Obsah (4)

§ 142§ 218§ 224§ 151

Najvyšší súd 7 Cdo 54/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ MPC PLUS, spol. s r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Mlynská č. 22, IČ

§ 142ods.

1. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie z dôvodu, ţe 7 Cdo 54/2013 3 ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm. b/ O.s.p.) - v pôvodnom konaní (sp. zn. 4 C 18/2008) ţalobcovia 1/ a 2/ nemali hmotnoprávnu aktívnu legitimáciu, nesvedčil im nárok na vypratanie bytu; účastníkovi konania bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) - v pôvodnom konaní (sp. zn. 4 C 18/2008) ale i v konaní pred Krajským súdom v Košiciach vedenom pod sp. zn. 2 Co 43/2012), v ktorých došlo k vydaniu zmätočných a nepreskúmateľných rozhodnutí. V tejto súvislosti dovolateľ súdom vyčíta, ţe pri rozhodovaní nevzali v úvahu najmä § 16 a § 29 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a tak vec nesprávne posúdili. V ďalšom dovolateľ polemizuje s názormi súdov, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 MCdo 7/2009 a ponúka i vlastné právne úvahy na vec. Z týchto dôvodov navrhuje, aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaní 1/ a 2/ nevyuţili právo vyjadriť sa k dovolaniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas ţalovaný ako účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúci podmienku povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. 7 Cdo 54/2013 4 je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol ţalovaný dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie ţalovaného preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. K systému dovolacích dôvodov sa ţiada dovolateľovi vysvetliť, ţe existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a tieţ nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) moţno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 3 O.s.p.), a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, ţe v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody zaloţené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľom prípadne uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd nemôţe podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je umoţnené zaoberať sa tým, či súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal. Osobitne je potrebné pre dovolateľa zdôrazniť, ţe predmetom tohto dovolacieho konania je právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu vydané v konaní o povolenie obnovy konania, nie však právoplatné rozhodnutia vydané súdmi v konaní, ktorého obnova sa navrhuje povoliť. Dovolacie dôvody preto majú smerovať k vadám, ktoré sa vytýkajú a prípadne vznikli v konaní o povolení obnovy konania, úspešne nemoţno preto uplatňovať 7 Cdo 54/2013 5 také dovolacie dôvody, ktoré sa týkajú vád vzniknutých v konaní, ktorého obnova sa má povoliť. Ide o tzv. vecný rámec dovolacieho konania, tento vymedzuje dovolací prieskum len na konanie a rozhodovanie v danej veci, nemoţno ho vzťahovať na iné súdne konania a v nich vydané rozhodnutia. Dovolanie ţalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (i uzneseniu) vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva. 7 Cdo 54/2013 6 Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p., ktorej existenciu vidí nedostatku vecnej hmotnoprávnej legitimácie ţalobcov a vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej existenciu vidí v absencii dostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (jeho zmätočnosti a nepreskúmateľnosti), a tieţ vecnej nesprávnosti.
2. K dovolateľom namietanej vade podľa § 237 písm. b/ O.s.p. dovolací súd poukazuje na doterajšiu ustálenú súdnu prax (napr. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 26/2010 zo
3. mája 2010) ktorá vychádza z toho, ţe otázka pasívnej legitimácie účastníka konania (či uţ ţalobcu alebo ţalovaného) nemá ţiaden vplyv na prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. Ak súd nesprávne posúdi túto otázku, nejde o vadu konania, ktorá by spôsobovala tzv. zmätočnosť konania. Nedostatok hmnotnoprávnej legitimácie (vecnej aktívnej alebo pasívnej) môţe mať iba vecný dopad na výsledok sporu v podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým sa ţaloba zamieta (obdobne porovnaj napr. R 34/1993). Argumentácia dovolateľa je preto v tejto časti nesprávna. Od aktívnej alebo pasívnej legitimácie účastníka konania treba odlišovať spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.) a procesnú spôsobilosť, t. j. spôsobilosť samostatne konať ako účastník konania (§ 20 O.s.p.). Dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. dopadá na prípady, kedy v konaní vystupoval ako účastník konania, ten kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Súd je povinný vţdy skúmať, či ten, kto vystupuje v konaní ako účastník konania, má spôsobilosť byť účastníkom konania. Na nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania musí súd vţdy prihliadnuť, a to aj bez návrhu a kedykoľvek v kaţdom štádiu konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Spôsobilosti byť účastníkom teda zodpovedá spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 7 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 8 OZ (t. j. právna subjektivita a spôsobilosť na právne úkony). Okamihom narodenia má kaţdá fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna subjektivita fyzickej osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Ţalovanému ako dospelej a ţijúcej fyzickej osobe zákon priznáva právnu subjektivitu, jej pozbavenie alebo obmedzenie nebolo preukázané ţiadnym súdnym rozhodnutím, preto je potrebné vychádzať zo stavu, ţe tento má aj spôsobilosť byť účastníkmi občianskeho súdneho konania (§ 19 O.s.p.). Spôsobilosť byť účastníkom konania majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 OZ). Právnickými osobami sú zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, účelové zdruţenia 7 Cdo 54/2013 7 majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Na zriadenie právnickej osoby je potrebná písomná zmluva alebo zakladacia listina, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak (§ 19 ods. 1 OZ). Právnické osoby vznikajú spravidla dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného alebo iného zákonom určeného registra (§ 19 ods. 2 OZ). Do obchodného registra sa zapisujú obchodné spoločnosti, druţstvá a iné právnické osoby, o ktorých to ustanovuje zákon, ďalej zahraničné osoby. Ţalobca 1/ ako obchodná spoločnosť bol zapísaný do obchodného registra
4. apríla 1995 a je v ňom vedený aj v súčasnosti (viď výpis z obchodného registra Okresného súdu Košice I, vloţka č. 6068/V, oddiel: Sro). Ţalobca 2/ ako obchodná spoločnosť bol zapísaný do obchodného registra
5. mája 1992 a je v ňom vedený aj v súčasnosti (viď výpis z obchodného registra Okresného súdu Košice I, vloţka č. 247/V, oddiel: Sa). To znamená, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ v tomto konaní majú (mali) spôsobilosť byť účastníkmi tohto súdneho konania.
6. Dovolateľ namietal, ţe postupom súdu prvého stupňa, tak aj odvolacieho súdu, mu bola odňatá moţnosť pred ním konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania . Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu

potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia 7 Cdo 54/2013 8 (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu

potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko protistrany k návrhu, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyloţil, 9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, 10/ aké právne závery vyplývajú vo vzťahu k návrhu na povolenie obnovy konania), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. 7 Cdo 54/2013 9 V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

prvostupňovým obsahuje vysvetlenie dôvodov pre ktoré bol návrh na obnovu konania zamietnutý. Tieto mali spočívať v záveroch súdov o nesplnení podmienok pre povolenie obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p., t. j. ţe navrhnutý dôkaz nemohol ţalovaný bez svojej viny pouţiť v pôvodnom konaní, a ţe ide o taký dôkaz, ktorý by mohol privodiť pre ţalovaného priaznivejšie rozhodnutie v pôvodnom konaní. Súdy konštatovali, ţe z obsahu pôvodného spisu (vedeného na Okresnom súde Spišská Ves pod sp. zn. 4 C 18/2008) neboli zistené okolnosti pre ktoré by sa nemohli vykonať dôkazy, ktoré by mohli privodiť pre ţalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Rozhodnutia súdov vysvetľujú predpoklady, ktoré neboli naplnené a označujú zákonné ustanovenia, ktoré ich vyţadovali (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené odôvodnenia súdov v súhrne moţno povaţovať za preskúmateľné. Skutočnosť, ţe ţalovaný má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá zmätočnosť rozhodnutí. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový a právny stav zistený súdom prvého stupňa, primeraným spôsobom opísal obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. V celom rozsahu sa stotoţnil so závermi prijatými súdom prvého stupňa, na ktoré odkázal, čo mu dovoľuje § 219 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie odvolacieho súdu

potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umoţňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudrţateľné alebo arbitrárne), a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok (

potvrdeným uznesením) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom uznesení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii 7 Cdo 54/2013 10 práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (o povolení – nepovolení obnovy konania) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalovaný nebol v dovolacom konaní úspešný, preto právo na náhradu trov konania vzniklo ţalobcom, keďţe neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobcovia 1/ a 2/ nepodali návrh 7 Cdo 54/2013 11 na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto im ich náhradu dovolací súd nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. februára 2014 JUDr. Ladislav Górász, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková