Najvyšší súd Slovenskej republiky 7Sži/8/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Centrum ekologických informácií, so sídlom Suché Mýto č. 19, 811 03 Bratislava

§ 17ods.

2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil

1. júna 2013 deviatich pojednávaní v sume 1,24 €, cestovné za pouţitie verejnej ţelezničnej dopravy
2. júna 2013 (cesta z pojednávania) účtuje sa 1/9 zo skutočných nákladov v sume 13,80 €

§ 17ods.

2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil

1. júna 2013 deviatich pojednávaní v sume 1,53 €, náklady spojené s ubytovaním z
2. júna 2013 na
3. júna 2013, pričom účtoval 1/9 zo skutočných nákladov v sume 66 €

§ 17ods.

2 vyhlášky, lebo sa právny zástupca zúčastnil

1. júna 2013 deviatich pojednávaní v sume 7,33 €, za stratu času stráveného cestovaním na pojednávanie
2. júna 2013 v rozsahu 7 polhodín (19,45 h – 23,00 h) á 13,01 € za začatú polhodinu, spolu 91,07 € (účtuje 1/9

§ 17ods.

2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil

1. júna 2013 deviatich pojednávaní) v sume 10,12 € a za stratu času stráveného cestovaním z pojednávania
2. júna 2013 v rozsahu 7 polhodín (14,25 h – 17,57 h) á 13,01 € za začatú polhodinu, spolu 91,07 € (účtuje 1/9

§ 17ods.

2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil

1. júna 2013 deviatich pojednávaní) v sume 10,12 €. Z vyššie uvedených dôvodov ţiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
2. júna 2013, č.k. 23S/73/2013-43, vo výroku o trovách konania zmenil a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 655,11 € na účet právneho zástupcu ţalobcu, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe listom z
3. mája 2013 č. 95/2013 ţalobcovi sprístupnil informácie, ktoré mal k dispozícii. Poukázal na skutočnosť, ţe právny zástupca ţalobcu poţiadal ţiadosťou so zaručeným elektronickým 10 7Sţi/8/2013 podpisom na adresu elektronických podateľní 495 obcí o poskytnutie informácií a vedel, ţe obce v rámci Slovenskej republiky nie sú technicky vybavené, aby mohli otvoriť elektronickú poštu so zaručeným elektronickým podpisom. Uviedol tieţ, ţe aj obec Dúbravica nie je technicky vybavená, aby mohla elektronickú poštu otvoriť, preto musela poţiadať odborníka na výpočtovú techniku, aby technicky spracoval ţiadosť ţalobcu tak, aby bola pre obec čitateľná. Okrem toho uviedol, ţe keď starosta obce Dúbravica nemohol predmetnú ţiadosť otvoriť, poţiadal právneho zástupcu ţalobcu o zaslanie ţiadosti v inom formáte (Word, PDF, Open Office), avšak ţalobca na túto ţiadosť nereagoval, ako nereagoval na ţiadosti iných starostov obcí. Vyslovil názor, ţe právny zástupca ţalobcu nemal v skutočnosti získať informácie, lebo všetky sú zverejnené na internetových stránkach, ale sledoval nemorálny biznis. Ţiadal preto, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd ţalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1,2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umoţňuje, aby kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla 11 7Sţi/8/2013 domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Zo spisov vyplýva, ţe krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie ţalovaného, doručené ţalobcovi
4. apríla 2013, ako aj fiktívne rozhodnutie prvostupňového orgánu, doručené ţalobcovi
5. marca 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí [§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, ktoré nespĺňajú náleţitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania v konaní úspešnému ţalobcovi odôvodnil dôvodmi hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia OSP). Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania napadol odvolaním ţalobca. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu veci a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil. Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia OSP umoţňuje súdu, aby v rámci svojho uváţenia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému ţalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí. Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môţu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému ţalobcovi pouţil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 OSP a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy 12 7Sţi/8/2013 Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, ţe takéto rozhodnutie súdu nemôţe byť zaloţené len na marginálnych dôvodoch. Zo spisov vyplýva, ţe súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli. Napriek skutočnosti, ţe rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný a ţe ţalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré ţalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 OSP nepriznal náhradu trov konania. Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol pri pouţití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, povaţuje za vecne správny. Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, ţe aţ v súdnom konaní ţalobca predloţil ţiadosť, z ktorej sa ţalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie od ţalovaného poţadoval a aţ v súdnom konaní bolo zistené, ţe ţalobca poţadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií zo strany ţalovaného). Ţalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať poţadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Šikanózne správanie ţalobcu vo vzťahu k ţalovanému je doloţené nielen skutočnosťou, ţe neodpovedal na odôvodnenú a ústretovú poţiadavku ţalovaného, aby oznámil obsah ţiadosti spôsobom, ktorý bol ţalovanému technicky dostupný, ale ani neprejavil váţny záujem poţadované informácie inak získať od príslušných povinných osôb, medzi ktorými ţalovaný nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, ţe zhromaţďovanie a evidovanie poţadovaných informácií nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Ţalovaný zaslaním svojej ţiadosti o informácie na neexistujúcu elektronickú adresu ţalovaného sledoval zrejme len cieľ poukázať na neochotu orgánov samosprávy poskytnúť mu informácie (čo nezodpovedalo vykonanému dokazovaniu v uvedenej veci aj vzhľadom na komunikáciu starostu ţalovaného so ţalobcom a vzhľadom na nečinnosť ţalobcu pri poskytnutí súčinnosti) a z takéhoto jeho konania moţno vyvodiť aj cieľ získať na ich úkor zisk, spočívajúci v náhrade trov konania pričom takýto zisk by bol aj 13 7Sţi/8/2013 podľa názoru odvolacieho súdu neprimeraný vynaloţenému úsiliu ţalobcu. Samotné distribuovanie ţalôb rovnakého textu len na iné adresy obcí (č.l. 23 súdneho spisu) neznamená poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý ţalobcu zastupoval. V dôsledku skutočnosti, ţe ţalovaný nepoznal obsah ţiadosti, ktorá mu bola zaslaná na neexistujúcu adresu elektronickej podateľne vzbudzuje pochybnosť záver, či konanie o poskytnutie informácií bolo začaté, (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
6. novembra 2013 sp. zn. 7Sţi7/2013), a teda či ţalobca dostal v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na získanie informácií a ak postupoval nekvalifikovane. Moţno dokonca poukázať na skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí ţalovaného bude jeho úlohou v konaní podľa zákona o slobode informácií skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod na prípadné zastavenie konania. Vzhľadom na technické vybavenie ţalovaného a technickú nemoţnosť, aby prevzal zásielku, obsahujúcu ţiadosť o informácie moţno právne kroky ţalobcu označiť za nedostatočne právne kvalifikované, alebo za zneuţívanie práva na informácie pri pouţívaní zákona o slobode informácií. Treba zdôrazniť, ţe zákon o slobode informácií je zaloţený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval ţalobca svojím zvoleným postupom. Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať pri dôvodnosti odvolania ţalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle ţalobcu, smerujúci k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom ţalobca poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia podľa zákona o slobode informácií poţaduje. Odvolací súd z hľadiska tejto námietky ţalobcu pripomína, ţe ţalovaný a ani súd prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia poţaduje, lebo ţalovaný nepoznal a ani poznať nemohol (vzhľadom na správanie sa ţalobcu), ţe ţalobca skutočne ţiada o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho ţiadosti. Táto skutočnosť uţ samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa § 250k ods. 1 OSP ţalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať. 14 7Sţi/8/2013 Odvolací súd nehodnotí postup ţalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej ţiadosti o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred ţalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, moţno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaloţené neúčelne, lebo ţiadosť o poskytnutie informácií nevyţaduje osobitnú právnu formu (aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu). Moţno pripomenúť, ţe ţalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky
7. februára 2013 a uţ
8. februára 2013 (podľa tvrdenia ţalobcu, nakoľko ţalovaný tvrdí, ţe mu email zaslaný nebol) bola doručená emailom ţalovanému ţiadosť o sprístupnenie informácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu ţalobcu. Uţ samotný fakt, ţe ţalobca v tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez vyuţitia svojho petičného práva zvolil na účely podania ţiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli ţalobcu získať informácie podľa zákona o slobode informácií a vyvoláva oprávnené presvedčenie, ţe ţalobca mal pri vynaloţení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania, ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne dostupných na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka ţalobcu, ţe ho nemoţno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových stránkach sa preto prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania, ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo ich technického vybavenia. Pokiaľ ţalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo
9. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10,(ktorým skutočne ústavný súd ústavnej sťaţnosti vyhovel a neodmietol ju, ako to nesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval krajský súd), treba uviesť, ţe odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 OSP), a teda nemôţe byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá skutočnosti, ţe slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totoţné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemoţno v praxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval okrem iného aj rozhodnutím Ústavného súdu Českej 15 7Sţi/8/2013 republiky nemoţno mu však tento postup vytýkať, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyvodil len záver o princípe citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky z hľadiska výroku o náhrade trov konania. Pokiaľ ţalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z
10. novembra 2010, sp. zn. 3Sţf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia OSP nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť, ţe ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia ţalovaného nezakladá prekáţku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií v danej veci a či následne postup ţalovaného znamenal porušenie zákona. Nemoţno pritom opomenúť skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie informácií nebolo skončené a ţalobca vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu o slobode informácií. Pri takomto postupe mu nemoţno dopredu zabrániť, aby v prípade, ak zistí, ţe konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, ţe najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 351/09 z
11. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj nasledovné : „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, ţe uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, ţe taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, ţe medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, ţe uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 16 7Sţi/8/2013 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môţe dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).“ Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva moţnosť súdov aplikovať ustanovenie § 150 OSP resp. § 250k ods. 1 tretia veta OSP povaţoval najvyšší súd za preukázané, ţe súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v ktorých zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému ţalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, ţe došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí ţalovaného. V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila ani skutočnosť, ţe by krajský súd vopred oboznámil ţalobcu o jeho zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní. Námietku, ktorou ţalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil najvyšší súd za nedôvodnú. Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho účinku najvyšší súd uvádza, ţe v prípade ţalobcu nemoţno v ţiadnom prípade hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemoţňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám ţalobca spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, lebo po zistení technickej nemoţnosti oboznámiť sa ţalovanému s obsahom ţiadosti ţalobcu si ţalobca v skutočnosti sám zabránil prístupu k ţiadaným informáciám. 17 7Sţi/8/2013 Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom. Súdne konanie nemôţe popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôţe sa stať len nástrojom, slúţiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako účelne vynaloţené. Pritom pravidlo, podľa ktorého moţno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaloţených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty). Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváţenosti záujmu ţalobcu o verejne prístupné informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov konania za predpokladu úspechu ţalobcu, ktorá iba pri 50 ţalobách predstavuje 39 650 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, ţalobca podal len v banskobystrickom kraji pribliţne 495 ţiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel ţalobca na vyvolanie uvedených konaní vynaloţiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za uskutočnené advokátske sluţby poţaduje. Za účelne vynaloţené náklady podľa § 142 ods. 1 OSP pritom moţno povaţovať len také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaloţiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené nebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemoţno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môţu sa vyskytovať i situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemoţno povaţovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneuţitia práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z
12. júla 2012 sp. zn. I.ÚS 988/12 ). 18 7Sţi/8/2013 V tejto súvislosti najvyšší súd povaţuje za dôvodné poznamenať, ţe zákon o slobode informácií má slúţiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v ţiadnom prípade nepopiera právo ţalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany ţiadateľov skôr o zneuţívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu názoru ako súd prvého stupňa a zistil, ţe v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať ţalobcovi náhradu trov prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil a jeho dôvody povaţoval za vecne správne. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a v odvolacom konaní neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal a úspešný ţalobca náhradu trov konania neţiadal. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
13. novembra 2013 JUDr. Elena Závadská, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová