← Slovensko

o ochranu proti nekalej súťaži

Najvyšší súd 5 Obo 91/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Š., a. s. (Š., a. s.), P., IČO: X., zastúpenému: JUDr. S. M., advokátom, Š., proti ţalovanému: J. I., M., obchodné meno J. I. – T., H., zastúpenému: JUDr. J. L., advokátom, N., o ochranu proti nekalej súťaži, na odvolanie ţalovaného a ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

  1. apríla 2012, č. k. 7 Cb 38/1999-914, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z
  2. apríla 2012, č. k. 7 Cb 38/1999-914 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Trenčíne napadnutým uznesením zo dňa
  3. apríla 2012, č. k. 7 Cb 38/1999-914 nepriznal ţalovanému náhradu trov zastaveného konania. Zároveň zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v časti konania o priznanie práva na uverejnenie rozsudku a v časti konania o ţiadané peňaţné zadosťučinenie v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobným návrhom sa ţalobca po úprave ţalobného petitu so súhlasom súdu domáhal proti ţalovanému vydania rozsudku, ktorým súd uloţí ţalovanému
  4. povinnosť zdrţať sa uvádzania a rozširovania údajov o autorizácii tých zdravotníckych tlačív, ktoré nemá autorizované Ministerstvom zdravotníctva SR alebo iným na to príslušným orgánom,
  5. povinnosť zdrţať sa rozširovania a vyuţívania materiálu s porovnaním cien platných k
  6. januáru 1999 zdravotníckych tlačív pre NsP vydavateľ Š., a. s. a I. tlačivá v hospodárskej súťaţi,
  7. povinnosť zdrţať sa uvádzania a rozširovania akéhokoľvek porovnávania cien ţalobcu a ţalovaného, ktoré nie je objektívne a nie je spracované nezávislým subjektom,
  8. ţe ţalobca je oprávnený na trovy 2 5 Obo 91/2012 ţalovaného zverejniť tento rozsudok v denníkoch Pravda, SME, Hospodárske noviny a v týţdenníku TREND, a to v rozsahu obsahovo súvislých častí rozsudku, v ktorých sa konštatuje, ţe zo strany ţalovaného došlo k nekalému súťaţnému konaniu na úkor ţalobcu,
  9. ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi 7 000.000,-- Sk ako primerané zadosťučinenie. Ţalobca sa zároveň domáhal nariadenia predbeţného opatrenia, ktorým by súd uloţil ţalovanému zdrţať sa uvádzania a rozširovania údajov o autorizácii týchto zdravotníckych tlačív, ktoré nie sú uvedené v prílohe potvrdenia o autorizácii vzorov zdravotníckych tlačív č. SFI-50/99/OFl/Vo vydaného Ministerstvom zdravotníctva SR dňa
  10. februára 1999 a tieţ ţiadal uloţiť ţalovanému povinnosť zdrţať sa rozširovania a vyuţívania materiálu „porovnaním cien" platných k
  11. januáru 1999 zdravotníckych tlačív pre NsP vydavateľov Š., a. s. a I. tlačivá v hospodárskej súťaţi s tým, ţe návrh rozšíril o nariadenie predbeţného opatrenia a ţiadal ţalovanému uloţiť povinnosť zdrţať sa uvádzania a rozširovania akéhokoľvek porovnávania cien ţalobcu a ţalovaného. Návrh na nariadenie predbeţného opatrenia súd zamietol. Rozhodnutím vo veci samej krajský súd zamietol návrh na priznanie práva uverejniť rozsudok a ohľadne späťvzatých výrokov v ţalobnom petite označených pod bodom 1, 2, 3 konanie podľa § 96 O. s. p. zastavil. V poradí druhým rozsudkom rozhodol o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi sumu 16 500,-- Eur ako primerané zadosťučinenie a vo zvyšujúcej časti ţalobu zamietol. Samostatným rozhodnutím zo dňa
  12. februára 2011 rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe ust. § 140 ods. 1 O. s. p. upravuje, ţe kaţdý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a trovy svojho zástupcu. V posudzovanej veci súd prvého stupňa v dôsledku späťvzatia návrhu zastavil konanie o povinnosti ţalovaného zdrţať sa uvádzania a rozširovania údajov o autorizácii tých zdravotníckych tlačív, ktoré nemá autorizované Ministerstvom zdravotníctva SR alebo iným, na to príslušným orgánom

(1), o povinnosti ţalovaného zdrţať sa rozširovania a vyuţívania materiálu porovnaním cien platných k 1. januáru 1999 zdravotníckych tlačív pre NsP vydavateľ Š., a. s. a I. tlačivá v hospodárskej súťaţi
(2), o povinnosti ţalovaného zdrţať sa uvádzania a rozširovania akéhokoľvek porovnávania cien ţalobcu a ţalovaného, ktoré nie je objektívne a nie je spracované nezávislým subjektom
