← Slovensko

o zaplatenie 7 182,39 eur s prísl.

Najvyšší súd 2 Obdo 20/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: H. K. F., IČO: X., so sídlom P., zastúpeného JUDr. I. P. G., advokátom, S., proti ţalovanému: M. Č., nar. X., bytom Z. (pôvodne podnikajúcom pod obchodným menom M. Č. - T., IČO: X., s miestom podnikania K.), zastúpenému JUDr. L. Š., advokátom, V., v konaní o zaplatenie 7 182,39 eur (216 391,90 Sk) s príslušenstvom, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa

  1. októbra 2011, č. k. 13Cob/357/2010-376, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline zo dňa
  2. októbra 2011, č. k. 13Cob/361/2010-376 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa
  4. 2010, č. k. 4Cb/76/2006-331 v spojení s opravným uznesením zo dňa
  6. 2010, č. k. 4Cb/76/2006-350 rozhodol, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi sumu 7 182,90 eur (pôvodne 216 391,90 Sk) s 13%-ným úrokom z omeškania ročne od
  8. 2005 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozhodol, ţe ţalovaný je povinný nahradiť ţalobcovi trovy konania vo výške 333,78 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu ţalobcu. Výrokom III návrh odporcu na náhradu zavinených trov konania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobca sa domáhal proti ţalovanému zaplatenia kúpnej ceny pôvodne 216 391,90 Sk spolu s príslušenstvom, a to 13%-ným úrokom z omeškania ročne od
  10. 2005 do zaplatenia na tom základe, ţe bol dodaný tovar - nábytok podľa druhovej a cenovej špecifikácie uvedenej vo faktúre č. 2 2 Obdo 20/2013 807/05/W zo dňa
  12. 2005, splatnej dňa
  14. 2005, pričom dokladom o dodaní tovaru bol dodací list a medzinárodný nákladný list CMR. Súd prvého stupňa v súvislosti s týmto ţalobcovým nárokom vykonal dokazovanie, keď si pripojil spis Okresného súdu Čadca sp. zn. 11Cb/48/2006, oboznámil sa s ním, ako aj účastníkov konania a do základného spisu sp. zn. 4Cb/53/2006 pripojil listinné dôkazy z tohto spisového materiálu. Listinné dôkazy vykonal aj v ostatných druhovo totoţných sporoch, vzťahovalo sa to aj k veci pod sp. zn. 11Cb/48/2006, vrátane vykonania dôkazu, a to Dodatku č. 1 zo dňa
  16. 2003, výpovedí účastníkov, svedkov v tomto konaní (č. l. 126 - 256 spisu sp. zn. 4Cb/53/2006, ktorý zodpovedá rozhodujúcim listinným dôkazom zo spisu sp. zn. 11Cb/48/2006 - vrátane rozsudku z tejto veci). Z rozhodnutia vo veci č. k. 11Cb/48/2006-219 zo dňa
  18. 2009 vyplynulo, ţe ţaloba v druhovo totoţnej veci bola zamietnutá z toho dôvodu, ţe okresný súd v uvedenej veci dospel k záveru, ţe základom dodávok bol práve Dodatok č. 1 zo dňa
  20. 2003 a obchodný vzťah bol vzťahom komisionárskej zmluvy podľa poľského práva. Nešlo o kúpnu zmluvu, pretoţe kúpnu cenu mal ţalovaný zaplatiť ţalobcovi, len keď predá tovar a tovar je nepredaný, na sklade a ţalobca si ho môţe prevziať. Okresný súd v predmetnej sporovej právnej veci uviedol, ţe na pojednávaní konanom dňa
  22. 2009 vo veci sp. zn. 4Cb/53/2006 vykonal dôkazy. Podľa ust. § 118 ods. 1, 2 O. s. p., poukázal na sporné a nesporné tvrdenia. Uviedol, ţe sa nejedná o novú skutočnosť, pretoţe uţ na č. l. 86, 87, 92 spisu ţalovaný tvrdil, ţe obchod prebiehal na princípe výhrady vlastníckeho práva, ale nie tej, ktorá bola uzavretá v kúpnej zmluve, ale na základe dohody o výhradnom obchodnom zastúpení a jej dodatkov, teda ţe išlo o komisionársku zmluvu. Dodatok č. 1 zo dňa
  24. 2003 tvoril súčasť spisu uţ od
  26. 2006 (č. l. 60 spisu), to znamená, ţe sa nejednalo o novú skutočnosť. Tvoril súčasť spisu uţ v čase rozhodovania prvostupňového súdu, i odvolacieho súdu, ako súčasť posudzovania právneho úkonu dohody o výhradnom obchodnom zastúpení zo dňa
  28. 2003, o ktorej sa odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa vyjadril, ţe netvoril právny základ sporných dodávok. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 226 O. s. p., keďţe sa cítil byť viazaný právnymi a skutkovými závermi odvolacieho súdu a pokiaľ nedošlo k zmene skutkového stavu, nedošlo ani k zmene návrhu, o ktorej by bolo nevyhnutné rozhodovať podľa ust. § 95 ods. 1, 2 O. s. p. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zo dňa
  30. 2010 primárne ustálil skutkový stav veci a následne takto ustálený skutkový stav subsumoval pod príslušné právne normy. Súd prvého stupňa na zistený skutkový stav aplikoval Dohovor OSN o zmluvách 3 2 Obdo 20/2013 o medzinárodnej kúpe tovaru, oznámený pod č. 160/1991 Zb., vychádzajúc aj zo záverov odvolacieho súdu, za aplikácie čl. 11 predmetného Dohovoru (ďalej len „Dohovor“). Podľa Dohovoru došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, podľa ktorej sa ţalobca zaviazal dodať ţalovanému tovar čo do druhu, ceny, mnoţstva, vyšpecifikovaný vo faktúre č. 807/05/W zo dňa
  32. 2005, splatnej dňa
  34. 2005, na základe objednávky ţalovaného. Súd prvého stupňa v zmysle čl. 30 Dohovoru mal preukázané dodanie tovaru v skutkovej rovine, ktorý záver vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Ţiline, keďţe toto dodanie bolo preukázané špecifikáciou dodaného tovaru na č. l. 44 spisu zo dňa
  36. 2005, v spojení s medzinárodným nákladným listom CMR zo dňa
  38. 2005 na č. l. 9 spisu a nespornými tvrdeniami účastníkov konania, pretoţe ţalovaný po celú dobu konania, teda po dobu 5 rokov, nespochybnil dodanie tovaru v uvedenom mnoţstve, druhu, cenovom vyjadrení. Nesporné boli tvrdenia v tej časti, ţe podpisom potvrdil ţalovaný prevzatie tovaru v rozsahu špecifikácie dodaného tovaru podľa dodacieho listu, CMR a faktúry. Ţalobca so ţalovaným v rámci faktúry č. 807/05/W uzavrel platnú dohodu o výhrade vlastníckeho práva, na ktorú dohodu v zmysle záverov odvolacieho súdu bolo potrebné aplikovať ust. § 445 Obchodného zákonníka, to znamená slovenský právny poriadok. Z platnej dohody o výhrade vlastníckeho práva, obsiahnutej vo faktúre, ţalobca mal právo voľby, či bude poţadovať zaplatenie kúpnej ceny alebo vydanie tovaru. Ţalobca sa domáhal zaplatenia kúpnej ceny, preto bolo právne irelevantné tvrdenie ţalovaného, ţe ţalobca si môţe tovar prevziať. Právo voľby má ţalobca ako predávajúci a nie ţalovaný ako kupujúci. Ţalovaný ako kupujúci nemôţe nútiť ţalobcu ako predávajúceho, aby tovar prevzal, keď predávajúci uplatnil právo na zaplatenie kúpnej ceny. Ţalobca podľa súdu prvého stupňa uniesol dôkazné bremeno na tvrdenia, ţe došlo k uzavretiu platnej kúpnej zmluvy, podľa ktorej tovar dodal ţalovanému v rozsahu ţalovanej kúpnej ceny, preto ţalovanému podľa čl. 53 Dohovoru vznikla povinnosť za dodaný tovar zaplatiť kúpnu cenu. Pokiaľ ţalovaný kúpnu cenu nezaplatil, nastalo podľa súdu prvého stupňa jeho omeškanie, pre ktorú skutočnosť bol priznaný aj 13%-ný úrok z omeškania ročne od
  40. 2005 do zaplatenia podľa čl. 98 Dohovoru. Súd prvého stupňa v zmysle Dohovoru riešil aj obranu ţalovaného, spočívajúcu v uplatnení zodpovednosti za vady tovaru a započítania pohľadávok. Uzavrel, ţe ţalovaný nepreukázal existenciu vád dodaného tovaru a ich uplatnenie v záručnej lehote a zákonným spôsobom podľa čl. 38 Dohovoru, preto jeho právo zaniklo. Bolo povinnosťou ţalovaného tovar hneď prevziať a maximálne do 2 rokov od dodania a uplatniť právo zo zodpovednosti 4 2 Obdo 20/2013 za vady dodaného tovaru. K obrane započítania pohľadávok uviedol, ţe i napriek niekoľkým výzvam, ţalovaný nekonkretizoval tvrdenia, ktoré pohľadávky započítal, s ktorými pohľadávkami ţalobcu, kedy došlo k započítaniu, na základe ktorého právneho úkonu a nepredloţil k započítaniu, ani k existencii a splatnosti pohľadávok, ţiadne dôkazy. Súd v zmysle čl. 4 Dohovoru uviedol, ţe tento sa vzťahuje len na uzavieranie zmluvy o kúpe a práva a povinnosti vyplývajúce z kúpnej zmluvy. Právo započítať pohľadávku nebolo právom, ktoré by vyplývalo z kúpnej zmluvy. Išlo o právo zo zákonnej úpravy, nie z Dohovoru, preto bolo potrebné aplikovať normy slovenského práva o započítaní podľa Obchodného zákonníka, a to ust. § 358 a nasledujúce. Ţalovaný podľa súdu prvého stupňa nesplnil ani jednu z podmienok pre preukázanie zániku pohľadávok ţalobcu v dôsledku ich započítania podľa ust. § 358 a nasl. Obchodného zákonníka. Nepreukázal tak doloţením úkonu, ani ku ktorému dňu došlo k započítaniu, v akej výške a kedy došlo k zániku pohľadávok. Ani v tomto smere obrana ţalovaného nebola vyhodnotená ako dôvodná a súd prvého stupňa na ňu neprihliadol, pričom dodal, ţe pohľadávka ţalobcu na zaplatenie kúpnej ceny nezanikla započítaním. Z procesného hľadiska súd prvého stupňa uviedol, ţe konal v neprítomnosti ţalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti ţalobcu. Právny zástupca ţalobcu súhlasil, aby bolo konané v neprítomnosti ţalobcu. Ţalovaný termín pojednávania na deň
  42. 2010 prevzal dňa
  44. 2010 a jeho právny zástupca
  46. 2010, to znamená, ţe títo boli predvolaní riadne a včas. Právny zástupca ţalovaného neprítomnosť ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti ţalovaného, ako dôkaz pripojil doklad o práceneschopnosti, z ktorého bola zrejmá práceneschopnosť ţalovaného dňa
  49. Z tohto dôkazu nebolo zrejmé, ţe by ku dňu
  51. 20lO, kedy rozhodoval súd prvého stupňa o návrhu na odročenie pojednávania, ţalovaný preukázal existenciu práceneschopnosti. Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe právny zástupca ţalovaného nepreukázal na svojej strane ţiaden závaţný dôvod neprítomnosti podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a poukázal na podrobné procesné poučenia, ktoré doručuje účastníkom i právnym zástupcom počas celej doby 5 rokov a ktoré doručil aj na termín pojednávania dňa
  53. 2010 (poučenie sa nachádza na č. l. 322 spisu). V tomto smere súd prvého stupňa poukázal aj na ústavnú zásadu denegatio iustitiae, zásadu, podľa ktorej nemôţe účastníkovi odmietnuť ochranu práva. Súd prvého stupňa postup ţalovaného vyhodnotil ako účelový a pokiaľ by takémuto postupu ţalovaného vyhovel, došlo by k spôsobeniu nerovnováhy ústavných práv účastníkov súdneho konania. Podľa názoru súdu 5 2 Obdo 20/2013 prvého stupňa takýmto postupom ţalovanému nebolo odňaté právo konať pred súdom. Súd prvého stupňa nepripustil ďalšie dôkazy na dokazovanie, ktoré navrhol právny zástupca ţalovaného, a ktoré smerovali k ustaľovaniu platnosti a pravosti Dodatku č. l, teda k ustaľovaniu skutkového stavu na základe komisionárskej zmluvy, resp. zmluvy o sprostredkovaní, a to uţ na základe prijatého záveru, ţe zistený skutkový stav nepotvrdil konanie a správanie sa účastníkov podľa ţalovaným tvrdenej komisionárskej zmluvy. Súd prvého stupňa uviedol, ţe nedošlo k ţiadnej vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Výrok o trovách konania sa zakladá podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., ako aj podľa ust. § 146 ods. 2 O. s. p. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací napadnutým rozsudkom zo dňa
  54. októbra 2011, č. k. 13Cob/361/2010-376 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch I., II., o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi 7 182,90 eur s príslušenstvom a nahradiť trovy konania potvrdil. Ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 333,78 eur. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie ţalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., odvolací súd poukázal na uznesenie Krajského súdu v Ţiline zo dňa
  56. 2011 č. k. 13Cob/361/2010-366 a doručenie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov v zmysle doručeniek na č. l. 365 spisu s tým, ţe podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O. s. p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uznesenia krajského súdu dňa
  58. 2011, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Ţiline v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p. Krajský súd v Ţiline poukázal na ust. § 212 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Na základe aplikácie citovaného zákonného ustanovenia bol podľa krajského súdu rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov ţalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa
  61. V odôvodnení rozhodnutia k odvolaciemu dôvodu odňatia moţnosti konať pred súdom, keď vec bola na pojednávaní konanom dňa
  63. 2010 rozhodnutá v neprítomnosti ţalovaného a jeho právneho zástupcu, odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, ţe ţalovaným tvrdená práceneschopnosť podľa predloţeného potvrdenia o dočasnej 6 2 Obdo 20/2013 pracovnej neschopnosti, keď ţalovaný bol práceneschopný od
  65. 2010 (č. l. 324 spisu), nebola dôleţitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa uviedol, ţe ţalovaný vzhľadom k potvrdeniu o dočasnej pracovnej neschopnosti, z ktorej vyplýva, ţe bol práceneschopný od
  67. 2010 (č. l. 324 spisu), nepreukázal, ţe tento dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu prvého stupňa, to znamená ku dňu
  70. Vzhľadom k dĺţke súdneho konania, ako aj postupu konania pred súdom prvého stupňa, odvolací súd zdôraznil, ţe na nariadenom pojednávaní dňa
  72. 2009 bol prítomný tak ţalovaný, jeho právny zástupca, a mal danú moţnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa (ust. § 123 O. s. p.). V podstate dokazovanie pred súdom podľa ust. § 122 a nasl. ustanovenia O. s. p. bolo vykonávané v priebehu celého trvania sporu, preto dokazovanie nie je moţné zúţiť len na jeden úkon nariadeného pojednávania dňa
  74. 2010, ktorého sa nezúčastnil ţalovaný, právny zástupca ţalovaného, s tvrdením, ţe ţalovaný nemal moţnosť sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom. K všetkým dôkazom, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu, ţalovaný mal moţnosť sa vyjadriť uţ pred pojednávaním konaným dňa
  76. 2010, preto ani s ohľadom k uvedenému prejednanie veci v neprítomnosti ţalovaného na pojednávaní konanom dňa
  78. 2010, neznamenalo podľa odvolacieho súdu odňatie moţnosti ţalovanému konať pred súdom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na obsah zápisnice o pojednávaní zo dňa
  80. 2010, č. l. 325 - 326 spisu, a to na rozsah oboznamovaných dôkazov, ktoré v celom súhrne sú dôkazmi, ku ktorým ţalovaný sa mal moţnosť vyjadriť a sa aj vyjadril v priebehu súdneho konania. Odvolací súd s poukazom na ust. § 101 ods. 2 O. s. p. konštatoval, ţe ţalovaný nepreukázal existenciu tvrdeného dôleţitého dôvodu pre odročenie pojednávania, a to trvanie práceneschopnosti aj k dátumu
  82. 2010 a súčasne ani sa nejednalo o dôleţitý dôvod práve pre priebeh celého súdneho konania, jeho dĺţku a spôsob vykonávania dôkazov pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd zdôraznil, ţe boli splnené podmienky k prejednaniu v neprítomnosti ţalovaného a jeho právneho zástupcu, a to s ohľadom aj na aplikáciu zásady rovnosti strán v súdnom konaní, ktorá je vyjadrená nielen v ust. § 18 O. s. p., ale aj v čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené, ako aj na zásadu „práva na spravodlivý súdny proces“, spojenej s nutnosťou rovnakých „pravidiel hry“, ale tieţ aj s princípom „rovnosti zbraní“, odvolací súd dospel k záveru, ţe boli splnené podmienky k prejednaniu veci v neprítomnosti ţalovaného a jeho právneho zástupcu. Odvolací súd poukázal aj na to, ţe termín pojednávania konaného dňa
  84. 2010 mal ţalovaný a právny zástupca ţalovaného, doručený 7 2 Obdo 20/2013 v dostatočnom časovom predstihu (ţalovaný predvolanie prevzal podľa doručenky na č. l. 322 rub spisu dňa
  86. 2010 a právny zástupca ţalovaného dňa
  88. 2010), z ktorého dôvodu bolo dodrţané ust. § 115 ods. 2 O. s. p., a preto ani z tohto hľadiska nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti ţalovanému konať pred súdom. K zhodnoteniu skutkového a právneho stavu súdom prvého stupňa, odvolací súd poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením, s ktorým sa v celom rozsahu stotoţnil pri aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p. V súvislosti s odvolacími dôvodmi ţalovaného k veci samej odvolací súd poukázal aj na ust. § 213 ods. 1 O. s. p., keďţe odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa z dôvodu, ţe nebola preukázaná ţiadna z výnimiek ustanovených v ustanovení § 213 ods. 2 aţ 7 O. s. p. Z titulu vyššie uvedeného za aplikácie ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. v podrobnosti odkázal odvolací súd na závery rozhodnutia súdu prvého stupňa, s odôvodnením ktorého sa stotoţnil, a to aj v rovine nepreukázania zodpovednostného nároku zo strany ţalovaného k ţalobcom dodanému tovaru a ani nepreukázania zániku nároku ţalobcu spôsobom započítania, i keď odvolací súd povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe v tomto smere závery rozhodnutia súdu prvého stupňa neboli spochybnené odvolacími dôvodmi ţalovaného. Ak výsledky dokazovania nepreukázali, ţe základom vzťahu medzi ţalobcom a ţalovaným bol Dodatok č. 1 k zmluve o výhradnom obchodnom zastúpení, tak nebolo potrebné ani zo strany odvolacieho súdu sa vyjadrovať k obsahu, pravosti a hodnovernosti týchto úkonov, ktorých posudzovanie by nastalo len v prípade, pokiaľ by dôkazný stav preukázal správanie a konanie účastníkov týchto úkonov, k čomu však nedošlo. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a súdne rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. K postupu súdov, ktorým sa odňala ţalovanému moţnosť konať pred súdom, dovolateľ uviedol, ţe podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; 8 2 Obdo 20/2013 prihliadne pri tom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z ust. § 101 ods. 2 O. s. p. vyplýva, ţe súd môţe uskutočniť pojednávanie len vtedy, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, pričom nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie pojednávania. Podľa R 31/1995 choroba účastníka preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou je dôleţitým dôvodom v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Ak účastník konania v takom prípade poţiadal včas o odročenie pojednávania, prejednanie veci v jeho neprítomnosti treba kvalifikovať ako odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Z tejto judikatúry súdov vyplýva, ţe choroba účastníka konania, ktorú preukázal lekársky uznanou práceneschopnosťou, je vţdy dôleţitým dôvodom na odročenie pojednávania. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, ţalovaný neúčasť ospravedlnil a poţiadal o odročenie pojednávania dňa
  90. 2010, pričom doloţil lekársky uznanú práceneschopnosť. Súd prvého stupňa i napriek tomu vec prejednal, čím podľa dovolateľa účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom a vedome porušil základné práva ţalovaného ako účastníka konania, zaručené ústavou. Úvaha súdu prvého stupňa, s ktorou sa vo svojom rozsudku v plnom rozsahu stotoţnil aj odvolací súd, ţe „nebola potrebná prítomnosť ţalovaného, ani jeho právneho zástupcu, pretoţe súd vo veci nedokazoval“, je podľa dovolateľa zmätočná a nepravdivá. Ţalovaný má za to, ţe k nesprávnemu a nespravodlivému rozhodnutiu súdu prvého stupňa v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu, prispela práve tá skutočnosť, ţe súd prvého stupňa uskutočnil pojednávanie v neprítomnosti ţalovaného a jeho právneho zástupcu a neumoţnil im vyjadriť sa k právnej a skutkovej stránke veci. S poukazom na ust. § 118 ods. 4 O. s. p. dovolateľ dodal, ţe účastníkovi konania prislúcha právo pred vyhlásením konečného rozhodnutia vo veci zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu. V danom prípade bolo podľa dovolateľa ţalovanému nesprávnym postupom súdu prvého stupňa toto právo odňaté, keďţe tento súd neuznal lekársky uznanú práceneschopnosť ţalovaného ako dôleţitý dôvod na odročenie pojednávania a pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti, a teda ţalovaný nemal moţnosť zhrnúť a vyjadriť sa k dokazovaniu, prípadne navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Súd prvého stupňa vyhodnotil preukázanú práceneschopnosť ţalovaného ako jeho účelový postup, čo je v rozpore s ustanoveniami O. s. p. a rovnako s platnou judikatúrou, ktorá hovorí, ţe choroba účastníka konania, ktorá je lekársky potvrdená, zakladá vţdy dôleţitý dôvod na odročenie pojednávania. Odvolací súd sa podľa dovolateľa nepochopiteľne stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, čím došlo k porušeniu základného práva ţalovaného konať pred súdom. 9 2 Obdo 20/2013 K hodnoteniu skutkového stavu a právneho stavu veci dovolateľ uviedol, ţe súd prvého stupňa vôbec neskúmal predloţené listinné dôkazy, a to znalecké posudky (jeden znalecký posudok predloţil ţalobca a dva znalecké posudky predloţil ţalovaný) a vôbec nevykonal dôkazy na zistenie, či Dodatok č. 1 je pravou a platnou listinou, podľa ktorej by sa mal riadiť právny vzťah medzi účastníkmi. Ak súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe vykonávanie takýchto dôkazov je nadbytočné, nehospodárne a zavádzajúce, ide podľa dovolateľa o nesprávny právny názor súdu, ktorý je v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu v konaní 14Cob/144/
  91. Pokiaľ sa odvolací súd stotoţnil s takýmto nesprávnym postupom súdu prvého stupňa, trpí i jeho rozhodnutie omylom. Súd prvého stupňa vyhodnotil Dodatok č. 1 ako neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti právneho úkonu (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 37 Občianskeho zákonníka), pretoţe podľa jeho názoru má Dodatok č. 1 k zmluve o výhradnom obchodnom zastúpení tvoriť obsahový a právny súlad. S takýmto názorom súdu prvého stupňa sa dovolateľ nestotoţňuje. Dovolateľ zdôraznil, ţe dodatkom k právnemu úkonu moţno zaloţiť platne aj iný právny vzťah, ktorý môţe byť posudzovaný podľa iného ustanovenia zákona, prípadne podľa iného právneho predpisu. Preto záver súdu prvého stupňa o neurčitosti je podľa názoru ţalovaného nesprávny a zmätočný. Dovolateľ má taktieţ za to, ţe prostredníctvom poverenia svojej zamestnankyne sa zúčastnil ohliadky tovaru a namieta závery znaleckého dokazovania, ţe ţalovaný nezabezpečil tovar k znaleckej ohliadke, aby bola moţná jeho fyzická kontrola. Ţalovaný sa k znaleckému posudku vyjadril, ţe takýto záver znalca je nesprávny, pretoţe tovar mal zabezpečený na ohliadku, pričom tovar bol zabalený, teda v stave, v akom ho ţalovaný od ţalobcu prevzal. Súd prvého stupňa tým, ţe dôkaz nevykonal, podľa dovolateľa nezistil riadne skutkový stav a v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V dovolaní sa ďalej uvádza, ţe podľa Dodatku č. 1 právny vzťah medzi účastníkmi sa mal riadiť poľským právom. Podľa XXIV. kapitoly, článku 765 Civilného zákona PĽR, komisionárskou zmluvou sa prijímajúci zákazku (komisionár) zaväzuje za odmenu (províziu) v rozsahu svojej činnosti ku kúpe alebo predaju hnuteľných vecí na účet objednávateľa (komitenta) alebo vo vlastnom mene. Z tohto ustanovenia vyplýva, ţe ţalovaný mohol odpredávať tovar vo vlastníctve ţalobcu vo vlastnom mene alebo na účet ţalobcu. Pokiaľ teda ţalovaný uskutočňoval predaj tovaru vo vlastnom mene, uskutočňoval ho v súlade s vyššie uvedeným ustanovením Civilného zákona Poľskej republiky. Pokiaľ súd prvého stupňa túto skutočnosť vyhodnotil tak, ţe nešlo o komisionársku zmluvu, keď ţalovaný uskutočňoval 10 2 Obdo 20/2013 predaj vo vlastnom mene, dovolateľ má za to, ţe jeho právny názor je v rozpore s citovaným ustanovením Civilného kódexu. Podľa názoru odvolacieho súdu sa na daný právny vzťah vzťahuje Dohovor upravujúci zmluvu o kúpe tovaru a nie poľské právo. Uvedený názor odvolacieho súdu je podľa dovolateľa taktieţ nesprávny. Účastníci si v Dodatku č. 1 dohodli, ţe ich záväzkovo-právny vzťah sa bude riadiť ustanoveniami poľského práva, ktorými je upravená komisionárska zmluva. Nakoľko teda došlo k uzavretiu dohody o tom, podľa ktorého právneho poriadku sa bude daný právny vzťah posudzovať, má takáto dohoda prednosť pred aplikáciou Dohovoru. Na základe uvedeného mal podľa dovolateľa súd prvého stupňa a rovnako i súd odvolací dospieť k záveru, ţe právny vzťah účastníkov zmluvy sa mal v súlade s dohodou ohľadom aplikácie právneho poriadku posudzovať podľa poľského práva. Pokiaľ súdy oboch stupňov dospeli k inému záveru, je ich právne posúdenie veci nesprávne. Z vyššie uvedených skutočností podľa ţalovaného vyplýva, ţe postupom súdu prvého stupňa a rovnako nesprávnym postupom odvolacieho súdu mu bola ako účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní spravoval nesprávnym právnym názorom a nevykonal navrhnuté dôkazy, čím nezistil úplne a správne skutkový stav. Na skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis. Na odvolanie ţalovaného odvolací súd toto nesprávne rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Dovolateľ preto navrhuje, aby dovolací súd rozhodnutia súdov oboch stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolateľ zároveň poţiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu podľa ust. § 243 O. s. p. Ţalovaný podal na súde prvého stupňa dňa
  93. 2012 stanovisko, v ktorom poukázal na vady konania uvedené v ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a na vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci zo strany súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu. Ţalovaný zdôraznil, ţe na pojednávaní dňa
  95. 2010 okresný súd poskytol poučenie právnemu zástupcovi ţalobcu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p. v nadväznosti na ust. § 205a O. s. p., pričom prvostupňový súd mal konštatovať, ţe ţalovanému a jeho právnemu zástupcovi bolo takéto poučenie doručené v písomnej forme spolu s termínom pojednávania. Ţalovaný má za to, ţe v poučení, ktoré mu bolo doručené (ako aj jeho právnemu zástupcovi) spolu s predvolaním, absentovalo poučenie ţalovaného zo strany súdu v zmysle ust. § 205a O. s. p. Takýmto postupom došlo podľa dovolateľa k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, k porušeniu základného práva ţalovaného na súdnu ochranu a práva na spravodlivý 11 2 Obdo 20/2013 proces. V súvislosti so ţiadosťou o odročenie pojednávania poukázal ţalovaný na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 66/94, 3Cdo 156/2003, 5Cdo 256/2007, 2Cdo 95/2003 a 2Cdo 259/
  96. Ţalovaný má za to, ţe pokiaľ ţiadosť o odročenie pojednávania a potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti nie sú dostačujúcim dôkazom na preukázanie dôleţitého dôvodu na odročenie pojednávania, mal súd postupovať v súlade s ust. § 43 O. s. p. a vyzvať ţalovaného na odstránenie nedostatkov s konkrétnym poučením. Takto však súd prvého stupňa nepostupoval a podľa ţalovaného týmto nesprávnym postupom porušil ust. § 1 O. s. p. s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/02 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 7/97 a 2Cdo 249/
  97. S odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 70/2008 a 3Cdo 75/2008 ţalovaný dodal, ţe podľa jeho názoru mu nebola v konaní poskytnutá moţnosť predniesť (doplniť či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, ako aj právo označiť navrhované dôkazné prostriedky. V doplnení k návrhu ţalovaného na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia ţalovaný uviedol, ţe naliehavosť jeho návrhu vyplýva zo skutočnosti, ţe ţalobca ako oprávnený vedie voči ţalovanému ako povinnému konanie o nútený výkon súdneho rozhodnutia (exekúciu) na podklade dovolaním napadnutého rozhodnutia. Týmto je daná podľa ţalovaného existencia hrozby vzniku nenapraviteľnej ujmy vo sfére ţalovaného, ako aj zmarenie významu a účinku preskúmania dovolaním napadnutého rozhodnutia. Ţalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, ţe nesúhlasí s názorom ţalovaného, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Poukázal na dĺţku súdneho konania, k začatiu ktorého došlo doručením návrhu na začatie konania na Okresný súd v Čadci dňa
  99. 2005 a k rozhodnutiu sporovej veci napadnutým rozsudkom okresného súdu dňa
  102. Po celú túto dĺţku súdneho konania tak ţalobca, ako aj ţalovaný, mali vytvorený dostatočný časový priestor k realizovaniu svojich nielen procesných, ale aj Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv, a bolo uţ len na účastníkoch súdneho konania, akým spôsobom ich budú naplňovať. Ţalovaný vzhľadom k potvrdeniu o dočasnej pracovnej neschopnosti, z ktorej vyplýva práceneschopnosť od
  104. 2010, nepreukázal, ţe tento dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania okresného súdu, to znamená ku dňu
  107. Ţalobca uviedol, ţe ako strana v spore 12 2 Obdo 20/2013 pri rovnosti so ţalovaným má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a je to práve súd, ktorý aj podľa ust. § 6 O. s. p. postupuje v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. V záujme zabezpečenia výkonu týchto práv a rovnosti strán v spore je preto potrebné dôvod pre odročenie pojednávania posudzovať so zreteľom k naplneniu týchto zásad a práv, a váţnosť takéhoto dôvodu kvalifikovať tak s ohľadom k zásade rovnosti, k samotnému účastníkovi súdneho konania a celkového priebehu sporu. Aj na základe týchto zásad podľa ţalobcu odvolací súd dospel k záveru, ţe boli splnené podmienky k prejednaniu veci v neprítomnosti ţalovaného a jeho právneho zástupcu. Krajský súd zdôraznil, ţe v konečnom dôsledku ţalovaný svoju účasť na súdnom pojednávaní dňa
  109. 2010 mohol zabezpečiť aj prostredníctvom svojho zvoleného právneho zástupcu, na strane ktorého nebolo preukázané, ţe by existoval dôleţitý dôvod, pre ktorý sa nezúčastnil nariadeného termínu pojednávania dňa
  111. 2010, to znamená právnemu zástupcovi ţalovaného nič nebránilo, aby sa tohto termínu zúčastnil. Ţalobca nesúhlasí ani s názorom ţalovaného, ţe súd nezistil správne skutkový stav veci, a ţe na skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis. Má za to, ţe vykonané dokazovanie preukázalo, ţe ţalovaný ako dodávateľ fakturoval tovar konečným zákazníkom ako odberateľom za kúpnu cenu, ktorú odberatelia platili na účet ţalovaného a nie ţalobcu. Okresný súd Ţilina a následne aj Krajský súd v Ţiline, preto postupovali správne, keď skutkový stav hodnotili ako vzťah z kúpnej zmluvy. Ţalobca v podanom vyjadrení ďalej uviedol, ţe medzi ním a ţalovaným prebiehalo, resp. prebieha viacero súdnych sporov druhovo totoţných, týkajúcich sa zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar. Preto má ţalovaný za to, ţe jediným cieľom podania dovolania ţalovaným je získať čas na to, aby sa úplne zbavil svojho majetku za účelom neuspokojenia pohľadávok ţalobcu, t. j. nevymoţiteľnosti jeho práva. Vzhľadom na uvedené, ţalobca navrhuje, aby dovolací súd dovolanie zamietol s uloţením povinnosti ţalovaného k náhrade ţalobcových trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, 13 2 Obdo 20/2013 ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.). Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 aţ § 239 O. s. p. Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, ţe dovolací súd zistí, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, ţe dovolanie nie je v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné. Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci a tieţ v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho 14 2 Obdo 20/2013 potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V danom prípade neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 238 O. s. p., pretoţe odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil a prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia ţalovaného, ţe mu bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom, čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe z hľadiska uvedeného ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. nie je rozhodujúce, či účastník konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach. Ţalovaný v dovolaní predovšetkým namietal, ţe súd prvého stupňa napriek riadnemu 15 2 Obdo 20/2013 ospravedlneniu ţalovaného, ktorý bol práceneschopný, ako aj jeho právneho zástupcu a ţiadosti o odročenie pojednávania, ktorého sa chcel zúčastniť, pojednával a rozhodol v neprítomnosti ţalovaného a jeho zástupcu, v dôsledku čoho nemohol na ostatnom pojednávaní predniesť záverečný návrh. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní dňa
  113. 2010 v neprítomnosti ţalovaného, jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti ţalobcu. Právny zástupca ţalobcu súhlasil, aby bolo konané v jeho neprítomnosti. Ţalovaný predvolanie na termín pojednávania
  115. 2010 prevzal dňa
  117. 2010 a jeho právny zástupca dňa
  119. 2010, ktorý svoju neúčasť, ako aj neúčasť ţalovaného ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti ţalovaného, čo doloţil potvrdením jeho práceneschopnosti odo dňa
  121. 2010 (č. l. 324 spisu). Moţnosť vec prejednať v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho zástupcu je potrebné posudzovať s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Aj keď zákon bliţšie nešpecifikuje, čo treba povaţovať za dôleţitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, je zrejmé, ţe za dôleţitý dôvod treba povaţovať také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu spôsobilé neúčasť na pojednávaní ospravedlniť. V predmetnej veci súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd mali za to, ţe z potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti ţalovaného vyplýva, ţe ţalovaný bol práceneschopný od
  124. Avšak predloţeným potvrdením ţalovaný nepreukázal, ţe tento dôvod práceneschopnosti trval aj v čase konania súdu prvého stupňa. Právny zástupca ţalovaného v dovolacom konaní predloţil fotokópiu potvrdenia, z ktorého sa javí, ţe práceneschopnosť ţalovaného trvala aj v čase pojednávania, keďţe ţalovaný bol práceneschopný od
  126. 2010 do
  129. Pokiaľ tento predpoklad je správny, ţalovaným uvádzaný dôvod bude potrebné povaţovať za dôleţitý dôvod pre odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. (R 31/1995). Pretoţe súd prvého stupňa, ani súd odvolací trvanie práceneschopnosti ţalovaného nezisťovali, nemohli dospieť k záveru o tom, ţe na strane ţalovaného nebol váţny dôvod, 16 2 Obdo 20/2013 pre ktorý sa nemohol pojednávania nariadeného súdom prvého stupňa zúčastniť. Pre úplnosť treba uviesť, ţe súd prvého stupňa predvolanie na pojednávanie na deň
  131. 2010 (č. l. 321) zaslal okrem právneho zástupcu ţalovaného aj ţalovanému, z obsahu ktorého predvolania je zrejmé, ţe súd pokladal za potrebné ţalovaného v tomto konaní vypočuť. Z uvedeného dôvodu nemohol následne súd dospieť k záveru, ţe ţalovaný svoje práva pred súdom mohol realizovať prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 O. s. p.). Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.). Právo účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu sa v konaní realizuje tak, ţe predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní kaţdého dôkazu umoţní účastníkovi, aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení tohto dôkazu povaţuje za významné. Tomuto procesnému oprávneniu účastníka konania korešponduje povinnosť súdu vytvoriť účastníkovi procesnú moţnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne za jeho účasti, mu priznáva aj právo na pojednávaní predniesť svoje návrhy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, ako i právo záverečnej reči. Vychádzajúc z uvedených procesných práv účastníka pri prejednaní veci verejne za jeho účasti, nemohli súdy dospieť k záveru o tom, ţe ţalovanému prejednaním veci bez jeho účasti nemohli byť upreté procesné práva, ktoré mu zákon priznáva, keď na pojednávaní súd dokazovanie nevykonával. Zistená vada konania, súčasne zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Táto procesná vada je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nie je moţné povaţovať za správne. 17 2 Obdo 20/2013 Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  132. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  133. mája 2013 JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.