2 písm.
názoru krajského súdu sa ţalovaný mylne domnieval, ţe takéto obmedzenie je prípustné, pretoţe zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), platného do 14.01.2010, v § 61 umoţňuje cudzincovi, ktorý je administratívne vyhostený z územia SR, prostredníctvom Ministerstva vnútra SR povoliť vstup, ak 9Sža/16/2010 3 je jeho pobyt v záujme SR a vec nemoţno vybaviť v zahraničí. Krajský súd uviedol, ţe počas priebehu trestného konania má obvinený nielen právo, ale aj zákonnú povinnosť zúčastňovať sa na jednotlivých procesných úkonoch a toto právo nie je moţné obmedziť s poukazom na to, ţe tieto úkony, resp. účasť na nich sa môţe vykonávať prostredníctvom právneho zástupcu. Krajský súd mal výhrady aj voči právnemu hodnoteniu ţalovaného vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru. Ţalovaný právne irelevantným spôsobom negoval skutočnosť, či ţalobca môţe byť otcom dieťaťa narodeného zo spoluţitia s občiankou SR a či sa s ňou zdrţiava na spoločnej adrese a trvalo tam ţije. Krajský súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 42Sp 142/2009 zo dňa 15.02.2009, ktorým bol ţalobca zaistený pre účely vyhostenia a ktoré Krajský súd v Trnave zrušil a vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe správny orgán sa nedostatočne vysporiadal s otázkou spoluţitia ţalobcu s N. K.. Krajský súd tak, na základe uvedeného, dospel k presvedčeniu, ţe rozhodnutie ţalovaného trpí vadou zákonnosti predovšetkým v tom, ţe právne nesprávne interpretuje oprávnenie ţalobcu, vyplývajúce z čl. 50 Ústavy SR a z čl. 6 Dohovoru a na ne nadväzujúce ustanovenie § 34 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, v platnom znení (ďalej len „Trestný poriadok“). Za predčasný pokladal aj záver rozhodnutia vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru - aspoň dovtedy, kým sa nepreukáţe opak ohľadne spoločného rodinného a súkromného ţivota ţalobcu. Proti tomuto rozsudku podal ţalovaný včas odvolanie v celom rozsahu z dôvodu, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) ţalobu ţalobcu zamietol a trovy konania ako aj trovy právneho zastupovania nepriznal. Ţalovaný poukázal na to, ţe ţalobca, ako štátny príslušník tretej krajiny, potrebuje k oprávnenému pobytu na území SR platný cestovný doklad, ktorý je opatrený vízom alebo povolením na pobyt, čo jednoznačne a preukázateľne ţalobca nespĺňal. Ţalovaný mal za to, ţe napadnuté rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. c) bod l zákona o pobyte cudzincov bolo plne v súlade so zákonom. V zmysle ustanovenia § 58 zákona o pobyte cudzincov boli preskúmané aj prekáţky administratívneho 9Sža/16/2010 4 vyhostenia, ktoré sú taxatívne zákonom uvedené, pričom vedenie trestného konania voči cudzincovi nie je ustanovené ako prekáţka administratívneho vyhostenia. V tomto smere ţalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sţa/42/2010 zo dňa 08.06.2010 v obdobnom prípade, v ktorom bol cudzinec, rovnako ako ţalobca, členom tej istej zločineckej skupiny a boli voči nemu uplatnené také isté procedurálne postupy orgánov činných v trestnom konaní a orgánov cudzineckej polície, ako v prípade ţalobcu. V uvedenom rozsudku vyhovel Najvyšší súd SR ţalovanému a uviedol, ţe vo veciach pobytu cudzincov postupujú správne orgány výslovne
