Najvyšší súd 2 Cdo 126/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ E. F., bývajúcej v K., 2/ M. S., bývajúcej v K., 3/ J. F., bývajúceho v K., 4/ Š. S., bývajúceho v K., 5/ S. R., bývajúcej v K., všetci zastúpení JUDr. M. H., advokátom v K., proti ţalovaným 1/ D., so sídlom v K., 2/ Mestu K., o odstránení stavby alebo zriadenie vecného bremena k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 14 C 638/1997, o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
- septembra 2009 sp. zn. 11 Co 114/2007 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z
- septembra 2009 sp. zn. 11 Co 114/2007, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
- septembra 2009 sp. zn. 11 Co 114/2007 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z
- septembra 2009 sp. zn. 11 Co 114/2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Košice I rozsudkom z
- septembra 2007 č.k. 14 C 638/1997-228 zriadil časovo neobmedzené vecné bremeno v prospech ţalovaného 1/, ktorému zodpovedá právo nerušene uţívať časť nehnuteľnosti ţalobcov, pôvodne zapísanej v pozemnokniţnej vloţke č. X., katastrálne územie K., parcela č. X. o výmere X. m2, ktorej zodpovedajú novovytvorené parcely č. X. o výmere X. m2 a č. X. o výmere X. m2, ktoré sú vyznačené na geometrickom pláne ako súčasť znaleckého posudku č. X. vypracovaného Ing. M. H., znalcom z odboru Geodézia a kartografia, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 1/ (právny predchodca ţalobcov teraz označených ako ţalobca 1/ a 2/, ďalej len pôvodný ţalobca 1/) sumu 2 690 346 Sk, ţalobcovi 2/ (teraz označený ako ţalobca 3/) sumu 672 591 Sk a ţalobkyni 3/ (právny predchodca ţalobcov teraz označených 2 2 Cdo 126/2010 ako ţalobca 4/ a 5/, ďalej len pôvodná ţalobkyňa 3/) sumu 672 591 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o uloţenie povinnosti ţalovaným 1/, 2/ odstrániť na vlastné náklady stavbu postavenú na pozemku ţalobcov, ktorý bol pôvodne vedený v pozemnokniţnej vloţke č. X., katastrálne územie K., ako parcela č. X. o výmere X. m2 konanie zastavil. Ţalobu proti ţalovanému 2/ o zriadenie vecného bremena zamietol. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť nahradiť trovy konania pôvodnému ţalobcovi 1/ 74 903 Sk, ţalobcovi 2/ (teraz označený ako ţalobca 3/) 46 766 Sk a pôvodnej ţalobkyni 3/ 46 766 Sk na účet ich právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Súčasne ţalovanému 1/ uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 19 975,50 Sk na účet Okresného súdu Košice I do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalobcovia sa ţalobou domáhali uloţenia povinnosti ţalovaným odstrániť na vlastné náklady stavbu postavenú na ich pozemku, eventuálne, ak by odstránenie stavby nebolo účelné, domáhali sa zriadenia časovo neobmedzeného vecného bremena v prospech ţalovaných za primeranú peňaţnú náhradu. Tvrdili, ţe predmetný pozemok neprešiel vyvlastnením do vlastníctva Československého štátu, a preto s ním nemohol disponovať. Ţalovaní namietali, ţe ţalovaný 2/ nadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Nehnuteľnosť dal následne do nájmu ţalovanému 1/. Obaja trvali na tom, ţe vyvlastňovacie konanie prebehlo v súlade so zákonom a ţe rozhodnutie bývalého Obvodného národného výboru Košice I z
- júna 1988 č. V. je platné a záväzné aj vo vzťahu k ţalobcom. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe ţalobcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, na ktorej ţalovaný 1/ zriadil stavbu: „T.“. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, ţe vyvlastnenie je správny akt, ktorým prechádza vlastníctvo k nehnuteľnosti z doterajšieho preukázaného skutočného vlastníka na nového vlastníka. Mal za preukázané, ţe vyvlastňovacie konanie je neúčinné a preto nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na Československý štát a ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená. Pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom, nemohli nastať účinky, ktoré zákon s vyvlastnením spája. Voči ţalovanému 2/ v dôsledku nedostatku pasívnej legitimácie ţalobu zamietol. V časti o uloţenie povinnosti ţalovaným 1/, 2/ odstrániť na vlastné náklady stavbu postavenú na pozemku ţalobcov konanie na základe čiastočného späťvzatia ţaloby zastavil (§ 96 O.s.p.). O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p. 3 2 Cdo 126/2010 Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovaného 1/ rozsudkom z
- septembra 2009 sp. zn. 11 Co 114/2007 v spojení s opravným uznesením z
- septembra 2009 sp. zn. 11 Co 114/2007 rozsudok prvostupňového súdu v napadnutom výroku o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu vo vzťahu ţalobcov a ţalovaného 1/ zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Vyslovil, ţe ţalobcovia nemajú právo na náhradu trov konania a ţalovanému 1/ ich náhradu nepriznal. V časti výroku o trovách štátu zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, ţe štátu právo na náhradu trov nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe v danej veci ide o vlastnícku ţalobu. Predpokladom úspechu takejto ţaloby je preukázanie, ţe ţalobcovia sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Ţalobcovia svoju aktívnu legitimáciu vyvodzovali zo skutočnosti, ţe nehnuteľnosť neprešla na Československý štát. V danej veci nebolo sporné, ţe ţalobcovia si neuplatnili v rámci reštitučných predpisov ako oprávnené osoby nárok na vydanie predmetných pozemkov. Neuplatnením tejto moţnosti došlo k zániku ich práva na obnovu ich vlastníckeho práva. Ak im teda predmetné nehnuteľnosti neboli vydané podľa reštitučných predpisov ako špeciálnej právnej úpravy (hoci aj z dôvodu, ţe o ich vydanie nepoţiadali), nemohli nadobudnúť k nim vlastnícke právo, lebo ich vlastníkmi by sa stali aţ ich vydaním. Odvolací súd zastáva názor, ţe ţalobcovia spĺňali všetky poţiadavky pre postup podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Ak takto nepostupovali, predmetné pozemky im nemohli byť vydané a ich nevydaním v zmysle tohto zákona sa ani neobnovilo vlastnícke právo k nim. Na základe uvedeného odvolací súd zmenil v napadnutej časti rozsudok prvostupňového súdu tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol. O trovách konania a trovách štátu rozhodol podľa § 224 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1, § 150 ods. 1, § 148 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia 1/ aţ 5/ dovolanie (niekoľkými obsahovo zhodnými podaniami – č.l. 284, 300, 341 spisu) v časti zmeňujúceho výroku o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 238 ods. 1 O.s.p. a § 237 písm. b/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. Navrhli, aby dovolací súd v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu zmenil, resp. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vadu v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. dovolatelia videli v tom, ţe v priebehu odvolacieho konania zomreli ţalobcovia 1/ – Š. F. a 3/ M. S.. Odvolací súd napriek tejto skutočnosti vec prejednal a rozhodol, pričom títo ţalobcovia stratili spôsobilosť byť účastníkmi konania. Dovolatelia sa stotoţňujú s názorom odvolacieho súdu, ţe vzťah reštitučných zákonov a 4 2 Cdo 126/2010 Občianskeho zákonníka je vzťahom všeobecného a špeciálneho zákona. Nesúhlasia však s ďalšími závermi odvolacieho súdu. Dovolatelia uviedli, ţe kaţdý z reštitučných predpisov riešil určenú oblasť úpravy a definoval, kto za akých okolností mohol od koho ţiadať vydanie veci, resp. poţadovať zaplatenie peňaţnej náhrady. Ţalobcovia si svoje práva uplatnili podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretoţe podľa ich názoru nebolo moţné postupovať ani podľa jedného z tzv. reštitučných zákonov. Vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti vyvlastňovaným pozemkovokniţným vlastníkom, ktorí uţ nemali právnu subjektivitu. Okresný súd správne uzavrel, ţe toto vyvlastňovacie konanie vedené proti nevlastníkom vyvlastňovanej nehnuteľnosti sa uskutočnilo nezákonným spôsobom, keď aj ustanovenie opatrovníka v dôsledku nepravdivého vykonštruovaného dôvodu neznámeho pobytu týchto pozemkovokniţných spoluvlastníkov bolo tieţ nezákonné. Ţalovaný 1/ vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe plne súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu. Navrhol dovolanie zamietnuť. Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. 5 2 Cdo 126/2010 Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné a teda aj dôvodné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 písm. a/, c/ aţ g/ O.s.p. dovolatelia nenamietali a tieto nezistil ani dovolací súd. Vzhľadom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Uvedené zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť v kaţdom štádiu konania prihliadnuť na to, či sú splnené zákonom stanovené podmienky (procesné podmienky konania), aby súdne konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie. Medzi základné procesné podmienky (okrem iných), ktoré má súd povinnosť skúmať aj bez návrhu po celý čas konania, je splnenie podmienky spôsobilosti byť účastníkom konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená mať procesné práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkom priznáva, resp. ukladá. Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a povinnosti podľa hmotného práva. Hmotnoprávna spôsobilosť mať práva a povinnosti zaniká smrťou fyzickej osoby, prípadne jej vyhlásením za mŕtvu (§ 7 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Ak po začatí súdneho konania účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.), postup súdu upravuje ustanovenie § 107 O.s.p. Je vecou súdu, aby podľa povahy veci posúdil, či smrť účastníka bráni ďalšiemu pokračovaniu 6 2 Cdo 126/2010 v konaní alebo či v ňom moţno pokračovať s právnymi nástupcami zomrelého účastníka konania. Procesnými nástupcami zomrelého účastníka konania sa stávajú jeho dedičia. Zo spisu vyplýva, ţe po podaní odvolania (
- novembra 2007) voči prvostupňovému rozsudku ţalovaným 1/ (č.l. 239) počas odvolacieho konania zomrel X. Š. F. (ţalobca 1/) a jeho právnymi nástupcami sa stali v záhlaví rozhodnutia uvedení ţalobcovia 1/ a 2/. V priebehu odvolacieho konania zomrela aj ţalobkyňa 3/ M. S. a to X. a jej právnymi nástupcami sa stali v záhlaví rozhodnutia uvedení ţalobcovia 4/ a 5/. Odvolací súd vec prejednal a rozsudok vyhlásil
- septembra
- Opravné uznesenie vydal
- septembra
- Moţno teda konštatovať, ţe v čase rozhodovania odvolací súd konal ako so ţalobcom 1/ Š. F. a ako so ţalobkyňou 3/ M. S., ktorí však nemali spôsobilosť byť účastníkmi konania. Dovolací súd na základe uvedeného konštatoval, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p., pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením /v časti zmeňujúceho výroku o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu a v nadväzujúcom výroku o trovách konania a trovách štátu/ (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa dovolací súd napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júla 2011 JUDr. Martin V l a d i k, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová 7 2 Cdo 126/2010