupcu predstavuje ďalšiu z jeho obštrukcií ako predlţovať konanie v disciplinárnej veci. Odvolací senát 5T sa právom mohol domnievať, ţe procesný postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol aplikovaný v prípade 21 5 To 5/2013 tohto disciplinárne stíhaného sudcu, by mohol byť aplikovaný aj v prípade obţalovaného D. B., keďţe v obidvoch prípadoch boli pouţité tie isté ustanovenia Trestného poriadku a v obidvoch prípadoch dotyčné osoby zvolili rovnaký spôsob, akým sa vyhli svojej účasti na verejnom pojednávaní, resp. verejnom zasadnutí. O to viac, keď Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťaţnosti sudcu JUDr. J. M. nálezom z
2. apríla 2012, sp. zn. I. ÚS 507/2011, rozhodol, ţe základné práva JUDr. J. M.

čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso 3/2011 zo 17. októbra 2011 porušené neboli, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky tento nález založil na totožnej právnej argumentácii. Bez akéhokoľvek komentára ponecháva potom uţ odvolací senát 5T procesný postup dovolacieho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď na jednej strane konštatoval u odvolacieho senátu porušenie Trestného poriadku a práva na spravodlivý proces tým, ţe tento konal na verejnom zasadnutí v neprítomnosti obvineného D. B. napriek tomu, ţe neboli splnené zákonné podmienky a na druhej strane sám postupom

382a Tr. por. rozhodol o podanom dovolaní na neverejnom zasadnutí, ktoré vyhlásil v neprítomnosti obvineného D. B., pričom tohto o tejto skutočnosti ani neupovedomil (pokiaľ za také niečo nepovaţujeme internetovú vývesku) napriek tomu, ţe obvinený D. B. bol v tom čase vo výkone trestu odňatia slobody a tohto vzal do väzby rozhodnutím, proti ktorému nie je moţné podať opravný prostriedok bez toho, aby ho predtým vôbec osobne vypočul. 2) K hmotnoprávnej stránke veci Treba hneď úvodom uviesť, ţe vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo

Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný D. B. a že z jeho konania nastal tam uvedený následok. 22 5 To 5/2013 Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, ţe výrok o vine obţalovaného D. B. bol zaloţený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený. Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení v prevaţnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku špecializovaného trestného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotoţnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obţalovaného D. B. vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom špecializovaného trestného súdu, aţ na námietku týkajúcu sa porušenia povinnosti mlčanlivosti u svedka JUDr. M. B., povaţoval preto za neopodstatnené. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ţe obţalovaný D. B. bol uţ v minulosti uznaný za vinného z trestného činu sprenevery

§ 248ods.

1, ods. 5 Tr. zák. na rovnakom skutkovom základe, a to rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z

1. apríla 2007, sp. zn. PK 1Tš 8/
2. Tento rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
3. októbra 2007, sp. zn. 2 Toš 6/2007, v celom rozsahu zrušil a vec aj v tejto časti vrátil bývalému špeciálnemu súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odôvodnenie tohto zrušujúceho uznesenia však neobsahuje absolútne ţiadnu zmienku o procesných a hmotnoprávnych chybách rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa vyššie uvedeného trestného činu sprenevery a ani jedno slovo o tom, či v tejto časti je potrebné dokazovanie doplniť a prípadne v akom smere. Inak povedané, zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu je minimálne v tejto časti arbitrárne, a teda absolútne nepreskúmateľné, čo napokon na hlavnom pojednávaní konanom dňa
4. novembra 2010 vo svojej záverečnej reči potvrdil aj obhajca obţalovaného D. B. JUDr. R. M.., keď povedal: „najvyšší súd tento bod nevytýkal, je to môj dojem, ale skutočne sa nezmienil ani jediným slovkom, i keď sme podali v tejto časti pomerne rozsiahle odvolanie, vyvoláva to dojem, akoby na to najvyšší súd zabudol, no ale to je len môj dojem“. Odvolací senát 5T najvyššieho súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti preto ani nemohol zistiť dôvody, ktoré viedli vo veci konajúci predchádzajúci odvolací senát k zrušeniu rozsudku v celom rozsahu, teda aj 23 5 To 5/2013 v časti týkajúcej sa len obţalovaného D. B. a trestného činu sprenevery

§ 248ods.

1, ods. 5 Tr. zák., ktorého spáchanie mu obţaloba kládla za vinu. Rovnako

názoru senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z vykonaných dôkazov (bez ohľadu na výpoveď JUDr. M. B., keďţe tento svedok nebol zákonným spôsobom zbavený mlčanlivosti) bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, ţe obţalovaný D. B. z titulu zmluvného zastúpenia obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. s moţnosťou nakladať so všetkým jej právami a majetkom na podklade plnej moci svedka V. F. z

1. januára 2002 za pomoci osoby P. G. vyuţil svedka Ľ. V. tým spôsobom, ţe tomuto svedkovi
2. marca 2002 rozšíril podpisový vzor na účet obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. vedený v T., ktorá osoba následne
3. marca 2002 prevodným príkazom previedla sumu 5.600.000,- Sk z účtu vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti, pričom táto suma nebola pouţitá v prospech a ani v záujme obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o., o čom napokon jednoznačne svedčí aj dodatočne predloţená fiktívna faktúra obchodnej spoločnosti S. s. r. o. Napokon suma 5.600.000,- Sk prevedená na účet obchodnej spoločnosti S. s. r. o. vedený vo V. bola svedkom Ľ. V. dňa
4. marca 2002 v hotovosti vybraná a odovzdaná osobe P. G.. Uvedený skutkový stav potvrdzujú predovšetkým svedecké výpovede Ľ. V., Ing. M.. H. a J. P. a predovšetkým zabezpečené a vykonané listinné dôkazy, a to plná moc V. F. pre obţalovaného D. B. z
5. januára 2002, ţiadosť obţalovaného D. B. o rozšírenie podpisového vzoru k účtu obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. vedený v T. pre svedka Ľ. V. z
6. marca 2002, prevodný príkaz na sumu 5.600.000,- Sk zo
7. marca 2002, príkaz na výber v hotovosti na sumu 5.600.000,- Sk zo
8. marca 2002, faktúra číslo 2002 obchodnej spoločnosti S. s. r. o. ako dodávateľa na sumu 5.600.000,- Sk pre odberateľa obchodnú spoločnosť H. I. A. C., s. r. o. z
9. marca 2002 a písomná ţiadosť výkonného riaditeľa obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. svedka Ing. M.. H. z
10. januára 2003, ktorou obchodnú spoločnosť S. s. r. o. vyzýva na preukázanie plnenia v zmysle vystavenej faktúry. Z vyššie uvedených svedeckých výpovedí vyplývajú tieto závery: - svedok Ing. M. H. na podnet obţalovaného D. B. odmietol zrealizovať prevod finančnej hotovosti z účtu H. s. r. o., 24 5 To 5/2013 - svedok Ľ. V. sa stretol s obţalovaným D. B. len raz, a to v T. pri rozširovaní podpisového vzoru na účet H. s. r. o.
11. marca 2002, - obţalovaný D. B. pred rozšírením podpisového vzoru svedkovi Ľ. V. osamote hovoril s nebohým P. G., - svedok Ing. M. H. potvrdil, ţe pred uskutočneným prevodu z účtu H. s. r. o. na účet S. s. r. o. ho kontaktoval pracovník banky, ktorému potvrdil, ţe tento prevod realizuje obţalovaný D. B., ktorý je oprávnený konať v mene H. s. r. o., - svedok Ľ. V.
12. marca 2002 uskutočnil z účtu S. s. r. o. výber v hotovosti v sume 5.600.000,- Sk, ktoré odovzdal nebohému P. G., - svedkovia Ľ. V. a Ing. M. H. sa videli prvýkrát aţ pri konfrontácii na polícii, - faktúra č.2002 bola zaslaná H. s. r. o. aţ v priebehu mesiacov október – november 2002, pričom bol na nej dátum odoslania
13. marca 2002 a dátum splatnosti
14. marca 2002 s tým, ţe vyfakturované sluţby neboli nikdy zrealizované, čo svedok Ing. M. H. konštatoval aj v urgencii zaslanej S. s. r. o. z
15. januára 2003, ktorou sa domáhal predloţenia dokumentácie, - svedok Ľ. V. so základným vzdelaním ako konateľ spoločnosti S. s. r. o. má H. s. r. o. poskytnúť okrem iného prieskum trhu v oblasti výroby a predaja autobusov pre mestskú a prímestskú dopravu v SR a ČR, poradenstvo pri zaloţení spoločnosti so zmiešanou zahraničnou a slovenskou majetkovou účasťou, prípravu podnikateľského plánu na dobu 5 - 10 rokov a zaškolenie pracovníkov, - svedkovi Ľ. V. bol rozšírený podpisový vzor pre spoločnosť H. s. r. o., ktorá prevodným príkazom podpísaným svedkom Ľ. V.
16. marca 2002 previedla sumu 5.600.000,- Sk na obchodnú spoločnosť S., ktorej konateľom bol práve svedok Ľ. V., pričom

vlastného vyjadrenia bol uţ právoplatne 25 5 To 5/2013 odsúdený v inej trestnej veci, v ktorej na pokyn svedka P. G. tieţ robil tzv. bieleho koňa. Dedukovať iné závery, než aké logicky vyplývajú z týchto svedeckých výpovedí aj v kontexte iných nepriamych dôkazov na seba nadväzujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich, môže len samotný obžalovaný D. B. majúci právo brániť sa spôsobom, ktorý uzná za vhodný a samozrejme jeho zvolení obhajcovia, ale nikto iný, pokiaľ by nechcel prísť do rozporu s pravidlami logického úsudku a vyvodzovania. V tomto smere neobstojí argumentácia obţalovaného D. B. zaloţená na svedeckej výpovedi P. P. z dôvodov, ktoré v dostatočnom rozsahu rozviedol špecializovaný trestný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v plnom rozsahu stotoţnil. Rovnako

neho konanie obţalovaného D. B., ktorý disponoval generálnou plnou mocou a napriek tomu pre vyššie uvedené odčerpanie finančných prostriedkov z účtu obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. rozšíril podpisový vzor pre ďalšiu osobu, postrácalo akúkoľvek logiku, pokiaľ sa neberie do úvahy zištná motivácia jeho konania, ktorým však naplnil znaky trestného činu sprenevery. Pokiaľ ide o osobu P. G., je potrebné ešte doplniť, ţe táto

1. apríla 2003 zomrela, pričom ako svedok dovtedy vypočutá nebola, keďţe trestné stíhanie v tejto časti sa začalo aţ
2. júna 2004 a rovnako tak zomrel svedok JUDr. M. B., a to
3. apríla 2008, pričom jeho výpovede v tomto smere sú právne irelevantné, keďţe dovtedy tento svedok správcom konkurznej podstaty nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti. Vo vzťahu k niektorým odvolacím námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné ešte uviesť nasledovné: Zhodou okolností predseda senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predsedal aj odvolaciemu senátu, ktorý uznesením z
4. mája 2007, sp. zn. 1 Toš 6/2007, zamietol odvolanie obţalovaného V. F. a spol. proti rozsudku bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z
5. januára 2007, sp. zn. PK – 2 Tš 8/2005, pričom v odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol aj toto: 26 5 To 5/2013 „základná premisa obhajobnej argumentácie obţalovaného V. F. a obhajcu obţalovaného F. M. JUDr. J. L. zaloţená na tvrdení, ţe činnosť obchodných spoločností H. S. a. s. a B. I. s. r. o. nevykazovala znaky protiprávnosti, keďţe obţalovaní mali postupovať

ustanovení Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka a ţe k zastaveniu činnosti týchto obchodných spoločností došlo nezákonným zásahom štátu prostredníctvom polície

1. februára 2002, v dôsledku ktorého nemohli byť fyzické a právnické osoby, ktoré im poskytli finančné prostriedky či uţ formou zmluvy o pôţičke alebo prostredníctvom zmluvy o tichom spoločenstve, vyplatené, sa nezakladá na pravde. Vykonaným dokazovaním bolo totiţ jednoznačne preukázané, ţe v posudzovanom prípade išlo bez akýchkoľvek pochybností o sofistikovanejšiu formu pyramídovej hry, ktorá sa krátko predtým, ako došlo k začatiu trestného stíhania vo veci
2. februára 2002, sama zrútila v dôsledku toho, ţe objem vloţených finančných prostriedkov uţ v tom čase nepostačoval na krytie výplaty vkladov a úrokov z nich, čo napokon bolo aj dôvodom k „prevodu“ obchodných spoločností H. S. a. s. a B. I. s. r. o. na iné subjekty, čo je inak predmetom trestného stíhania ďalších osôb. Pre záver, ţe išlo o pyramídovú hru svedčí celý rad objektívnych skutočností vyplývajúcich z doposiaľ vykonaného dokazovania, a to: - formulácia zmlúv, na ktorých základe fyzické a právnické osoby poskytovali finančné prostriedky do vyššie uvedených obchodných spoločností, a to predovšetkým zmluva o tichom spoločenstve s ustanovením, ţe tichý spoločník sa nebude podieľať na strate a dohodnutý výnos mu bude vyplatený bez ohľadu na to, či bude zisk dosiahnutý alebo nie; - nákup obchodných spoločností, resp. obchodných podielov a iné podnikateľské aktivity v H. S. a. s. sa uskutočňovali výlučne z finančných prostriedkov vkladateľov získaných najmä prostredníctvom B. I. s. r. o. nekoncepčne, bez znalosti trhu, ekonomickej situácie spoločnosti, bez predchádzajúcej prognózy jej vývoja a bez projektovej prípravy s prepracovanou dobou návratnosti investície (M. B., A., T.-T., atď.); 27 5 To 5/2013 - všetky tieto obchodné spoločnosti boli stratové, resp. zanedbateľne ziskové, pričom aj v tomto prípade nešlo o tzv. vonkajší zisk, ale o zisk získaný prostredníctvom materskej spoločnosti (napr. P. M. T. s. r. o.), teda v týchto obchodných spoločnostiach neboli vytvárané ţiadne zdroje pre plnenie zmluvných záväzkov voči klientom a rovnako tak z objektívnych dôvodov nemohli byť vytvárané ani v blízkej budúcnosti (napr. návratnosť T.-T. cca. 80 rokov); - dosiahnutý minimálny zisk preto nestačil ani na pokrytie prevádzkových nákladov obchodných spoločností H. S. a. s. a B. I. s. r. o., ktoré boli hradené rovnako len z vloţených vkladov; - uţ v roku 1998 boli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu H. S. a. s. a B. I. s. r. o., keďţe tieto obchodné spoločnosti boli v predĺţení; - výška výnosov, ktorých najvyššie dohodnutá sa

