Najvyšší súd 8Sžf/37/2011 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy

§ 246cods.

1 vetou prvou O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 vetou prvou O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. 6 8Sžf/37/2011 Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, zistil, že Daňový úrad Dubnica nad Váhom vykonal u žalobcu ako daňového subjektu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 668/320/36399/2010/Led zo dňa 9. augusta 2010, doručený žalobcovi dňa 16. septembra 2010, z ktorého vyplýva, že žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 priznal daň o 30 201,38 € menej ako zistil správca dane daňovou kontrolou. Dodatočným platobným výmerom č. 668/230/39667/10/Baš zo dňa 17. septembra 2010 Daňový úrad Dubnica nad Váhom podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 v sume 30 201,38 €. Proti tomuto rozhodnutiu správcu dane sa žalobca odvolal. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zmenil prvostupňové rozhodnutie správcu dane tak, že vyrubený rozdiel dane znížil zo sumy 30 201,38 € na sumu 22 027,71 €. Žalobou podanou na Krajský súd v Trenčíne sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu považujúc ho za nezákonné v časti, v ktorej žalovaný nevyhovel odvolacím námietkam žalobcu proti správnosti rozhodnutia Daňového úradu Dubnica nad Váhom, ktorý zvýšil základ dane o sumu 112 665,90 € (3 394 173 Sk) predstavujúcu súhrn výdavkov vynaložených nájomcom (S.) na opravy nehnuteľnosti nad rámec bežnej údržby, považujúc túto sumu za nepeňažný príjem žalobcu ako prenajímateľa nehnuteľnosti v zmysle § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov. Pokiaľ ide o odvolací dôvod uvádzaný žalobcom podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že „rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“, Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu predovšetkým všeobecne poznamenáva, že nesprávnym právnym posúdením právnej otázky môže byť omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, pritom o mylnú aplikáciu právnej normy ide vtedy, keď súd na zistený skutkový stav použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo inú právnu normu (iné konkrétne pravidlo) inak správne použitého právneho predpisu, než ktorú mal za daného skutkového stavu správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis (správnu právnu normu), ale dopustil sa nesprávnosti pri výklade. Právnou otázkou, ktorá mala byť podľa názoru žalobcu v konaní pred krajským súdom posúdená nesprávne, je otázka, či mal žalobca ako prenajímateľ povinnosť na vykonanie 7 8Sžf/37/2011 opráv, a teda či výdavky nájomcu na tieto opravy sú nepeňažným príjmom prenajímateľa podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov. Zákonodarca v právnej norme § 17 zákona o dani z príjmov zakotvil všeobecné ustanovenia o zisťovaní základu dane. Podľa § 17 ods. 22 zákona o dani z príjmov v znení platnom v rozhodnom období súčasťou základu dane je aj nepeňažný príjem prenajímateľa, ktorý je vlastníkom prenajatej veci, a to vo výške výdavkov vynaložených nájomcom, po predchádzajúcom písomnom súhlase prenajímateľa, na technické zhodnotenie tejto veci nad rámec povinností dohodnutých v nájomnej zmluve a neuhradených prenajímateľom, a to v zdaňovacom období, v ktorom

1. a)bolo technické zhodnotenie uvedené do užívania, ak o hodnotu technického zhodnotenia vlastník zvýšil vstupnú (zostatkovú) cenu tohto majetku,
2. b)došlo k skončeniu nájmu; nepeňažný príjem sa určí vo výške zostatkovej ceny, ktorú by malo technické zhodnotenie pri použití rovnomerného odpisovania (§ 27). Podľa § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov v znení platnom v rozhodnom období nepeňažným príjmom prenajímateľa sú aj výdavky vynaložené nájomcom na opravy prenajatého hmotného majetku zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve. 80) V poznámke pod čiarou k bodu 80) je uvedené : Napríklad § 664 až 669 Občianskeho zákonníka. Podľa § 664 Občianskeho zákonníka prenajímateľ je povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, alebo ak sa spôsob užívania nedohodol, obvyklé užívanie, a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať. Citované ustanovenie § 664 Občianskeho zákonníka nemá kogentnú povahu, a preto nie je vylúčené, aby zmluvné strany v nájomnej zmluve uvedené povinnosti upravili inak. Dohoda, podľa ktorej nájomca bude znášať všetky náklady na údržbu prenajatej veci, pričom tieto povinnosti nebude mať prenajímateľ, nie je vylúčená. Z predloženej nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 1. februára 2008 vyplynulo, že zmluvné strany sa v bode 6. dohodli, že „náklady na nákup materiálu a náklady na práce spojené s opravami, úpravami stavby na účel doškoľovacieho strediska a prípadná 8 8Sžf/37/2011 rekonštrukcia nehnuteľnosti sa bude realizovať na náklady nájomcu“, a z jej dodatku č. 1 podpísaného dňa 1. mája 2008 vyplynulo, že zmluvné strany sa následne z dôvodu väčšieho rozsahu investícií na prenajatej nehnuteľnosti dohodli na zmene citovaného článku tak, že „náklady na opravy a rekonštrukciu nehnuteľnosti znáša tá strana, ktorá ich vyvolala, avšak po ukončení kalendárneho roka musia byť tieto náklady vzájomne odsúhlasené. V prípade, že prenajímateľ je ochotný znášať náklady na technické zhodnotenie vykonané nájomcom, prefakturuje nájomca tieto náklady po ukončení kalendárneho roka na prenajímateľa. Odsúhlasené náklady na technické zhodnotenie môže odpisovať tá strana, ktorá ich znášala“. Z uvedeného je nesporné, že nájomca sa v zmluve zaviazal na úhradu nákladov spojených s opravami, úpravami stavby na účel doškoľovacieho strediska, a následne na úhradu nákladov na opravy a rekonštrukciu nehnuteľnosti, pokiaľ ich vyvolal, z čoho je zrejmé, že v posudzovanom prípade nešlo o také nájomcom vynaložené výdavky, ktoré by boli nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve. Zmluvné strany si v nájomnej zmluve upravili vzájomné povinnosti inak, ako to je obsiahnuté v zákonnej úprave § 664 Občianskeho zákonníka, a z tejto dohody je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu vychádzať. Najvyšší súd zhodne s názorom žalobcu preto nepovažuje za správny záver žalovaného správneho orgánu, že povinnosť vykonať tieto opravy mal prenajímateľ, neberúc pritom do úvahy zmluvné dojednania účastníkov nájomného vzťahu. Nad rámec vyššie uvedeného však nedá najvyššiemu súdu neuviesť, že skutočnosť, že osoba prenajímateľa bola totožná s osobou konateľa spoločnosti, ktorá si prenajíma za takýchto okolností priestory s akútnou nutnosťou vykonania dodatočných stavebných úprav (resp. opráv), je opodstatneným zdrojom pochybností o racionálnosti takéhoto nájomného vzťahu. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že predmetná vec sa mala posudzovať podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, odvolací súd túto vyhodnotil ako nedôvodnú, upriamujúc pozornosť na ustanovenie § 1 tohto zákona, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje
3. a)na nebytové priestory, ktorými sú miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu sú určené na iné účely ako na bývanie; nebytovými priestormi nie sú príslušenstvo bytu ani spoločné priestory domu;
4. b)na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov správcom dane považuje odvolací za potrebné poukázať na to, že podľa tohto ustanovenia nepeňažným 9 8Sžf/37/2011 príjmom prenajímateľa sú aj výdavky vynaložené nájomcom na opravy prenajatého hmotného majetku. Správny orgán vyslovil záver, že v prejednávanej veci boli vykonané opravy prenajatých priestorov nad rámec ich bežnej údržby, teda nešlo o drobné opravy, avšak sa dôkladne nezaoberal a nezdôvodnil, a to pri posúdení rozsahu a charakteru vykonaných stavebných prác, ako aj finančného rozsahu, či posudzované vykonané stavebné práce majú vôbec charakter opravy, v ktorom rozsahu je preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu podľa názoru najvyššieho súdu nepreskúmateľné. Samotný pojem „oprava“ nie je v zákone o dani z príjmov ani v žiadnom inom daňovom zákone definovaný. Za tejto situácie je podľa názoru najvyššieho súdu namieste vychádzať pre daňové účely z definície pojmu oprava podľa účtovných predpisov. Všeobecne pod opravou možno chápať odstránenie čiastočného fyzického opotrebenia alebo poškodenia, pokiaľ však neviedlo k technickému zhodnoteniu (§ 29 zákona o dani z príjmov). Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o správe daní“) ustanovuje základné zásady daňového konania. Podľa ods. 1 citovaného ustanovenia v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Podľa ods. 6 citovaného ustanovenia pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že správca dane v danom prípade nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, keď vec nesprávne právne posúdil neriadiac sa dôsledne zásadou zákonnosti neberúc do úvahy obsah zmluvného dojednania, a uvedeným skutočnostiam nevenoval dostatočnú pozornosť ani žalovaný správny orgán, z ktorých dôvodov neboli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 250ja ods. 3 vetou prvou O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10 8Sžf/37/2011 O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa § 246c ods. 1 O.s.p.

§ 224ods.

1, 2 a

§ 250kods.

1 vety prvej O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania, odvolacieho i prvostupňového, v celkovej sume 656,73 €, pozostávajúce zo súdneho poplatku zo žaloby a odvolania, t. j. dvakrát po 66 € a z trov právneho zastúpenia v sume 392,73 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie žaloby a vypracovanie odvolania) po 123,50 € podľa § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) a režijného paušálu trikrát po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z). Nakoľko právny zástupca žalobcu nepreukázal, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, odvolací súd mu uplatnené zvýšenie odmeny o daň z pridanej hodnoty nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 24. mája 2012 JUDr. Jaroslava Fúrová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská