Najvyšší súd 2 Obdo 67/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M. H., R., právne zastúpený JUDr. J. D., DrSc., advokátom, K., proti ţalova

§ 142ods.

1 O. s. p. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie odôvodnené v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Dovolateľ poukázal na skutkový stav veci a uviedol, ţe Ústavný súd SR v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho prvku základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ľudského práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nevytvoril vlastnú originálnu koncepciu, ale prevzal koncepciu z case- law Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa dovolateľa to potvrdzuje výslovný odkaz na rozsudok Garcia Ruiz proti Španielsku z

1. januára 1999, § 26 v rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veci I. ÚS 230/04 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2004 — II. polrok, s. 1134), aj skôr vyslovené názory v case-law Európskeho súdu pre ľudské práva v rade konaní. Dovolateľ zdôraznil, ţe jednou z poţiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôleţitejšími argumentmi vznesených účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody, sa môţe meniť v závislosti od okolností prípadu, opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne) zaoberanie sa takými argumentmi je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu. (Case of Vetrenko v. Moldova, rozsudok z
2. mája 2010). Dovolateľ poukázal na to, ţe podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské práva vnútroštátny súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí vysporiadať s argumentom, ktorý má dve kumulatívne vlastnosti. Je to argument relevantný, podstatný, významný a týkajúci sa veci a argument konkrétny (Case of Pronina v. Ukraine, § 25), formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom (Case of Krasulya v. Russia, § 52; Hiro Balani v. Spain, § 28). Dovolateľ zdôraznil, ţe relevantný argument je taký argument, ktorý musí súvisieť s prejednávanou vecou, musí sa týkať otázky riešenej v danom prípade. Podľa dovolateľa Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach bliţšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s argumentmi, napr. vo veci sp. zn. IV. ÚS 296/09, III. ÚS 311/07, II. ÚS 193/06, 4 2 Obdo 67/2012 II. ÚS 410/06, III. ÚS 153/07, III. ÚS 402/08, III. ÚS 44/
3. Vzhľadom na uvedené, podľa dovolateľa z doterajšej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR

case-law Európskeho súdu pre ľudské práva moţno vyvodiť, ţe „vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne relevantný v okolnostiach prípadu. Preto podľa dovolateľa nestačí, ak súd na argument účastníka konania zareaguje, ale vyrovná sa s ním nedostatočne, „stručným konštatovaním“. Inak povedané, nestačí formálne zaoberanie sa námietkou účastníka konania. Súd sa s argumentom musí vyrovnať dostatočne. Ak argument odmietne, musí podľa dovolateľa súd dostatočným spôsobom uviesť, z akého dôvodu (prečo) argument pokladá za nesprávny. Argumenty súdu uvedené pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byt‘ zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania. V okolnostiach prípadu dovolateľ namietol, ţe súd prvého stupňa bol povinný pri kvalifikácii jeho právneho postavenia postupovať s vyuţitím analógie pri výklade a uplatnení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave sa podľa dovolateľa tejto otázky, ktorá v okolnostiach prípadu mala zásadný právny význam, ani nedotkol. Odvolací súd podľa ţalobcu o jeho odvolacom dôvode vôbec neuvaţoval. Uspokojil sa s formálnym odkazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ktorý údajne uplatnil, keď sa stotoţnil s odôvodnením rozsudku prvého stupňa. Odvolací súd sa „stotoţnil“ s právnym názorom, ktorý súd prvého stupňa podľa dovolateľa vôbec nevyslovil. Dovolateľ má ďalej za to, ţe v okolnostiach tohto prípadu Krajský súd v Trnave tým, ţe mu nezabezpečil ochranu procesných práv zapríčinil, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu, rovnako ako predtým rozhodnutie súdu prvého stupňa, nezabezpečilo ani ochranu dovolateľových hmotných práv. Dovolateľ poukázal na ust. § 24 ods. 1 zákona o konkurze, podľa ktorého účastníkmi konkurzného konania sú dlţník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Výklad pojmu „veriteľ“ v ust. 24 ods. 1 zákona o konkurze nemoţno podľa dovolateľa vytrhnúť z kontextu relevantných ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky. Aj on podlieha 5 2 Obdo 67/2012 generálnemu príkazu článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byt‘ v súlade s touto ústavou. Dovolateľ uviedol, ţe interpretácia a aplikácia ustanovenia 24 ods. 1 zákona o konkurze zaloţená na súdom uvaţovanej metóde reštriktívneho výkladu nie je v súlade s čl. 152 ods. 4, lebo porušuje rad ustanovení Ústavy SR o základných právach, ktoré sa zaručujú dovolateľovi ako ţalobcovi. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na to, ţe podľa zákona o konkurze „dlţníkom“ je osoba, ktorá sa ocitne v osobitne kvalifikovanom právnom postavení úpadcu. Pojem „veriteľ“ má podľa zákona o konkurze širší význam, ako má tento pojem podľa základných predpisov súkromného práva, či uţ ide o Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník. „Veriteľom“ podľa zákona o konkurze je kaţdá osoba, ktorá má voči úpadcovi akúkoľvek pohľadávku, ktorá spĺňa podmienky pre prihlásenie do konkurzu podľa § 28 a nasl. zákona o konkurze. Súd prvého stupňa tým, ţe neuplatnil analógiu v interpretácii a aplikácii zákona o konkurze podľa dovolateľa zapríčinil porušenie jeho základných práv súbeţne s porušením jeho ľudských práv. Odvolací súd namiesto toho, aby toto porušenie napravil, sa podľa dovolateľa vôbec nezaoberal jeho poţiadavkou na uplatnenie analógie v interpretácii a aplikácii zákona o konkurze v okolnostiach jeho prípadu, hoci uplatnenie postupu per analogiam predstavovalo spôsob splnenia ústavnej povinnosti určenej obom všeobecným súdom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Dovolateľ dodal, ţe v okolnostiach prípadu je v právnom postavení, v akom sa mu zaručujú nielen práva podľa kódexov súkromného práva a podľa zákona o konkurze, ale aj rad základných práv a slobôd priznaných Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, vrátane Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolateľ v podanom dovolaní ďalej poukázal na jeho právo pokojne uţívať svoj majetok. Dodal, ţe je v prvom rade osobou, ktorej sa zaručuje ochrana vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR

ľudským právom pokojne uţívať svoj majetok tak, ako toto právo zaručuje čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Dovolateľ uviedol, ţe majetkom podliehajúcim ochrane podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru môţu byť „majetky existujúce“ alebo „majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťaţovateľ môţe tvrdiť, ţe má aspoň legitímnu nádej na ich zhmotnenie“. Naopak, za majetok podľa Protokolu č. 1 sa nepokladá nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon uţ dlho nie je efektívny, ani podmienečná pohľadávka, ktorá je premlčaná pre nesplnenie podmienky. Vzhľadom 6 2 Obdo 67/2012 na uvedené, dovolateľ uviedol, ţe je chránenou osobou podľa čl. 1 Protokolu č. 1, lebo uplatnil pohľadávku, pre ktorej zhmotnenie má legitímnu nádej. Legitímnu nádej mu zakladá zákon o konkurze samou svojou existenciou, účelom konkurzného konania, jeho inštitucionálnym zabezpečením, aj mechanizmom uplatnenia zákona o konkurze. Dovolateľ dodal, ţe uplatnil pohľadávku, ktorá nebola premlčaná, a preto patrí do medzí majetku, ktorému sa v reţime Rady Európy zabezpečuje ochrana podľa Dohovoru a case-law Európskeho súdu pre ľudské práva. Dovolateľ taktieţ uviedol, ţe podľa Ústavného súdu SR do pojmu majetok patria veci, práva a pohľadávky (II. ÚS 31/

1. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2004 — II. polrok, s. 837). Dovolateľovi sa preto zaručuje ochrana aj podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Dovolateľ zdôraznil, ţe zásahy do práva pokojne uţívať svoj majetok sa podľa case-law súdu interpretujú a aplikujú v určitej logickej postupnosti. Zásah do pokojného uţívania majetku musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a poţiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov. V okolnostiach prípadu vo fáze tvorby práva nebol podľa dovolateľa identifikovaný verejný záujem, ktorý by oprávnil zákonodarcu na vylúčenie dovolateľa spod ochrany zaručenej právom pokojne uţívať svoj majetok v konkurznom konaní. Podľa dovolateľa splnené neboli ani ďalšie podmienky legitimizujúce obmedzenie dovolateľových vlastníckych práv, pričom v okolnostiach prípadu dovolateľ vôbec nie je pozbavený svojho práva pokojne uţívať svoj majetok zákonom. K jeho obmedzeniu podľa dovolateľa došlo aţ vo fáze aplikácie práva reštriktívnou interpretáciou zákona o konkurze orgánom verejnej moci (súdom). K právu na prístup k súdu dovolateľ v podanom dovolaní uviedol, ţe ak zákon o konkurze skutočne nepriznáva aktívnu legitimáciu subjektu, ktorý je zároveň veriteľom aj dlţníkom úpadcu, lebo pojem „veriteľ“ sa musí interpretovať a aplikovať jedine doslovne (ako to tvrdil súd prvého stupňa), potom ust. § 24 ods. 1 tohto zákona, ale aj naň nadväzujúce ustanovenia zákona o konkurze, nie sú podľa dovolateľa v súlade s čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolateľ má podľa jeho názoru v okolnostiach prípadu právo na taký výklad pojmu „veriteľ“ pre potreby aplikácie zákona o konkurze, ktorým sa mu v konkurznom konaní zaručí efektívna ochrana jeho práva pokojne uţívať svoj majetok. Osud tejto ochrany, jej dostupnosť alebo popretie závisí od toho, či má právo stať sa účastníkom konkurzného konania ako veriteľ úpadcu, alebo nie. 7 2 Obdo 67/2012 Dovolateľ v dovolaní poukázal taktieţ na to, ţe účelom čl. 12 ods. 2 Ústavy SR je ochrana pred diskrimináciou. Diskrimináciou je hodnotenie ľudí nie podľa ich individuálnych vlastností, ale podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Európsky súd pre ľudské práva k tejto problematike uviedol, ţe rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, ktorým je ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi pouţitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť (Case of Evans v. The United Kingdom. Application No. 6339/05, § 73). Základné právo na prístup k súdu, ani ľudské právo na spravodlivý proces nemoţno preto podľa dovolateľa objektívne a rozumne obmedziť tým, ţe ochranu svojho vlastníckeho práva v záväzkovom právnom vzťahu nepoţíva veriteľ, ktorý je zároveň dlţníkom voči tej istej fyzickej alebo právnickej osobe. Takým výkladom sa podľa dovolateľa porušuje procesnoprávna ochrana zaručená vlastníkovi podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, aj dostupnosť jeho základného práva na súdnu ochranu. Dovolateľ zdôraznil, ţe účelom základných práv a slobôd, zhodne s účelom ľudských práv a základných slobôd je vytvoriť subjektom práva ochranu predovšetkým proti štátu a jeho orgánom (PL. ÚS 19/09-115, s. 57). Zhodný právny názor na ochranu ľudských práv a základných slobôd vyslovil Európsky súd pre ľudské práva napríklad vo veci Airey (Airey case. Series A, č. 32, s. 12, § 24). S účelom ochrany práv veriteľa v konkurznom konaní nie je podľa dovolateľa zlučiteľné vylúčenie ochrany toho veriteľa, ktorý je zároveň dlţníkom úpadcu. Taká „sankcia“ nezachováva podstatu a zmysel procesných základných práv (právo na súdnu ochranu), ani hmotných základných práv (právo pokojne uţívať svoj majetok). Na základe uvedeného dovolateľ ţiada, aby dovolací súd podľa ust. § 243 O. s. p. odloţil vykonateľnosť napadnutého rozsudku a o dovolaní podľa § 243b ods. 3 O. s. p. rozhodol tak, ţe napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa
3. 2012 a rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa
5. 2012 č. k. 25Cbi 15/2010-84 zrušil a priznal dovolateľovi náhradu trov dovolacieho konania. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedol, ţe v danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa. Z tohto dôvodu nie je dovolanie prípustné. Keďţe bez toho, aby dovolateľ výslovne uviedol, akým dôvodom zmätočnosti podľa ust. § 237 O. s. p. trpí dovolaním napadnutý rozsudok, 8 2 Obdo 67/2012 z obsahu dovolania sa dá podľa ţalovaného vyvodiť, ţe dovolateľ pravdepodobne namieta odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Ţalovaný k výkladu pojmu „veriteľ“ podľa ust. § 24 ods. 1 zákona o konkurze uviedol, ţe tento pojem a pojem „dlţník“ sú uţ odpradávna v právnej teórii i praxi precizované. Podľa ţalovaného je bez akýchkoľvek pochybností, ţe ak je niekto dlţníkom (má záväzok plniť pohľadávku veriteľa, t. j. je povinný plniť svoj dlh), nie je zároveň v tomto záväzkovo-právnom vzťahu aj veriteľom. To opäť bez akýchkoľvek pochybností podľa ţalovaného neznamená, ţe vo vzťahu k inej pohľadávke nemôţe byť v právnom postavení veriteľa. Ak právna úprava spája účastníctvo v konkurznom konaní s hmotno-právnym postavením veriteľa, podľa ţalovaného to neznamená, ţe ten istý subjekt nie je (nemôţe byť) súčasne aj v inom hmotno-právnom postavení (napr. ak má zároveň nielen pohľadávku voči úpadcovi, ale aj dlh voči úpadcovi). Keďţe interpretácia predmetných pojmov konajúcimi súdmi bola podľa ţalovaného jasná a zrozumiteľná, ţalovanému nie je zrejmé, aké iné kontexty mal dovolateľ na mysli. K tvrdeniu dovolateľa, ţe súd mal pri chýbajúcej právnej úprave pouţiť analógiu, ţalovaný uviedol, ţe podľa jeho právneho názoru tu ţiadna právna úprava nechýba (ako sa dovolateľ nesprávne domnieva), a preto nevznikla ani akákoľvek potreba pouţiť akúkoľvek analógiu legis. Procesný inštitút vylučovacej (exindačnej) ţaloby je v právnom poriadku SR uţ dlhodobo inkorporovaný, pouţíva sa bez väčších interpretačných komplikácií nielen v konkurznom práve, ale napr. aj v exekučnom konaní (§ 55 Exekučného poriadku). Základným účelom vylučovacích ţalôb je poskytnúť procesnú ochranu cudziemu majetku pred účinkami konania (konkurzného, exekučného) v prípadoch, ak tretiemu subjektu svedčí právo, ktoré vylučuje, aby na tento majetok dopadali účinky tohto konania (typicky napr. právo vlastnícke). Zo skutočnosti, ţe aktívnu vecnú legitimáciu na podanie vylučovacej ţaloby podľa ust. § 78 zákona o konkurze nemá dlţník pohľadávky, podľa ţalovaného neznamená, ţe dlţník je zbavený akejkoľvek právnej ochrany. Ţalovaný zdôraznil, ţe aj keby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu s odôvodnením, ţe je potrebné vysporiadať sa ešte s právnou argumentáciou ţalobcu o potrebe aplikácie analógie, nie je právne moţné (de lege lata), aby sa dlţník (ţalobca) s úspechom domohol vylúčenia pohľadávky tretej osoby (úpadcu) zo súpisu majetku podstát s odôvodnením, ţe jeho záväzok (dlh) zanikol započítaním. Prípadné zrušenie rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom tak nemôţe podľa ţalovaného priniesť ţalobcovi 9 2 Obdo 67/2012 očakávaný úspech, ale bude v konečnom dôsledku znamenať len ďalšie trovy konania, na ktorých úhradu bude zaviazaný neúspešný účastník konania. K vyjadreniu dovolateľa o zásahu do práva pokojne uţívať svoj majetok, ţalovaný dodal, ţe so závermi mnoţstva rozhodnutí ESĽP a Ústavného súdu k otázke práva na pokojné uţívanie majetku uvedených dovolateľom, sa nemoţno nestotoţniť. Pokiaľ ide o pohľadávku dovolateľa, ktorú si ako veriteľ úpadcu riadne a včas prihlásil prihláškou v konkurznom konaní, táto bude uspokojovaná spôsobom upraveným v zákone o konkurze. Táto pohľadávka dovolateľa však nie je predmetom tohto súdneho konania. Ţalovanému nie je celkom zrejmé, v akých súvislostiach právo pokojne uţívať svoj majetok súvisí s dlhom dovolateľa (dlh/pasívum nie je majetkom). Právny poriadok SR nič podobné ako právo pokojne uţívať svoj dlh nepozná. Ţalovaný v tejto súvislosti opätovne poukázal na základný účel vylučovacej ţaloby. Ţalovaný má za to, ţe ţaloba ţalobcu/dovolateľa o vylúčenie pohľadávky úpadcu zo súpisu majetku úpadcu nebola zamietnutá