jej názoru predpoklad vedomosti o úmysle krátiť veriteľa je niţší u maloletej obdarovanej blízkej osoby, resp. jej kolízneho opatrovníka ako úplne cudzej osoby. Zároveň tvrdila, ţe kolízna opatrovníčka nemohla mať vedomosť o konaní vedenom ţalobcom /jeho pohľadávke/ proti jej rodičom a nemala dôvod pochybovať o úmysle rodičov, pre ktorý sa rozhodli darovať predmetnú nehnuteľnosť. Záver odvolacieho súdu, ţe neuniesla dôkazné bremeno ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu jej rodičov ukrátiť ţalobcu, je
nej nesprávny však najmä preto, ţe napadnutý právny úkon bol v zmysle ust. § 28 a 30 Občianskeho zákonníka a ust. § 179 a 180 O.s.p. vykonaný súdom ustanoveným opatrovníkom v prospech maloletého a následne schválený súdom. Odvolaciemu súdu vytýkala, ţe sa nevyporiadal s celou jej obranou, najmä s tým, ţe dôvodom darovania nehnuteľnosti nebolo len plnenie „morálnej povinnosti“, ale aj dohoda rodičov o rozdelení ich spoločného majetku tak, ţe z bytu bude mať prospech výlučne ona ako ich spoločné dieťa a nie aj jej nevlastný brat ako nemanţelské dieťa jej otca; ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd neuviedol, akú konkrétnu činnosť ona, resp. jej kolízny opatrovník mali na účel zistenia úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa pri náleţitej starostlivosti vykonať a ţe špecifikácia prevádzanej nehnuteľnosti nezodpovedá označeniu predmetu prevodu v darovacej zmluve z 28. augusta 2001 ani evidencii v katastri nehnuteľností. Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to 5 zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Dovolateľka vadu tejto povahy nenamietala a ani dovolací súd jej existenciu z obsahu spisu nezistil. Prípustnosť dovolania ţalovanej, ktoré v danom prípade smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva preto len z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. 6 Dovolateľka vytýkala, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod
2 písm. c/ O.s.p.). Ako nesprávne posúdenie veci namietala záver odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena ohľadom náleţitej starostlivosti
2 Občianskeho zákonníka. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môţe domáhať, aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony
odsekov 2 aţ 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlţníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu uţ vymáhateľný alebo ak uţ bol uspokojený.
2 Občianskeho zákonníka odporovať moţno právnemu úkonu, ktorý dlţník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlţníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlţníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlţník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náleţitej starostlivosti nemohla poznať. Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manţel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu (§116 Občianskeho zákonníka). Stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje
počtu zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbliţšieho spoločného predka (§117 Občianskeho zákonníka). V prípade právnych úkonov, ktorými boli veritelia dlţníka ukrátení a ku ktorým došlo 7 medzi dlţníkom a blízkymi osobami ( § 116 a 117 Občianskeho zákonníka), alebo ktoré dlţník urobil v prospech týchto osôb, zákonodarca v § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá (prezumuje) vedomosť u týchto blízkych osôb o dlţníkovom úmysle ukrátiť veriteľa. Ide tu o vyvrátiteľnú právnu domnienku, ktorou sa sleduje uľahčiť právnu pozíciu veriteľa so zreteľom na to, ţe ide o právny úkon medzi dlţníkom a osobou mu blízkou. Uvedená domnienka neplatí, ak druhá strana (blízka osoba) dlţníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náleţitej starostlivosti nemohla poznať (zákonná výnimka). Dôkazným bremenom zákon zaťaţuje druhú stranu odporovateľného úkonu (blízku osobu), keďţe ustanovuje, ţe táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá strana preukáţe, ţe ani pri náleţitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlţníka ukrátiť svojho veriteľa. Ţalobcovi stačí tvrdiť, ţe napádaným úkonom došlo k jeho ukráteniu. Ak ţalovaný (blízka osoba) mieni dosiahnuť zamietnutie ţaloby, musí dokazovať vynaloţenie náleţitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa. V tejto spojitosti má ţalovaný nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno. Z hľadiska naplnenia uvedenej zákonnej úpravy teda zodpovednosť preukázať vynaloţenie náleţitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na získanie poznatku o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa, zaťaţuje ako dôkazné bremeno ţalovanú ako blízku osobu.
