c/ Tr. por. sa dovolanie obvinených R. Š. a J. K. o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e : Rozsudkom bývalého Špeciálneho súdu v Pezinku z 3. mája 2006, sp. zn. PK-2 Tš 9/2005, boli obvinení R. Š. a J. K. uznaní za vinných v bode I. zo spáchania trestného činu vraţdy
1, 2 písm. h/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31. júla 2001 (ďalej len Tr. zák.) formou spolupáchateľstva
2 Tr. zák. a v bode II. z trestného činu vraţdy
1, ods. 2 písm. c/ a písm. h/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva
2 Tr. zák., na tom skutkovom základe, ţe v bode I. obvinení R. Š., J. K. a P. L. - po vzájomnej dohode a vo vzájomnej súčinnosti po vylákaní Ing. M. N., nar. X., trvale bytom P., T. č. X., nezistenou osobou do chatky hotela P. L. v M., za účelom pokračovania v presne nešpecifikovanej podnikateľskej činnosti, v presne nezistený deň, 2 1 TdoV- 4/2010 v novembri 2000 po
V- 4/2010 odňatia slobody v trvaní 25 (dvadsaťpäť) rokov a
2 písm. c/ Tr. zák. bol zaradený na výkon trestu do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Obvinenému J. K. bol za uvedené trestné činy uloţený
2 Tr. zák., s pouţitím § 35 ods. 1, § 29 ods. 3 Tr. zák. výnimočný úhrnný trest odňatia slobody na doţivotie.
2 písm. c/ Tr. zák. bol obvinený zaradený na výkon trestu do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. Ďalej
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov kaţdému obvinenému uloţil ochranný dohľad v trvaní 3 (tri) roky. Prvostupňový súd uţ skôr citovaným rozsudkom rozhodol aj o uplatnených nárokoch na náhradu škody tak, ţe
1 Tr. por. č. 141/1961 Zb. účinného do 1. janu- ára 2006 poškodených: H. Š., nar. X. v S. N. V., trvale bytom T. X., P., I. S., nar. X. v N., trvale bytom B.S. T. X., Ţ., V. C., nar. X. v L., trvale bytom J. ulica X., N. - K., odkázal s ich nárokmi na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych. Tento rozsudok
1 písm. b/, alinea cc/ Tr. por. účinného do
por. v znení účinnom do
1 písm. c/ Tr. por., ktorého podstatou je, ţe zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu a obvinený R. Š. poukázal aj na naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g/ Tr. por., lebo rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Svoje odvolania odôvodnili nasledovne : Obaja obvinení vo svojom dovolaní poukazujú na skutočnosť, že súd prvého stupňa, bývalý Špeciálny súd v Pezinku, ktorý vo veci rozhodoval, je nepríslušným, čo je
nich potvrdené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009, sp. zn. PL ÚS-17/08, v zmysle ktorého zriadenie Špeciálneho súdu v Pezinku nebolo v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Už v odvolacom konaní namietali nelegitímnosť celého konania, ako aj vyneseného rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku, ktorý
ich názoru nie je nestranný a nezávislý. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze nevylúčil ani nespochybnil podanie dovolania
ustanovení Trestného poriadku. Ďalej v dovolaní konštatujú, že pre Špeciálny súd je charakteristické, že tu existuje špecifický právny režim pre výber sudcov a výkon ich funkcie na tomto súde podmienený dohľadom bezpečnostného orgánu výkonnej moci a s tým spojené nedostatočné právne garancie pred zasahovaním do výkonu ich právomoci. Takto vytvorený charakter Špeciálneho súdu a jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, lebo porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii materiálneho právneho štátu, keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje možnosťou Národného bezpečnostného úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde v konaní bez jednoznačných a vopred predvídateľných pravidiel, a jednak kreuje Špeciálny súd spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi mocou súdnou a výkonnou v prospech moci výkonnej, čím porušuje aj zásady demokratického štátu, osobitne garancie sudcovskej nezávislosti. Obvinený J. K. uvádza osobitne vo svojom dovolaní, že porušenie jeho práva na obhajobu vidí v tom, že súd jeho výpoveď vyhodnotil ako nevierohodnú, bez dostatočného 5 1 TdoV- 4/2010 preskúmania mnohé z jeho návrhov zamietol, bolo mu znemožnené použiť ďalšie dôkazy, ako aj skutočnosť, že súd prvého stupňa neopodstatnene odmietol vykonať výsluch svedkyne I. M.. Obvinený ďalej poukázal na závažné porušenie ustanovenia § 116 ods. 1 Tr. por., v zmysle ktorého, ak je potrebné vyšetriť duševný stav obvineného, sa priberú vždy dvaja znalci z odboru psychiatrie. Porušenie tohto ustanovenia spočíva
neho v tom, že na hlavnom pojednávaní bol vypočutý len jeden znalec - psychiater, pričom nešlo len o potvrdenie znaleckého posudku, prípadne o stručné vysvetlenie niektorých pojmov, ale tento znalec bol predvolaný a vypočutý na hlavnom pojednávaní trikrát a jeho výpoveď je napísaná na 19-tich stranách. Obdobne porušenie svojich práv vidí aj v tom, že znalec z odboru psychológie, Mgr. D., odpovedala na hlavnom pojednávaní bez akejkoľvek prípravy a bez možnosti premyslieť si odpovede na rôzne sugestívne otázky. Upozorňuje tiež na argumentáciu uvedenú už v odvolaní,
ktorej súd nezisťoval, ktoré z činov svedka L. boli vykonané z jeho vlastnej iniciatívy, a ktoré pod nátlakom. Za veľký nedostatok považuje obvinený to, že súd bližšie neskúmal nákup väčšieho počtu veľkých plastových nádob. Rovnaká situácia
neho nastala aj vo vzťahu k tej skutočnosti, že obvinený P. L. bol obžalovaný aj pod bodom VI. obžaloby zo skutku kvalifikovaného ako pokus trestného činu vraždy a ten nebol predmetom tohto konania. Mal sa ho dopustiť 29. júla 2000 na poškodenom M. Z., pričom z časového hľadiska ide o prvý závažný násilný trestný čin. Prvostupňový súd tento skutok rovnako ako ekonomickú trestnú činnosť na hlavnom pojednávaní neprejednával, ale na rozdiel od pokusu trestného činu vraždy svedkom L., ktorý v rozsudku neuvádza, ekonomickú trestnú činnosť považuje za motív vražedného konania. Odvolací súd sa nepridržiaval zásady,
ktorej môže spoločne posúdiť tú časť odvolania viacerých obvinených, ktorá je rovnaká alebo má rovnakú podstatu, ale musí osobitne posudzovať tie časti odvolaní každého jednotlivého obvineného, v ktorých sú ich odvolacie argumentácie odlišné, a to vo vzťahu k motívu konania obvinených. Obvinení J. K. v tejto súvislosti tvrdí, že Špeciálny súd ani odvolací súd nepreukázali, prečo by mal úmysel zakrývať činnosť, „o ktorej mal dôvod predpokladať, že je trestným činom“, ak sa žiadnej takejto činnosti nedopustil. K porušeniu práva na obhajobu
názoru obvineného malo dôjsť aj tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom rozhodnutí súhlasil s postupom súdu prvého stupňa, ktorý rozdelil obžalobu na štyri časti, čím rozdelil aj dôkazy a zároveň tak došlo aj k premiestneniu dôkazov. 6 1 TdoV- 4/2010 Obvinený R. Š. vo svojom dovolaní navyše uvádza, že záver o jeho vine nebol jednoznačne preukázaný dôkazmi. Namietal zistenia súdu, ktoré sú
neho v rozpore s výpoveďou P. L. a zároveň poukazuje na to, že jeho výpoveď je jediným, a to nepriamym dôkazom.
jeho názoru je nepreskúmateľný záver o motíve trestnej činnosti, pričom v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Poukazuje na rozpory vo výpovediach P. L. a znalca Prof. MUDr. F. N.. Obvinený tvrdí, že P. L. sa priznal P. nátlakom zo strany vyšetrovateľa, pričom mu bola sľúbená výhoda v trestnoprávnom konaní a o niektorých skutočnostiach sa dozvedel až z vyšetrovacieho spisu, z čoho vyplýva, že bol ovplyvnený a získal tým osobný prospech, čím sa jeho výpoveď stala nevieryhodnou. Z týchto dôvodov obaja obvinení vo svojom dovolaní navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyslovení porušenia zákona z vyššie uvedených dôvodov v ustanovení § 15a ods. 2 a § 17 ods. 1, 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 a v ustanoveniach § 2 ods. 4, ods. 5, ods. 13 a § 33 ods. 1, ods. 3 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, zrušil uznesenie v napadnutých výrokoch
2 Tr. por. a
1 Tr. por., pričom obvinený J. K. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky prikázal Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Obvinený R. Š. z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol vo veci. V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadril obvinený P. L. a poškodení V. C. a H. Š.. Obvinený P. L. v písomnom vyjadrení, doručenom Špecializovanému trestnému súdu
1 Tr. por. dovolania obvinených odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, ţe dovolania sú prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde moţno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj to, ţe podané dovolania je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
por. ( § 382 písm. c/ Tr. por.). Na vysvetlenie tohto záveru treba predovšetkým uviesť, ţe obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
c/ Tr. por. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to 8 1 TdoV- 4/2010 vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov
1 písm. a/ aţ písm. l/ Tr. por., resp. aj
3 Tr. por. Dovolanie je moţné podať (aj vtedy)
1 písm. a/ Tr. por. , ak vo veci rozhodol nepríslušný súd, pričom obaja obvinení poukazujú na naplnenie práve tohto dovolacieho dôvodu, v zmysle ktorého povaţujú bývalý Špeciálny súd v Pezinku za nepríslušný, poukazujúc na rozpor vzniku a existencie tejto inštitúcie s Ústavou Slovenskej republiky. Argumentujú výlučne nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/08, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky nevylúčil, ani nespochybnil podanie dovolania
ustanovení Tr. por. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôleţitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto moţnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody dovolania sú podstatne uţšie v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní. Na podklade vyjadreného, je dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. naplnený vtedy, ak neboli dodrţané ustanovenia Tr. por. upravujúce príslušnosť súdov, t. j. vo veci rozhodol súd, ktorý nebol vecne, miestne alebo funkčne príslušný. Vychádzajúc z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov upravujúcich príslušnosť súdov, bol bývalý Špeciálny súd v Pezinku vecne, miestne a funkčne príslušným súdom a zároveň mu bola daná právomoc na konanie a rozhodovanie v trestnej veci obvineného R. Š. a spol. Vecná príslušnosť tohto súdu je upravená v ustanovení § 17 ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, v zmysle ktorého Špeciálny súd vykonáva konanie o trestných činoch patriacich do jeho právomoci v prvom stupni (právomoc Špeciálneho súdu - § 15a Tr. por. účinného do 1. januára 2006).
1 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do
ustanovení Tr. por. v zmysle § 41b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť
čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania
ustanovení Tr. por. Ústavný súd v náleze pripomína, ţe predmetné ustanovenie je aplikovateľné iba na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu vytvárajúceho priamy hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia, ktorý stratil účinnosť
čl. 125 ods. 3 ústavy. V niektorých prípadoch nemoţno vylúčiť ani dopad neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1 vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však nevyhnutnou podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv. V odôvodnení citovaného nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatoval, ţe zásadné dôvody rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade napadnutých právnych predpisov s ústavou a s označenými medzinárodnými zmluvami sa týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov 10 1 TdoV- 4/2010 Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, ţe nie je daná priama príčinná súvislosť medzi povahou zisteného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil v bode
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a moţnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je závaţnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. je však koncipovaný oveľa uţšie, nie je ním akékoľvek (resp. kaţdé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. Pri posudzovaní, či v tom - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôleţité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Vychádzajúc z uvedeného, právo na obhajobu zahŕňa viacero komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Tr. por. o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod., čo sa v posudzovanom prípade nezistilo. Naopak, obvinený vyuţíval v celom rozsahu moţnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom obhajcu. Z obsahu zväzkov spisového materiálu vyplýva, ţe obvinený mal moţnosť od začiatku konania sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať ţiadosti a opravné prostriedky, zúčastňovať sa na procesných úkonoch osobne i prostredníctvom obhajcu, vypočúvať svedkov, ktorých sám alebo prostredníctvom obhajcu navrhol a klásť im otázky. Neobstojí ani tvrdenie obvineného, ţe jeho právo na obhajobu bolo zásadným spôsobom porušené práve tým, ţe súdy nezabezpečili do spisu aj dôkazy svedčiace v prospech obvineného. Povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu je zaoberať sa kaţdým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď 12 1 TdoV- 4/2010 vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, ţe sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Nemoţno však úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho, ţe sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Právo na obhajobu obvinených nemôţe byť porušené ani tým, ţe súd, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč neţ je predstava obvineného alebo inej strany v konaní. Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe námietku obvineného, ţe v konaní bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je moţné akceptovať. Rovnako neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nesprávneho, či neúplného zistenia motívu páchateľa v dôsledku nevykonaného dokazovania alebo nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania, keďţe tento argument predstavuje namietanie skutkových zistení. Obvinený R. Š. poukázal na naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g/ Tr. por. tým, ţe rozhodnutie je zaloţené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. V tejto súvislosti upozorňuje na neúplne vykonané dokazovanie, nepreukazujúce mu jednoznačne vinu, konkrétne výpoveď obvineného P. L. povaţuje za nevieryhodnú, získanú pod nátlakom a hrozbou a zároveň plnú rozporov v porovnaní s výpoveďou znalca Prof. MUDr. F. N.
2 Tr. por. účinného do
1 písm. i/ Tr. por., dovolací súd musel dovolania obvinených, J. K. a R. Š.,
c/ Tr. por. odmietnuť. Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 12. mája 2011 14 1 TdoV- 4/2010 JUDr. Štefan H a r a b i n , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Kristína Cíchová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.