(3). Ţalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa
  1. októbra 2006, ktorým pristúpil k čiastočnému späťvzatiu ţalobného návrhu, poukázal na okolnosti, ktoré ho viedli 3 5 Obo 91/2012 k späťvzatiu, uviedol, ţe s ohľadom na dlhotrvajúci priebeh sporu o ochranu proti nekalej súťaţi (1999 - 2006) uţ v súčasnosti stratil svoje opodstatnenie petit zdrţovací, ktorého významom bolo zabrániť pokračovaniu v nekalosúťaţnom konaní ţalovaného. Na pojednávaní dňa
  2. januára 2007 ţalobca konkretizoval späťvzatie ţalobného návrhu s tým, ţe vzhľadom na dĺţku trvania predmetného súdneho sporu sú zdrţovacie petity neopodstatnené, a preto tieto zobral späť. Súd prvého stupňa, rozhodujúc o náhrade trov zastaveného konania, zohľadnil okolnosti, ktoré ţalobcu k odôvodneniu svojho postupu viedli. Pretoţe okolnosti späťvzatia návrhu moţno podradiť pod dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd výnimočne nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať, preto s poukazom na ust. § 146 ods. 2 veta prvá a ust. § 150 ods. 1 O. s. p. ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov zastaveného konania. Prvostupňový súd povaţoval za úspech ţalovaného (§ 142 ods. 1 O. s. p.) výsledok konania o ţalobnom návrhu ţalobcu, ktorý sa domáhal práva na zverejnenie rozsudku v navrhovanom rozsahu, ktorý ţalobný návrh bol rozhodnutím súdu v celom rozsahu zamietnutý. Pre rozhodnutie o výške ţiadaného finančného zadosťučinenia ako náhrady za ujmu nemateriálnej povahy bol podľa názoru prvostupňového súdu rozhodujúci záver konštatovaný rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne, ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ţe ţalovaný konal nekalosúťaţne. Vychádzajúc z týchto právnych úvah potom prvostupňový súd dospel k záveru, ţe ţalobcovi by patrila v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p. náhrada trov za nárok, týkajúci sa ţiadaného finančného zadosťučinenia a ţalovanému, pokiaľ ide o nárok, týkajúci sa práva na zverejnenie rozsudku, preto dospel k záveru, ţe kaţdý z účastníkov, pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, mal vo veci len čiastočný úspech, preto ţiadnemu z účastníkov náhradu trov nepriznal. Vzhľadom na vyslovený názor ohľadne náhrady trov konania krajský súd nepovaţoval za opodstatnené ani priznanie náhrady trov v konaní o nariadení predbeţného opatrenia. Predmetné rozhodnutie o náhrade trov konania na odvolanie ţalobcu a ţalovaného bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania je podmienkou, aby súd prvého stupňa vychádzal z rozhodnutia, ktorým bolo vo veci meritórne rozhodnuté. Základom pre posúdenie dôvodnosti ţaloby bolo posúdenie konania ţalovaného z toho pohľadu, či konanie napĺňa znaky nekalosúťaţného konania. Konštatoval, ţe prvostupňový súd v dôvodoch svojho 4 5 Obo 91/2012 rozhodnutia správne poukazuje na to, ţe o výške primeraného zadosťučinenia vo vzťahu proti rušiteľovi neexistujú ţiadne exaktné kritériá na to, aby sa určila výška primeraného zadosťučinenia, a ţe ide o situáciu, kedy rozhodnutie súdu o výške satisfakcie ako dôsledku nekalosúťaţného konania závisí na úvahe súdu v zmysle ust. § 136 O. s. p. S poukazom na ust. § 55 ods. 2 Obchodného zákonníka odvolací súd uviedol, ţe zamietnutie časti ţaloby, v ktorej ţalobca ţiadal právo na zverejnenie rozsudku v navrhovanom rozsahu, nemoţno označiť za neúspech, keďţe z formulácie tohto ustanovenia vyplýva, ţe je na uváţení súdu, či tomuto návrhu vyhovie alebo nie. Iba ak ţalobca v spore neuspel a nedošlo by zo strany ţalovaného k nekalosúťaţnému konaniu, potom by bolo moţné vysloviť, ţe aj v tej časti ţaloby bol ţalobca neúspešný. Pokiaľ ide o rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania v časti konania, ktoré bolo zastavené pre späťvzatie, Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe rozhodnutie nevychádza zo skutkových okolností rozhodných pre posúdenie práva na náhradu trov konania, prvostupňový súd sa nezaoberal právne významnými skutočnosťami, a to, či k späťvzatiu časti ţaloby zo strany ţalobcu došlo konaním ţalovaného, t. j. tento sa po podaní ţaloby zdrţal uvádzania a rozširovania údajov o autorizácii tých zdravotníckych tlačív, ktoré nemal autorizované Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky, resp. po podaní ţaloby došlo k ich autorizovaniu MZ SR, zdrţal sa rozširovania a vyuţívania materiálu porovnávaním cien platných k