preto, ţe by súd nepovaţoval ţalobcu za veriteľa inej prihlásenej pohľadávky v prebiehajúcom konkurznom konaní. To, ţe si dovolateľ prihlásil svoju pohľadávku v konkurze je podľa ţalovaného nespochybniteľný fakt. Dovolateľa je preto potrebné povaţovať za účastníka konania v procesnom postavení veriteľa práve vo väzbe na pohľadávku, ktorú si riadne a včas prihlásil prihláškou (§ 24 ods. 1 ZoKR). Ţaloba ţalobcu/dovolateľa o vylúčenie pohľadávky úpadcu zo súpisu majetku úpadcu bola zamietnutá preto, ţe dovolateľ nie je veriteľom tej pohľadávky, ktorej vylúčenia zo súpisu sa domáha (v tomto smere je podľa ţalovaného absolútne bez právneho významu, či dovolateľ je alebo nie je veriteľom akejkoľvek inej pohľadávky voči akémukoľvek dlţníkovi, t. j. aj úpadcovi). Ţalovaný dodal, ţe sám ţalobca vo svojej ţalobe uvádzal, ţe nie je veriteľom uvedenej pohľadávky‚ a ţe v predmetnom záväzkovo-právnom vzťahu vystupuje v hmotno- právnej pozícii dlţníka. Na základe uvedených skutočností, keďţe podľa ţalovaného v konaní nedošlo k ţiadnym vadám podľa ust. § 237 O. s. p., a preto nie je pravdepodobné, ţe dovolaniu dovolateľa bude môcť byť vyhovené, a keďţe súčasne dovolateľovi nehrozí ţiadna ani len hypotetická ujma na akýchkoľvek jeho majetkových alebo osobnostných právach v súvislosti s právoplatným a vykonateľným rozsudkom, podľa právneho názoru ţalovaného neexistuje 10 2 Obdo 67/2012 racionálny právny dôvod na odloţenie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Ţalovaný preto ďalej navrhuje, aby dovolací súd dovolanie ţalobcu odmietol a priznal mu povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania ţalobcu vo výške 3 129,60 Eur. K vyjadreniu ţalovaného podal vyjadrenie ţalobca, ktorý namietol vyjadrenie ţalovaného k dovolaniu ţalobcu, a to jeho nesprávnu interpretáciu uplatneného predmetu dovolania podaného ţalobcom. Poukázal na to, ţe dovolateľ v dovolaní namietol, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a v špecifikácii dôvodov pre podanie dovolania aj argumentáciu o nesprávnosti rozhodnutia odvolacieho súdu odkázal v podrobnostiach na argumentáciu, ktorú v dovolaní predloţil súdu prvého stupňa dňa
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p. V zmysle ust. § 238 O. s. p. platí, ţe dovolanie proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru 11 2 Obdo 67/2012 dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. nemoţno vyvodiť. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len 12 2 Obdo 67/2012 jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd zameral na otázku, či dovolateľovi nebola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odňatiu moţnosti konať pred súdom ako dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Podstatná časť dovolacích námietok ţalobcu spočíva v odkazoch na prípady, podľa ktorých argumenty súdov pre odmietnutie argumentov účastníka konania musia byť zrozumiteľné, dostatočne konkrétne, aby naozaj vyvracali alebo spochybňovali argumenty účastníka konania. Z uvedeného je preto zrejmé, ţe podľa dovolateľa odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, resp. nedostatočné. 13 2 Obdo 67/2012 Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
10. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
11. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
12. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
13. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Dovolací súd zdôrazňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z
14. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z
15. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť 14 2 Obdo 67/2012 súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z
16. apríla 1993, II. ÚS 410/06). Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Vyššie citované ustanovenie vedené ustanovenie bolo zavedené novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, ţe zákonodarca ním „reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú uţ len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umoţňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť uţ len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môţu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane 15 2 Obdo 67/2012 mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa
18. 2012 č. k. 25Cbi/15/2010-84, uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. S odôvodnením súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dodal, ţe vylučovacia ţaloba dlţníka, ktorý v nej argumentuje tvrdením, ţe dlh dodatočne zanikol, nemôţe byť úspešná. Ako skonštatoval i súd prvého stupňa, na tieto skutkové okolnosti môţe podľa odvolacieho súdu dlţník poukazovať aţ pri vymáhaní pohľadávky správcom. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe existenciu pohľadávky zapísanej do súpisu dlţník - ţalobca ani nespochybňuje, iba tvrdí, ţe ju započítal voči svoje pohľadávke. Skutočnosť, ţe ţalobca nie je osobou, ktorá by tvrdila, ţe ona je veriteľom pohľadávky ale podľa odvolacieho súdu znamená, ţe sa vylučovacou ţalobou ţalobca nemôţe domáhať práva na vylúčenie pohľadávky zo súpisu. Dovolací súd k aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. dodáva, ţe v prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo čiastočný blanketový odkaz) stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa po obsahovej stránke, aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden celok. Na základe uvedeného, rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je potrebné povaţovať za jeden celok, ktorý vytvára komplexné zhodnotenie skutkovej a právnej stránky posudzovaného vzťahu medzi účastníkmi konania. 16 2 Obdo 67/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako jeden súvislý celok s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať ani to, ţe odvolací súd neodôvodnil napadnuté rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Zákonodarcom upravenou fakultatívnou moţnosťou odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho napadnutého rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto vo svetle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, nedošlo v danom prípade k porušeniu práva účastníka občianskeho súdneho konania (navrhovateľa) na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Dovolací súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, ţe ţalobca nebol postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolacieho súdu, vylúčený z realizácie procesných práv, daných Občianskym súdnym poriadkom. Za týchto okolností je moţné uzavrieť, ţe ţalobcovi postupom súdu nebola odňatá moţnosť konať pred súdom. Dovolací súd ďalej uvádza, ţe ţalobca podané dovolanie odôvodnil s poukazom na tvrdenie, ţe súd prvého stupňa a odvolací súd v danom prípade nesprávne vec právne posúdili. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepouţil náleţitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 17 2 Obdo 67/2012 Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, ţe ust. § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesprávne právne posúdenie ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Námietka dovolateľa, týkajúca sa aktívnej legitimácie a práva pokojne uţívať svoj majetok, z pohľadu osoby dotknutej, je otázkou právneho posúdenia, čo v súvislosti s vyššie uvedeným, nezakladá procesnú prípustnosť dovolania. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) vady uvedené v ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcu podľa ust. § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnému ţalovanému priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania za dva úkon právnej sluţby (prevzatie a príprava veci, vyjadrenie) po 1 296,37 Eur a 2x paušálnu náhradu po 7,63 Eur + 20 % DPH podľa ust. § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb, t. j. trovy dovolacieho konania celkom vo výške 3 129,60 Eur. 18 2 Obdo 67/2012 Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. mája 2013 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová