← Slovensko

§ 157 ods. 2 OSP

Najvyšší súd 8Sžf/16/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu W4, s.r.o., IČO: 44 015 232, so sídlom Kopčianska 63, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Vasilišinom z AK OLEXOVA VASILISIN, s.r.o., so sídlom v Bratislava, Dunajská 18, proti ţalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Lazovná 63, 974 04 Banská Bystrica v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného č. I/222/17980-122977/2010/991031-r z

  1. decembra 2010, konajúc o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 89/2011- 81 zo dňa
  2. októbra 2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 89/2011-81 zo dňa
  3. októbra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 3S 89/2011-81 zo dňa
  4. októbra 2012 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil ţalobou napadnuté rozhodnutie ţalovaného č. I/222/17980- 122977/2010/991031-r z
  5. decembra 2010 a prvostupňové rozhodnutie správcu dane- Daňového úradu Bratislava V. Ţalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil, ktorým správca dane – Daňový úrad Bratislava V. na základe výsledkov daňovej kontroly nepriznal ţalobcom poţadovaný nadmerný odpočet DPH za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 2 256 468 Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť ţalobcu na sumu 227 790 Sk, t.j. 7561,24 €. 2 8Sžf/16/2013 Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe sa primárne zoberal procesným postupom ţalovaného a správcu dane, teda lehotou na vykonanie daňovej kontroly poukazujúc na ust. § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní. Krajský súd poukázal, ţe daňová kontrola začala u ţalobcu dňa
  6. decembra 2008 a skončila
  7. júla
  8. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 24/2010 - 57 z
  9. júna 2010, IV. ÚS 405/09-28 z
  10. decembra 2009 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţf/68/2008, 3Sţf/2/2009 a 3Sţf/1/
  11. Poukázal na to, ţe lehota uvedená v § 15 ods. 17 zákona o správe daní nie je lehotou poriadkovou, ale lehotou zákonnou a preto daňovú kontrolu nemoţno vykonávať dlhšie neţ v lehote uvedenej v zákone. Preto ak daňová kontrola nebola vykonaná v lehote stanovenej zákonom, protokol z takto vykonanej kontroly je nezákonným dôkazom, ktorý v daňovom konaní nemoţno pouţiť. Preto musel krajský súd rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, hoci si bol vedomý hmotnoprávnej stránky veci. O trovách konania rozhodol podľa § 250k a úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania a právneho zastúpenia v sume 593,32 €. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalovaný, ktorý navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) zmenil rozsudok krajského súdu tak, ţe odvolaniu ţalovaného vyhovie a ţalobcovu ţalobu zamietne a ţalobcovi neprizná náhradu trov konania. V svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, ţe daňový subjekt nikdy dĺţku daňovej kontroly nenamietal , ako aj na skutočnosť, ţe daňová kontrola netrvala viac ako rok nakoľko z obdobia trvania daňovej kontroly od
  12. decembra 2008 do prerokovania protokolu o daňovej kontrole bola na dobu 275 dní prerušená. Teda z celkovej doby 595 dní trvala daňová kontrola 320 dní. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sţf/24/2012 z
  13. novembra 2012, v ktorom okrem iného najvyšší súd, ţe námietky k dĺţke daňovej kontroly a dôvodom jej prerušenia sú neopodstatnené, nakoľko ţalobca bol z dôvodmi prerušenia daňovej kontroly oboznámený a náročnosť veci si to vyţadoval. Poukázal, ţe závery z tohto rozsudku je nutné aplikovať aj na tento prípad. Ţalobca sa k podanému odvolaniu ţalovaného vyjadril svojim podaním a navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, zároveň ţiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na skutočnosť, ţe postup daňových orgánov v napadnutom konaní voči nemu nebol v súlade s poţiadavkami primeranosti. Podľa jeho názoru je argumentácia ţalovaného účelová, lebo správca dane celý čas nevykonával dokazovanie 3 8Sžf/16/2013 v prospech ţalobcu, ktoré navrhoval. Ţalovaný a správca dane porušovali dispozičnú zásadu daňového konania a odvolací správny orgán zaloţil svoje rozhodnutie na argumentoch, ktoré neboli obsahom prvostupňového rozhodnutia a ţalobca sa k nim preto nemohol vyjadriť. Taktieţ bola porušená zásada proporcionality. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postup, sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP). 4 8Sžf/16/2013 Podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môţe byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Z obsahu odvolania ţalovaného je zrejmé, ţe o.i. namietal skutočnosť, ţe krajský súd sa v svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, ţe v priebehu daňovej kontroly táto bola po dobu 275 dní prerušená. Ako vyplýva z obsahu jeho podaného odvolania, ţalovaný namietal nesprávne právne posúdenie a nepreskúmateľnosť, nesúhlasiac s jeho výrokom a dôvodmi, keď poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Sţf/24/2012 z
  14. novembra 2012 mal dospieť k záveru, ţe daňová kontrola bola vykonaná v lehote určenej v § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní. Podľa § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: 5 8Sžf/16/2013 „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z
  15. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z
  16. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či sp. zn. II. ÚS 537/2010– www.concourt.sk). Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo ţalovaného, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude zodpovedať na jeho primárne námietky obsiahnuté v ţalobe ţalobcu voči napadnutému rozhodnutiu. Opomenutie krajského súdu, ţe sa v rozhodnutí ţiadnym spôsobom nevysporiadal s relevantnými námietkami ţalovaného, však zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá. Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho všeobecného súdu, nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď na námietky ţalovaného. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je povinný vysporiadať sa s nielen námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe, ale aj námietkami ţalovaného. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, ţe odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. 6 8Sžf/16/2013 Ak teda v posudzovanej veci krajský súd podľa názoru najvyššieho súdu sa riadne nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami ţalovaného, postupoval nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský súd po opätovnom vyporiadaní sa s námietkami ţalovaného znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konania bolo urobené zadosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru povaţuje za potrebné dodať, ţe napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne však krajský súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
  17. mája 2011). P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
  18. marca 2014 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.