  3. januáru 1999 zdravotníckych tlačív pre NsP vydavateľ Š., a. s. a I. tlačivá v hospodárskej súťaţi, resp. zdrţal sa uvádzania a rozširovania akéhokoľvek porovnávania cien ţalobcu a ţalovaného, ktoré nie je objektívne a nie je spracované nezávislým subjektom. Ţalobca po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svojím podaním následne rozšíril svoj nárok na náhradu trov konania a ţiadal, aby popri vyčíslených trovách mu bola priznaná aj náhrada trov konania (v časti konania, predmetom ktorého je rozhodnutie súdu o trovách konania vo veci samej) vo výške 1 084,40 Eur. Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na ďalšie písomné podanie ţalovaného, ktorý v ňom prezentoval svoje stanovisko k vyslovenému právnemu názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým je súd prvého stupňa v zmysle § 226 O. s. p. viazaný. 5 5 Obo 91/2012 Krajský súd v Trenčíne ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ust. § 226, § 146 ods. 2 a § 150 ods. 1 O. s. p. a uviedol, ţe ust. § 150 ods. 1 O. s. p. umoţňuje súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť výnimočne na zvláštnosti prejednávanej veci a prispieť tým k odstráneniu prípadnej tvrdosti, ktorú by inak vyvolalo uplatnenie jednotlivých zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie o náhrade trov konania. Úvaha súdu, či sú splnené procesné predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia, musí vţdy vychádzať z posúdenia všetkých ţalovaných okolností konkrétnej veci, vrátane okolností uvedených v citovanom zákonnom ustanovení. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho pouţitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania tomuto účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. V dôsledku späťvzatia návrhu zastavil Krajský súd v Trenčíne konanie o povinnosti ţalovaného zdrţať sa uvádzania a rozširovania údajov o autorizácii tých zdravotníckych tlačív, ktoré nemá autorizované Ministerstvom zdravotníctva SR alebo iným, na to príslušným orgánom
(1), o povinnosti ţalovaného zdrţať sa rozširovania a vyuţívania materiálu porovnaním cien platných k 1. januáru 1999 zdravotníckych tlačív pre NsP vydavateľ Š., a.s. a I. tlačivá v hospodárskej súťaţi
(2), o povinnosti ţalovaného zdrţať sa uvádzania a rozširovania akéhokoľvek porovnávania cien ţalobcu a ţalovaného, ktoré nie je objektívne a nie je spracované nezávislým subjektom
(3). Krajský súd v Trenčíne mal za to, ţe z obsahu spisu v danej veci vyplýva, ţe ţalobca so súhlasom súdu na pojednávaní dňa
  1. marca 2006 zmenil ţalobný petit v bode 3 tak, ţe „odporca je povinný zdrţať sa uvádzania a rozširovania akéhokoľvek porovnávania cien navrhovateľa a odporcu, ktoré nie je objektívne a nie je spracované nezávislým subjektom". V rámci skúmania podmienok konania bolo zistené, ţe tento ţalobný petit je natoľko neurčitý a všeobecný (je nesprávny), ţe nie je spôsobilý byť obsahom výroku súdu. Označenie „akékoľvek porovnávanie cien, ktoré nie je objektívne a nie je spracované nezávislým subjektom", robí ţalobný petit nevykonateľným, preto krajský súd uznesením zo dňa
  2. októbra 2006 ţalobcu vyzval na opravu nesprávneho ţalobného petitu pod bodom
  3. V zmysle výzvy prvostupňového súdu ţalobca podaním z
  4. októbra 2006 uviedol, ţe uvedený návrh petitu č. 3, ktorý bol obsahom návrhu na rozšírenie ţalobného návrhu zo dňa
  5. júna 2000 a modifikovaný na pojednávaní konanom dňa
  6. marca 2006, s ohľadom 6 5 Obo 91/2012 na dlhotrvajúci priebeh sporu o ochranu proti nekalej súťaţi (1999 - 2006), uţ v súčasnosti stratil svoje opodstatnenie ako petit zdrţovací, ktorého významom bolo zabrániť pokračovaniu v nekalosúťaţnom konaní odporcu a z toho dôvodu ţalobca v súlade s ust. § 96 ods. 1 berie späť ţalobný návrh označený pod bodom č.
  7. Podaním zo dňa
  8. januára 2007 s ohľadom na dlhotrvajúci priebeh sporu o ochranu proti nekalej súťaţi opakovane konštatuje, ţe uţ v súčasnej fáze sporu stratili petity č. 1 a 2 svoje opodstatnenie ako petity zdrţovacie, ktorých významom bolo zabrániť pokračovaniu v nekalosúťaţnom konaní ţalovaného a z tohto dôvodu ţalobca v súlade s ust. § 96 ods. 1 O. s. p. berie späť svoj návrh petitu označený pod bodom 1 a pod bodom
  9. Aj na pojednávaní dňa
  10. januára 2007 ţalobca konkretizoval späťvzatie ţalobného návrhu stým, ţe vzhľadom na dĺţku trvania predmetného súdneho sporu sú zdrţovacie petity neopodstatnené, a preto tieto zobral späť. Za daných okolností moţno dospieť len k tomu záveru, ţe zastavenie konania v dôsledku späťvzatia ţaloby procesné zavinil ţalobca a z tohto dôvodu má právo na náhradu trov konania ţalovaný podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. Ako vyplýva zo stanoviska ţalovaného zo dňa
  11. februára 2012, ţalovaný navrhuje, aby súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania v zhode so svojím predchádzajúcim rozhodnutím, ktorým súd rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Prvostupňový súd z tohto stanoviska vyvodil, ţe ţalovaný za súčasnej situácie náhradu trov konania proti ţalobcovi neuplatňuje, napriek tomu prvostupňový súd zastáva názor, ţe ţalovanému z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. náhrada trov konania v časti zastaveného konania nepatrí, nakoľko z rozhodnutí súdu prvého stupňa a z rozhodnutí odvolacieho súdu nesporne vyplýva, ţe ţalovaný konal nekalosúťaţne. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd rozhodol, ţe ţalovanému sa nepriznáva náhrada trov zastaveného konania. Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, ţe ţalobný návrh, ktorým sa ţalobca domáhal práva na zverejnenie rozsudku v navrhovanom rozsahu, bol rozhodnutím súdu zamietnutý. Zároveň poukázal na vyslovený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého zamietnutie tejto časti ţaloby nemoţno označiť za neúspech ţalobcu, keďţe z formulácie ust. § 55 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, ţe je na uváţení súdu, či tomuto návrhu vyhovie alebo nie. Len v prípade, ţe by ţalobca v spore neuspel, t. j. nedošlo by zo strany ţalovaného k nekalosúťaţnému konaniu, bolo by moţné vysloviť, ţe aj v tejto časti ţaloby bol ţalobca neúspešný. Vychádzajúc z vysloveného 7 5 Obo 91/2012 právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. ţalobcovi priznal náhradu trov konania. Pokiaľ ide o ţiadané peňaţné zadosťučinenie, zo ţiadaného zadosťučinenia v rozsahu 7 000 000,-- Sk, bola rozhodnutím súdu priznaná náhrada za nemajetkovú ujmu v sume 16 500,-- Eur. Pokiaľ prizná súd ţalobcovi niţšie primerané zadosťučinenie, neţ akého sa domáhal, uplatní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania ust. § 142 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môţe mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, alebo, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v skoršom rozhodnutí prvostupňového súdu o náhrade trov konania bol vyslovený názor, ţe pre rozhodnutie o výške ţiadaného finančného zadosťučinenia ako náhrady za ujmu nemateriálnej povahy bol rozhodujúci záver súdu konštatovaný rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne, ako aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ţe ţalovaný konal nekalosúťaţne, s ktorým sa stotoţnil aj odvolací súd. V ďalšej časti odôvodnenia poukázal Krajský súd v Trenčíne na ust. § 151 ods. 5 a ods. 7, § 151 ods. 8 O. s. p. a uviedol, ţe s ohľadom na uvedené dôvody súd o náhrade trov zastaveného konania rozhodol tak, ţe ţalovanému sa náhrada trov zastaveného konania nepriznáva a v časti konania, kde bola ţaloba o priznanie práva na uverejnenie rozsudku zamietnutá a v časti konania o ţiadané peňaţné zadosťučinenie tak, ţe ţalobcovi patrí náhrada trov konania vo výške 100% (§ 146 ods. 2 veta prvá, § 150 ods. 1 a § 142 ods. 1, 3 O. s. p.). Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
  12. apríla 2012, č. k. 7 Cb 38/1999-914, podal odvolanie ţalovaný a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zmenil tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a zároveň, aby ţalobcu zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 44,38 eur k rukám právneho zástupcu ţalovaného. 8 5 Obo 91/2012 Ţalovaný povaţuje napadnuté uznesenie za nesprávne a zaloţené na neprávnom právnom posúdení veci, čím je daný dôvod odvolanie v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. K rozhodnutiu o náhrade trov zastaveného konania ţalovaný uviedol, ţe za správny povaţuje záver Krajského súdu v Trenčíne o tom, ţe zastavenie konania v dôsledku späťvzatia ţaloby procesne zastavil ţalobca, a preto má ţalovaný právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., avšak nestotoţňuje sa so záverom súdu o nepriznaní tejto náhrady trov konania ţalovanému na základe aplikácie ust. § 150 ods. 1 O. s. p. samostatne len vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania v tejto zastavenej časti konania. Podľa ţalovaného nemoţno za dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady v zastavenej časti konania ţalovanému povaţovať skutočnosť, ţe z rozhodnutí prvostupňového súdu a z rozhodnutí odvolacieho súdu vyplýva, ţe konal nekalosúťaţne. Podľa ţalovaného je podstatné, ţe ţalobca uplatnil voči ţalovanému aj také nároky, na ktorých neskôr netrval a v časti ich uplatnenia vzal ţalobu späť a tým procesne zavinil zastavenie konania. Ţalovaný poukázal na ust. § 150 ods. 1 O. s. p. a dodal, ţe pri posudzovaní dôvodov osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Zmyslom tohto zákonného ustanovenia podľa ţalovaného je, ţe ak súd zvolí postup podľa neho, nemôţe ţiadnemu z účastníkov (ani úspešnému, ani neúspešnému) priznať náhradu trov konania. Podľa ţalovaného uţ z týchto skutočností vyplýva nesprávnosť postupu prvostupňového súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď mal o náhrade trov konania rozhodnúť vo vzťahu k celému konaniu a moţnú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p. bolo moţné správne a zákonne posúdiť len vo vzťahu k celému predmetu konania. K rozhodnutiu o náhrade trov konania v časti konania o priznanie práva na uverejnenie rozsudku a v časti konania o ţiadané peňaţné zadosťučinenie ţalovaný uviedol, ţe z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplýva, akým spôsobom a či vôbec skúmal prvostupňový súd existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania ţalobcovi v zmysle ust. § 150 ods. 1 O. s. p. Ak aj prvostupňový súd posudzoval právo účastníkov na náhradu trov konania samostatne vo vzťahu k zastavenej časti konania a samostatne vo vzťahu k časti konania o priznanie práva na uverejnenie rozsudku a k časti 9 5 Obo 91/2012 konania o ţiadané peňaţné zadosťučinenie, tak potom bolo potrebné posúdiť ţalovaným tvrdené skutočnosti, zakladajúce dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania v tej časti konania, ktoré sa skončilo meritórnym rozhodnutím, samostatne, čo prvostupňový súd neurobil. Existenciu takých dôvodov prvostupňový súd skúmal pri rozhodovaní o náhrade trov konania len vo vzťahu k zastavenej časti konania, kde však samostatne takéto dôvody, podľa ţalovaného, vôbec neboli dané a aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. neprichádza do úvahy. Ak uţ však súd napriek tomu pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zastavenej časti konania skúmal moţnosť aplikácie ust. § 150 ods. 1 O. s. p., mal tak urobiť aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania v časti, v ktorej sa konanie