vykonaného dokazovania pohybovala aţ na úrovni 53 % z výšky vloţeného vkladu, pričom vklady a výnosy sa vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových vkladateľov; - aj základné imanie H. S. a. s. bolo financované len výlučne z finančných prostriedkov pochádzajúcich z B. I. s. r. o. (finančné prostriedky vkladateľov), ktoré sa týmto postupom stali pre vkladateľov nevymoţiteľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v trestnej veci obţalovaného V. F. a spol. rovnako dospel k záveru, ţe v prípade H. S. a. s. a B. I. s. r. o. išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových vkladateľov a sumy vloţených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti, keďţe v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne platné zásady nepretržitého trvania.“ Pokiaľ ide o právne posúdenie teraz prejednávanej trestnej veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţnil so záverom, ţe konanie obţalovaného D. B. 28 5 To 5/2013 po stránke subjektívnej i objektívnej naplnilo znaky trestného činu sprenevery

§ 248ods.

1, ods. 5 Tr. zák. Cudzia vec alebo iná majetková hodnota je zverená páchateľovi v prípade, ak je mu odovzdaná do faktickej moci spravidla s tým, aby s vecou alebo inou majetkovou hodnotou nakladal určitým spôsobom. Páchateľ si prisvojí cudziu vec alebo inú majetkovú hodnotu, ktorá mu bola zverená, ak s vecou alebo inou majetkovou hodnotou naloţí v rozpore s účelom, ku ktorému mu bola cudzia vec alebo iná majetková hodnota daná do opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia. Prisvojením je teda aj také nakladanie páchateľa s vecou alebo inou majetkovou hodnotou, ktorá má trvalo vylúčiť zverujúcu osobu z dispozície s vecou alebo inou majetkovou hodnotou. V tejto súvislosti treba ešte dodať, ţe na rozdiel od podvodu získa páchateľ sprenevery faktickú moc nad vecou alebo inou majetkovou hodnotou bez vyvolania omylu alebo zamlčania podstatných skutočností. Pokiaľ by však zverenie veci alebo inej majetkovej hodnoty bolo dosiahnuté vyvolaním alebo vyuţitím omylu alebo zamlčaním podstatných skutočností, šlo by o trestný čin podvodu. V posudzovanom prípade došlo aţ následne k doručeniu fiktívnej faktúry (čo potvrdil svedok Ľ. V. – konateľ obchodnej spoločnosti S. s. r. o.), ktorá mala len legalizovať konanie obţalovaného D. B. a ďalších vyššie uvedených osôb, ktoré neoprávnene odčerpali finančné prostriedky z účtu obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o. Trestného činu sprenevery

§ 248ods.

1, ods. 5 Tr. zák. sa dopustí ten páchateľ, ktorý si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobí na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu. V posudzovanom prípade konaním obţalovaného D. B. ako osoby, ktorej bol na podklade plnej moci zverený okrem iného aj majetok obchodnej spoločnosti H. I. A. C., s. r. o., došlo k trvalej strate majetkovej hodnoty vo výške 5.600.000,- Sk z dispozície tejto obchodnej spoločnosti v rozpore s účelom, ku ktorému bol tento majetok do dispozície obţalovaného D. B. zverený. Okolnosť, ţe na tomto trestnom skutku participovali ako účastníci vo forme pomoci aj