ustanovení zákona o pobyte cudzincov a nie je moţné z ich strany prihliadať na námietky ţalobcu, týkajúce sa „protichodnosti“ preskúmavaných správnych rozhodnutí a účelu trestného konania vedeného proti ţalobcovi. K výhrade krajského súdu k právnemu hodnoteniu ţalovaného vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru ţalovaný uviedol, ţe táto sa nachádza iba v printovej forme rozsudku a nebola vôbec spomenutá na ústnom pojednávaní spojenom s vynesením rozsudku. Ţalovaný ďalej namietal, ţe rozhodovanie Krajského súdu v Trnave, ako odvolacieho orgánu vo veci zaistenia pre účely výkonu administratívneho vyhostenia, nebolo v čase odvolacieho konania ţalovaného známe a zároveň bolo úplne iným konaním v inej veci. Ţalovaný jednoznačne zistil, ţe pred narodením dieťaťa nemal ţalobca záujem zotrvať na území SR a zo spisového materiálu bolo zrejmé, ţe po neudelení azylu v SR, vycestoval do Rakúskej republiky, kde taktieţ poţiadal o azyl. Ţalovaný mal na základe dokladov, predloţených ţalobcom k odvolaniu, za to, ţe ţalobca je drţiteľom cestovného dokladu a teda mohol byť, v prípade jeho záujmu, zapísaný ako otec dieťaťa ihneď po jeho narodení. Zapísať za otca sa dal aţ dňa 16.12.2009, t.j. aţ po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo strany prvostupňového správneho orgánu a pri dublinskej procedúre dňa 12.01.2010, aj počas celého dublinského konania, ţalobca neuviedol ţiadne odlúčenie od dieťaťa. Prvostupňový správny orgán vykonal v rámci svojho konania previerku v mieste pobytu matky dieťaťa a dieťaťa, pričom k osobe ţalobcu neboli zistené informácie preukazujúce rodinný vzťah, resp. spoločnú domácnosť. Na záver ţalovaný uviedol, ţe ţalobca do súčasnej doby neprejavil ţiadny úmysel legalizovať svoj pobyt spoločne so svojim dieťaťom. Ţalobca sa k odvolaniu ţalovaného vyjadril, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, prípisom zo dňa 06.09.2010, v ktorom uviedol, ţe povaţuje rozsudok krajského súdu za správny.
jeho názoru bolo v konaní preukázané, ţe ţalobca má syna, ktorý je slovenským občanom 9Sža/16/2010 5 a
prehlásenia matky dieťaťa a jej rodičov ţijú v spoločnej domácnosti a správny orgán sa v zrušenom rozhodnutí nevysporiadal so zásahom do rodinného ţivota. Ako ďalší dôvod pre zrušenie rozhodnutia ţalovaného ţalobca uviedol nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu nesprávneho posudzovania statusu cudzinca. Ţalobca bol ţiadateľom o azyl v Rakúsku a je povinnosťou SR vydať ţiadateľa o azyl tej krajine dohovoru, ktorá je zodpovedná za rozhodnutie o jeho ţiadosti. Na základe uvedeného ţalobca Najvyššiemu súdu SR navrhol, aby odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a ţalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“.
1 veta prvá O. s. p. je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, ţe pri prepúšťaní z Ústavu na výkon väzby v Banskej Bystrici dňa 11.12.2009 bol ţalobca kontrolovaný pracovníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „OCP PZ Banská Bystrica“) na oprávnenosť pobytu, plnenia účelu pobytu a dodrţiavanie povinností cudzinca a ţalobca sa preukázal dokladom ţiadateľa o azyl v Rakúskej republike. Keďţe uvedený doklad neoprávňoval ţalobu na pobyt na území SR, bol predvedený na OCP PZ Banská Bystrica za účelom podania vysvetlenia. Do zápisnice o vyjadrení zo dňa 11.12.2009 ţalobca uviedol, ţe nemá u seba nijaké platné osobné doklady, ţenatý nie je, ale má na Slovensku priateľku - N. K., s ktorou má syna, M. J. K., nar. X.X., v ktorého rodnom liste však ako otec uvedený nie je, nakoľko nemal nijaké platné doklady, ktorými by sa preukázal na matrike. Azyl v Rakúsku bol ţalobcovi zamietnutý v septembri 9Sža/16/2010 6 2008, pričom od narodenia syna ţil s priateľkou v spoločnej domácnosti u nej doma. Na Slovensku sa teda zdrţiaval neoprávnene a čakal na doklady z Indie, keďţe sa s ňou chcel oţeniť a legalizovať svoj pobyt. Ďalej ţalobca uviedol, ţe bol v tom čase zamestnaný na stavbe u otca svojej priateľky, pracoval brigádne, načierno, bez dokladov a zárobkom za prácu prispieval na domácnosť. Na záver uviedol, ţe bol vyšetrovaný za prevádzačstvo, dňa 10.03.2009 bol zadrţaný a vzatý do väzby, odkiaľ bol dňa 11.12.2009 prepustený. Doposiaľ nebol nikdy a nikde trestne stíhaný a nikde mu nehrozí nijaký trest. Z administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu bolo ďalej zistené, ţe prvýkrát poţiadal ţalobca o udelenie azylu dňa 14.11.2004, avšak nakoľko dňa 16.11.2004 svojvoľne opustil priestory záchytného tábora a uţ sa tam nevrátil, bolo konanie o jeho ţiadosti rozhodnutím č. p. MU-9275/PO-Ţ/2004 zo dňa 29.11.2004 zastavené
1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“). Druhýkrát poţiadal ţalobca o udelenie azylu dňa 20.07.2006; rozhodnutím č. p. MU-1178-16/PO- Ţ/2006 zo dňa 21.09.2006 nebol ţalobcovi udelený azyl
3 zákona o azyle. Na základe zistených skutočností vydalo OCP PZ Banská Bystrica dňa 11.12.2009 rozhodnutie č. p. UHCP-68-5/RCP-BB-CP-BB-AV-2009, ktorým ţalobcu
1 písm. c) bod 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostilo z územia SR a určilo mu zákaz vstupu do 11.12.2014. Následne bol ţalobca
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov zaistený a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (rozhodnutie č. p.: UHCP-68-6/RCP-BB-CP-BB-AV-2009). Proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení sa ţalobca odvolal. Odvolací správny orgán - ţalovaný sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu a vydal dňa 08.02.2010 rozhodnutie č. p.: UHCP-2-4/RCP-BB- SK-2010, ktorým rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie ţalobcu zamietol. Na základe ţaloby podanej
O. s. p. preskúmal rozhodnutie ţalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý toto rozhodnutie zrušil rozsudkom č. k. 2Scud 3/2010-42 zo dňa 23.06.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 9Sža/16/2010 7 Najvyšší súd SR ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie ţalovaného a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p., s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
1 písm. c) bod prvý zákona o pobyte cudzincov, v znení platnom do 14.01.2010, policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdrţiava na území Slovenskej republiky.
1 zákona o pobyte cudzincov nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad, ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený.
ods. 2 cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.
ods. 3 osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno administratívne vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia
odsekov 1 a 2.
čl. 16 ods. 1 Ústavy SR je nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručená. Obmedzená môţe byť len v prípadoch ustanovených zákonom. 9Sža/16/2010 8 Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi (čl. 7 ods. 5 Ústavy SR). V článku 5 ods. 1 písm.
článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru má kaţdý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie a štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
1 veta prvá zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v platnom znení (ďalej len „správny poriadok“), musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
ods. 3 uvedie správny orgán v odôvodnení rozhodnutia, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Povinnosť štátnych orgánov Slovenskej republiky rešpektovať súkromný a rodinný ţivot kaţdého vyplýva z čl. 8 Dohovoru. Rešpektovanie týchto základných práv zaručuje v našej vnútroštátnej právnej úprave vyššie spomenutý čl. 16 ods. 1 Ústavy SR a Listina základných práv a slobôd v čl. 10 ods. 2, kde je uvedené, ţe kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota. 9Sža/16/2010 9 Prvostupňový správny orgán sa vo svojom rozhodnutí otázkou rešpektovania súkromného a rodinného ţivota ţalobcu vôbec nezaoberal a to napriek tomu, ţe ţalobca po predvedení dňa 11.12.2009 do zápisnice o vyjadrení uviedol: „Ja ženatý nie som, mám však na Slovensku priateľku, volá sa N. K., nar. X.X., tr. bytom H.H., okr. D.D.. S touto priateľkou mám aj syna, M... J. K., nar. X.X., v jeho rodnom liste však ako otec uvedený nie som, nakoľko som nemal nijaké platné doklady, ktorými by som sa preukázal na matrike, pracujem však na tom, aby som potrebné doklady doložil. N. poznám po dobu 2 - 3 roky, ona za mnou chodila do Rakúska, kde som bol žiadateľom o azyl, azyl mi však bol zamietnutý v septembri 2008. Ja som sa v tom období, teda od X.X., kedy sa mi narodil syn, žil v spoločnej domácnosti s priateľkou u nej doma. Na Slovensku som sa teda zdržiaval neoprávnene a čakal som na papiere, doklady, z Indie, nakoľko som sa chcel s priateľkou oženiť a legalizovať svoj pobyt. Ja som bol v tom čase zamestnaný na stavbe u otca svojej priateľky, pracoval som brigádne, načierno, bez dokladov, zárobkom za prácu som prispieval na domácnosť, vychádzalo to cca 500 až 600 € na mesiac. Z celou rodinou som vychádzal veľmi dobre, komunikovali sme po slovensky, ja tento jazyk dobre ovládam aj slovom aj písmom“. Tento nedostatok si prvostupňový správny orgán aj sám priznal vo vyjadrení zo dňa 14.01.2010 k odvolaniu, podanému proti jeho rozhodnutiu, kde uviedol: „K časti odvolania, v ktorom právny zástupca uvádza, že druhým dôvodom pre napadnutie rozhodnutia o vyhostení je, že účastník konania sa odôvodnene domnieva, že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné i z hľadiska jeho nesúladu s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.) treba uviesť a uznať, že správny orgán sa pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení dostatočne nezaoberal súkromným a rodinným životom cudzinca s dopadom opatrenia hlavne na práva dieťaťa (Dohovor č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa).“ Ďalej v texte síce prvostupňový správny orgán uviedol, ţe sa otázkou súkromného a rodinného ţivota ţalobcu zaoberal, aj keď v odôvodnení to nebolo uvedené, avšak toto tvrdenie neobstojí, nakoľko správny orgán má v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Ţalovaný k námietke porušenia čl. 8 Dohovoru uviedol, ţe rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu skutočne došlo k zásahu do práva na rešpektovanie súkromia a rodinného ţivota, 9Sža/16/2010 10 avšak výlučne v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Ţalovaný dospel k záveru, ţe tvrdenie účastníka konania o tom, ţe ţije so svojou priateľkou v spoločnej domácnosti na známej adrese, je pre konanie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR v uvedenom prípade neopodstatnené a deklarovanie účastníka o tom, ţe má syna, ktorý je občanom SR, povaţoval za účelové z dôvodu, aby nedošlo k jeho vyhosteniu. Ţalovaný mal za to, ţe ţalobca nemal pred narodením dieťaťa záujem zotrvať na území SR a poukázal na to, ţe v zápisnici ţalobca uviedol, ţe má syna, ale ako otec v rodnom liste dieťaťa nie je uvedený, pretoţe nemal platné doklady, ktorými by preukázal svoju totoţnosť na matričnom úrade, avšak v zápisnici o určení otcovstva zo dňa 16.12.2009 bolo uvedené číslo pasu B5306888, ktorý bol vydaný dňa 18.05.2001 v Indickej republike na ţalobcovo meno. Odvolací orgán na základe tejto skutočnosti vyvodil záver, ţe ţalobca je drţiteľom cestovného pasu a teda mohol byť - samozrejme v prípade jeho záujmu, ako otec dieťaťa zapísaný ihneď po narodení dieťaťa. Vychádzajúc z informácie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru D.D., ţe ţalobca si nepodal ţiadosť o udelenie pobytu na území SR a na uvedenej adrese neboli k účastníkovi konania zistené ţiadne informácie, ţalovaný konštatoval, ţe ţalobca nepovaţoval za potrebné legalizovať svoj pobyt na území SR ani po narodení dieťaťa a takýto úmysel neprejavil ani do rozhodnutia ţalovaného. Na základe vyššie uvedeného krajský súd správne konštatoval, ţe záver rozhodnutia ţalovaného vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru bol na základe dovtedy zisteného skutkového stavu a dôkazov predčasný, aspoň dokým sa nepreukáţe opak ohľadne spoločného rodinného a súkromného ţivota ţalobcu. Krajský súd tak zrušil rozhodnutie ţalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom okrem vyššie spomenutých výhrad k hodnoteniu súkromného a rodinného ţivota ţalobcu v zmysle čl. 8 Dohovoru, vytýkal ţalovanému právne nesprávnu interpretáciu čl. 50 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru a na ne nadväzujúceho § 34 a nasl. Trestného poriadku. Krajský súd uviedol, ţe v predmetnom prípade došlo k rozporu posudzovania verejného záujmu vo vzťahu k ţalobcovi a to v tom smere, či prevaţuje záujem na jeho prítomnosti na území SR z dôvodu neukončeného trestného stíhania alebo na jeho neprítomnosti a dôvodoch vyhostenia, pretoţe nespĺňal podmienky preukázania totoţnosti a oprávnenosti pobytu na území SR. Ţalovaný sa s touto rozporuplnosťou vysporiadal v tom zmysle, ţe dôvody na jeho prítomnosť nie sú tak 9Sža/16/2010 11 závaţné, pretoţe sa môţe brániť v trestnom konaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu a priklonil sa k uznaniu prednosti záujmu na jeho neprítomnosti. Krajský súd, vychádzajúci z čl. 50 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, konštatoval, ţe nikto iný nemá právo rozhodnúť o tom, či obvinený sa bude obhajovať sám alebo prostredníctvom právneho zástupcu. Právo obhajoby je jedným zo základných ľudských práv, ktoré je nutné rešpektovať a ktorých obmedzenie by mohlo vyplývať len zo zákona. Počas priebehu trestného konania má obvinený nielen právo na zúčastňovanie sa na jednotlivých procesných úkonoch, ale i zákonnú povinnosť a toto právo nie je moţné obmedziť s poukazom na to, ţe tieto úkony, resp. účasť na nich sa môţe vykonávať prostredníctvom právneho zástupcu. S uvedeným tvrdením krajského súdu sa Najvyšší súd SR nemohol stotoţniť, nakoľko v obdobnej veci v rozsudku sp. zn. 1Sţa/42/2010 zo dňa 08.06.2010 uţ vyslovil svoj právny názor odlišný od názoru krajského súdu: „Treba zdôrazniť, že vo veciach pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky postupujú príslušné správne orgány výslovne
ustanovení zákona o pobyte cudzincov, a preto ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu týkajúce sa „protichodnosti“ preskúmavaných správnych rozhodnutí a účelu trestného konania vedeného proti žalobcovi, rovnako neskúmal opodstatnenosť námietky žalobcu o možnom zmarení účelu trestného konania, výkonu spravodlivosti, jeho práva na obhajobu v trestnom konaní, či jeho práva na to, aby trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Súdy sa v správnom súdnictve obmedzujú na preskúmanie zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, teda toho, či príslušné správne orgány pri vydávaní rozhodnutia postupovali v súlade s právnymi predpismi a či ich postup a rozhodnutia netrpia vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia.“ Aj napriek tomu, ţe právny názor krajského súdu ohľadne protichodnosti rozhodnutia o vyhostení a vedeného trestného konania nepovaţoval odvolací súd za správny, s námietkou ohľadne porušenia čl. 8 Dohovoru sa krajský súd vysporiadal správne a správne aj rozhodol o nutnosti zrušiť preskúmavané rozhodnutie a vrátiť ho ţalovanému na ďalšie konanie. Preto sa Najvyšší súd SR rozhodol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2Scud 3/2010-42 zo dňa 23.06.2010 potvrdiť
1 O. s. p. ako vecne správny. 9Sža/16/2010 12 Vo všeobecnosti je moţné povedať, ţe vyhostenie cudzinca bude vţdy vo väčšej alebo menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného ţivota, avšak treba uviesť, ţe právo na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota nie je právom absolútnym. V čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú totiţ stanovené moţné obmedzenia tohto práva, a tak prípadný zásah do súkromného a rodinného ţivota neznamená, ţe je správny orgán vţdy pri takejto námietke povinný svoje rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vţdy vecou jeho správneho uváţenia (pri tejto svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou úpravou). Ustanovenie čl. 8 Dohovoru tak neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu manţelov alebo partnerov ohľadne krajiny ich spoločného pobytu, resp. napomáhať zjednocovaniu rodiny. Nakoľko je však rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu vstupu na územie SR rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do nadobudnutých práv cudzinca, je správny orgán, rozhodujúci o takejto žiadosti, povinný vysporiadať sa so všetkými námietkami, ktoré cudzinec v konaní uviedol a tvrdený zásah do súkromného a rodinného života je pritom povinný posúdiť z hľadísk uvedených v zákone o pobyte cudzincov a hľadísk vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Správne orgány, rozhodujúce o vyhostení, sa musia zaoberať potrebnosťou a nevyhnutnosťou administratívneho vyhostenia cudzinca vzhľadom na jeho osobu a pokiaľ dospejú k záveru, ţe administratívne vyhostenie cudzinca je nevyhnutné a potrebné, posúdia primeranosť takéhoto zásahu do súkromného a rodinného ţivota cudzinca v zmysle čl. 8 Dohovoru. Ich úlohou je aj vziať do úvahy prípadné extrateritoriálne účinky čl. 8 Dohovoru v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, teda zaoberať sa otázkou, do akej miery je cudzincovi znemoţnený jeho rodinný, prípadne súkromný ţivot v jeho krajine pôvodu a do akej miery je prijímajúci štát – Slovenská republika práve z tohto dôvodu povinný umoţniť mu preniesť si svoj rodinný, resp. súkromný ţivot na jeho územie. Žalovaný a prvostupňový správny orgán tak nepostupovali náležite v intenciách čl. 7 Ústavy SR. Prvostupňový správny orgán sa právom žalobcu v zmysle čl. 8 Dohovoru nezaoberal vôbec a žalovaný iba uviedol, že išlo o zásah, ale o zásah dovolený a žalobcove námietky ohľadne súkromného a rodinného života považoval bez dostatočného preskúmania za účelové. 9Sža/16/2010 13 O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd
1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. s poukazom na § 250k ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 a 5 O. s. p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov konania
vyčíslenia jeho právneho zástupcu v sume 152,65 eur, ktorá pozostáva: z náhrady trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2010 (písomné vyjadrenie k odvolaniu ţalovaného zo dňa 06.09.2010) vo výške tak, ako ju uplatnil právny zástupca ţalobcu
1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“) - 1/6 výpočtového základu za rok 2010, t. j. 120,- eur (správne mohol právny zástupca účtovať 120,23 eur), z paušálu vo výške 7,21 eur v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky a z dane z pridanej hodnoty vo výške 20 %
3 vyhlášky v sume 25,44 eur. Najvyšší súd nemohol priznať ţalobcovi vyššiu sumu za vykonaný úkon právnej sluţby (120,23 eur namiesto 120,- eur) súc, v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p., viazaný návrhom – vyčíslením trov. Náhradu trov je ţalovaný povinný zaplatiť do rúk právneho zástupcu ţalobcu v zmysle § 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 27. apríla 2011 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Anna Koláriková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.