1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
dôkazy súd hodnotí
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Dovolací súd je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 8 Po preskúmaní veci dovolací súd ustálil, ţe ţalovaná v dovolaní
jeho obsahu vlastne namieta ako dovolací dôvod to, ţe rozsudok odvolacieho súdu bol vydaný v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd túto časť dovolania totiţ neposudzoval len z formálnej stránky, ale aj z jej obsahovej stránky, t. j. z toho, čo dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala. Inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je vada konania, ktorá je rovnako ako vady uvedené v § 237 O.s.p. spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich občianske súdne konanie, ktorá ale na rozdiel od nich nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia.
obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolateľka - formálne namietajúc nesprávne právne posúdenie veci v zmysle 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. - namieta v skutočnosti (na prvom mieste) vyhodnotenie vykonaného dokazovania odvolacím súdom. Za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. však
ustálenej súdnej praxe (porovnaj napr. R 42/1993) nemoţno povaţovať nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dokazovania odvolacím súdom. Potrebné je poukázať aj na to, ţe výsledok hodnotenia dôkazov odvolacím súdom zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 132 O.s.p. Nezodpovedal by im vtedy, ak by súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli najavo v konaní, ak by súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, ak v hodnotení dôkazov by bol logický rozpor, alebo ak by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 122 aţ § 135 O.s.p. O takýto prípad v prejednávanej veci sa však nejedná.
názoru ţalovanej prezentovaného v dovolaní: - v prípade, ţe obdarovaná blízka osoba je maloletou, vynaloţenie náleţitej starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa v súvislosti s napádaným /odporovaným/ úkonom (§42a ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa nepoţaduje a preto ani v súdnom konaní o odporovacej ţalobe netreba takúto aktivitu preukazovať („či v prípade, ak je účastníkom odporovateľného právneho úkonu maloletý, zostáva jeho povinnosť vykonať náleţitú starostlivosť zachovaná“); - ak sa pripustí potreba preukázať vynaloţenie náleţitej starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa v súvislosti s takýmto úkonom, u tejto blízkej osoby 9 vzhľadom na jej vek /ako aj zastúpenie opatrovníkom/, by sa mali uplatniť niţšie poţiadavky (predpoklady) na preukázanie vynaloţenia náleţitej starostlivosti. Tento názor nie je správny. Ako uţ bolo v predošlom texte zdôraznené, v prípade právnych úkonov, ktorými boli veritelia dlţníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlţníkom a blízkymi osobami ( § 116 a 117 Občianskeho zákonníka), alebo ktoré dlţník urobil v prospech týchto osôb, predpokladá sa vedomosť u týchto blízkych osôb o dlţníkovom úmysle ukrátiť veriteľa (platí vyvrátiteľná právna domnienka); aby ţalovaný (blízka osoba) dosiahol zamietnutie odporovacej ţaloby, musel by preukázať vynaloţenie náležitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa, t.j. pochybnosť v uvedenom smere (zaloţenú právnou domnienkou) by musel v konaní jednoznačne vyvrátiť /preukázať takúto aktivitu a ţe - hoci k nej došlo - nepostačovala na poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa/. Aj vtedy, keď u odporovateľného právneho úkonu je blízka osoba maloletou, zostáva povinnosť vykonať náleţitú starostlivosť zachovaná (nemení sa touto okolnosťou spomenutá vyvrátiteľná právna domnienka a tým aj dôkazné bremeno ţalovanej blízkej osoby). V prípade maloletej blízkej osoby, u ktorej vzhľadom na jej vek nemoţno poţadovať rozpoznanie úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa, je z hľadiska vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa rozhodujúce, či takúto činnosť uskutočnil opatrovník, ktorý bol ustanovený tejto maloletej osobe pre uzavretie predmetného právneho úkonu (darovacej zmluvy). Odvolací súd preto správne povinnosť vynaloţenia náleţitej starostlivosti nevzťahoval na ţalovanú (v tom čase maloletú), ale poukázal na postavenie jej opatrovníka s tým, ţe ţalovaná v súdnom konaní neuniesla dôkazné bremeno vzťahujúce sa k vynaloţeniu takejto náleţitej starostlivosti (t. j. hodnotil činnosť opatrovníka). Dovolací súd povaţuje postup a právny záver odvolacieho súdu za správny a pripomína, ţe opatrovník koná ako zástupca za dlţníkovi blízku osobu; zo zastúpenia vyplýva opatrovníkovi povinnosť vynaloţiť uvedenú náleţitú starostlivosť pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu (§42a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Neobstojí preto spochybňovanie záveru odvolacieho súdu o neunesení tohto dôkazného bremena ţalovanou poukazovaním na samotnú skutočnosť, ţe napadnutý právny úkon bol vykonaný súdom ustanoveným opatrovníkom v prospech maloletého. Rovnako neobstojí ani spochybňovanie tohto záveru poukazovaním na skutočnosť, ţe napadnutý právny úkon bol následne schválený súdom. 10
O.s.p., ak je pre platnosť právneho úkonu, ktorý urobil zákonný zástupca za maloletého, potrebné schválenie súdu, súd ho schváli, ak je to v záujme maloletého. V súdnom konaní o schválenie právneho úkonu, ktorý urobil zákonný zástupca za maloletého, súd musí prihliadať na záujem maloletého, to ale ešte neznamená, ţe by musel posudzovať (vyšetrovať), či daný právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky tretej osoby. Sledovanie záujmu maloletého uvedené posúdenie nezahŕňa; schválenie súdu
O.s.p., ktoré je potrebné pre platnosť právneho úkonu, samo osobe nepostačuje pre záver, ţe súdom takto schválený právny úkon neukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky tretej osoby (veriteľa), resp. ţe sa naplnila podmienka vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní dlţníkovho úmyslu ukrátiť veriteľa
2 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd iba pre úplnosť pripomína, ţe odporovacou ţalobou moţno napadnúť len platný právny úkon.
názoru dovolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom je v súlade s obsahom spisu aj so zásadami formálnej logiky. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku náleţite rozviedol, na základe čoho (akých skutočností) dospel k záveru, ţe ţalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu dlţníka ukrátiť ţalobcu. Cieľom dôkaznej povinnosti
1 O.s.p. bolo unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom toto bremeno spočívalo na ţalovanej. Splnenie dôkaznej povinnosti (povinnosti označiť dôkazy)
citovaného ustanovenia nemusí ešte znamenať unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Ak v konaní zistený skutkový základ neumoţňuje ustáliť vynaloženie n á l e ž i t e j starostlivosti opatrovníka ţalovanej /ktorá však nepostačovala na poznatky o úmysle dlţníka ukrátiť jeho veriteľa/, v takom prípade súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) sa pričíta tomu účastníkovi, na ktorom leţí
predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva), t. j. ţalovanej. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je teda jeho neúspech v spore. Pri vyhodnotení dôkazov, čím treba, pravdaţe, rozumieť aj 11 zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena ţalovanou), nemoţno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia. Pokiaľ ţalovaná namietala, ţe odvolací súd sa nevyporiadal s celou jej obranou, najmä tým, ţe dôvodom darovania nehnuteľnosti nebolo len plnenie „morálnej povinnosti“, ale aj dohoda rodičov o rozdelení ich spoločného majetku tak, ţe z bytu bude mať prospech výlučne ona ako ich spoločné dieťa a nie aj jej nevlastný brat ako nemanţelské dieťa jej otca; ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, akú konkrétnu činnosť ona, resp. jej kolízny opatrovník mali na účel zistenia úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa pri náleţitej starostlivosti vykonať, tak tieto námietky sú irelevantné. Tvrdená procesná vada, ktorá by mohla byť povaţovaná za tzv. inú vadu konania (porovnaj R 111/1998), ak by k nej došlo, nenastala. Napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore s povinnosťou riadne odôvodňovať rozhodnutia, keďţe odvolací súd v postačujúcom rozsahu reagoval na konkrétne argumenty ţalovanej. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces treba povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
dovolacieho súdu však napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vadou vytýkanou dovolateľkou netrpí, je dostatočne odôvodnený /aj preskúmateľný/, skrátka spĺňa poţiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) kladené na odôvodnenie rozsudku. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním 12 navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ 13 a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého stupňa, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoj právny záver. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Dovolací súd osobitne upozorňuje, ţe odvolací súd náleţite odôvodnil /vysvetlil/ dôvod, pre ktorý vyhovel odporovacej ţalobe, keď relevantným pre jeho rozhodnutie v tomto prípade bolo predovšetkým posúdenie /odlišné od súdu prvého stupňa/ otázky, či ţalovaná uniesla alebo neuniesla dôkazné bremeno ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu dlţníka ukrátiť ţalobcu. Odvolací súd v zdôvodnení - okrem uţ v predošlej časti textu rozobratého zásadného dôvodu týkajúceho sa neunesenia dôkazného bremena ohľadom vynaloţenia náleţitej starostlivosti pri skúmaní úmyslu dlţníka ukrátiť ţalobcu - správne poukázal aj na to, ţe pravidlo týkajúce sa vynaloţenia tejto náleţitej starostlivosti /aktivity/, platí aj vtedy, keď dlţník uzatvorením odporovateľného právneho úkonu plní svoju morálnu povinnosť, s čím argumentuje ţalovaná. Na údaje ţalovanej o skutočnostiach, ktoré sa dozvedela v čase, keď dostala predvolanie na súd, konkrétne ţe rodičia na ňu a jej brata /ktorého mal otec z mimomanţelského vzťahu/ 14 „prevádzali nejaké majetky“ (porovnaj č.l. 151 p.v. spisu), nebol dôvod, aby odvolací súd reagoval v odôvodnení napadnutého rozsudku; údaje takejto povahy totiţ nemali k skúmanej zásadnej skutočnosti – k otázke preukázania, či došlo k vynaloţeniu uvedenej náleţitej starostlivosti, ţiadny význam. Rovnako neobstojí ani námietka, ţe v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd neuviedol, akú konkrétnu činnosť ţalovaná, resp. jej opatrovník mali na účel zistenia úmyslu dlţníka ukrátiť veriteľa pri náleţitej starostlivosti vykonať. V tejto spojitosti na ţalovanej bola nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkazná povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno, ktorú zodpovednosť si však nesplnila; nie je na odvolacom súde, aby v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádzal, ako mala ţalovaná konkrétne postupovať /poskytovať manuál/, aby si túto svoju zodpovednosť splnila /bola procesne úspešná/; tieţ ani aby uvádzal, aké otázky mohol opatrovník poloţiť a pod.; teda odvolací súd nemal povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie
takýchto predstáv či poţiadaviek ţalovanej. Ţalovaná napokon namietala, ţe špecifikácia prevádzanej nehnuteľnosti nezodpovedá označeniu predmetu prevodu v darovacej zmluve zo dňa 28. augusta 2001 ani evidencii v katastri nehnuteľností. Dovolací súd k tomu poznamenáva, ţe prípadná chyba v písaní (tzv. preklep), predstavuje len zrejmú nesprávnosť, na nápravu ktorej slúţi opravné uznesenie (§ 164, § 211 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ mala ţalovaná na mysli to, ţe medzičasom vlastníctvo k darovanej nehnuteľnosti previedla (porovnaj č.l. 151 p.v. spisu), treba dať do pozornosti právo ţalobcu na náhradu v peniazoch (porovnaj napr. R 110/1998). Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dovolanie ţalovanej ako nedôvodné
1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal keďţe nepodal návrh na uloţenie povinnosti náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. novembra 2010 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r. predsedníčka senátu 15 Za správnosť: Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.