skončilo meritórnym rozhodnutím. Podľa ţalovaného tu jednoznačne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby ţalobcovi aj pri zistení nekalosúťaţného konania v tejto veci nebolo priznané právo na náhradu trov konania, a to vzhľadom na okolnosti, za ktorých k nekalosúťaţnému konaniu zo strany ţalovaného došlo a vzhľadom na absolútnu neprimeranosť uplatnených nárokov z nekalosúťaţného konania ţalobcom, keď nárok na priznanie práva na uverejnenie rozsudku bol zamietnutý celkom a nárok na priznanie peňaţného zadosťučinenia bol zamietnutý v celkom prevaţujúcej časti 92,90%. Ţalovaný v priebehu celého konania opakovane poukazoval na dôvody svojho postupu, ktorý bol posúdený ako nekalosúťaţný, pričom na dôvody svojho postupu opätovne poukázal aj v podanom odvolaní. Ţalovaný uviedol, ţe za dôvody osobitného zreteľa treba v tomto prípade jednoznačne povaţovať okolnosti, za ktorých sa ţalovaný dopustil konania, ktoré bolo napokon vyhodnotené súdom ako nekalosúťaţné. Ţalovaný s poukazom na vymedzenú podstatu nekalosúťaţného konania, ktorého sa mal podľa odôvodnenia uţ právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej dopustiť zdôraznil, ţe akéhokoľvek konania v tejto veci sa dopustil len v záujme dosiahnutia rovnoprávneho postavenia v hospodárskej súťaţi v súlade so zákonom, a preto uţ táto skutočnosť, ktorá z dokazovania vyplynula, by zakladala dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania ţalobcovi v tejto časti konania. Ţalovaný ďalej tvrdil, ţe ak bolo ustálené, ţe jeho nekalosúťaţné konanie malo spočívať vo vyhotovení a rozširovaní porovnávacieho cenníka s cenami zdravotníckych tlačív ţalobcu a ţalovaného, tak intenzita tohto nekalosúťaţného konania bola veľmi nízka z dvoch dôvodov – prvým sú okolnosti, za ktorých k tomuto konaniu došlo a motív tohto konania a druhým to, ţe zo strany ţalovaného bolo to, ţe k odoslaniu porovnávacieho cenníka priamo ţalovaným k odberateľom zdravotníckych tlačív došlo len v nepatrnom rozsahu a ţe porovnávací cenník sa odberateľom zdravotníckych tlačív dostal na základe jeho rozposlania zo strany štátnych 10 5 Obo 91/2012 orgánov a úradov, ktorým ich ţalovaný predtým predloţil s celkom iným zámerom. V súhrne tieto skutočnosti podľa ţalovaného jednoznačne predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania ţalobcovi v tejto časti konania o priznanie práva na uverejnenie rozsudku a o ţiadané peňaţné zadosťučinenie v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
  13. apríla 2012, č. k. 7 Cb 38/1999-914, podal ţalobca odvolanie, a to v časti, v ktorej mu prvostupňový súd nepriznal náhradu trov zastaveného konania a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie alebo zmenil tak, ţe zaviaţe ţalovaného k povinnosti zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v časti konania o zdrţanie sa nekalosúťaţného konania v rozsahu 100 % a zároveň zaviazal ţalovaného na náhradu trov odvolacieho konania ţalobcu v sume 79,82 eur za jeden úkon právnej sluţby – odvolanie proti uzneseniu v časti trov konania t. j. rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej (§ 11 ods. 1 písm. a) v spojení s § 14 ods. 3 vyhlášky) v sume 70,63 eur vrátane DPH a náhradu hotových výdavkov, tzv. „reţijný paušál“ popri jednom úkone právnej sluţby (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v sume 9,16 eur s DPH. Ţalobca svoje odvolanie odôvodnil tým, ţe prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a zároveň toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Ţalobca v odvolaní konštatoval, ţe odporca priznal, ţe konal nekalosúťaţne, čo znamená, ţe ţaloba bola podaná dôvodne a zároveň, ţe od aktivít hodnotených súdom ako nekalosúťaţné odporca upustil aţ po podaní ţaloby. Pohnútka, ktorá odporcu viedla k upusteniu od nekalosúťaţného konania podľa ţalobcu nie je podstatná, najmä ak sám odporca tvrdil, ţe ňou nebolo konanie navrhovateľa, ale tretej osoby. V danom prípade preto nie moţné hľadieť na ţalobcu ako na účastníka konania, ktorý z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, a preto by ţalobcovi mala patriť náhrada trov konania podľa § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p. V závere ţalobca zhrnul, ţe v prípade zastavenia konania v časti o zdrţanie sa nekalosúťaţného konania tak došlo k späťvzatiu návrhu na začatie konania, ktorý bol podaný 11 5 Obo 91/2012 pre správanie ţalovaného (ktorý počas konania upustil od konania ochrany, pred ktorým sa domáhal ţalobca) bez toho, aby dôvod upustenia od nekalosúťaţného konania ţalovaným bol na strane ţalobcu a preto v tejto časti konania bolo potrebné rozhodnúť podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p. a zaviazať ţalovaného na náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie ţalobcu a ţalovaného v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého uznesenia, ale ani na jeho zmenu. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania v právnej veci ţalobcu Š., a. s., B., proti ţalovanému J. I. – T., Trenčín, o ochranu proti nekalej súťaţi tak, ţe nepriznal ţalovanému náhradu trov zastaveného konania a zároveň rozhodol, ţe ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v časti konania o priznanie práva na uverejnenie rozsudku a v časti konania o ţiadané peňaţné zadosťučinenie v rozsahu 100%. Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, ţe zastavenie konania v dôsledku späťvzatia ţaloby procesne zavinil ţalobca a z tohto dôvodu má právo na náhradu konania ţalovaný podľa § 146 ods. 2 O. s. p. Nakoľko však ţalovaný vo svojom stanovisku zo dňa
  14. februára 2012 navrhol, aby súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania v zhode so svojím predchádzajúcim rozhodnutím, ktorým súd rozhodol, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, vyvodil z toho, ţe ţalovaný za súčasnej situácie náhradu trov konania proti ţalobcovi neuplatňuje. Napriek tomu prvostupňový súd zastáva názor, ţe ţalovanému z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. náhrada trov konania v časti zastaveného konania nepatrí, nakoľko z rozhodnutí súdu prvého stupňa a z rozhodnutí odvolacieho súdu nesporne vyplýva, ţe ţalovaný konal nekalosúťaţne. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd rozhodol, ţe ţalovanému sa nepriznáva náhrada trov zastaveného konania. Podľa ust. § 146 ods. 2 O. s. p., ak niektorý z účastníkov zavinil, ţe konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. 12 5 Obo 91/2012 Citované ust. § 146 ods. 2 O. s. p. vyţaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Otázka zavinenia podľa prvej vety uvedeného ustanovenia sa však hodnotí iba podľa procesného výsledku. Druhá veta tohto ustanovenia je výnimkou z aplikácie § 146 ods. 2 prvej vety, podľa ktorej ak bolo dôvodom zastavenia konania späťvzatie návrhu, napriek tomu, ţe samotné zastavenie konania bolo dôsledkom jeho procesného úkonu, nezavinil zastavenie konania, ak sa tak stalo ako dôsledok splnenia záväzku ţalovaným, po tom, čo bol návrh podaný dôvodne. Teda pre priznanie náhrady trov konania ţalobcovi podľa druhej vety § 146 ods. 2 musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to: 1) návrh na začatie konania musí byť podaný dôvodne, 2) skutočnosť, ţe pre správanie ţalovaného došlo k späťvzatiu návrhu, pričom táto podmienka je upravená vo forme príčiny a následku a pre je naplnenie musí byť preukázaná príčinná súvislosť medzi správaním sa ţalovaného a späťvzatím návrhu. Súd prvého stupňa síce postupoval správne, keď o rozhodoval samostatne o trovách vo vzťahu ku konaniu, ktoré bolo zastavené a vo vzťahu ku trovám v časti konania o priznanie práva na uverejnenie rozsudku a v časti konania o ţiadané peňaţné zadosťučinenie, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe tvrdenie súdu, podľa ktorého zastavenie konania v dôsledku späťvzatia ţaloby procesne zavinil ţalobca, nie je správne, nakoľko neboli splnené zákonom predpokladané podmienky na vyvodenie tohto záveru. V konaní bolo zistené, ţe zo strany ţalovaného došlo k nekalosúťaţnému konaniu vo vzťahu k ţalobcovi, tento záver ţalovaný nepoprel a zároveň je tento záver vyslovený aj v právoplatných rozhodnutiach. Ďalej je zrejmé, ţe dôvodom, prečo ţalovaný prestal vyvíjať aktivity, ktoré boli súdom posúdené ako nekalosúťaţné, bolo zjednanie nápravy, ku ktorej došlo na základe stanoviska Protimonopolného úradu Slovenskej republiky zo dňa
  15. septembra 1998 a následného Odborného usmernenia o pouţívaní zdravotníckych tlačív Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa
  16. decembra
  17. Z uvedeného vyplýva, ţe nie sú splnené podmienky na aplikáciu prvej vety ust. § 146 ods. 2 O. s. p., nakoľko návrh ţalobcu bol dôvodný a k jeho späťvzatiu došlo z dôvodu konania ţalovaného, na ktorý ţalobca nemal vplyv, rovnako je preukázaná aj príčinná súvislosť medzi konaním ţalovaného, ktorý po podaní ţaloby upustil od nekalosúťaţného konania a ţalobcu, ktorý v dôsledku toho vzal ţalobu v tejto časti späť. 13 5 Obo 91/2012 Z rozhodnutia je zrejmé, ţe súd prvého stupňa o trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 146 ods. 2 O. s. p., § 150 ods. 1 O. s. p., 142 ods. 1 a 3 O. s. p. V zmysle týchto ustanovení prvostupňový súd rozhodol, ţe ţalovanému sa nepriznáva náhrada trov zastaveného konania nielen preto, ţe ţalovaný si trovy konania podľa názoru súdu prvého stupňa neuplatnil, ale preto, ţe takáto náhrada trov konania ţalovanému nepatrí, keďţe ţalovaný konal nekalosúťaţne (§ 150 ods. 1 O. s. p.). Ďalej súd prvého stupňa ţalobcovi priznal náhradu trov konania v prípade zamietnutia ţalobného návrhu, ktorým sa ţalobca domáhal práva na zverejnenie rozsudku v navrhovanom rozsahu (§ 142 ods. 1 O. s. p.), ako aj v prípade ţiadaného peňaţného zadosťučinenia (§ 142 ods. 3 O. s. p.). V súvislosti s priznaním primeraného zadosťučinenia v niţšom rozsahu, neţ akého sa ţalobca domáhal, súd prvého stupňa argumentoval rozhodnutím podľa úvahy súdu, resp. priznaním náhrady trov konania vo výške 100%. Najvyšší súd Slovenskej republiky súd zdôrazňuje, ţe v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Keďţe sa zo ţiadaného zadosťučinenia v rozsahu 7 000 000,-- Sk, napadnutým rozhodnutím súdu priznala náhrada za nemajetkovú ujmu v sume 16 500,-- Eur, pričom súd prvého stupňa za ţiadanú nemajetkovú ujmu priznal ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%, znamená takýto výrok zapretie všeobecnej zásady o určení náhrady trov konania podľa miery úspechu vo veci v tejto časti nároku. Nakoľko ani § 142 ods. 3 O. s. p. neupravuje náhradu trov v prípade rozhodnutia závisiaceho od úvahy súdu absolútne, pretoţe v takomto prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia (16 500,-- Eur), nie je moţné ţalobcovi za daných okolností priznať ním ţiadanú náhradu trov konania vo výške 100% tak, ako to v napadnutej výrokovej časti uviedol súd prvého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v súlade s ust. § 221 ods. 2 O. s. p. Bude preto úlohou súdu prvého stupňa, aby v novom rozhodnutí vychádzal z právoplatných rozhodnutí súdu vo veci, ako aj z vyššie uvedeného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a znovu rozhodol o trovách konania, a to aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). 14 5 Obo 91/2012 Toto rozhodnutie bolo prijaté rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  18. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  19. septembra 2013 JUDr. Darina Ličková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.